Napríklad aj certifikát, že pochádzajú z fariem či tovární, kde ľudia dostávajú slušnú odmenu alebo kde nepracujú malé deti. Dôvod je jednoduchý – vo svete sú stále miesta, v ktorých férové pracovné podmienky neexistujú. Vlastnou ignoranciou sa preto na porušovaní ľudských práv podieľajú aj konzumenti.
Šťavu z cukrovej trstiny si môžete dať v Kambodži na každom rohu. Skvelo osvieži. Cukrovú trstinu nájdete aj v kokakole či v čokoláde, ktoré kúpite v Európe. Dostáva sa k nám bez daňového zaťaženia. Tisíce Kambodžanov pre jej pestovanie prišli o pôdu i o živobytie.
Cheng Sopheap nahnevane krúti hlavou v smere „nie“, keď sa ho pýtam, či má ešte rád cukrovú trstinu. „Už ju nemôžem ani cítiť,“ vraví 46-ročný Kambodžan. Sladká rastlinka má pre neho trpkú príchuť už od roku 2010. Kambodžská spoločnosť Phnom Penh Sugar, v ktorej má podiel senátor vládnucej Kambodžskej ľudovej strany Ly Yong Phat, získala vtedy od vlády pozemky v provincii Kampong Speu na pestovanie cukrovej trstiny. Na jednom z pozemkov stál Sopheapov dom. Pôda, na ktorej jeho rodina pestovala ryžu, ju živila.
„Najprv obohnali naše pozemky a ryžové polia plotom a potom začali s ich čistením. Komunita sa pokúšala spoločnosť zastaviť tým, že sa sťažovala u miestnych autorít, ale bezvýsledne,“ vraví Em Porng, ktorá okrem ryžového poľa stratila aj pôdu na pestovanie melónov a dobytok. Pracovníci spoločnosti dobytok zabíjali, ak sa dostal do oblasti novovznikajúcich trstinových plantáží.
Foto: Equitable Cambodia
Podobné udalosti sa v posledných rokoch odohrali v ďalších troch kambodžských provinciách. V oblasti Koh Kong na západe krajiny, kde pestuje thajská spoločnosť KSL’s, prišlo o pôdu viac ako štyristo rodín. Konflikt sa odohral v roku 2006. Polovica rodín sa dožaduje kompenzácie do dnešného dňa. Ostatní to vzdali. „Ľudia vtedy bojovali s armádou, zapojila sa aj kambodžská polícia. Zablokovala pôdu a bránila záujmy spoločnosti. Ľudia len bezbranne sledovali buldozéry, ktoré zrovnávali ich pôdu so zemou. Pôdu, na ktorej pestovali svoje živobytie, na ktorej mali zdroje vody,“ hovorí Narin Chum z kambodžskej organizácie Community Legal Education Centre, ktorá obhajuje záujmy dedinčanov.
Klamanie nevzdelaných
Majitelia plantáží získali pozemky rôznymi spôsobmi. V niektorých dedinách sa na zaberaní pôdy aktívne podieľali vedúci komunity. Napríklad vystrašili miestnych, že im chcú spoločnosti zabrať pôdu a nechali ich podpísať petíciu proti tomuto aktu. Obsah petície prečítali komunite nahlas, a keďže jej členovia nevedeli čítať, odtlačkom prsta sa podpísali pod to, že so zabratím pôdy súhlasia. V inej dedine vyskúšali miestni politickí predstavitelia niekoľko trikov, ktoré obyvatelia odhalili. Napokon sa však dali presvedčiť, že pozemky, na ktorých žijú a pestujú, im legálne nepatria, pretože ich kúpili od ľudí, ktorí nemali oficiálne vlastnícke dokumenty.
Väčšinu pozemkov prenajala kambodžská vláda na 99 rokov. Firmy potom zadali miestnym úradom spracovanie štatistík o vlastníctve pozemkov. „Je veľmi pravdepodobné, že cukrové spoločnosti platia miestnym autoritám za to, aby potvrdili, že ľudia nemajú vlastnícke listy k pozemkom, na ktorých žijú a pestujú. Ale nevieme to zatiaľ dokázať,“ vysvetľuje Bun Chnenang z organizácie Equitable Cambodia. Pre komunitných úradníkov je jednoduché vytvoriť štatistiky, podľa ktorých môže spoločnosť okamžite zabrať pôdu Kambodžanov. Väčšina obyvateľov krajiny nemá vlastnícke listy, pretože tie boli zničené v období režimu Červených Kmérov, ktorí vládli v krajine v rokoch 1975 – 1979. Dôsledky rozhodnutí lídra Pol Pota, ktorý chcel vytvoriť beztriednu agrárnu spoločnosť, sú v krajine viditeľné dodnes.
V dedinke Ploch, v ktorej žil Sopheap pred presídlením, bolo viac ako 40 rodín. Tridsaťšesť z nich nemalo ako dokázať, že sú majiteľmi pôdy. „Podľa zákona o pôde z roku 2001, majiteľom je ten, kto na území žije istý počet rokov. Vláda to však vôbec nezohľadňuje, keď má možnosť pôdu prenajať súkromným firmám,“ vraví Narim Chum.
Spoločnosti majú navyše z hľadiska miestnych zákonov pôdu prenajatú ilegálne. Podľa zákona o pôde nemôže jedna firma vlastniť viac ako desaťtisíc hektárov pôdy. Takmer žiadna z tých, ktoré sú aktívne v Kambodži, nevlastní menej. Niektoré sú majiteľmi a transparentne to priznávajú. Väčšina sa však tvári, že ide o tri rôzne firmy. Totožné dátumy podania žiadostí a dátumy poskytnutia prenájmu dokazujú, že ide o jednu.
Foto: Equitable Cambodia
Práca pre deti
Chengovi a jeho rodine zaplatili 200 dolárov, aby sa presťahovali do dediny, ktorá je štyri kilometre od miesta, kde žili predtým. Rodina rozobrala svoj dom z bambusu a steny – jednu na druhej – previezli na nové miesto, kde dom opäť postavili. Niekoľko rodín sa ocitlo na pozemkoch, ktoré patrili miestnemu policajnému veliteľovi. Lenže Ly Yong Phat je viac a policajt musel svoje vlastníctvo postúpiť prisťahovalcom do oblasti.
Tí po strate svojich polí nemali inú možnosť, ako začať pracovať na plantáži s cukrovou trstinou. „Pracujem takmer každý deň,“ vraví Cheng. „Na plantáži neexistuje pracovný čas. Odmena je založená na tom, koľko rastlín narežeš,“ opisuje. Dvadsať kusov cukrovej trstiny Kambodžan zviaže a predá spoločnosti za 220 kambodžských rielov, čo nie je ani 5 centov. Ryža na jeden deň pre Chengovu jedenásťčlennú rodinu stojí desaťnásobok. Obyčajne naseká 100 – 150 zväzkov. Deti možno polovicu z toho.
Cheng má deväť detí, z ktorých tri pracujú na plantáži pravidelne. Syn a dve dcéry, najmladšia má 13 rokov. „Deti sa rozhodli, že nám pomôžu, videli, že sme s manželkou nedokázali uživiť rodinu,“ vysvetľuje smutne Kambodžan. Priznáva, že by si prial pre svojich potomkov vzdelanie a lepšiu budúcnosť, ako je jeho život. Po presídlení rodiny však deti prestali študovať, pretože škola je príliš ďaleko na to, aby do nej kráčali každý deň peši. Bicykle si nemôžu dovoliť kúpiť.
Kambodžská vláda stanovila hranicu, kedy sa môže človek legálne zamestnať, na pätnásť rokov. Na plantážach s cukrovou trstinou však často pracujú mladšie deti. „Je ťažké nájsť nejaký dôkaz o tom, že firma zamestnáva deti – napríklad výplatnú pásku alebo nejaký dokument,“ vysvetľuje Bun Chnenang. „Majitelia sú prefíkaní, nemajú žiadne takéto dokumenty. Všetko je na ústnej dohode, deti nič nepodpisujú a mzdu dostávajú ‚na ruku‘ ony alebo rodičia,“ dodáva. K nezákonnému zaberaniu pôdy sa pridáva aj detská práca a nedôstojné pracovné podmienky. Všetko pre biznis.
Všetko okrem zbraní – výhodne
Kambodžský cukor sa do Európy dováža bez daňového zaťaženia a bez kvót. V roku 2001 Európska únia zaviedla obchodnú iniciatívu Everything but Arms (Všetko okrem zbraní, EBA). V rámci nej môžu najmenej rozvinuté krajiny exportovať svoje produkty na starý kontinent za veľmi výhodných podmienok. Rozvojový nástroj má pomôcť posilneniu ekonomiky najchudobnejších krajín. V mnohých častiach sveta je však zneužívaný.
Podľa slov zástupcov thajských majiteľov plantáží v Kambodži, rozširovanie produkcie cukru úzko súvisí s EBA, pretože nástroj im umožňuje vyvážať bez daňového zaťaženia. Znižujú sa tým náklady spoločností na spracovanie cukru a firmy sú schopné väčšej konkurencie.
Foto: Magdaléna Vaculčiaková
Vývoz rôznych produktov z Kambodže do Európskej únie prudko vzrástol, odkedy sa v roku 2001 krajina zapojila do programu. Väčšinu, 95 % exportu, tvorí oblečenie a obuv či súčiastky na bicykle. Zvyšných 5 % sú poľnohospodárske produkty, medzi nimi aj cukor. „Čísla jasne hovoria, že EBA priniesla Kambodži ekonomický rast. Cukrová trstina tvorí len veľmi malú časť z toho, čo sa do Európy dováža,“ vraví vyslanec EÚ v Kambodži Jean-François Cautain. „Keď sa však pozrieme na vývoz ryže, vidíme úspešný príbeh, v ktorom hrajú hlavnú úlohu malí farmári. EBA pomohla v Kambodži veľmi veľa ľuďom. Textilný priemysel dnes aj vďaka EBA zamestnáva státisíce ľudí,“ obhajuje zástupca EÚ.
EÚ odmieta zodpovednosť
Kambodžské neziskové organizácie, ktoré sa prípadom zaberania pôdy venujú celé roky, vyvíjajú od roku 2010 nátlak na Európsku komisiu, aby začala vyšetrovanie o porušovaní ľudských práv na trstinových plantážach. Tá to však, aj z diplomatických dôvodov, zatiaľ odmieta. Argumentuje tým, že správa OSN o situácii v spracovateľskom priemysle cukrovej trstiny doteraz neuviedla, že došlo k systematickému a obsiahlemu porušovaniu ľudských práv. „Je to otázka posúdenia. Ide o porušovanie ľudských práv, ak je presťahovaná jedna rodina? Je to systematické? V prípade pestovania cukrovej trstiny máme prípady, keď nedošlo k zaberaniu pôdy alebo vysťahovaniu. Práve naopak, vznik plantáží viedol k zlepšeniu života miestnej komunity,“ hovorí Jean-François Cautain.
Zastúpenie EÚ v Kambodži zvolilo inú, diplomatickejšiu stratégiu, ako je obsiahle vyšetrovanie. „Vytvárame nátlak na miestnu vládu, aby zaviedla mechanizmy, ktoré pomôžu vyriešiť situáciu miestnych ľudí. Tí by mali dostať rovnako veľkú pôdu, akú mali predtým,“ vraví Cautain a vyjadruje pritom optimistické presvedčenie, že to bude trvať len niekoľko mesiacov.
Menej optimistickí sú zástupcovia neziskového sektora. „EÚ zatiaľ nevyužila dostatočne hrozbu zrušenia EBA. Znamená to totiž, že by musela prijať zodpovednosť za porušovanie ľudských práv,“ myslí si David Pred z Inclusive Development International. „Spôsob, akým je EBA efektívne využívaná na to, aby podporovala porušovanie ľudských práv, je perverzný. EÚ by mala prijať svoj podiel zodpovednosti. Predsa, keď niečo pokazím, opravím to,“ myslí si Pred.
„Celkom určite nie sme zodpovední za to, čo sa v Kambodži deje. EÚ neprijíma zákony tejto krajiny ani ich neimplementuje. Zodpovednosť je na strane vlády,“ argumentuje Cautain.
Foto: Magdaléna Vaculčiaková
Očakávať rázne kroky od miestnej vlády, ktorej člen je majiteľom jednej zo spoločností, vyznieva v kambodžskom kontexte utopisticky. Čo by EÚ mohla podľa Preda urobiť hneď, je zavedenie kontrolných mechanizmov. „Už teraz musia kontrolovať, či výrobky, ktoré importujú, majú naozaj pôvod v najchudobnejších krajinách. Myslím si, že EÚ má kapacity na to, aby kontrolovala aj obchodných partnerov a to, ako podnikajú,“ navrhuje Pred.
O tomto spôsobe riešenia porušovania ľudských práv na cukrových plantážach v diskusiách ešte nepadla reč. „To, čím EÚ a členské štáty prispievajú k riešeniu, je podpora organizácií, ktoré bojujú za ľudské práva. Vďaka občianskej spoločnosti je dnes porušovanie ľudských práv v krajine menšie, ako pred desiatkami rokov. Trend je pozitívny,” zdôrazňuje Jean-François Cautain.
Naozaj, ak uvážime, v akých podmienkach žili Kambodžania počas občianskej vojny a vlády Červených Kmérov, dnes sa majú lepšie. Pochutnávať si však na čokoláde s pocitom, že kvôli nej prichádzajú ľudia o svoje domovy a živobytie… Nechutí sladko.