Ako hlavný veliteľ koncentračného tábora Auschwitz stráca mnoho svojich mužov. Chlapi z popravných čiat, ktorí každodenne strieľajú väzňov určených na likvidáciu, prichádzajú o rozum. A on s tým má iba kopu starostí.
Červený trojuholník s cípom nahor
Krv, krv, krV pieskovisku pod padajúcimi telami popravených, krv, krv, krV odpadových kanáloch na dvore, krv, krv, krV hlave, na topánkach, v snoch, krv, krv, krVšade.
V septembri 1941, keď sa Höss vrátil z krátkej služobnej cesty, sa starosti konečne rozplynuli. Koncom augusta sa jeho zástupcovi Karlovi Fritzschovi podaril jeden experiment. Do podzemných priestorov baraku 11, ktorý slúžil ako väzenie v rámci väzenia, nahnal niekoľko stoviek sovietskych vojnových zajatcov. Esesáci v plynových maskách uzavreli všetky otvory a vhodili k mužom niekoľko plechoviek pesticídu Zyklon B, ktorý predtým v tábore používali na dezinfekciu odevov.
Po 24 hodinách prišlo sklamanie. Keď nacisti nahliadli do podzemia, niektorí zo zajatcov ešte stále bojovali o život. Ďalšie experimenty, už pod dohľadom Hössa, však určili správnu dávku plynu. „Vedeli sme, že sú mŕtvi, pretože prestali vrieskať,“ povedal po vojne zajatý Höss. Tak zrazu dokázali zlikvidovať stovky ľudí v priebehu niekoľkých minút. A bez nočných môr esesákov. Na trestaneckých mundúroch v táboroch Auschwitzu nosilo znak červeného trojuholníka s cípom smerom nahor dovedna aj asi 15-tisíc sovietskych vojnových zajatcov. Pri poslednom nástupe v tábore sa ich hlásilo 92.
Foto: Milan Čupka, Pravda
To už sa blížil 27. január 1945 a bitka o Osvienčim, Brezinku a okolité dediny, ktorá stála Červenú armádu 230 životov. Nemci síce predtým stihli na pochod smrti vyhnať desiatky tisíc väzňov z tábora, približne 7-tisíc však ostalo za bránami s nápisom Arbeit Macht Frei a uvítalo svojich osloboditeľov.
„Ja pochádzam z Varšavy a určite by som mal problém nazvať vstup sovietskych vojsk do môjho mesta oslobodením. V prípade Osvienčimu však nik v Poľsku nespochybňuje, že ho Červená armáda naozaj oslobodila,“ zdôraznil v kontexte večne napätých rusko-poľských vzťahov aj riaditeľ Štátneho múzea Auschwitz-Birkenau Piotr Cywiński.
* * *
Zatiaľ čo Hitler vo svojom podzemnom bunkri pripínal červené špendlíky na mape Európy čoraz bližšie a bližšie k Berlínu, mladík zo Slovenska, dnes už nebohý Jozef Tóth kráčal v novom tvídovom zvrchníku a parádnom klobúku pozrieť chorú tetu v oslobodenom Martine. Skôr ako stihol imidžom mladého fešáka dodať optimizmu chorej príbuznej, jeho pekné oblečenie zaujalo príslušníkov sovietskej tajnej polície NKVD.
Nič netušiaceho „buržuja“ okamžite zaradili do sprievodu muklov. Držali ich v pivniciach v Martine, Ružomberku aj na Morave. A potom ich hnali pešo až do Auschwitzu.
Stoličky v kanceláriách tábora ešte nestihli vychladnúť po dôstojníkoch SS a už na nich v apríli 1945 sedeli príslušníci NKVD. Nevinnému Tóthovi, ďalším nešťastníkom, ale aj skutočným fašistom a ich prisluhovačom na akékoľvek otázky len stroho odpovedali: „Nemnožko porabotajete i pojdiote domoj.“ Pán Tóth bol jeden z tých šťastnejších a z gulagu sa vrátil na pokraji smrti už po niekoľkých mesiacoch. Iní tam ostávali roky. Alebo navždy.
Foto: Milan Čupka, Pravda
Ešte pred koncom vojny tak v Osvienčime prehodili koľaj z jednej totality na inú. Dobytčáky plné ľudí už do tábora neprichádzali, ale z neho odchádzali na Sibír. Sovieti obsadili tábor skutočne, no aj symbolicky. Až do smrti Stalina sa z Auschwitzu stal propagačný symbol v boji proti fašizmu a jeho vtedy deklarovanej novej obdobe – americkému imperializmu.
V roku 1947 odovzdali Sovieti Auschwitz do rúk Poľska a Poliaci hneď v júli toho istého roku sprístupnili tábor ako múzeum a pamätník. V popredí však vtedy neboli obete, ale nepriatelia. Tí starí čoraz menej, keďže Nemecko si delili Západ s Východom, z nepriateľov sa stávali noví spojenci a naopak. Aj preto na jednej z prvých výstav boli vedľa seba zavesené fotografie židovských get z druhej svetovej vojny a chudobných štvrtí vo veľkomestách USA.
Červený trojuholník s cípom dole a písmenom P
Zofia Posmysz mala v roku 1942 krásnych osemnásť a v uliciach Krakova svojimi modrými očami zvedavo pozorovala ľudí. Nepozerala po pekných chlapcoch, ale po hocikom, kto by ju mohol sledovať. V taške mala zošity, ktoré ju mohli stáť život. Nie, žiadne tajné správy ani návody na zostrojenie pekelného stroja. Len algebra, dejepis, poľština…
Po tom, čo Nemci v roku 1939 napadli a obsadili Poľsko (jeho západnú časť, východnú zase okupoval Sovietsky zväz), vytvorili na jeho mieste novú autonómnu časť Nemecka Generálny gouvernement. Na jeho čele stál Hans Frank, ktorý presadzoval politiku Tretej ríše, v rámci ktorej Slovania nepotrebovali vyššie vzdelanie. Akékoľvek súkromné vyučovanie bolo ilegálnou aktivitou.
Pani Zofia sa, podobne ako mnoho ďalších mladých Poliakov, počas vojny učila spolu s niekoľkými rovesníkmi tajne v dome niektorého z nich. Až do momentu, kým ich ktosi neudal a celú partiu nezatklo gestapo. Keď prechádzala prvýkrát popod železnú bránu Auschwitzu, cítila uvoľnenie, nádej. „Práca oslobodzuje. To znelo po tých bitkách pri vypočúvaní naozaj celkom pekne,“ spomína dnes 91-ročná dáma a hneď dodáva, že sa nemohla viac mýliť.
Auschwitz vznikol na vtedy už nemeckom území ako nacistický koncentračný tábor pôvodne určený pre poľských politických väzňov. Preto Poliaci neradi počúvajú, keď sa o tábore hovorí ako o „osvienčimskom“.
Foto: Milan Čupka, Pravda
Prvý transport, ktorý do tábora dorazil 14. júna 1940, priviezol 728 väzňov, ktorým na väzenský pruhovaný úbor našili červený trojuholník s cípom smerom dole a písmenom P. Ten označoval poľských politických väzňov. Doplnilo ich ešte dvadsať Židov. Celkovo v Auschwitzi Nemci cez vojnu väznili približne 120-tisíc Poliakov, z ktorých asi polovica neprežila.
Aj pani Zofia bola viackrát na hranici života a smrti. Paradoxne, odchod z tábora bol pre ňu horším zážitkom než príchod. Deväť dní pred oslobodením Auschwitzu ju dozorcovia s tisíckami ďalších väzňov hnali najskôr úmorným pochodom smrti, aby následne pri teplote hlboko pod mínus desať stupňov cestovala nákladným vlakom, vo vozni bez strechy, do koncentračného tábora Ravensbrück.
„Bolo to 2. mája 1945, keď sme zavretí v barakoch v Neustadt Glewe podozrivo dlho čakali, kým nás zvolajú na ranný nástup. Napokon sa niektorá zo žien odvážila a vykukla von. Na nádvorí sa už pomaly zbiehali aj iní väzni. Keď sme sa ubezpečili, že všetky stráže sú naozaj preč, vypáčili sme zamknutú bránu a utekali, utekali, čo nám chatrné sily stačili. Potom však niekto z väzňov zvolal – stojte! Kto nám dá chleba? A tak sme sa v podivnej situácii otočili a vrátili späť do tábora. Tam nás onedlho objavili prichádzajúci americkí vojaci,“ opisuje svoje oslobodenie Zofia Posmysz.
* * *
„Pamätáte sa na svojich židovských susedov?“ V malej poľskej dedine pútal pozornosť bradatý Angličan. Svojou poľštinou s prízvukom spovedal starých ľudí.
Akoby nie, bolo ich tu dosť, odpovedal jeden z Poliakov. „A aj ste u nich niekedy jedli?“ Áno, áno. „Spomeniete si na nejaké ich recepty?“ Joj, to už bolo dávno, ale názvy jedál si možno pamätám. „Napríklad maces?“ Áno, ten sme určite jedli. „A nehovoril vám váš farár, že maces robia židia aj z krvi kresťanských detí?“ To áno. „A prečo ste ho potom jedli?“ Tak… Nie všetko, čo povie farár, je tak. To je zložité, prečo sa nás na také veci pýtate?
Britský sociálny antropológ Jonathan Webber, profesor na slávnom Oxforde, cestoval do Poľska od konca 80. rokov pravidelne. Jedného dňa si aj so ženou kúpili iba jednosmernú letenku. Krakov sa im stal novým domovom i základňou pre cesty za poslednými pamätníkmi v poľských dedinách a mestečkách. Ako antropológa ho zaujímalo spolužitie židov a katolíkov v Poľsku pred, počas, ale aj po vojne.
Dnes pôsobí na krakovskej Jagelovskej univerzite a o svojom terénnom výskume vie pútavo rozprávať celé hodiny. S nadhľadom cudzinca rozpráva aj o období, keď po Stalinovi prebrali štafetový kolík poľskí komunisti a nacionalisti.
Foto: Milan Čupka, Pravda
V Poľsku žilo pred rokom 1939 (v rámci jeho vtedajších hraníc) okolo 3,4 milióna Židov, konca vojny sa dožilo asi 500-tisíc z nich. V Poľsku však ostalo žiť len okolo 200-tisíc. Po dvoch emigračných vlnách do Izraela (v 50. rokoch pre nespokojnosť s povojnovým antisemitizmom a vládou komunistov, po roku 1968 nútená emigrácia počas antisionistickej kampane) ostalo v Poľsku žiť už len asi 15-tisíc Židov.
„Múzeum tu aj vtedy existovalo a bolo navštevované, ale prezentovalo sa v tých časoch ako pamätník utrpenia poľského ľudu a iných národov,“ spomína Webber. Pravdivejší pohľad na históriu tábora prichádzal veľmi pomaly až s nástupom Solidarity v 80. rokoch. Zlomový bol však rok 1987, keď vplyvný katolícky týždenník Tygodnik Powszechny publikoval na prvej strane článok s titulkom Nešťastní Poliaci sa pozerajú na geto.
Literárny kritik Jan Błoński v článku citoval báseň Czesława Miłosza (držiteľa Nobelovej ceny za literatúru) z roku 1943, nazvanú Campo dei Fiori. Porovnáva v nej paradox – tragické upálenie Giordana Bruna na slávnostne vyzdobenom rímskom námestí Campo dei Fiori s tým, ako sa Varšavčania počas krvavého potláčania povstania v židovskom gete vozili za jeho bránami na kolotoči.
Pred vydaním článku sa Poliaci oficiálne vykresľovali výlučne ako obete nacistov. Narušenie tejto aury v následnosti ponúklo aj možnosť pravdivejšej interpretácie symbolu Auschwitzu (hoci výlučnú vinu na strane nacistov v tomto prípade nespochybňovala).
„Spomínam si, že ma Poliaci koncom 80. rokov požiadali, aby som preložil leták múzea Auschwitzu do angličtiny, keďže očakávali prílev turistov zo Západu. A bol som šokovaný, keď som zistil, že v originálnej poľskej verzii nebolo ani raz spomenuté slovo Žid,“ spomínal Webber. „Tak sme museli začať akosi odznova,“ dodal profesor, ktorý je dnes jedným z členov Medzinárodnej osvienčimskej rady.
Dva žlté trojuholníky tvoriace Dávidovu hviezdu
Blížime sa. Tabuľa pri ceste hlási – Osvienčim 7 kilometrov, McDonald's 6 kilometrov. Veľká časť miestnych pracuje na jedinom mieste. Vo fabrike Chemoservis – Dwory S. A, ktorá je najväčším zamestnávateľom v okolí. Jej dva vysoké komíny dominujú rovinatému kraju a sú sťaby obrovité ihly „zapichnuté na mape“ presne na mieste, kde kedysi stál pracovný tábor Auschwitz III.
Väzni tu počas vojny v otrockých podmienkach budovali nový závod pre nemecký koncern I.G. Farben. Áno, presne pre ten, ktorý mal pod patronátom výrobu Zyklonu B. V meste sa za mozaikou reklám objaví hlavná vlaková stanica a na nej nápis: Osvienčim – mesto mieru. Len pár stoviek metrov od miliónkrát odfotografovanej brány s nápisom Arbeit Macht Frei má dnes 40-tisícový Osvienčim malé socialistické sídlisko so zateplenými panelákmi.
Foto: Milan Čupka, Pravda
Koncentračný tábor už nie je za mestom, ale je ním obrastený. V tábore Auschwitz I rozdávajú slúchadlá pre simultánny preklad s veľkým nápisom Sennheiser – Made in Germany. Na prvý pohľad je to po 70 rokoch už celkom iný svet. Návštevník Auschwitzu by však zverstvá páchané v týchto miestach nemohol pochopiť vari ani hneď v januári 1945, napriek pokračujúcej vojne, autentickým kulisám tábora, hoc by aj stál priamo v opustenej plynovej komore.
Veď, má ľudský mozog kapacitu predstaviť si, ako jeho majiteľ stojí v miestnosti so stovkami ďalších zúbožených nahých ľudí, ktorí sa za zúfalého vresku snažia vyšplhať jeden po druhom vyššie, kam ich inštinktívne ženie pud sebazáchovy?
Je možné pochopiť ako v budove, ktorá zo všetkého najviac pripomína zanedbaný chladný kravín, na ľudí, ktorí spia na nižšie položených brvnách, stekajú počas krátkeho spánku výkaly tých nad nimi (ktorí nemôžu odísť na záchod a mučení nechutnou „stravou“ a chorobami to skrátka nevydržia)?
Nie, nie, nie. Vtedy len vyschýna v hrdle. Prichádza tupý pocit. Prázdnota. Klopenie zraku a pocit hanby, hoc sa návštevník narodil aj niekoľko desaťročí po vojne.
Človeka sa zmocňuje pichľavá potupa, že i on patrí k rovnakému ľudskému pokoleniu, ktoré dokázalo po len osemročnom vymývaní mozgov (Hitler nastúpil k moci v roku 1933) celospoločensky (Auschwitz, to neboli len esesáci, ale aj lekári, ktorí robili selekciu či nehumánne pokusy, architekti, ktorí navrhovali baraky, atď.) premyslene a chladnokrvne stvoriť továreň na smrť miliónov plnú cynizmu (ako keď Zyklon B vozili k plynovým komorám v sanitkách).
„Dnes nemožno povedať, že sme sa vďaka tomu poučili,“ mieni riaditeľ múzea Cywiński. „To by totiž znamenalo, že smrť povedzme tých 220-tisíc detí, ktoré nacisti zabili iba tu v Auschwitzi, mala nejaký zmysel. Ale ona nijaký nemala. To bola jednoducho nezmyselná smrť! Môžeme to však brať ako šancu nazrieť do najtemnejších hĺbok ľudských bytostí i pohľad do zrkadla nás všetkých Európanov.“
Do Auschwitzu nacisti transportovali približne 1,1 milióna Židov. Väčšina smerovala priamo do plynu, prežilo ich len asi 100-tisíc. Každý z vyvolených na prácu zároveň prešiel cestou, ktorú absolvujú na záver prehliadky aj súčasní návštevníci múzea. Prechádzajú tak rovnakou chodbou uvítacej budovy ako kedysi väzni.
Tu by vám odobrali osobné veci. Schnell! Tu by ste sa vyzliekli a odovzdali šaty na dezinfekciu. Schnell! Tu by vás ostrihali dohola. Schnell! Tu by vám vytetovali číslo. Schnell! Tu by ste sa osprchovali. Schnell! Tu by vám dali väzenský mundúr a ťažké drevené topánky. Schnell! Tu by ste vyšli z budovy. Už nie ako človek s menom, ale ako vec s číslom. Schnell!
* * *
V hlave 18. knihy Genezis sa Boh chystá zničiť hriešnu Sodomu. Pristupuje k nemu Abrahám a hovorí: „Zahubíš azda spravodlivého spolu s bezbožným? Možno, že je v meste päťdesiat spravodlivých. Vari ich zahubíš alebo radšej odpustíš mestu kvôli päťdesiatim spravodlivým, čo sú v ňom?“ Pán mu povedal: „Ak v meste Sodoma nájdem päťdesiat spravodlivých, kvôli nim odpustím celému mestu.“ Päťdesiati takí však nie sú, ani štyridsiati piati, ani štyridsiati, ani… Boh je však ochotný spasiť Sodomu aj kvôli desiatim spravodlivým.
Foto: Milan Čupka, Pravda
Prerod filozofie Štátneho múzea Auschwitz-Birkenau po páde komunizmu nebol jednoduchý, rovnako ako transformácia celej spoločnosti. Profesor Webber spomína, že keď sa mala začiatkom roku 1990 sformovať medzinárodná rada, ktorá by určovala ďalší vývoj múzea, tak sa na jednu stranu rokovacieho stola posadili Poliaci, presne oproti nim Židia. „Úplne prvým krokom bolo teda zmeniť zasadací poriadok,“ usmieva sa po rokoch.
Citát z Biblie o spravodlivých sa využíva pri menoslove Poliakov, ktorí získali ocenenie Spravodlivý medzi národmi. Medailu, ktorú udeľuje izraelský inštitút Jad vašem tým, čo riskovali život (a v Poľsku nielen svoj – v gouvernemente hrozila poprava celej rodine) a počas druhej svetovej vojny zachraňovali Židov. Rozhovorom Boha s Abrahámom názorne vysvetľujú, prečo je pre národ dôležité, spravodlivých ľudí nájsť a oceniť.
Poľsko však v posledných rokoch hľadá nielen biele, no aj čierne ovce. V roku 2001 otriasol naším severným susedom film Susedia, ktorý opisuje udalosti z roku 1941 v poľskom mestečku Jedwabne, kde Poliaci pri pogrome vyvraždili vlastných židovských susedov. V roku 2006 zase denník Gazeta Wyborcza upozornil v reportáži Strach spravodlivých na pretrvávajúce obavy ľudí z malých obcí prevziať si osobne a s plným menom ocenenie od Jad vašem. Pre závisť i nevraživosť susedov.
Zo Slovenska bolo v rokoch 1942 až 1944 vyvezených na okupované územie Poľska takmer 58-tisíc Židov, z nich 26 727 skončilo práve v Auschwitzi. Netreba pritom zabúdať, že od marca do októbra 1942 slovenská vláda deportovala Židov vlastnými prostriedkami a ako prvá z nemeckých spojencov! Vyrovnávanie sa s touto minulosťou však u nás, napriek zjavnej vine, nie je ani na úrovni severného suseda.
Citát z reportáže Strach Spravodlivých od Paweła Piotra Reszka, teda platí možno dokonca viac pre Slovákov než pre Poliakov. „Urobili sme zo Spravodlivých paraván, za ktorý schovávame antisemitizmus a vlastnú pasivitu. A vôbec nepíšeme o strachu, ktorý museli Spravodliví zažívať ani nie tak zo strany Nemcov, ako skôr zo strany vlastných susedov.“
Hnedý, čierny, ružový a purpurový trojuholník
Vyštudovaná umelecká reštaurátorka Anna Łopuska ukazuje v bývalej administratívnej budove Auschwitzu dve fotografie. Interiér baraku pred a po. Chvíľu sa zdá, že je to hlavolam, v ktorom má človek horko-ťažko nájsť aspoň päť rozdielov a nie dielo reštaurátorky. A v tom je pointa!
Dlhodobou filozofiou múzea je zachovať tábor a všetky predmety v ňom vystavované presne v tej podobe, v akej boli počas vojny, keď tu Nemci prevádzkovali svoju továreň na smrť. Čo znamená uchovávať zdevastované, škaredé, temné.
Foto: Milan Čupka, Pravda
„Človek môže mať načítané o holokauste všetko, ale slová nemôžu nahradiť ten pocit, keď sa naozaj ocitne v autentických budovách tábora. Slová o holokauste potrebujú tento priestor a tento priestor potrebuje na doplnenie slová,“ zdôraznil riaditeľ múzea Cywiński.
Uchovávanie predmetov v ich pôvodnej podobe nie je vôbec jednoduchá záležitosť. Napriek tomu, že skupina reštaurátorov má k dispozícii najnovšie laboratóriá, prístroje i postupy. „Baraky stavali zajatci a väzni na dobu maximálne niekoľkých rokov. A dnes už stoja viac ako sedem desaťročí. Niektoré osobné predmety sú zase vyrobené z prvých plastov, ktoré boli nekvalitné, rozpadávajú sa a podobne,“ opisuje výzvy Łopuska.
Aj preto v roku 2009 zriadili Fond Auschwitz-Birkenau. Cieľom je vyzbierať 120 miliónov eur. Na kontinuálnu rekonštrukciu tábora by potom stačili každoročné úroky z tohto vkladu. Sprvoti šialený nápad sa už takmer podarilo zrealizovať. Medzi hlavných donorov patrí Nemecko (60 miliónov eur), USA (15 miliónov) a Poľsko (10 miliónov).
Materiálna budúcnosť Auschwitzu je teda zabezpečená. Ako je to však s budúcnosťou najväčšieho koncentračného a likvidačného tábora ako symbolu?
Nacistický, potom sovietsky, poľský, židovský… Dnes kozmopolitný. Náš sprievodca Pawel Sawicki nezabudne vo výklade spomenúť ani tých, čo mali na väzenských rovnošatách hnedý trojuholník, teda Rómov. Z 23-tisíc ich Auschwitz neprežilo 21-tisíc. Rozpráva aj o tzv. asociáloch označených čiernym trojuholníkom, gejoch a lesbách, ktorí nosili ružový symbol a Svedkoch Jehovových, ktorí mali purpurové nášivky.
„O tom, že je dnes Auschwitz pravdivý, svedčia podľa mňa najlepšie každoročné oslavy oslobodenia tábora,“ dodáva profesor Webber. „Je to vlastne divadlo, kde sa v bizarnom prostredí tábora v Birkenau (Auschwitz II) medzi dvoma zdemolovanými plynovými komorami a pred čudesnou abstraktnou sochou striedajú s prejavmi rôzni politici. A v ich prejavoch sa miešajú stále odlišné pohľady najväčších obetí Auschwitzu – Židov, Poliakov a Sovietov.“
Je to divadlo rôznych žánrov, ale táto pestrosť vytvára najpravdivejší obraz, k akému sa asi ľudské pokolenie vie dopracovať.
* * *
Podobné divadlo sa však najbližší utorok odohrať nemá.
Štátne múzeum Auschwitz-Birkenau a Medzinárodná osvienčimská rada, ktoré oslavy 70. výročia oslobodenia organizujú, neplánujú tentoraz povoliť prejav žiadnemu z prítomných politikov. "Do prvých radov pred tribúnou zasadnú poslední preživší väzni. Bude ich okolo tristo. Traja z nich prednesú príhovor. Je to asi posledné okrúhle výročie, keď môžu títo ľudia prísť na oslavu v relatívne hojnom počte,” uzatvára Cywiński.
Ešte v 90. rokoch ľuďom z múzea mnohí hovorili, že s tým, ako odchádzajú pamätníci, upadne do zabudnutia aj Auschwitz-Birkenau a hmatateľný symbol postihne nevyhnutný zánik. Kým však v roku 2001 navštívilo múzeum „len“ asi 500-tisíc návštevníkov, v nasledujúcich rokoch ich počet takmer neprestajne rástol, až vlani prvýkrát prekročil hranicu 1,5 milióna!
Napriek tomu sa v týchto dňoch uzatvára ďalšia kapitola Auschwitzu. Nijaké kulisy nenahradia silu autentických výpovedí a stretnutí s pamätníkmi.
* * *
„Viete mi povedať, kde tu býval židovský cintorín?“
Oslovil profesor Webber pár rokov dozadu pri jednej z ciest po poľských mestečkách starčeka. Veď kto iný by si mal pamätať.
„Ako by som mohol nevedieť?“ Krútil hlavou a roztrasenou rukou siahol do vnútorného vrecka saka. Zakrátko Webberovi ukazoval čiernobielu fotografiu krásnej židovskej dievčiny v bielych šatách. „Zastrelili mi ju Nemci. Pred mojimi očami. A ja som nemohol nič,“ povedal a rozplakal sa.
Auschwitz po 70 rokoch: Wahrheit macht frei, teda po slovensky pravda oslobodzuje. A bolí.