Na amerického archeológa sa chlapčiská nalepili v obci Balandugu vo východnej časti krajiny. V horách ho vyzvali, aby našiel odvahu a so zhasnutou baterkou zašiel v jaskyni tak ďaleko, až kým ho nebude vyrušovať tlkot vlastného srdca. Buch, buch, buch. Stláča na baterke gombík.
„Zabudli mi povedať, aby som sa v tom momente zohol,“ spomína pre Pravdu na udalosť John Atherton. Splašené netopiere svetelný šok vydurí von z jaskyne najkratšou možnou cestou, aj keď to znamená náraz do vydeseného muža. Pri otvore ich však čaká nemilé prekvapenie. Chlapci bejzbalovými údermi triafajú desiatky okrídlených nešťastníkov. Na usmievajúcich sa malých lovcov prskajú kvapky netopierej krvi.
„Uvarené netopiere chutili dobre, ale nie až tak skvele, ako ďalšia špecialita tejto časti Afriky, takzvaný trstinový potkan. Obe sú pre miestnych dobrým zdrojom proteínov,“ dodáva Atherton.
Do Európy v termoske
Nielen proteínov. Ako sa ukázalo už o pár rokov neskôr, netopiere sú veľmi pravdepodobne aj hostiteľom vírusu ebola. Ten prvýkrát objavili v roku 1976. Hoci vedci mali v tom čase skúsenosť s podobným ochorením – Marburskou horúčkou, ktorá zabíjala už v roku 1967 – úplne na začiatku ebole neprikladali veľkú pozornosť.
Keď teda v tom osudnom roku na letisku v Kinshase, vtedy hlavnom meste republiky Zair, po schodoch vchádzali do lietadla pravidelnej linky cestujúci, jeden z nich mohol bezstarostne niesť zaujímavý náklad. V príručnej batožine mal termosku a v nej sa spolu s kockami ľadu hompáľala aj vzorka krvi rehoľnej sestry, ktorá sa nakazila neznámym novým vírusom.
„Obyčajná modrá termoska, v akej si bežne nosíte kávu,“ spomína po rokoch pre BBC mikrobiológ Peter Piot. Pre vtedy začínajúceho vedca (dnes je z neho svetová kapacita) to bola len ďalšia vzorka. V laboratóriu Inštitútu tropickej medicíny v Antverpách si novinku zameriaval pod mikroskopom. Marburgská horúčka? Spozornel a pýtal sa sám seba. Keď sa dozvedel, že sestra, ktorej vzorku skúma, je už mŕtva a s ňou aj mnohí ďalší, sám odletel do Zairu.
V dedine Yambuku prekročil pásku pred miestnou ošetrovňou, na ktorej bolo napísané: „Nevstupujte, každý, kto vkročí za túto líniu, môže zomrieť.“ Nasledovala viac detektívna, než lekárska práca. Kto, kde, ako sa nakazil? O cestách choroby vedel Piot za pár dní takmer všetko. Sherlock by bol pyšný. Epidémiu sa podarilo zastaviť. Chýbalo už len jediné. Pomenovať nový vírus.
„Nechceli sme ho nazvať Yambuku, bola by to stigma pre celú dedinu,“ opisuje Piot. Rozhodli sa teda pre rieku. Na nie príliš detailnej mape vybrali najbližšiu modrú líniu. Bol pri nej modrý nápis Ebola.
Reprízy tragédie
1977, 1979, 1989–1990, 1992, 1994–1997, 2000–2004, 2007–2009, 2012–2014. Taký je výpočet repríz tragédie zvanej ebola. Prebiehajúca epidémia (trvá od decembra 2013) je historicky najhoršia, zomrelo už viac ako tisíc ľudí (1 069 k 13. augustu). A kým technologicky sa ľudstvo za ten čas posunulo od walkmanov k digitálnym prehrávačom vo veľkosti mince, epidémie eboly viac-menej kopírujú podobný scenár.
Foto: SITA/AP, Abbas Dulleh
Podľa neho bola napísaná aj scéna v pralese. Pracovníci organizácie Lekári bez hraníc v ochranných skafandroch stáli zoči-voči silnému mládencovi, ktorý agresívne gestikuloval a búchal o zem hrubou palicou. Jeho strýko, vzdelaný guinejský profesor, ležal zoslabnutý v chatrči za ním. Od príbuzných dostával bylinky.
„Pre miestnych znamená slovo vírus smrť. Niektorí nedôverujú zdravotnému systému a boja sa, že v našich centrách zabíjame ľudí,“ vysvetľuje epidemiológ Michel Van Herp. Keď sa profesor nakazil ebolou, ako vzdelaný človek vedel, že musí odísť do zdravotného strediska. O chvíľu sa tam však objavil jeho synovec s ďalším príbuzným a násilím ho uniesli naspäť do pralesa.
„Synovec bol agresívny, ale v jeho hlase sme cítili bolesť. Nakoniec sa nám podarilo odobrať chorému aspoň krvnú vzorku, aby sme mohli stanoviť presnú diagnózu. Profesor nám nasledujúci deň sám zavolal a poprosil nás, aby sme si pre neho prišli,“ dodáva Van Herp.
Je to scéna zo sedemdesiatych rokov? Deväťdesiatych? Nie. Van Herpovo svedectvo vyšlo v magazíne Lekárov bez hraníc v júli 2014 a opisuje aktuálne skúsenosti lekárov a odborníkov v postihnutých oblastiach v západnej Afrike.
„Ebola je choroba chudoby, nefunkčných zdravotných systémov a nedôvery,“ pripomína spoluobjaviteľ vírusu Piot. Hoci vo vyspelých krajinách by k potlačeniu ťažkopádne šíriacej sa choroby prišlo zrejme oveľa, oveľa rýchlejšie, predsa zostáva ebola, smrteľný vírus bez lieku či očkovacej látky, dodnes strašiakom aj tých najvyspelejších štátov.