Mal plné právo pochváliť sa, že s Francou žili trikrát viac ako iní ľudia. Lipol na živote, ale preto, aby ho prežil čo najplnšie. Priateľovi v nemocnici sa zdôveril, že bojuje ako lev, ale nevie, či to bude stačiť. A keby sa niečo prihodilo, nech povedia, že robil, čo sa dalo, aby sa pretĺkol životom. Spod kyslíkovej masky dodal, že je to ako partia kanasty, môžeš vyhrať alebo prehrať, ale dôležitá je hra. Niekoľko mesiacov pred smrťou ešte zvládol dvojhodinové predstavenie Mistero Buffo, kde je sám na javisku a hrá všetky postavy. Jeho lekár vyhlásil, že je ateista, ale toto pokladá za zázrak.
Ešte pred vojnou začal študovať architektúru, ale po nej, na začiatku 50. rokov minulého storočia, sa pustil do divadla. Hneď jeho prvé predstavenie, Prstom do oka z roku 1952, ktoré uviedli v Piccolo Teatro v Miláne, malo veľký úspech. Stretáva svoju životnú družku Francu Rame, s ktorou sa v roku 1954 ožení a narodí sa im syn Jacopo. Franca sa stáva jeho celoživotnou múzou. On bol len herecký diletant, kým ona pochádzala z rodiny, kde boli všetci pri divadle, takže bola herečkou od narodenia, čo platilo doslovne, lebo ju rodina využila na javisku už ako novorodenca vo vankúši.
Manželia sa presťahujú do Ríma, pokúšajú sa uplatniť vo filme, ale bez väčšieho úspechu, preto sa vracajú do Milána a k divadlu. Vzniká Spoločnosť Dario Fo – Franca Rame, Fo píše divadelné hry Archanjeli nehrajú biliard (1959) a Kto ukradne nohu, bude mať šťastie v láske (1960), ktoré im získavajú početné publikum, slávu i peniaze. Dostávajú sa aj do televízie, kde vystupujú v rámci veľmi sledovanej pesničkovej súťaže Canzonissima. Vydržali len niekoľko pokračovaní, lebo vedenie im niektoré scény nedovolilo uviesť a oni na protest z televízie odišli.
Prenasledované divadlo
Koniec 60. rokov priniesol aj v Taliansku vlnu študentských nepokojov, ktoré sa preniesli na celú spoločnosť. Dario Fo si uvedomuje, že jeho satirické divadlo, kritizujúce meštiacke maniere, sa vlastne hrá pred meštiackym publikom, ktoré sa baví na svojich nedostatkoch, ale nijako sa ich nemieni vzdať. Chce sa obrátiť na iné publikum, hrať na iných scénach, vo fabrikách alebo na uliciach.
V roku 1968 zakladá spoločnosť Nová scéna a o dva roky neskôr Komunu, aby sa vrátil k ľudovému divadlu so sociálnym posolstvom. Rozchádza sa s Talianskou komunistickou stranou a podporuje takzvanú mimoparlamentnú ľavicu. Vytvára Červenú pomoc, združenie na podporu politických väzňov, príslušníkov militantných organizácií, ako bola Robotnícka moc či Boj pokračuje. V roku 1970 píše hru Náhodná smrť anarchistu o zavraždení anarchistu Giuseppe Pinelliho.
Foto: Profimedia
V Taliansku sa páchajú atentáty, spoločenská situácia je napätá a robiť v takejto atmosfére angažované divadlo znamená vystaviť sa prenasledovaniu zo strany úradov i politických odporcov. Často nemajú kde hrať, nik im nechce prenajať sálu, na predstaveniach býva neraz viac agentov ako divákov, dochádza k zrážkam s políciou, hádžu im do miestností bomby, podpália byt, čelia desiatkam súdnych procesov a počas turné po Taliansku na nich prídu stovky trestných oznámení.
V roku 1973 Foa na Sardínii zatknú počas predstavenia, čo vyvolá veľký rozruch nielen v Taliansku, ale aj v zahraničí. Ešte väčšie zdesenie vyvolá vo verejnej mienke únos a následné znásilnenie jeho manželky Francy. Podieľali sa na ňom príslušníci fašistickej pravice so skrytou podporou polície a tajných služieb. Ani tieto tragické udalosti ich však nezastrašia a pokračujú ďalej vo svojej práci.
Keď Fo zabáva svätých
Prelom v dramatikovom divadelnom hľadaní prinesie hra Mistero Buffo (Komické mystérium). V prvej podobe ju hral už v roku 1969 a postupne ju prepracovával až po posledné predstavenie v apríli 2016. Fo ju uvádza ako monodrámu, kde je jediným hercom. Námet čerpal z evanjelií, aj z tých apokryfných, z ľudových hier a rozprávania, oživuje tradíciu commedie dell'arte a „giullarov“, potulných básnikov a hercov, nadväzujúcich na provensalských trubadúrov.
V našich končinách prekladáme slovo „giullare“ ako komediant, čím túto historickú konotáciu stierame. Keď potom hra Daria Fo Lu santo jullare (giullare) Francesco, znie v českom preklade ako Svatý komediant František, nadobudne tento svätý básnik skoro podobu cirkusanta.
Fo si v Mistero Buffo vytvoril vlastný jazyk z taliančiny, lombardských nárečí a rôznych neologizmov. Používa aj „grammelot“, čo je vlastne zmes zvukov, napodobňujúca slová a rytmus nejakého jazyka, ako keď malé deti napodobňujú reč dospelých, ale v skutočnosti ide len o nezmyselnú hatlaninu (aj náš Július Satinský predvádzal takúto znalosť cudzích jazykov). V súvislosti s „grammelotom“ si Fo spomenul na epizódu počas hosťovania v Paríži, keď sa uprostred predstavenia postavilo niekoľko Američanov a s výkrikom, že to už presahuje všetky medze, odišlo zo sály. Fo sa priznal, že potom v hoteli celú noc nespal, lebo netušil, čo im mohol povedať.
V roku 1977 sa spolu s Francou Rame vrátili do televízie s reláciou Divadlo Daria Fo, ktoré sa tak dostalo k širokému publiku. Jeho hry vychádzajú aj knižne, prekladajú sa do desiatok jazykov, prichádzajú aj uznania. V roku 1997 získava Nobelovu cenu za literatúru, čo sa v Taliansku nestretne s jednoznačnou podporou, no proti sa postavili predovšetkým pravicoví politici a novinári, podľa ktorých mali dostať prednosť „seriózni“ spisovatelia. Bola to obdobná situácia ako v tomto roku, na čo Corriere della Sera hneď reagoval satirickou kresbou, na ktorej už Dario Fo zabáva svätých na nebesiach a ako najnovší vtip im oznamuje: Moju Nobelovu cenu dostal Bob Dylan.
Po Nobelovej cene mu v roku 1999 udelila čestný doktorát univerzita v anglickom Wolverhamptone, po nej v roku 2005 parížska Sorbona a o rok neskôr aj rímska La Sapienza.
„90 rokov bláznovstiev“
V roku 2013 sa musel vyrovnať s veľkou stratou. Zomrela jeho manželka, herečka, spoluautorka a spolubojovníčka Franca Rame. Prežili spolu päťdesiat rokov v dobrom i zlom, ako si na začiatku sľúbili pri tradičnom katolíckom sobáši. Pri svojej deväťdesiatke povedal, že jeho život znamenal deväťdesiat rokov bláznovstiev, pri ktorých sa s Francou zabávali na úkor mocných. V týchto bláznovstvách bol on viac tým uleteným, kým ona si zachovávala odstup a vedela ho varovať aj pred nebezpečenstvom, že by mu pribúdajúca sláva stúpla do hlavy.
V jeho obývačke zostal na stojane obraz, ktorý dokončil tesne predtým, ako nastúpil do nemocnice, odkiaľ sa už nevrátil. Sú na ňom dvaja nahí mladí ľudia v objatí a za nimi vidno krajinu, ktorá vyzerá ako raj. Mladá žena na obraze veľmi pripomína Francu Rame a muž sa, pravdaže, podobá na Daria Fo. Presvedčený ateista sa vedel zmieriť aj s Bohom, keď uvažoval o mieste, kde by sa znovu mohol stretnúť so svojou celoživotnou láskou. Na svojom blogu zanechal odkaz: „Keby malo existovať niečo aj tam hore, prial by som si, aby to tak bolo. Predstava, že by som sa potom ocitol spolu s Francou v záhrade, kde by sme boli jeden aj druhý zmenení na stromy, pričom ten jej by mohol mať zlaté listy, ako boli jej vlasy … to by bolo naozaj krásne.“
Počas svojho života cirkvi nič nedaroval a vo Vatikáne mal dosť nepriateľov, ale s milánskym kardinálom Martinim, jednou z najväčších postáv talianskej cirkevnej hierarchie v 20. storočí, mal priateľský vzťah, rovnako neskrýval svoj obdiv k terajšiemu pápežovi Františkovi. Na otázku viery najlepšie odpovedal taliansky filozof Norberto Bobbio: „Skutočný rozdiel nie je medzi veriacimi a neveriacimi, ale medzi mysliacimi a nemysliacimi.“
Prvé pravidlo
Základnou črtou povahy i diela Daria Fo bol nonkonformizmus. Vždy ho pokúšalo narúšať ustálené spôsoby a hodnoty, brániť slobodu človeka, preto sa staval proti vrchnosti, politickej i náboženskej, no rovnako brojil proti ľudskej hlúposti, povrchnosti, nepoctivosti a alibistickej poslušnosti. Aj v kultúre a umení narúšal ustálené predstavy, kladných hrdinov predstavoval ako otravné typy a u zloduchov spomína dobré vlastnosti. V Mistero Buffo je Lazar zo svojho uzdravenia nešťastný a varuje ostatných, aby sa mali pred Ježišom na pozore, lebo ten sa na nič nepýta a hneď robí zázraky, na ktoré môžu doplatiť.
Na javisku má najradšej frašku, vkladá do nej prvky z ľudovej tradície rozprávačov a posmeškárov, cirkusové gagy, situačnú komiku nemých filmov, postupy commedie dell'arte a to všetko plné narážok na aktuálne dianie.
Hry Daria Fo sú úzko spojené s Talianskom, s jeho spoločenskou i politickou súčasnosťou i s jeho divadelnou tradíciou. Ich autor je známy a oceňovaný na celom svete, ale uvádzanie jeho hier v zahraničí nie je jednoduché. Presvedčili sa o tom aj naši divadelníci, keď sa pokúsili oživiť texty tohto talianskeho autora na našich javiskách. Nebolo ich veľa. Ako prvá sa odvážila Nová scéna v roku 1963. Uviedla vtedy asi jeho najznámejšiu hru Archanjeli nehrajú biliard. Keď si pozrieme dobové ohlasy v tlači, vidíme, že naši tvorcovia sa pustili do niečoho, na čo neboli celkom pripravení. Chceli vrátiť na naše javiská frašku, ale tá sa nedala hrať podľa zabehnutých postupov. Autori inscenácie zabudli na dobrú radu, ktorej sa držal Fo. Prvé pravidlo: fraška nemá žiadne pravidlá.
Treba dodať, že uviesť hru s kritikou nedostatkov nastupujúcej konzumnej spoločnosti do prostredia stagnujúcej socialistickej spoločnosti, kde zostáva dostatok tovarov nikdy nesplnenou túžbou, je naozaj nevďačná, ak nie nesplniteľná úloha.
Dnes im rozumieme lepšie
Na podobný riskantný pokus ako Nová scéna sa v roku 1976 podujalo Krajové divadlo v Nitre, keď uviedlo ďalšiu bláznivú komédiu Daria Fo Kto ukradne nohu, bude mať šťastie v láske. A dopadlo to podobne. Recenzenti priznali, že hra je napísaná pre talianskych hercov a talianske publikum. Nepripravení boli nielen umelci, ale aj diváci, ktorým hra pripadala absurdná.
V inej situácii boli mladí autori Anton Šulík a Nikita Slovák, ktorí v roku 1995 napísali libreto na motívy hry Daria Fo Mistero Buffo a uviedlo ho Martinské divadlo SNP pod názvom Krížová cesta (Hra o pašiách so spevmi). V tomto prípade ohlasy v tlači naznačujú, že autori a realizátori predstavenia už boli na čítanie textov Daria Fo lepšie pripravení ako ich obecenstvo. A vyzerá to tak, že aj ako ich recenzenti.
V roku 2000 uviedlo divadlo West hru Manželstvo na divoko, ktorú Dario Fo a Franca Rame napísali spolu. Skutočnosť, že v slovenskom podaní si v tejto hre zahrali manželov herci, ktorí boli vtedy manželmi aj v civilnom živote, ako to bolo aj v prípade Daria a Francy, nie je jedinou zhodou s talianskym originálom. Herci a režisér už problémy spolužitia talianskej manželskej dvojice vnímali ako svoje vlastné. V roku 1963 žili slovenskí herci i publikum v inom svete ako Dario Fo a Franca Rame, preto sa nevedeli naladiť na rovnakú vlnovú dĺžku. Dnes žijeme v tom istom svete a lepšie chápeme, čo trápilo dvoch talianskych umelcov.
Dario Fo nežil a netvoril pre budúcnosť, vedel, že sa treba naplno odovzdať prítomnosti. To bude aj dedičstvo, ktoré zanechá pre tých, čo prídu po ňom. Bol presvedčený, že tvorba pre nasledujúce generácie je ako pečenie chleba na roky dopredu, ako hovorieval Andrzej Wajda, ďalší veľký umelec, ktorého „tam“ možno Dario stretne spolu s Francou.
František Hruška (1944)
Je absolventom Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Ako doktorand študoval v Pise. Pôsobil na univerzitách v Neapole, Ríme a Moskve, niekoľko rokov aj na slovenskom veľvyslanectve v Ríme. Celý čas však zostával pracovníkom Katedry romanistiky na FF UK, ktorú viac rokov viedol. Ako literárny historik a prekladateľ sa venuje talianskej literatúre, dejinám a kultúre.
