Michal Kováč – politik morálne nevyhnutných skutkov

Michal Kováč dobojoval posledné kolo svojho niekoľkoročného a viackrát obnovovaného zápasu o život. Dávno pred odchodom do večnosti sa natrvalo zapísal do dejín tohto národa ako prvý prezident samostatného demokratického Slovenska. Kandidoval síce za Mečiarovo politické hnutie, ale po zvolení parlamentom dal verejný sľub, že bude prezidentom všetkých občanov.

05.10.2016 20:47
Michal Kováč Foto: ,
Prvý prezident demokratického Slovenska Michal Kováč.
debata (55)

„Nebolo jednoduché ho splniť, často to bolo ľudsky bolestné a politicky ťažko zvládnuteľné,“ priznal pred šiestimi rokmi pri prezentácii svojich knižných Pamätí.

Osobne sa podieľal na vzniku samostatnej Slovenskej republiky i na zániku spoločného štátu Čechov a Slovákov, do vrcholnej politiky však Michal Kováč vstúpil ako poslanec federálneho parlamentu hneď po revolučných zmenách koncom roku 1989. Zároveň sa stal ministrom financií vo vláde národného porozumenia za Verejnosť proti násiliu. Na túto funkciu mal viaceré odborné predpoklady. Veď od skončenia vysokej školy pôsobil stále v bankovníctve. Najprv ako radový zamestnanec Štátnej banky československej a v druhej polovici 60. rokov, počas politického odmäku, aj ako námestník riaditeľa Živnostenskej banky, jej pobočky v Londýne. Po normalizačných previerkach sa opäť živil prácou bankového úradníka a neskôr i pracovníka rezortného výskumu.

Michal Kováč. Foto: Pravda, Archív
Michal Kováč Michal Kováč.

Slovenské verejné financie riadil Michal Kováč aj po prvých slobodných voľbách začiatkom júna 1990 v prvej vláde Vladimíra Mečiara až do jeho odvolania po rozpade hnutia Verejnosť proti násiliu koncom apríla 1991. V novov­zniknutom Hnutí za demokratické Slovensko zastával post jedného z podpredsedov a už pred rozhodujúcimi parlamentnými voľbami v júni 1992 sa podieľal na príprave budúceho štátoprávneho usporiadania. Bol napríklad spoluautorom projektu česko – slovenskej únie, ktorý vychádzal z myšlienky dualizmu, česká strana ho však neprijala. Po júnových voľbách, v ktorých na Slovensku zvíťazilo s prevahou Mečiarovo HZDS a v Česku Klausova ODS bolo jasné, že spoločný štát sa nepodarí udržať. Reálny nebol ani vznik nejakej podoby súštátia a Kováč sa aktívne zapojil do riadenia procesu pokojného rozdelenia federácie.

Až do jej zániku zastával funkciu predsedu dvojkomorového Federálneho zhromaždenia. Prevzal ju po Alexandrovi Dubčekovi a bol jedným z posledných slovenských politikov, ktorí hovorili s lídrom „Pražskej jari“ po jeho ťažkej autonehode v septembri 1992. Kováč navštívil Dubčeka v pražskej nemocnici a pri lôžku pacienta dohodol, že traja poslanci za Sociálnodemokra­tickú stranu Slovenska (Dubček bol stále jej predsedom) budú hlasovať za zákony o delení majetku spoločného štátu. Tie tri hlasy zrejme rozhodli o priechodnosti spomínaných zákonov v Snemovni národov…

Na ceste hore

Budúcich bádateľov zakladateľského obdobia v dejinách Slovenskej republiky bude však zaujímať predovšetkým Kováčovo pôsobenie na poste hlavy štátu a ako sa vôbec bývalý bankár v tejto funkcii ocitol. Čo tomu predchádzalo?

Písali sa posledné dní roku 1992, Kováčovi sa končilo pôsobenie vo federálnom parlamente a z Prahy sa vracal do Bratislavy. Mečiar mu núkal post guvernéra Národnej banky, ktorá práve vznikala. Kováč mal záujem o funkciu podpredsedu vlády SR pre ekonomiku, ale zároveň vyvolal v špičkách hnutia diskusiu o obsadení úradu prezidenta SR. Podľa vtedy platnej ústavy hlavu štátu volil parlament trojpätinovou väčšinou spomedzi navrhnutých kandidátov. HZDS síce malo v Národnej rade najviac, 74 poslancov, ale na zvolenie potrebovalo minimálne 90 hlasov. Hnutie by ich nezískalo ani s podporou provládnej SNS.

Michala Kováča nasadilo HZDS až do druhej voľby po tom, čo v prvej neuspel jeho menovec Roman Kováč, v tom čase prvý podpredseda HZDS. Voľba sa konala 15. februára 1993 a Michal Kováč v nej nemal protikandidáta. V prejave pred hlasovaním sľúbil, že bude prezidentom všetkých občanov. Denník Pravda vybral z tohto prejavu do svojich titulkov „dôraz na potrebu sociálneho zmieru“, v redakčnom komentári však upozornil, že verejnosť volá po aktivistickom prezidentovi, ktorý chce vstupovať do riešenia najpálčivejších spoločenských problémov, ktorý nebude len „hlavou štátu na ozdobu“.

zväčšiť Vo veku 86 rokov zomrel prvý prezident... Foto: SITA, Diana Černáková
Michal Kováč Vo veku 86 rokov zomrel prvý prezident demokratického Slovenska Michal Kováč.

Kováč dostal 106 hlasov, čo znamená, že mu 32 hlasov dali poslanci iných strán. Do konca života predpokladal, že v tajnej voľbe zaň nehlasovali všetci poslanci HZDS.

Inauguráciu prvého prezidenta SR naplánovali na 2. marca 1993, ale už týždeň po zvolení začal Michal Kováč pracovať. Ostro sledovaná bola najmä jeho návšteva úradu ministra zahraničných vecí, ktorý v tom čase viedol Milan Kňažko. Sledovaná o to viac, že medzi novembrovým tribúnom a premiérom už vtedy poriadne iskrilo.

Po inaugurácii požiadal Mečiar Kováča už oficiálnou cestou, aby odvolal ministra zahraničia. Nasledovalo ďalšie prekvapenie, keď prezident zvolal poradu svojich legislatívcov, aby mu podali výklad ústavného článku 111: "Prezident vymenúva a odvoláva členov vlády na návrh predsedu vlády.“ Z neho totiž jednoznačne nevyplývalo, či premiérov návrh musí hlava štátu akceptovať, alebo len môže.

Reakcia Mečiara nedala na seba dlho čakať a prišla v ultimatívnej forme: buď Kňažko alebo ja! Kováč to zverejnil na stretnutí s rodákmi v Udavskom s poznámkou, že nemá veľmi na výber. "Požiadal som ministra Kňažka, aby do piatku podal demisiu, lebo ak sa tak nestane, podá demisiu predseda vlády,“ povedal. Kňažko demisiu nepodal, prezident ho teda odvolal na základe premiérovho návrhu. Niektorí pozorovatelia sa vtedy unáhlili so závermi, keď tvrdili, že Kováč konečne priznal farbu. Veď mohol počkať na nález Ústavného súdu…

Prezident vypovedal poslušnosť

Vzťahy Mečiar – Kováč už boli naštrbené, podľa profesora Laluhu sa však vážnejšie zhoršili až po tom, čo si prezident začal budovať svoju kanceláriu a poradcovský zbor: "Čoraz viac znepokojene pozoroval, kým sa to vlastne prezident obklopuje a začal vyslovovať obavy, že z prezidentského úradu vzniká centrum opozície.“

Kancelária prezidenta SR pravidelne pripravovala prezidentovi analýzy. Čítal ich a bral do úvahy pri svojich rozhodnutiach? Podľa Brigity Schmögnerovej, ktorá bola vedúcou oddelenia ekonomickej politiky v prezidentskej kancelárii áno, ibaže: „Ako bývalý bankár a minister financií mal svoje predstavy napríklad o privatizačnom procese, o postavení Fondu národného majetku a podobne, neexekutívny prezident ich však nemal ako presadiť.“ V jednom rozhovore pred tromi rokmi sám pripustil, že mal spolupodiel viny za divokú privatizáciu. „Aj sám sa cítim zodpovedný, že som vtedy ako prezident podpísal takéto zákony, ale už nemám možnosť to napraviť,“ povedal.

Prezident SR Michal Kováč skladá prezidentskú...
Bývalý slovenský prezident Michal Kováč.
+15Prezident SR Michal Kováč.

Za postoje nezávislé na HZDS si Kováč získaval preferencie v ratingoch obľúbenosti politikov. V apríli 1993 už tento rebríček podľa prieskumu Centra pre sociálnu analýzu dokonca viedol s 34,8 percentami pred Mečiarom s 22,1 percentami (v decembri 1992 bol prvý ešte Mečiar s veľkým náskokom 44 %).

Kováč odmietol vymenovať Ivana Lexu najprv za šéfa SIS, potom do funkcie ministra pre privatizáciu, lebo nemal jeho dôveru. V decembri 1993 premiér na mítingu svojich priaznivcov prvýkrát priznal: "Voľby prezidenta Slovenskej republiky sme prehrali“.

Spory s premiérom

Hviezdne hodiny prezidenta Kováča prišli v marci 1994, keď sa otvorene postavil premiérovi Mečiarovi. "Pán premiér nie je ochotný partnersky spolupracovať a viesť korektný dialóg,“ vyhlásil Kováč pred poslancami parlamentu 9. marca 1994. "Nedokáže zjednocovať rôznorodé zoskupenia občanov a znásobovať politickú energiu štátu. Vzhľadom na jeho podozrievavosť je schopný spolupracovať iba s ľuďmi, ktorí sú mu nejako zaviazaní.“

Prezident obvinil premiéra z nevyberaných slovných útokov, konfrontačnej politiky, z lží a poloprávd. "Ak nie je vláda pravdivá, bude také skôr či neskôr celé obyvateľstvo,“ dodal. Kováč síce nežiadal demisiu premiéra, ale prihral na meč parlamentnej opozícii. Vzápätí vystúpil poslanec za KDH Ladislav Pittner s návrhom okamžite zaradiť na program schôdze vyslovenie nedôvery premiérovi a jeho vláde. Premiér doviedol Slovensko do politickej a ekonomickej krízy, svojimi postojmi a rozhodnutiami znížil dôveryhodnosť SR v zahraničí, dôvodil Pittner.

Jeho návrh podporilo 76 poslancov zo 142 prítomných. To stačilo, Mečiarova vláda padla, a keďže Ústava SR vo vtedajšej podobe neuvádzala presný postup v prípade vyslovenia nedôvery vláde parlamentom, prezident ju jednoducho odvolal a o pár dní menoval novú dočasnú s mandátom do predčasných volieb.

Udalosti mali potom veľmi rýchly spád. V pondelok 14. marca sa prezident dohodol s lídrami opozičných strán, aby bol zostavením novej vlády poverený Jozef Moravčík (predtým minister zahraničných vecí v Mečiarovej vláde za HZDS, po odchode z Mečiarovho hnutia založil Demokratickú úniu Slovenska – DÚS). A už v stredu 16. marca Kováč menoval novú slovenskú vládu, ktorú vytvorili SDĽ, KDH a nové strany stredu (DÚS, Aliancia demokratov a Národná demokratická strana). Mečiarovo hnutie a národniari odišli do opozície.

Vo veku 86 rokov zomrel prvý slovenský... Foto: SITA, Peter Hudec
Michal Kováč Vo veku 86 rokov zomrel prvý slovenský prezident Michal Kováč.

S novou silou sa rozhorela "vojna“ medzi prezidentským a vládnym palácom po tom, ako sa Mečiar po jesenných parlamentných voľbách postavil na čelo v poradí už tretej vlády. "Kým bude Michal Kováč prezidentom tohto štátu, pokoj nebude,“ vyhlásil Mečiar v rozhlase. To už bolo po pokuse HZDS odvolať prezidenta v parlamente v máji a po zavlečení jeho syna do Rakúska v auguste 1995.

Štátny teror zostal nepotrestaný

V ten osudný posledný deň augusta roku 1995 mal podľa vyšetrovacieho spisu dôstojník SIS menom Ján Takáč cestovať do prihraničného rakúskeho mestečka Hainburg. A tam anonymne telefónom oznámiť rakúskej polícii, že pred miestnou policajnou stanicou sa v zaparkovanom mercedese nachádza človek, na ktorého je vydaný medzinárodný zatykač. Týkal sa prípadu Technopol, v ktorom išlo o podozrenie z podvodu za dva milióny dolárov. V kufri auta vtedy policajti našli uneseného, zbitého Michala Kováča mladšieho.

Kauza zavlečenia syna prvého slovenského prezidenta do zahraničia aj po uplynutí 21 rokov traumatizuje verejnosť. Akciu spáchali agenti Slovenskej informačnej služby, vypovedal o tom aj korunný svedok a jej bývalý príslušník Oskar Fegyveres, ktorý sa neskôr so zmenenou identitou dlhodobo skrýval v zahraničí. Za dosiaľ nevyjasnených okolností potom pri výbuchu auta zahynul v apríli 1996 jeho priateľ Róbert Remiáš, ktorý bol jeho spojkou.

Cieľom únosu malo byť donútenie Michala Kováča odstúpiť z funkcie. Najmä z vôle vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara, ktorého konflikty s prezidentom v tom čase vrcholili. Kováč napriek tomu svoj úrad až do konca funkčného obdobia neopustil a svojmu synovi udelil milosť.

Nového prezidenta volil vtedy ešte parlament, mečiarovci však voľbu blokovali a do skončenia Kováčovho funkčného obdobia sa jeho nástupcu zvoliť nepodarilo. Časť prezidentských kompetencií preto 3. marca 1998 prešla na vládu a jej šéfa Mečiara. Ten hneď v prvý deň získané právomoci využil a udelil na trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení amnestiu. V júli 1998 pridal ďalšiu s rovnakým obsahom.

Sila amnestií v slovenskom právnom systéme spôsobila, že kauza únosu sa nikdy celkom nevyšetrila a jej aktéri sa nikdy nepostavili pred súd. V decembri 2002 Najvyšší súd SR zamietol sťažnosť Generálnej prokuratúry proti zastaveniu vyšetrovania, proti ktorému sa nedalo odvolať. Pokus zrušiť takzvané Mečiarove amnestie sa odohral vo februári 2012, keď sa o tom počas vlády Ivety Radičovej hlasovalo v Národnej rade. Za návrh sa vtedy vyslovilo 78 poslancov vládnej koalície, potrebná však bola ústavná väčšina 90 hlasov.
(sp)

Otvorené nepriateľstvo medzi "vládou a Hradom“ výrazne poznačilo celé prvé päťročie samostatnej Slovenskej republiky. Sprevádzali ho demarše z Bruselu i zo zámoria, vynechanie Slovenska z rokovaní o vstupe do NATO i EÚ.

V pondelok 2. marca 1998 na svetelných hodinách nad Hodžovým námestím v Bratislave, presne oproti Prezidentskému palácu, zasvietila veľká nula. Predtým táto tabuľa veľmi dlho a vytrvalo odratúvala posledné mesiace, týždne a dní účinkovania Michala Kováča na poste hlavy štátu. Bola to, samozrejme, provokácia, vrchol diskreditačnej kampane vedenej proti hlave štátu. Nula na svetelných hodinách zároveň oznamovala, že časť prezidentských právomoci (vrátane udeľovania amnestie!) prechádza – až do do zvolenia novej hlavy štátu – na predsedu vlády. Nezadržateľne sa však blížil aj koniec Mečiarovho autokratického spôsobu vládnutia.

Ešte dlho potom, už na politickom dôchodku, si Michal Kováč kládol otázku, či urobil dobre, keď v marci 1993 vystúpil v parlamente s takým prejavom, s akým vystúpil. V Pamätiach na ňu odpovedal takto: „Nechcem veriť, že keď urobíte morálne nevyhnutný skutok, že to môže byť skutok negatívny… Napriek tomu, čo všetko sa potom stalo, hovorím aj dnes, že to bolo treba urobiť a malo to zmysel.“

© Autorské práva vyhradené

55 debata chyba
Viac na túto tému: #Michal Kováč