Zo sna prišlo precitnutie. Krajina stratila sebestačnosť, ľudia z vidieka utiekli a utekajú za prácou do miest a cudziny. A predsa sa nájdu výnimky. V Mútnom na Orave obyvateľstva neubúda, ale pribúda. Za polstoročie sedemsto duší!
Zlé jazyky tvrdia, že v Mútnom, trojtisícovej obci, ktorá leží na severnej slovenskej hranici, líšky dávajú dobrú noc. Ďalej je len mohutný horský chrbát Beskýd, z ktorého sa k severnému obzoru vypína vrchol mohutného Pilska. Za ním je Poľsko a pred ním na niekoľkých návršiach prstenec sedemsto mútňanských chalúp.
Od novembra do apríla je dedina zasypaná snehom, ale kúria tu desať, niekedy jedenásť mesiacov v roku. Spolu s Oravskou Lesnou je to najchladnejšia slovenská – presnejšie goralská – dedina. Čo drží tunajší ľud v drsnom kraji?
Príroda. Ľudia tu vydržia žiť preto, lebo sa jej prispôsobili, dýchajú a kráčajú v jednom rytme s ňou. Málokde na Slovensku ju rešpektujú tak ako tu. Rešpekt rodí porozumenie človeka a prostredia, rodí sa z neho spôsob života, ktorý sa tu praktizuje s väčšími či menšími odchýlkami už tri a pol storočia – presne od roku 1647, keď obec na príkaz grófa Gašpara Ilešháziho založil prapredok Mútňanov, hrdý goral Matej Benčík.
Ostrva ako symbol sebestačnosti
Keď sa auto z Novote vyšplhá po zasneženej ceste k Mútnemu, otvorí sa očiam pohľad, aký dnes na Slovensku už takmer nevidno. Z niekoľkých návrší sa lúčovito rozbiehajú do zimnej diaľavy goralské usadlosti a medzi nimi stoja na snehom postriebrených lúkach ostrvy. V lete sa na nich suší seno, v zime pripomínajú vojakov strážiacich čistotu a ticho priestoru.
Ostrva je dvoj- až trojmetrová žrďovina s rozpaženými ramenami – konármi mladých smriečkov, ktoré vyťali v okolitých lesoch. Mládeži z miest už ostrva nič nehovorí. To slovo upadlo do zabudnutia spolu s hospodárením, ktoré viedli gorali. V Mútnom však ostrvy, ktoré nezabudnuteľne odfotografovali najprv Karol Plicka a po ňom Martin Martinček, akoby zázrakom prežili. V Mútnom totiž stále chovajú dobytok, majú tu v každom druhom či treťom dvore aj po tri-štyri kravky a k tomu dva-tri býčky či jalovičky. Keby nemali na lúkach ostrvy, nemali by seno pre dobytok. Je to takmer neuveriteľné, v krajine, ktorá sa za štvrťstoročie zbavila vyše milióna hláv rožného statku, existuje ešte dedina, kde sa oplatí chovať dobytok!
"Slováci cestujú na dovolenky do rakúskych či švajčiarskych Álp a nadchýnajú sa malebnou horskou krajinu. Keď prídu k nám, objavia pôvodné čaro zabudnutého kúta svojej domoviny,“ hovorí starosta Mútneho Marián Murín. Tento energiou prekypujúci štyridsiatnik sa narodil v rodine horára a hrdo sa hlási k svojim goralským predkom.
Murín vyrástol na lesnej samote vzdialenej od dediny šesť kilometrov a tak ako väčšina jeho rovesníkov stíhal popri škole nakosiť a nasušiť seno nie pre jednu, ale dve kravy, ktoré sa doma vždy chovali. Vraví, že on a jeho piati súrodenci si poradili podobne ako ich rovesníci so všetkými povinnosťami vtedajších školákov – s domácimi úlohami, medzi ktoré patrilo aj obriadenie statku, a ešte im zostal čas aj na hry. Také, aké si dnešné slovenské deti nevedia ani len predstaviť: hrali sa na skrývačky v sene. Kto však vráti čas svojej mladosti?
Verní gruntu, pretože vynáša
Od revolúcie sa veľa zmenilo aj v Mútnom. Družstvo, tak ako inde na Slovensku, tu dávalo prácu nie desiatkam, ale rovno vyše dvesto ľuďom. Ľudia, ako spomína Alexander Podmanický, ktorý sa stará o chov dobytka a koní, pracovali vtedy nielen na poliach a v maštaliach, ale aj v pridruženej výrobe. Družstvo malo pílu, rozvinutú drevovýrobu, murárov, maliarov. Popri práci na družstve takmer všetci chovali doma nejaký dobytok.
"V Mútnom vzniklo družstvo počas poslednej vlny socializácie roku 1975. Pre niektorých ľudí prinieslo vykúpenie z povinnosti plniť štátom predpísané vysoké kontingenty, no mnohí hrdí gazdovia ním neboli nadšení – pokorilo ich, lebo so združstevnenými poľami prišli o samostatnosť, ktorú si tu ľudia vždy vysoko cenili,“ vracia sa do minulosti Podmanický. Sám nie je rodom Mútňan. Pochádza z rovinatej Ivanky pri Dunaji, do goralského kraja prišiel spolovice na umiestenku, spolovice z vlastnej vôle. V rámci povinnej vysokoškolskej praxe ho poslali na družstvo v neďalekom Liesku a po skončení školy sa sám hlásil do Mútneho. Učarovali mu hory, civilizáciou len málo dotknutá slovenská príroda.
Podmanický má jednoduché vysvetlenie, prečo v Mútnom ľudia zostali verní gruntu, nehľadiac na kolektivizáciu aj následné porevolučné premeny. Socialistický štát chcel mať obchody plné mäsa a družstvá nestíhali plniť nenásytnú štátnu objednávku, nuž bola vítaná aj produkcia zo záhumienkových hospodárstiev družstevníkov. Bola to kooperácia, z ktorej malo prospech aj družstvo, pretože poberalo za každého záhumienkového býka dotácie, a spokojní boli aj družstevníci. Keď za pol druha roka vychovali na svojom gazdovstve dva býčky, mali akurát na novú škodovku.
Pracovitým a podnikavým Mútňanom prialo šťastie aj potom, keď sa začalo v 90. rokoch zosýpať poľnohospodárstvo na celom Slovensku. Tunajšie ženy sa naučili od Zázrivčaniek vyrábať parenice – korbáčiky, nite, uzlíky. Keď sa inde začali zbavovať dobytka, miestni investovali do chovu kráv, pretože šikovné Mútňanky už vedeli z mlieka vyrábať na trhu žiadané špeciality. A jedna z nich, Elena Kubaľová sa preslávila ako neprekonateľná majsterka syrových tort.
Posledné slovenské pastorále
Elena Kubaľová a jej manžel Jaroslav si za necelých dvadsať rokov vybudovali malé gazdovstvo. Chovajú štyri kravy, každá má svoje meno. Írečité oravské – napríklad jedna je Brezuľa, druhá Boža. Ďalšie počúvajú na meno Malina, Jahoda či Rybana a býček na meno Džerik. Elena Kubaľová sa narodila pod Babou horou, do Mútneho sa privydala a jej jazyk je pretkaný poetickou Hviezdoslavovou slovenčinou.
Dom Kubaľovcov s malým priľahlým hospodárstvom stojí na vyšnom konci Mútneho, odkiaľ sa otvára nádherný pohľad na celú dedinu. Hľa, ako opisuje svoj kraj Elena Kubaľová: "Najkrajšie je tu v lete, keď sa zberá seno. Hotové pastorále. Za domom máme bohatierske, celému priestoru vládnuce Pilsko a pred nami sa vlní zelené lúčne more s ostrvami, na ktorých sa suší voňavé seno. Mútňanské domy tvoria akoby obruč, ktorá všetku tú krásu a bohatstvo obopína,“ opisuje scenériu Elena Kubaľová a potom vecne dodá, že Mútňanom možno ani nepríde vzácne to, čo ich obklopuje, lebo deň čo deň tvrdo zápasia o skyvu chleba či skôr liter mlieka. Zato keď sem zablúdia ľudia zvonka, rozplývajú sa nad divom oravskej prírody.
Každá minca má, pravda, svoj rub aj líce, rovnako ako život v Mútnom. Elena Kubaľová vyštudovala obchodnú akadémiu. Keď sa vydala, z Mútneho sa jej nechcelo dochádzať za prácou do mesta a stala sa predavačkou. Potom ako roky plynuli, prišlo jej doopatrovať manželovu mamu, narodil sa jej tretí syn Adamko a zostala doma, ako vraví, na rodičovskom príspevku. Manžel, vyučený vodoinštalatér, chodieval na týždňovky.
Keď prišiel po týždni domov, „bol rád, že je rád“. Lenže časy sa zmenili a rodina, ak mala prosperovať, sa musela viac obracať. "Aký bol muž zarytý odporca ,gazdovky', tak sa odrazu chopil príležitosti,“ načrtáva zmenu, do istej miery príznačnú pre celé Mútne, Elena Kubaľová. Ostatne, gazdovanie mali Mútňania v génoch, nemohlo sa v nich v príhodnej chvíli neozvať. Elena Kubaľová o sebe povedala, že bola odmala naučená stále čosi robiť. Výroba pareníc rozmanitých tvarov, ktorú sa naučila od svojej svokry, jej priniesla radosť, potešenie a, samozrejme, vytúžený úžitok. Konečne sa začala hrať na svojom piesočku, našla sa v tom, čo ju bavilo, výtvarne sa prejavila. Gazdovanie pozoruhodne stmeľuje rodinu, prostredný z troch synov Kubaľovcov Filip vyštudoval informačné technológie. Mame spravil webovú stránku a objednávky už nedostáva len na základe ústneho chýru, odporúčania spokojných spotrebiteľov, ale hrnú sa jej vďaka internetu. Neznáme Mútne odrazu žiari, a nielen zásluhou Eleny Kubaľovej, ako svetlý gastronomický bod na Slovensku.
Plastoví snehuliaci zo sena
Medzi uznávaných výrobcov pareníc – uzlíkov, bochníkov a nití – patrí aj rodina Dudysovcov. Ludvík Dudys, urastený šesťdesiatnik, si hrdo vykračuje zo svojho rodinného domu do naproti stojaceho rodičovského dvora. Pod nohami mu vŕzga zmrznutý sneh, z vedra pomyjí, ktoré nesie ošípaným, sa parí. Dudys zdedil staviská po rodičoch, trochu ich porichtoval a v maštali mu dnes stoja štyri kravy. Spokojne prežúvajú seno, ktoré gazda vyťahuje z okrúhleho zlisovaného balíka. Dudys bol kedysi traktoristom na družstve. Na družstevné časy nespomína v zlom.
"Bol to pohodlnejší život, veľa sme toho nemali, ale dobre som zarobil ja aj manželka, no keď žena stratila prácu, odrazu sme stáli pred otázkou ako ďalej,“ rozpráva svoj životný príbeh. V roku 1995 začal hospodárenie s jednou kravkou. Dnes má štyri menšie traktory, sadič zemiakov, sejačku, ale jeho najväčšou pýchou je lis, ktorý seno z riadkov stlačí do okrúhlych balíkov zabalených do fólie. Tento stroj je predzvesťou nových, takpovediac alpských farmárskych čias v Mútnom. O pár rokov možno odzvoní všetkým ostrvám a idylickému, no v skutočnosti veľmi prozaickému sennému pastorále. Na lúkach zostanú namiesto krásnych, no prácnych ostŕv akísi bieli snehuliaci.
Dudys hospodári na troch hektároch polí a lúk. Seno sušil leto čo leto na 288 ostrvách. Len goral vie, čo je to vidlami nahádzať zhruba 50 kíl sena na jednu ostrvu. "Koľkože sme to každé leto zviezli sena z lúk? Najmenej pätnásť či šestnásť vlečiek,“ pýta si akoby potvrdenie svojho odhadu od manželky Kristíny Ludvík Dudys. Žena mu mlčky prikývne, práve ťahá syrové nite. A potom vecne dodá. "Je to tak. So senom tu bolo vždy najviac práce.“ Má aj nemá pravdu. Tú najväčšiu po celý rok má vlastne žena. Denne musí spracovať niekoľko desiatok litrov mlieka. Podojiť kravy, zasíriť mlieko a tak dookola každý deň.
Ozaj, ako dojíte? "No ako? Ako všetci, elektrickou dojačkou,“ začuduje sa otázke Ludvík Dudys a v duchu si asi pomyslí, "nie sme predsa včerajší“. Sám reparuje dojačky, Mútňania sú zruční majstri. Mnohé z traktorov si zostrojili sami, alebo si nakúpili už ojazdené stroje. "To máte tak, rozoberiete mašinku do poslednej skrutky a potom ju nanovo poskladáte,“ vysvetľuje rozvoj technického zázemia mútňanských hospodárstiev Ludvík Dudys.
Život v Mútnom, v jednom z posledných ostrovčekov tradičného horského roľníckeho života na Slovensku, sa mení. Nikomu z miestnych nemožno zazlievať, že si každodennú lopotu snaží uľahčiť. Aj rakúski či švajčiarski farmári v Alpách používajú najmodernejšie stroje, a predsa v Mútnom možno život naberie iné smerovanie.
Ak si gazdovia zachovajú ostrvy aj do budúcnosti, môžu sa stať jedinou slovenskou goralskou obcou, do ktorej sa ľudia cez leto prídu pozrieť práve na to, ako sa kedysi, a vlastne aj dnes tradične hospodári. Už teraz sú svojím gazdovaním jedineční. Dôležité je, aby si túto osobitosť uvedomili a pochopili ju ako prednosť. Pravda, na to musia prísť sami, ale zdá sa, že prosperitu prinášajúca výroba korbáčikov im našepká, ako by sa malo ich "senobranie“ uchovať. Korbáčiky dnes ponúka veľa výrobcov, ale dôležitá je takrečeno pridaná hodnota, okrem gurmánskeho pôžitku ponúkajú Mútňania, možno si to ani neuvedomujú, aj niečo inde nevídané – originálnu slovenskú vidiecku turistiku.
Senobranie a jeho budúcnosť
O takomto smerovaní obce uvažuje aj starosta Mútneho Marián Murín. Tejto jari nakúpil z Gazdovského dvora v Branove na južnom Slovensku tisícpäťsto húsat. Stodvadsať si ponechal na svojej farme a zvyšok ponúkol na chov občanom. Predali sa do posledného húsaťa. Aj to svedčí o tom, že Mútňania premýšľajú ako hospodári, husi spasú trávu, ktorej je tu neúrekom, a podarujú ľuďom chutné mäsko.
Pred dvoma rokmi zorganizoval starosta v kultúrnom dome prvé obecné páračky. Slováci už na ne takmer zabudli, zjavia sa im pred očami, len ak televízia ponúkne vo vianočnom programe niektoré z Ťapákových diel. Túto zimu majú byť v Mútnom tretie páračky. Vytiahnu ľudí, ako vraví Elena Kubaľová, zo zovretia svojich domovov. Zaspievajú si pri nich, potešia sa pri heligónke. Mútne nie je slovenský zapadákov, v ktorom, ako si miestni sami zo seba uťahujú, sa vrany otáčajú a letia naspäť. Je to moderná horská dedina, síce Pánu Bohu za chrbtom, ale má povedzme športovú halu, aká sa nenájde v hociktorom veľkom slovenskom meste. Postavili ju pred vyše rokom a bol to zásah do čierneho. Riaditeľka tunajšej základnej školy Jana Murínová vraví, že tri miestne bary vzápätí po jej otvorení prišli o väčšinu mladých klientov. Hala, kde sa dá hrať hádzaná, basketbal, volejbal a nezávisle môžu mať hodinu telocviku hneď tri triedy, je permanentne obsadená.
Potrebujú miestne deti, z ktorých mnohé majú dobrú rozcvičku aj na domácich hospodárstvach, športovú halu? Čo je to za hlúpa otázka. Pravdaže, deti túžia športovať všade a napríklad miestne futbalistky sú najlepšie v Žilinskom kraji. Starosta len tak mimochodom prehodí, že vyhrali preto, lebo predstihli súperky vynikajúcou kondíciou. Nuž vypestovať si ju v Mútnom nie je nič mimoriadne.
V Mútnom sa jednoducho ľudia musia hýbať, ak chcú prežiť. Hybkosť má množstvo podôb. V Mútnom prežíva tradičná slovenská svojpomoc – ročne sa tu postaví dvadsať nových domov. Súrodenec pomáha súrodencovi, sused susedovi. Medzi domami nevyrastajú nepriestrelné betónové ploty, akými sa od seba oddeľujú ľudia v rýchlo rastúcich satelitoch pri Bratislave. Domy sú tu otvorené do priestoru, ústretové voči okoloidúcemu hosťovi ako sami ľudia. Starosta prehodí, že susedia tu dávajú pozor na majetok susedov, vidia, kto sa po šírom mútňanskom chotári pohybuje. A veruže kataster Mútneho je preveľký, veď spolu s lesmi sa rozprestiera na 6 700 hektároch.
Mútne je slobodná goralská obec, kedysi strážca uhorských, dnes slovenských hraníc na hraniciach s Poľskom. Jedna z posledných sebestačných vidieckych pevností. Pohraničná dedina s budúcnosťou. Vlani sa na lúkach objavila bežecká lyžiarska stopa. Vedie romantickým, turistami ešte neveľmi objaveným krajom Oravských Beskýd. Je to stopa vedúca do rozprávkovej zimnej krajiny.
Gazdovský Štedrý deň
V Mútnom dodržiavajú na Vianoce ľudia zvyky, ktoré sa uchovali už iba v pamäti najstarších obyvateľov Slovenska alebo ich poznáme iba z etnografických zápisov.
Pani Elena Kubaľová opisuje, ako počas sviatkov dobrí hospodári pamätajú aj na statok, ktorý chovajú. Pred adventom vyčistia maštaľ, povymetajú aj z posledného kúta všetky pavučiny a vyzdobia ju zelenou čečinou.
Tesne pred večerou na Štedrý deň zanesie gazda do maštale dobytku dobrého krmu, aby aj zvieratá pocítili, že sú sviatky. "Môj muž usype zvieratám šrotu a starým zvykom je podať zvieratám aj chlieb,“ spomína Elena Kubaľová.
Vysvitne, že v Mútnom prežíva zvyk, podľa ktorého gazda odkrojí počas štedrej večere z bochníka krajec chleba, vyberie z neho striedku a vloží doň kúsok oblátky s medom. Položí ho pod stromček a po sviatkoch odloží do skrine. Po čase ho dá zožrať dobytku, často kravám po otelení, aby sa vydarilo nové potomstvo. Inokedy vianočný krajec chlebíka gazdovia berú so sebou do poľa na prvé siatie a kladú do prvej vyoranej brázdy, aby z novej úrody bola hojnosť chleba.