Slovenka, ktorá bude chýbať doma aj v Afrike

Danica Olexová bola pre Dobrú novinu mostom s Afrikou. Zahynula počas cesty do Kene, ktorú mala tak rada.

18.03.2019 06:00
Danica Olexová Foto:
Danica Olexová (30. marec 1976 - 10. marec 2019)
debata

Sú zvyknutí chodiť tam, kde by mnohí našinci nešli ani keby ich zlatom vyvážili. Veď je tam špina, rôzne choroby, bieda a ktovie čo ešte. Sú zvyknutí dlhé hodiny sa trmácať po cestách, či skôr necestách, ktoré nepoznajú asfalt. Alebo cestovať malými lietadlami typu Cesna, kde priam dýchate pilotovi na chrbát a pristátie po období dažďov je občas rizikom. Pristávaciu dráhu tvorí totiž udupaná hlina a ak nie je po dažďoch dosť suchá, hrozí, že sa lietadlo zaborí… Danica Olexová, jedna z najlepších manažérok rozvojových projektov Dobrej noviny, sa do Afriky vždy vracala s radosťou. Mala rada tamojších ľudí, farby, hudbu…

Zahynula ako 42-ročná pri leteckej tragédii v Etiópii. Nie v troskách malého lietadla, aké používa OSN v ťažko dostupných oblastiach, ale pri páde boeingu na pravidelnej linke z etiópskej Addis Abeby do kenského Nairobi. Pre jej spolupracovníkov a známych to bol neopísateľný šok. Nič podobné sa im ešte nestalo. Pritom často pracujú v drsných podmienkach.

A Danica bola výnimočná – vždy taká akčná, vynaliezavá, plná optimizmu a stále nových nápadov…

Aj od Afričanov sa máme čo učiť

Nemala rada obraz Afriky ako chudobného kontinentu. Projekty pomoci ľuďom na okraji spoločnosti nebrala ako charitu či rozdávanie rýb, ale ako spoluprácu – prácu, ktorá prináša vzájomné obohatenie, učenie sa a radosť.

Otvorený a vnímavý človek je vnútorne oveľa bohatší, keď sa stretáva s ľuďmi iných kultúr, s ľuďmi, ktorí sa dokážu úprimne tešiť aj z mála, sú takí pohostinní, že aj keď nemajú poriadne čo do úst, urobia vám čaj a ospravedlňujú sa, že vám nemôžu ponúknuť viac. Z mála dokážu vyčarovať chutné jedlo, hoci prevažne vegetariánske. Veď mäso je drahé. "Po sto rokoch som si dala kuracinu, no vlastne prvý raz čo som tu. Normálne som skoro vegetarián, ale toto bola oslava pre môj žalúdok,“ napísala Danica v jednom z e-mailov z kenského Nairobi, kde päť rokov pracovala v spoločnej kancelárii Dobrej noviny a rakúskej koledníckej organizácie DKA na okraji jedného zo slumov.

Nuž ale, na druhej strane, také chutné zrelé mango ako tam v nijakom slovenskom supermarkete nedostanete. A spev pri tamojších nedeľných omšiach, to je priam nákazlivá číra radosť a zážitok. "Je tu výborný zbor – jednak dobre spievajú, druhak mimoriadne kvalitne výskajú, aj keď ešte nemám odvahu sa pridať s mojím vysokým: Ajaaaajaajaja­jaaAAAAaaaaaja­jaja,“ napísala v inom e-maili.

Naučila sa po svahilsky, aby sa s ľuďmi, ktorí nehovoria po anglicky, mohla rozprávať bez tlmočníka. Chodila do terénu, cestovala po celej krajine, kontrolovala projekty, ktoré sú finančne podporované zo Slovenska a z Rakúska, vyberala potenciálne ďalšie projekty.

Aj keď sa po piatich rokoch vrátila na Slovensko, každý rok vycestovala na dva-tri mesiace do Afriky. Teraz pri ceste do Kene a Tanzánie sa chystala na monitoring rozbehnutých projektov, ale tiež na stretnutia s novými partnermi. Dobrá novina podporuje projekty na zlepšenie života ľudí aj v Južnom Sudáne, Etiópii a Ugande.

Na Slovensku sa zaoberala aj prípravou motivačných a vzdelávacích materiálov pre deti, ktorými ich viedla k rozmýšľaniu aj k empatii. Pôvodne bola učiteľka. Ale nie ten typ, ktorý by žiadal od žiakov memorovanie. Rada vymýšľala rôzne hry a netradičné aktivity. Veľa sa pýtala, a tým si rozširovala aj vlastné obzory.

Búrala stereotypy

Správa o jej smrti bola šokom aj pre jej priateľov a spolupracovníkov v Keni. "Čo sa tu deje? Prosím, preložte to niekto,“ napísala na facebooku eRka (Hnutia kresťanských spoločenstiev detí)./ Dobrej noviny Keňanka Janet Moodiová. Správa o tragédii bola totiž v slovenčine. Keď sa zo stručného prekladu dozvedela, čo sa stalo, nechcela veriť: "Tu v Keni sme v šoku. Celé roky nás podporovala, bola taká silná osobnosť. V Paolos Home sme stratili kamarátku a hrdinku.“ A z Kene prišli aj ďalšie podobné odkazy: "Vždy si bola súčasťou Afriky. Budeš nám veľmi chýbať.“ "Plná múdrosti, znalostí a empatie, celým srdcom podporovala projekty v Afrike… Stratil som kamarátku, mentorku a veľkú sestru.“

Rovnako bude chýbať na Slovensku. Nielen ako dcéra, sestra a dobrá kamarátka, ale aj ako človek, ktorý sa vie ohradiť voči zaužívaným stereotypom. "Mala vo veľkej úcte našich projektových partnerov v Afrike a vždy nás ochotne opravila, ak sme sa náhodou o nich vyjadrili stereotypne,“ napísali o nej jej kolegovia z Dobrej noviny a eRka.

Aj preto jej fotografie z Afriky nie sú depresívne, ale plné farieb a často vysmiatych ľudí. Ako napríklad fotografia chlapca Solomona na provizórnom vozíčku z projektu na pomoc deťom s fyzickým postihnutím v Ugande, ktorý sa smeje tak, že vyvolá úsmev aj na vašej tvári. "Aj na fotografiách a plagátoch, ktoré spravila, je vidieť radosť, dynamiku ľudí. Tým chcela osloviť ľudí aj u nás. Bola veľmi pozitívny, dynamický človek, ktorý chcel zapáliť radosťou a dobrým duchom aj iných,“ povedal o nej riaditeľ Dobrej noviny Marián Čaučík.

Danica Olexová jej slovami

e-mail z Nairobi, august 2009:
Mwangaza je rehabilitačné centrum pre chalanov, čo boli na ulici a dostali sa do závislosti na lepidle (prípadne inom pľuhavstve). Vo štvrtok sme tam cestovali na absolventskú slávnosť. Keďže si Mary Alice vymyslela, že budem čestný hosť, pripravovala som si prejav. (Už som spomínala, že prejavy sú tu jeden z najobľúbenejších miestnych športov?) Abdie mi to prišiel preložiť do svahilčiny, keďže väčšina chalanov v Mwangaze nehovorí anglicky.

Prišli sme s polhodinovým meškaním, a to sme ešte zďaleka neboli poslední. Chalani boli natešení. Mwangaza objednala veľký stan, Mary Alice priniesla akýsi svoj gril. Grilovala sa koza, teta Leukadia s Lucy uvarili dobrú ryžu, čapati, nejaký hovädzo-zeleninový prívarok a podivné kúsky mäsa, ktoré som rozdala, lebo mi pripomínali veľmi nepekné veci z vnútra zvieraťa, o ktorom nechcem radšej nič vedieť.

Prišlo aj zopár rodičov a príbuzných, ale väčšine chalanov chýbali – viacerí aj spomenuli, že jedine to im chýbalo. Hneď však dodali, že to chápu. Mwangaza je asi hodinu od Nairobi – dostať sa tam nie je jednoduché. Keďže cesta je mizerná, na poslednom úseku nechodia ani matatu (miestna doprava) – iba tzv. picky-picky = motorky. Osobne by som mala dosť obavu sa tak viezť, lebo motorky skáču na hrboľatej ceste ako kozy. No nič moc. Navyše väčšina rodičov chalanov z Mwangazy, nemá ani peniaze na takú cestu.

Prišli však aj susedia z domov neďaleko – aj keď Mwangaza bola postavená uprostred ničoho – a je to tam také dosť divé a pusté. V okolí stretnete žirafy a antilopy (teda tie som stretla ja), chalani vravia, že aj kadejaké iné zvery.

Na slávnosť prišla zatancovať skupina mladých zo slumu Kibera – boli veľmi dobrí. A potom boli, samozrejme, príhovory. Moja práca s výdatnou Abdieho podporou deň pred ceremóniou sa vyplatila. Prejav vo svahilčine všetkým vyrazil dych. Trochu blbé bolo udržať si potom imidž úžasnej lingvistky, keď sa mi plynulou svahilčinou prihovárali mamičky a tety a ujovia… Ale chalani boli radi, lebo rozumeli. V tejto skupine – je ich 18 – ani jeden neskončil základnú školu. Dostali sa tak po tretiu-štvrtú triedu a potom, ako hovoria: life became difficult (život sa stal ťažký).

Sú to také veci, čo si našinec vie ťažko predstaviť. Na ulicu sa ale dostanú ľahko a niekedy je to naozaj jediná cesta ako prežiť. Všelijaké osudy som tam za pár dní spoznala. Veľmi milý bol napríklad Shadrack – pomáhal v kuchyni pri varení, s riadom, okolo zajacov, ktoré chovajú. Podivne chodil. Predtým ako sa dostal na ulicu ho mlátil „nový“ otec a raz mu pri bitke zlomil obe nohy. Všetci ho volajú profesor, lebo je veľmi rozvážny.

Iný chalan – pätnásťročný Lucas – má mamu prostitútku. Má ju veľmi rád (prišla aj na slávnosť a všetkým chalanom priniesla ovocie), ale bývať v malom „dome“ v slume, kde mama prevádzkuje tento druh "živobytia“, nemôže byť pre dospievajúceho chalana jednoduché.

Väčšina z tých chalanov, ktorí prešli rehabilitáciou a dostali sa zo závislosti od lepidla (v niektorých prípadoch i alkoholu a iných drog), sú úplne skvelí ľudkovia. Na mňa pôsobili, že majú šancu pokračovať trochu rozumnejšie…

Video: Šéf združenia Dobrá novina Marián Čaučík hovorí o Danici Olexovej, ktorá je jednou z obetí leteckého nešťastia spoločnosti Ethiopian Airlines. (Vysielané 11.3.2019)

Video

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Boeing 737 MAX 8 #Danica Olexová