Jozef Bžoch sa narodil 25. novembra 1926 v Závode v rodine železničiara. Gymnázium vychodil v Novom Meste nad Váhom, kde sa rodina presťahovala. V štúdiách pokračoval na filozofickej fakulte v Bratislave, kde si zapísal slovenčinu a francúzštinu. Väčšinu aktívneho života strávil ako kultúrny redaktor v časopisoch a novinách (Práca, Kultúrny život, Slovenské pohľady, Národná obroda a i.), vo viacerých mal vlastnú kultúrnu rubriku, do ktorej pravidelne prispieval literárnymi kritikami a recenziami. Niekoľko rokov pracoval v Ústave slovenskej literatúry SAV.
Keď ho režim vyradil z kultúrnej sféry, zamestnal sa vo Výskumnom a vývojom ústave prefabrikácie. Naposledy pracoval ako redaktor Slovenského biografického slovníka, kde redigoval heslá. Na jeho osemdesiatku vyšla príležitostná publikácia s názvom Osemdesiat Jozefovi Bžochovi. Titulok pripomína vek, ale ide o osemdesiat gratulácií jubilantovi.
Je málo ľudí v slovenskej kultúre, ku ktorým by sa prihlásil taký veľký počet kolegov, priateľov a známych s pozdravným textom, so spomienkami, s ľudskou blízkosťou, vysokým hodnotením. Čím si vydobyl takú pozornosť a popularitu?
Bez okolkov
Možno povedať, že Jozef Bžoch je výrazná individualita, ktorá za desaťročia kritických a iných aktivít hlboko vrástla do slovenského kultúrneho vedomia, od povojnových čias až do súčasnosti. Od mladosti mal vlohy pre poéziu – a má ich doteraz – oslovili ho najmä básnici francúzskeho symbolizmu, ale aj François Villon; všetkých prekladal. Spomenúť treba aj jeho vlastnú poéziu, ktorej sa však postupne vzdal a upriamil sa na preklady, a najmä na literárnu kritiku. No poézii ostal verný ako prekladateľ i ako kritik a literárny bádateľ. Jeho prvé knihy Podoby slovenskej poézie (1961), Básnické dielo Pavla Horova (1970) sú o vývinových problémoch i meniacej sa poetike slovenskej básnickej tvorby v priebehu jedného desaťročia.
Povojnová tvorba na Slovensku si hľadala nový výraz, ten sa, žiaľ, po Februári 1948 ustálil na netvorivom socialistickom realizme, vnucovanom všetkým tvorcom.
Mladý kritik už s vyhranenými názormi sa nedal ovplyvniť novou ideológiou ani novou poetikou. Od začiatku videl negatíva tzv. novej literatúry a bez okolkov ich aj pomenoval. Nebál sa pritom zosadiť z trónu ani tvorbu vtedajších koryfejov, ako bol Milan Lajčiak a iní. Kritickými postojmi si „vyslúžil“ nepriazeň režimu a jeho kultúrnych nositeľov. Tento stav v podstate trval, len nadobúdal rozličné podoby.
V 60. rokoch sa režimové odmietanie zmierňovalo a Jozef Bžoch sa stal všeobecne akceptovaným kritikom, ktorého názor zavážil. Od začiatku 70. rokov, teda v čase „normalizácie“, sa však režimový odpor vyostril až tak, že Jozef Bžoch prišiel o zamestnanie a nemohol publikovať. Vtedy, a na to sa už zabudlo, sa Bžoch aj osobne angažoval za zachovanie pôvodných výdobytkov v literárnej, ale aj občianskej sfére. Inicioval (spolu s manželkou Perlou) protirežimový aktív spisovateľov a umelcov, čím si s konečnou platnosťou rozhneval nových pánov režimu, ktorý sa už definitívne vracal k starým dogmám socializmu 50. rokov.
Skúsil aj socialistickú „basu“, aj keď len krátkodobo, ale v literárnej sfére to bolo v 70. rokoch už predsa len dosť výnimočné. Utiahnutý v novinách, rozídený s pôvodnými kamarátmi, dlhší čas bez zamestnania, žil literatúrou, spoliehajúc sa na svoj vkus a na hodnoty, ktorých sa odmietol vzdať. So socializmom, v ktorom prežil väčšinu života, sa Bžoch, na rozdiel od svojich dobrých kamarátov, nikdy nezblížil. Od vstupu do literatúry, keď odmietol prihlášku do komunistickej strany, si zachoval k režimu odstup a ten našiel vyjadrenie aj v jeho literárnokritickej praxi.
S polozatvorenými ústami
V spomenutom jubilejnom zborníku na Bžochovu osemdesiatku sa Milan Hamada, kritik o jednu generáciu mladší a tiež režimom proskribovaný, ale nezlomený, priznal k Bžochovi ako k jednému z najbližších predchodcov. Napísal: "Naša príbuznosť nie je generačná, ale názorová… Jozef Bžoch ako prvý rúcal zakorenený názor o človeku ako ideologickej kategórii, vo svojej kritickej tvorbe už od polovice 50. rokov formuloval názor, že za apriórnou predstavou ,socialistického človeka‘ treba hľadať reálnu podobu moderného ľudského typu, ktorý má literatúra odhaľovať.“
Ten istý názor presadzoval aj Milan Hamada, ako o tom výstižne svedčí jeho polemika s Vladimírom Mináčom.
Boli to časy, keď sa rozpletali staré priateľstvá. Aj Bžoch vtedy strácal dávnych priateľov, Mihálika, Válka, komplikovaný vzťah mal aj s Mináčom, pretože tí sa prispôsobili. S polozatvorenými ústami pôsobil aj naďalej ako mravná autorita a mlčky i nahlas odsudzoval tých, ktorí zradili pôvodné presvedčenie za pofidérne výhody.
Nový rozmer žánru
Kritik Jozef Bžoch má za sebou úctyhodné dielo, napriek tomu, že písal s prekážkami a nie vždy mohol písať, o čom chcel. Okrem dvoch spomenutých publikácií mu vyšiel ešte výber z kritických statí pod názvom Kontakty (1970). Bol to už začiatok normalizácie, išlo vlastne o previs z minulých rokov, a tak kniha skončila ako šrot.
V budúcich rokoch sa zameral na komentovanie práve vychádzajúcich kníh v podobe stručných recenzií a glos. Knižne vyšli v troch zväzkoch: Literárne soboty (1990), Zo zápisníka kritika (2001), Literárne štvrtky (2006).
Hoci išlo o drobný žáner, chápaný skôr ako informácia, nie hodnotenie, v Bžochovom prípade dostal nový rozmer. Výstižne to formuloval Fedor Matejov tiež v jubilejnom článku k Bžochovej osemdesiatke, keď napísal, že Jozef Bžoch urobil z tohto marginálneho žánru „inštitúciu v jednej osobe“, a samotný výkon charakterizoval takto: „Je to svet kníh ako synonymum liberálnej ponuky, diskusie, rozhovoru…“
Kritika sa robí charakterom
Pri písaní týchto glos – a sú to stovky – zostal autor verný hodnotám, ktoré si osvojil ako mladý kritik. Jedným z jeho inšpirátorov bol F. X. Šalda, a to nebol zlý učiteľ; ani pokiaľ išlo o umenie a kultúrnu sféru, ani o etické postoje. Od neho vedel, že kritika sa robí predovšetkým charakterom, čo neskôr zdôrazňoval aj Alexander Matuška.
Zo Šaldu – a možno aj z Matušku – si Bžoch osvojil okrem toho dôraz kladený na štýl a formulácie, vynechal však pátos, ktorý pasoval do 19. storočia, ale v 20. storočí pôsobil už neprirodzene. No nebola mu cudzia irónia (tou disponoval aj Šalda), keď mal do činenia s literárnou „faunou“ (výraz Fedora Matejova), čiže s primitivizmom, naparujúcou sa bezvýznamnosťou, skostnatenou dogmatickosťou, nadbiehaním režimu atď. Týkala sa nielen textov, ale aj ich autorov, čiže nielen literatúry, ale aj literátov; ba tých najväčšmi.
Aj táto poloha patrí k ľudskému rozmeru kritika Jozefa Bžocha. Vnímame ho komplexne, teda nie ako kritickú ikonu, ale aj ako človeka z mäsa a kostí, ako jedného z nás a želáme mu, aby ešte dlho zostal medzi nami.
Vladimír Petrík (1929)
Pôsobil v Ústave slovenskej literatúry SAV, bol redaktorom časopisov Slovenská literatúra, Kultúrny život, Slovenské pohľady. Publikuje štúdie, literárne kritiky a eseje v časopisoch Romboid, Tvorba, Os, ale aj v denníku Pravda, je členom Klubu nezávislých spisovateľov. Vydal rad kníh, o. i. Človek v Jégého diele (1979), Proces a tvorba (1990), Desaťročie nádejí a pochybností (2000), Hľadanie minulého času (2009, životopisná kniha rozhovor, v ktorej odpovedá na otázky literárneho vedca Vladimíra Barboríka). Pôsobí ako člen viacerých literárnych porôt – Cena Jána Johanidesa, Cena Dominika Tatarku, ceny Literárneho fondu, v rokoch 2010 a 2012 Cena Anasoft litera.