Najskôr sa s ním bez rešpektu verejne pohádal. A potom, keď svojrázny šéf Kremľa prišiel o moc a uvrhnutý do nemilosti v ústraní dožil, mu nebojácny umelec postavil unikátny pomník.
Priezvisko Neizvestnyj, po slovensky neznámy, odvtedy znelo akosi nepatrične. Spoznali ho aj tí, čo sa o výtvarné umenie nezaujímali.
Takáto sláva, ktorej lesk vrhal tieň na desiatky jeho ďalších umeleckých skvostov, ho však veľmi netešila. „Bolestivo vnímal, ako veľa ľudí ho považuje za autora jediného majstrovského kusa – čierno-bieleho náhrobku Chruščova,“ povedal pre Pravdu syn niekdajšieho šéfa Kremľa Sergej Chruščov, ktorý sa s Neizvestným zblížil ešte predtým, ako sa obaja usadili v USA. Možno práve túto ranenú umeleckú hrdosť ruského priateľa sa pokúšal liečiť Andy Warhol, hviezda pop-artu, svojím okrídleným výrokom: „Chruščov je politik stredného formátu v ére Ernsta Neizvestného.“
Škandál v Manéži
Písal sa rok 1962. Od pamätného zjazdu sovietskych komunistov, na ktorom Chruščov odsúdil zločiny svojho predchodcu Josifa Stalina, uplynulo šesť rokov. Obdobie odmäku, ktoré uvoľnilo dlho potláčanú tvorivú energiu umelcov a intelektuálov, sa však pomaly chýlilo ku koncu. Tvrdé jadro strany, podľa ktorého Chruščov zašiel v uvoľňovaní pomerov príliš ďaleko, sa chystalo znova utiahnuť závity. V tomto hustnúcom napätí sa v Manéži, najprestížnejšej výstavnej sieni Moskvy, pripravovala prehliadka moderného sovietskeho výtvarného umenia.
Na vernisáž sa ohlásil aj Chruščov. Keď vstúpil so svojou suitou, prvé, čo z jeho úst Neizvestnyj začul, bola vulgárna nadávka. V sále s obrazmi, ktoré mali ďaleko od predpísaného kánonu socialistického realizmu, Chruščov vykrikoval, že také mazanice by aj somár svojím chvostom lepšie namaľoval. „Prečo hyzdíte tváre sovietskych ľudí?“ pýtal sa rozčúlene a avantgardných výtvarníkov obviňoval, že robia „degenerované umenie“.
Nik sa mu neodvážil odporovať. S výnimkou Neizvestného. Chruščov sa už vtedy vôbec nekontroloval a jedinému diskutérovi vmietol do tváre, že je „pederast“. „Ospravedlnil som sa pred (ministerkou kultúry) Furcevovou, ktorá stála pri mne, a povedal som: Nikita Sergejevič, dajte mi teraz dievča a ja vám ukážem, aký som homosexuál,“ napísal vo svojich pamätiach Neizvestnyj. Chruščov sa zasmial, ale stranícky tajomník, ktorý mal na starosti KGB, sochára upozornil, že za také bezočivé správanie môže skončiť v uránových baniach.
Škandál sa tým ešte nevyčerpal. „Chruščov vyhlásil, že iba prežieram peniaze ľudu a produkujem hovno,“ spomínal sochár. On zase šéfa Kremľa obvinil, že je estetický analfabet, že podľahol štvavej provokácii tých, čo chcú obmedziť umeleckú slobodu, a že táto provokácia je namierená nielen proti výtvarníkom, inteligencii a liberalizácii, ale aj proti nemu samotnému, lebo sa iba zosmiešňuje.
Neizvestnyj bránil svoju tvorbu aj proti obvineniu, že šíri západnú dekadenciu. Zaštítil sa tým, že jeho tvorba sa teší podpore komunistov ako sú Picasso, Renato Guttuso a ďalší v Sovietskom zväze uctievaní predstavitelia západnej ľavicovej avantgardy. Chruščova tým nepresvedčil. „Mne sa vaše práce nepáčia, a ja som vo svete komunista číslo jeden,“ zaznamenal v memoároch jeho odpoveď.
Napriek ostrej výmene názorov bol Neizvestnyj spokojný, že ho neumlčali. Organizátori provokácie podľa neho nerátali s tým, že by mohol o svojej pravde presviedčať šéfa strany a vlády. „Chceli, aby sa Chruščov po nás povozil ako na tanku a nenechal ani mastný fľak. Ale keď sa so mnou pustil do diskusie, počul to, čo počuť nemal. A ja som sa rozbehol a hovoril, čo si myslím,“ spomínal. Ani Chruščov nemal zo svojho diskusného protivníka jednoznačne zlý pocit. „Ste zaujímavý človek, takí sa mi páčia, ale vo vás sa súčasne skrýva anjel i diabol. Ak zvíťazí diabol, tak vás zničíme. Ak zvíťazí anjel, tak vám pomôžeme,“ citoval jeden zo svedkov, historik umenia Jurij Gerčuk, v knihe o škandále v Manéži Chruščova, ktorý po týchto slovách podal bezočivému sochárovi na rozlúčku ruku.
Vyznamenaný in memoriam
Kde sa vzala tá odvaha oponovať vodcovi? Podľa Sergeja Chruščova Neizvestného zakalil jeho neľahký osud. „Viackrát sa ocitol na hranici života a smrti. Jeho heslom bolo: nikdy pred ničím neustúpiť. Buď budem žiť, ako chcem, alebo nech ma hoci aj zabijú,“ spomína.
Už jeho rodokmeň bol životu nebezpečný. Dedo židovský obchodník, otec bielogvardejský dôstojník, ktorý v nádeji, že ho tak červení nevypátrajú, si zmenil priezvisko z Neizvestnova na Neizvestného.
Keď vypukla vojna, ubral si Ernst rok, aby ho už sedemnásťročného mohli odviesť. Kým sa však dostal na front, zabil dôstojníka Červenej armády, ktorý znásilnil jeho dievča. Dva mesiace v cele smrti čakal na výkon trestu. Napokon ho namiesto na popravisko poslali do trestného práporu. Ako poručík na čele roty výsadkárov sa statočnosťou vyznamenal najmä v bitke o Budapešť. Vojna sa pre neho skončila v Rakúsku, dva týždne pred nemeckou kapituláciou bol s prestrelenou chrbticou klinicky mŕtvy. Sanitári ho položili pred márnicou tak neopatrne, že mu praskla sadra a od bolesti zvýskol. Lekári ho prebrali k životu, ale smútočné oznámenie pre jeho rodičov už bolo na ceste. Rovnako aj návrh na vysoké vyznamenanie. Rad červenej zástavy mu udelili „in memoriam“.
Tri roky po vojne chodil o barlách. Priznali mu tretí stupeň invalidity s nárokom na celodennú opateru. „Mal neuveriteľne pevnú vôľu a priam živočíšnu silu,“ hovorí Chruščovov syn. „On sa jednoducho prinútil úplne vyzdravieť. Keď som v jeho ateliéri ohromene sledoval, ako prenáša ťažké bremená, s ktorými by som ja ani nepohol, len sa usmieval a vravel: Pozri na mňa, invalida tretej triedy!"
Nepodstatné nezhody
Po škandále v Manéži žiadne dramatické represie nenastali. Komunistický režim už nebol taký krvavý ako za Stalina, skôr „vegetariánsky“, ako ho posmešne označovali voľnomyšlienkari. Drzého sochára síce začali stíhať pre vykonštruované kauzy obchodovania z valutami a rozkrádania bronzu, ale vyšetrovanie sa uzavrelo bez výsledku. Tlak na to, aby sebakriticky uznal, že sa mýlil, však bol silný. „Vládcom už nešlo o naše telo, ale našu dušu,“ popísal to v jednom rozhovore. Chruščovov tajomník ho neúnavne presviedčal, nech napíše vyhlásenie, v ktorom šéfovi Kremľa vyjadrí úctu a poďakuje mu za užitočné pripomienky.
Nenapísal. Až v októbri 1964, keď sa dopočul, že Chruščova odvolávajú, zavolal jeho tajomníkovi a povedal: „Odkážte Nikitovi Sergejičovi, že si ho hlboko vážim za odhalenie kultu osobnosti a za to, že vypustil z väzenia milióny ľudí. Zoči-voči tomu považujem naše estetické nezhody za nepodstatné a želám mu veľa rokov zdravia.“ Podobný postoj k Chruščovovi zaujal aj básnik Jevgenij Jevtušenko, ktorý sa po boku svojho priateľa Neizvestného bojovne púšťal do polemík so šéfom Kremľa. On bol jedným z nemnohých, ktorí sa k Chruščovovi hlásili aj po tom, čo ho Leonid Brežnev zosadil a držal v izolácii na chate neďaleko Moskvy. „Bol skutočne taký, ako jeho náhrobok od Neizvestného – čierno-biely. Prosil ma, aby som odkázal umelcom, že sa im ospravedlňuje za to, aký k nim bol hrubý,“ poznamenal Jevtušenko pre Pravdu a pokračoval: „Opýtal som sa ho, prečo tak grobianil a zlostil sa na nás. Nie na vás som sa zlostil, povedal, ale na seba – za to, že som musel na vás kričať, lebo ma už obviňovali, že dovoľujem inteligencii podrývať základy nášho štátu. Ale na druhej strane, vykričal som sa a hotovo, nikomu som ani vlas neskrivil. – A to bola pravda. Vtedy, keď nadával Ernstovi Neizvestnému, dal súčasne príkaz, aby mu potichučky zadali nejakú prácu.“
Pyrrhove víťazstvá
So štátnymi zákazkami to však nebolo práve ružové, tvrdil Neizvestnyj, ktorý si vraj musel privyrábať ako kamenár a zlievač či asistent privilegovanejších kolegov. „Dovolili mu postaviť aj veľké veci, ale bolo to až neskôr a nebolo ich veľa,“ pripúšťa Chruščovov syn, a vyzdvihuje najmä 150-metrový reliéf v pionierskom tábore Artek na Kryme, 87 metrov vysoký lotosový kvet na Asuánskej priehrade v Egypte či ďalší obrí reliéf s plochou vyše 900 štvorcových metrov v podmoskovskom Zelenograde. "Bol to len zlomok projektov, ktoré vytvoril. Pre monumentalistu, odkázaného na štátne zákazky, s ambíciou vztýčiť svoje dielo na každom voľnom námestí, to muselo byť frustrujúce, byť odkázaný na ľubovôľu nejakých úradníkov. Aj preto napokon odišiel zo Sovietskeho zväzu.
Znechutiť ho musel už osud jeho prvého veľkého projektu. Ešte len končil vysokú školu a v roku 1954 už vyhral konkurz na monument k 300. výročiu zjednotenia Ruska s Ukrajinou. Povedali mu, dobre, vyhral si, ale tu sa točia veľké peniaze a my tu máme poradovník. Musíš sa podriadiť a počkať, kým prídeš na rad. A on, že nie, ja som vás férovo porazil. Vysmiali sa mu, že tak to teda bude Pyrrhovo víťazstvo. Pamätník sa napokon nestaval. Rovnako ani pomník staviteľom Kremľa, kde tiež uspel v konkurze. S krídlami pred (leteckou inžinierskou) akadémiou Žukovského tiež vyšiel naprázdno. Nedali mu postaviť ani Gagarinov pamätník, ktorý navrhoval oveľa zaujímavejší, než potom vznikol," vymenúva Sergej Chruščov. „Jeho model mi dodnes stojí na chate,“ dodáva s úsmevom.
Neskôr v Amerike si to vynahradil. Na Západe, kam odišiel v roku 1976, vytvoril viac ako stovku diel. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa vracal aj do vlasti, kde uskutočnil niekoľko starších projektov. Medzi nimi vyniká pätnásť metrov vysoký monument Maska žiaľu, postavený pred dvadsiatimi rokmi v Magadane, niekdajšom kraji gulagov, na pamiatku obetí stalinských represií.
„Do cudziny ho v skutočnosti vyštvali. Pred odchodom v ateliéri porozbíjal viacero svojich sôch. Úrady od neho žiadali, aby za ich vyvezenie do zahraničia zaplatil. Sú moje, vy ste ich odo mňa nekupovali a teraz chcete peniaze – to ich radšej roztlčiem, nazlostil sa. Aby nebol škandál, tak to, čo nezničil, mu napokon pustili von bez poplatkov. Nie že by bol nejaký politický disident, k tomu sa nikdy nehlásil, ale mnohým prekážalo, že nebol dosť servilný, odmietal sa podriadiť byrokraticko-mafiánskym pravidlám hry a svoju umeleckú slobodu si cenil nadovšetko,“ vysvetľuje Sergej Chruščov, zadávateľ jednej z posledných prác, ktoré Neizvestnyj vytvoril vo vlasti pred emigráciou.
Čierno-biely Chruščov
Tá zákazka bola z viacerých dôvodov veľmi chúlostivá. Keď bývalý šéf Kremľa v roku 1971 zomrel, podujal sa jeho syn, že splní otcovu kurióznu poslednú vôľu. Želal si, aby mu náhrobok vytvoril jeho niekdajší oponent z Manéže. Sergej Chruščov oslovil spolu s ním aj ďalšieho renomovaného sochára, Zuraba Cereteliho. Obaja ochotne privolili, že pomník na Novodevičom cintoríne postavia spoločne. Do projektu sa však zamiešala štátna bezpečnosť. „Z KGB som dostal upozornenie, že mám pribrzdiť. Odkaz zrejme dostal aj Cereteli, lebo sa už viac neukázal. K Neizvestnemu prišli s varovaním, že mu neudelia štátnu cenu za Zelenograd, ktorú už mal prisľúbenú. Naježili sa mu fúzy a vyhlásil, že teraz už je definitívne rozhodnutý, že otcov náhrobok spraví,“ spomína Chruščovov syn.
Foto: SITA/AP
Neizvestnyj vzal ceruzku a papier a ihneď načrtol svoj návrh – dva bloky z bieleho mramoru a čiernej žuly, ktoré do seba nepravidelne zapadajú. Neskôr, na žiadosť vdovy po Chruščovovi, medzi kvádre zakomponoval aj realistickú bronzovú hlavu jej muža.
„Biela je zľava, dominuje, je živšia, a hore je symbolické zobrazenie slnka. Slnko vychádza a rozháňa tmu našej minulosti,“ reprodukuje Sergej Chruščov sochárovo vtedajšie vysvetlenie. „Neskôr sa to začalo vykladať, že biela sú otcove dobré činy a čierna zase zlé. Každý si to môže interpretovať po svojom. Úradom sa však čierno-biela kombinácia zdala podozrivá, naznačovali, že jednotná sivá farba by bola schodnejšia. Schválenie osadenia náhrobku sa tak pretiahlo na dlhé tri roky,“ dodáva. K legendárnemu pamätníku patrí aj groteskný mýtus. Neizvestnyj v pamätiach píše, že za prácu nechcel vziať peniaze, a keď mu Chruščovov syn predsa vnútil honorár, všetkých tritisíc rubľov bankovku po bankovke povyhadzoval z okna auta, ktorým sa viezli. „Nech si Moskva pamätá na Nikitu,“ povedal vraj s pohľadom na bankovky víriace sa za uháňajúcou Volgou ako jesenné lístie.
Chruščovov syn sa pri tejto historke iba uškrnie: „Ako mnohí umelci s bohatou fantáziou aj on žil vo svete, ktorý si sám vytváral. V skutočnosti to bolo trocha inak. Tých tritisíc rubľov som mu vnútil a nemalú sumu sme hneď spolu prepili v reštaurácii Metropoľ. Dva roky predtým sa udial iný príbeh, ktorý ho zjavne inšpiroval. Mali sme spoločné posedenie s jeho priateľmi. Zrazu ho niečo pochytilo, začal hľadať nejaké obligácie na trojpercentný úrok a keď ich nevedel nájsť, nakričal na kamarátov a všetkých ich vyhnal. Keďže bol riadne podgurážený, jeho mama ma poprosila, aby som ho doviezol domov. A cestou, na Leninskom prospekte, keď trocha vytriezvel, strčil ruku do vrecka a vytiahol tučný zväzok obligácií. Začal sa obviňovať: Ja dobytok, krivo som obvinil kamarátov!, a tie obligácie jednu po druhej vypúšťal z okna.“