Zomrú pamätníky SNP s pamätníkmi na SNP?

Na múre je nápis Pamätník Nemecká a viac už nič. Elena Šarinová však z prázdnej sivej steny recituje verše básnika Kostru: Pamätaj živý na obete boja, na utrpenie padlých pomysli, ako šli do ohňa a do príboja, za tvoje sny a tvoje pomysly.

18.03.2014 06:00
pamätník SNP, Nemecká Foto: ,
Socha kľačiacej ženy v Nemeckej. Budúci rok pamätník zrejme zrenovujú.
debata (25)

„Od malička sa sem chodím prechádzať, aj keď tie písmená začiatkom 90. rokov zmizli, stále ich vidím pred očami,“ prezradí obyvateľka neďalekej dediny Ráztoka. Pani Šarinová si na vojnu nemôže pamätať. Narodila sa až po nej. Aj vďaka pamätníku však vie, kto za koho „kopal“. Kto do koho strieľal.

Pamätník Nemecká sa viaže k masovým popravám, ktoré začiatkom roku 1945 v miestnej vápenke vykonávali nemeckí nacisti a ich slovenskí pomocníci z radov Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Áno, tej Hlinkovej gardy, na ktorej príslušníkov sa podobnými uniformami každoročne 14. marca chcú podobať niektorí sympatizanti prvého slovenského štátu. Od vyhlásenia kolaborantského štátu uplynulo včera presne 75 rokov. V auguste si zase pripomenieme 70. výročie vypuknutia Slovenského národného povstania.

To prvé výročie trpko pripomína, že ľudia tohto štátu dokážu ticho sledovať neprávosti, len aby nestratili svoje istoty. To druhé, že majú odvahu bojovať za spravodlivosť a slobodu. Aj za cenu vlastných životov Po trištvrte storočí sa však tieto fakty relativizujú. Aký môže byť lepší dôkaz tohto zmätku, ako to, že si obyvatelia kraja najviac postihnutého nacistickými represáliami po Povstaní vlani za župana zvolili človeka, ktorý sám pochodoval v uniformách podobných tým Hlinkovej gardy. A ktorý sa už vo funkcii odmietol zúčastniť na spomienkovej akcii na 747 obetí nacistov v Kremničke.

Pamätník v Kremničke má magickú i mrazivú... Foto: Andrej Barát, Pravda
pamätník SNP, Kremnička Pamätník v Kremničke má magickú i mrazivú atmosféru. Cez vojnu tu zabili 747 ľudí.

Výborným liekom na takúto stratu pamäte je porozprávať sa s človekom, ktorý povedzme prežil holokaust, či sa ho inak dotkli hrôzy druhej svetovej vojny. Tí však pomaly odchádzajú. Pani Šarinová chodí na prechádzku k pamätníku v Nemeckej so staršou kamarátkou Matildou Ivaničovou. Aj táto starenka si však na tragickú udalosť spomína len matne. Keď ju s ostatnými dievčatami esesáci začiatkom roku 1945 otočili späť do Ráztoky, aby nevideli vraždenie, mala iba štyri roky. Pamätníci z mäsa a kostí pomaly odchádzajú. Budú mať preto o to dôležitejšiu úlohu pamätníky z kameňa?

Nápis SS vystriedali srdcia

Niektorým sa darí vcelku dobre. Kráčame k pamätníku pri Uhrovci, ktorý sa nachádza na Jankovom vŕšku. Spoločnosť nám robí 86-ročný Pavel Múčka. Svojho brata Jána prežil už o viac ako 62 rokov. Ako partizán padol v okolitých lesoch ako 24-ročný chlapec. Ani Pavel nemal v krušných časoch po Povstaní ku guľke ďaleko. Jeho rodina totiž bývala pod lesom, a keďže okrem brata bol medzi partizánmi aj jeho nevlastný otec, 16-ročný Pavel robil celkom logicky partizánom spojku. Väčšinou išlo o zásobovanie smerom do lesov, raz sa však vyskytla aj špeciálna úloha.

Pavel Múčka pred Pamätníkom SNP na Jankovom... Foto: Andrej Barát, Pravda
pamätník SNP, Jankov vŕšok Pavel Múčka pred Pamätníkom SNP na Jankovom vŕšku, ktorý pomáhal stavať.

„Po Povstaní museli byť všetky občianske preukazy znovu potvrdené. Kto nemal doklad stotožnený, bol v očiach nemeckej hliadky považovaný za partizána. Ja som teda tajne nosil po tri-štyri preukazy na notársky úrad, so zámienkou, že tam idem po žobračenku a pani Betka ich potom potajme potvrdila a ja som ich zase vrátil partizánom,“ spomína stále čulý Múčka. Jedného dňa mu zverili jediný preukaz. V neopatrnosti si ho zasunul do vrecka k svojmu vlastnému dokladu. Na ulici sa po ceste zarozprával s jedným susedom, keď sa zrazu zjavila nemecká hliadka. „Halt! Legitimation!“

Šanca na život bola 50 na 50. „Šťastie pri mne stálo. Vytiahol som ten svoj. Keď odišli, len sa ma sused pýtal, čo som tak zbledol,“ hovorí po rokoch už s úsmevom. Kým prejdeme k pamätníku, vedie nás najskôr do lesa. Stojí tam bunker, v ktorom nacisti zaživa upálili zranených partizánov. Následne do stromu vyryli „SS“. „Ešte pred tromi rokmi som tu ten nápis našiel,“ krúti nešťastne hlavou Múčka, keď nám ho nevie ukázať. Iniciálok tu je inak dosť. Väčšinou je však medzi nimi plus a nachádzajú sa uprostred vyrytého srdca… Nečudo, výhľad je z kopca krásny.

Pri pamätníku zrazu nie sme sami. V priebehu pol hodiny tu zaparkovali tri autá. Párik z Myjavy sem odporučil majiteľ neďalekého wellnesu. Práve pre pekný výhľad. Dve dámy sa priznajú, že tu boli naposledy na výlete zo školy, hoci sú len z neďalekých Bánoviec nad Bebravou. Prišli sem, lebo je slnečný deň. Veru, tento pamätník budú ľudia navštevovať aj v dobách, keď už nebudú žiť ani tí, ktorí ešte zažili posledných ozajstných pamätníkov vojny. Má skvelú polohu. Dámy a párik si okrem pohľadu do diaľky čítajú aj nápisy o Povstaní.

„Po roku 1989 padli návrhy, aby tie ruské písmená dali preč. Hlúposť,“ prehodí jeden z posledných pamätníkov, zatiaľ čo svižne kráča hore do schodov. Kamenný pamätník je v podobne dobrej kondícii. Začali ho stavať na druhé výročie SNP – v lete 1946 a základný kameň prišiel položiť vtedajší komunistický politik Karol Šmidke, ktorého neskôr obvinili jeho vlastní z „buržoázneho nacionalizmu“. Staval sa brigádnicky päť rokov. Svoje mladé roky mu venoval aj pán Múčka. Či to bol pre mládenca na prahu dvadsiatky zážitok? „Skôr lopota,“ vraví.

Vzápätí však dodáva, že hoci práca bola ťažká, povojnové nadšenie sa ťažko vysvetľuje mladej generácii. Keď pamätník v roku 1951 odhalili, bola to veľká sláva. Ďalšie roky sem chodili partizáni, neskôr ich deti. V súčasnosti sa tu konajú krajské oslavy SNP. Vďaka blízkemu hotelu s adrenalínovým parkom a tiež pre naozaj krásny výhľad na okolie to tu však žije aj po iné dni v roku. A hoci sem ľudia nechodia prioritne kvôli pietnej spomienke, majestátna stavba ich chtiac-nechtiac donúti zaujímať sa, prečo vznikla. Nie všetky pamätníky majú také dobré podmienky.

Záujem je, starostlivosť menej

Zistiť stav jednotlivých pamätníkov SNP na Slovensku by vyžadovalo obvolávanie stoviek obcí. O väčšinu z nich sa totiž starajú práve obce, v ktorých stoja. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky má v evidencii len tie, ktoré sú vyhlásené za pamiatky. Keďže mnoho z týchto pamätníkov bolo za minulého režimu budovaných a vyhlásených za pamiatku z ideologických dôvodov, po roku 1989 sa počet pamätníkov SNP v evidencii pamiatkarov značne znížil. Ani na dôsledné sledovanie stavu tých, ktoré majú v správe, však nezostáva dosť kapacít. V konečnom dôsledku je to na mestách a obciach.

Lavičky bez drevených dosiek na Jankovom vŕšku.... Foto: Andrej Barát, Pravda
SNP, Jankov vŕšok Lavičky bez drevených dosiek na Jankovom vŕšku. Drevo dávajú dole, aby ho neukradli.

Nie vždy sa im to darí. Jeden z najdôležitejších pamätníkov sa nachádza v časti Banskej Bystrice Kremnička. Pozvoľne stúpajúca cesta smerom k lesu lemovaná stromami končí pri monumente architekta Dušana Jurkoviča. Magické i mrazivé prostredie. Keď sa vietor oprie do vysokých stromov nad pamätníkom, les šumí, akoby duše 747 popravených civilistov (Slovákov, Židov, Rómov a partizánov – medzi nimi aj 211 žien a 58 detí vo veku od 6 týždňov do 14 rokov) nikdy neodišli. Pietne miesto obohnané kovovou bráničkou nie je zanedbané – všetko je upravené, bez odpadkov.

Časti textu chýbajú aj na pamätníku v... Foto: Andrej Barát, Pravda
pamätník, Kremnička Časti textu chýbajú aj na pamätníku v Kremničke, ktorý navrhol architekt Dušan Jurkovič.

Ale, keď si pozrieme nápisy na kamennej tabuli, čítame ĹKVO namiesto MĹKVO, S OBODOU namiesto SLOBODOU atď. Človeka to núti zamyslieť sa, že keď takýto osud postihlo dielo jedného z najznámejších slovenských architektov a pamiatku na jeden z najväčších vojnových zločinov na Slovensku, ako na tom asi budú menšie pamätníky inde? „Všetky v zásade nie sú v dobrom stave,“ hovorí nám v asi najznámejšom zo všetkých – Pamätníku SNP v Banskej Bystrici, ktoré je zároveň Múzeom SNP, jeho riaditeľ Stanislav Mičev.

Elena Šarinová ukazuje na miesto pamätníka SNP... Foto: Andrej Barát, Pravda
pamätník SNP, Nemecká Elena Šarinová ukazuje na miesto pamätníka SNP v Nemeckej, kde kedysi boli písmená.

Múzeum má v kompetencii iba dva objekty – svoje sídlo a potom pamätník v Nemeckej. K blížiacemu sa 70. výročiu chystá nateraz iba rekultiváciu okolia Pamätníka SNP v Banskej Bystrici. V pláne je aj veľká renovácia v Nemeckej, ale tá príde na rad zrejme až v roku 2015. Všetky ostatné sú v správe miest a obcí. Tie sa o ne starajú podľa možností, väčšinou však rozpočty dovoľujú len udržiavacie práce. „U nás však celkovo starostlivosť o vojnové hroby pokrivkáva,“ pokračuje Mičev a na chvíľu sa posunie o jednu svetovú vojnu vzad.

„Tento rok si pripomíname storočnicu od vypuknutia prvej svetovej vojny. Keď si porovnáte vojenské cintoríny z tohto obdobia niekde na Západe s tými našimi, je to obrovský rozdiel. Pritom tieto cintoríny sú často miestom návštev zahraničných turistov. Keď vedia, že tam je pochovaný člen ich rodiny, naplánujú si cestu tak, aby sa mohli pokloniť jeho pamiatke. U nás to však ignorujeme,“ hovorí riaditeľ múzea. Záujem o históriu dokladuje napríklad aj jeden prieskum, podľa ktorého až 75 percent turistov, ktorí zavítajú do Banskej Bystrice, navštívi aj Múzeum SNP.

Mičev si nemyslí, že by s vymierajúcimi pamätníkmi vojny odchádzali aj potenciálni návštevníci múzea. „Návštevnosť je v posledných rokoch stabilizovaná asi na úrovni 20-tisíc ročne. Robíme však aj akcie mimo múzea, kde sa nedajú presne určiť počty, takže je to dokonca omnoho vyššie číslo. Chodia naďalej aj ľudia zo zahraničia. Mnoho ich príde z Izraela, ale chodia aj Česi, Nemci, Angličania. Pred rokom 1989 sem prichádzali ako na bežiacom páse aj Rusi, to však v posledných rokoch ustalo,“ popisuje Mičev.

V Pamätníku SNP v Banskej Bystrici je zároveň... Foto: Andrej Barát, Pravda, Andrej Barat
pamätník SNP v Banskej Bystrici V Pamätníku SNP v Banskej Bystrici je zároveň aj múzeum.

Záujem novej generácie podnecujú aj spájaním oslavy SNP s leteckým dňom. „Okrem toho chystáme napríklad na 30. augusta mobilizáciu v centre Banskej Bystrice, kde sa ľudia prezlečú z civilu do uniforiem a odpochodujú na stanicu. Tam bude pristavený pancierový vlak,“ pokračuje Mičev. A či negatívne nepoznačí oslavy nový župan? „S krajom sme aj predtým spolupracovali len tak ad hoc, teraz už nepociťujem potrebu spolupracovať s novým županom vôbec. Pre jeho názor na Povstanie, ale napríklad aj pre to, ako sa zachoval pri spomienke v Kremničke.“

Vychladli už pece?

Ani v Nemeckej sa na prvý pohľad nezdá, že by pamätník potreboval nutnú rekonštrukciu. Pomníky sú však v dobrej kondícii len naoko. Dielo akademického sochára Jozefa Pospíšila a architekta Artúra Szalatnai-Slatinského na Jankovom vŕšku má kde-tu puklinu, problémy robí aj zatekanie do vnútorných priestorov, kde je expozícia s fotografiami partizánov, ale aj so vzorkami zeme z rôznych významných miest vojny od Terezína po Stalingrad. Obec sa nespolieha len na vlastné zdroje, možno sa nejaká oprava podarí aj z európskych peňazí.

Dovtedy chránia pamätník, ako môžu. Aj jedným kurióznym spôsobom. Oproti amfiteátru v týchto dňoch nenájdete sedenie, ale len kovové platne trčiace zo zeme. Drevené dosky viackrát ktosi ukradol, a tak ich obec montuje len pri príležitosti osláv a vystúpení. Kto nepoznal pôvodný pamätník v Nemeckej, nevšimne si ani chýbajúci nápis. Až keď pani Šarinová ukazuje na diery v stene, je jasné, že tam čosi chýba. Podľa Mičeva je v zlom stave aj socha kľačiacej ženy, ktorá sa nachádza o pár metrov ďalej medzi lesom, rušnou cestou a riekou Hron.

Súčasťou pamätníka podľa projektu architektov A. Béllu, E. Stančíka, M. Belluša a akademických sochárov K. Patakyovej a A. Viku je aj malé múzeum. Šarinová a Ivaničová si sem chodia posedieť každý deň a hovoria, že tu neraz znejú aj cudzie jazyky. Nejaká väčšia akcia sa tu v posledných rokoch odohrá už len na výročie SNP. „Pamätníkov ubúda, mladí majú iné záujmy,“ dodávajú. Miestny chlapec, ktorý prechádza okolo na bicykli, im dáva odpoveďou za pravdu. Koho tu vraždili? „Asi vojakov, partizánov.“ A ženy, deti? „To asi nie.“

Škoda, že prívlastok, ktorý dal udalostiam v Nemeckej ešte koncom 50. rokov známy slovenský reportér, sa neujal. Tunajšie vraždenie a pálenie mŕtvol v peci vápenky nazval v titulku svojej knihy „štyridsiatou siedmou pecou Osvienčimu“. Keď mal veľký reportér opísať, čo sa tu vlastne odohralo, napísal len: „Čo sa ďalej dialo, nemožno opisovať slovami reportéra. Rýdzo fašistickú drámu pekelného týždňa dokázali cynicky chladne a bez vzrušenia vykresliť jedine jej účastníci.“

Z knihy Gardistické inferno teda necitujeme novinára, ale priamo gardistov: „Budú sa tu popravovať osoby, ktoré ohrozujú Slovenský štát, preložili nám slová eseskapitána Deffnera. Potom povedali – tu sa pomstíme. Utvorili sme okolo vápenky reťaz stráží a začalo to. Deffner stál pri vápenke s pištoľou v ruke a dvaja Nemci mu vodili obete. Každý človek si musel kľaknúť, Deffner ho strelil do tyla a sotil do plameňov. Keď sa Deffner unavil, prosím pekne, podal pištoľ nám,“ citoval Gryzlov z dobovej súdnej zápisnice výpoveď jedného z gardistov a potom už pokračoval sám: „Nemluvňa, ktoré tiež ohrozovalo svojou existenciou Slovenský štát, o ktorom nevedelo práve tak ako nevedelo ani chodiť, si kľaknúť nemohlo; preto ho Deffner zastrelil v perinke a hodil aj s ňou do plameňov. Deffner potom vrahov v mene SS a Adolfa Hitlera pochválil, po pleciach potľapkal. V mene Slovenského štátu a Jozefa Tisa im vyplatili po štyristo až šesťsto korún (podľa zásluh),“ písal reportér. Počas popráv, ktoré prebehli od 5. do 11. januára 1945, tu takto popravili do 900 osôb. Presný počet nevedeli určiť, keďže evidencia nebola presná a telá spálili a popol nahádzali do Hrona.

Ani pri pohľade na sochu kľačiacej ženy tínedžerovi nedošlo, že v Nemeckej umierali aj ženy (a deti). Je asi pravda, že pamätníky nie sú najlepšou cestou, ako mladú generáciu oboznámiť s pohnutou históriou ich krajiny (ak nie sú dobovo aktualizované ako priestor pod bratislavským Mostom SNP). To by bolo však na ďalšiu tému. Jednoznačne však platí, že udalosti spojené so SNP si zaslúžia, aby boli takpovediac vytesané do kameňa. Najmä v časoch, keď 47. pec Osvienčimu vychladla už natoľko, že 177 občanov Nemeckej (tretina voličov) si vo voľbách zvolí neonacistu.

© Autorské práva vyhradené

25 debata chyba
Viac na túto tému: #Kremnička #pamätník SNP #Nemecká #Jankov vŕšok