Táto krátka príhoda v sebe ukrýva oveľa viac, ako by sa mohlo zdať. Hovorí o kvalite majstrov na trhu, ako aj o tom, aký je tento trh zdeformovaný. Že tisíce mladých ľudí musia pod vplyvom tých najčudesnejších motívov zahodiť niekoľko rokov života do koša a sú nútení začať od podlahy. A z tej sa zas nedokážu remeslá pozviechať. Taký je totiž pohľad spoločnosti na robotníkov, manuálnu prácu, montérky a triesky zadreté do ruky. A na dôvažok táto historka naznačuje ľahostajnosť. Že mnohí ľudia sú ochotní zveriť stavbu svojho príbytku, svojho intímneho sveta a ostrova bezpečia kdekomu.
Veď klásť tehly dokáže hocikto a nakoniec na to vlastne nepotrebuje ani školu… Otázkami o budúcnosti odborného školstva, o tom, ako lepšie prepojiť prax so vzdelaním, ako zladiť dopyt na pracovnom trhu s ponukou škôl sa v týchto dňoch zaoberajú poslanci Národnej rady SR. Rokujú o novele zákona o odbornom vzdelávaní a príprave, ktorá má zaviesť systém duálneho vzdelávania. To v skratke znamená vyučovanie, na ktorom polovicu času strávia žiaci v škole a polovicu naostro v praxi v konkrétnej firme.
Aj napriek kritike zo strany zamestnávateľských zväzov ministerstvo školstva verí, že nový zákon presvedčí viaceré školy a firmy, aby viac spolupracovali. Novela by mala začať platiť od 1. septembra 2015 a podľa odhadov ministerstva by sa do duálneho systému v prvom školskom roku jeho fungovania malo zapojiť približne 1 500 žiakov. Málo? Stále je to viac ako dnes. Iba 22 škôl na celom Slovensku sa rozhodlo nečakať na nové zákony a pustili sa s firmami do pilotných projektov duálneho vzdelávania už v minulom roku alebo aj skôr. Navštívili sme tri z nich.
Hodili ich do vody
Pílka na ostrom jarnom svetle vycerí zuby a žiak sa s ňou tak trochu neochotne pustí do pílenia klátu. „Drž si to poriadne. Nepíľ dvomi rukami, tou druhou si to pridrž. Nie takto, ale takto! Ježišmária, daj to sem!“ stráca trpezlivosť majster a spolužiaci sa na tom všetkom len smejú. Takýto klasický obrázok z drevárskej dielne sa nám naskytol pri návšteve Strednej odbornej školy Nábrežie mládeže 1 v Nitre. Keď nám však jej riaditeľka Ľubica Hlaváčová začne vysvetľovať, ako prebieha vzdelávanie u žiakov, ktorí sa zapojili do duálneho vzdelávania, celý ten bezstarostný stredoškolský motív sa rozplynie.
„Žiaci sú týždeň v škole a týždeň na praxi priamo vo firme. A tu je už každý sám za seba. Sú hodení priamo do reality. Musia sa sami obhájiť,“ opisuje riaditeľka. Pracujú v skutočnom prostredí na reálnych zákazkách pod dohľadom inštruktorov. Nitrianska škola má zatiaľ 12 učebných zmlúv, začali od septembra 2014. Žiaci dostanú za každý odrobený mesiac motivačné štipendium. Nie je to paušál, ale suma, ktorá sa odvíja od hodnotenia. Tí najusilovnejší si zarobia 100 eur, tí slabší menej. „Je to naozaj veľmi motivačné. Dokážu si slušne prilepšiť a dokonca si už začali medzi sebou robiť hodnotenie,“ pokračuje Hlaváčová.
Nie je to žiadna zábavka s pílkou v dielni, na ktorej sa idú kamaráti popukať od smiechu a majstri odbornej výchovy zas rozpučiť od jedu. Ak učňa skritizuje kolega alebo inštruktor priamo u zamestnávateľa, má to úplne inú váhu. To neznamená, že sa v odbornej škole nedokážu budúci murári naučiť, ako správne zostaviť debnenie. Len je to skôr skutočná, poctivá skúsenosť. Učni získavajú aj takzvané jemné zručnosti. Prenikajú do tajomstiev fungovania firmy. Začnú tušiť čo-to o ekonomike, účtovníctve, krutej realite (ne)splácania faktúr. Učia sa disciplíne a pravidlám. Napríklad už len takú obyčajnú vec, že do práce sa chodí načas. U každého zo študentov zapojených do projektu sa podľa riaditeľky zlepšila dochádzka.
Nie sú to banálne veci. Práve chýbajúce základné pracovné návyky vrátane neskorého chodenia do práce patria k príčinám, ktoré sa skrývajú za vysokou nezamestnanosťou mladých na Slovensku. V jednom z posledných prieskumov Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny sa zamestnávatelia sťažovali práve na to, že mladým chýba zodpovednosť pri prístupe k práci, pracovná disciplína. Mnohé firmy po negatívnych skúsenostiach už automaticky vidia za žiadosťami čerstvých absolventov neochotu, nezáujem a nízku mieru vytrvalosti. Veľká časť mladých ľudí skutočne opúšťa zamestnanie ešte v priebehu jedného roka.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Kto prežije?
Dať výpoveď v prvej práci je ľahké, no vystúpiť potom z vyše 112-tisícového davu nezamestnanej mládeže je takmer nemožné. Takýto počet mladých nezamestnaných do 29 rokov zaznamenalo Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny v januári 2015. To je síce asi o 10-tisíc menej ako v januári 2014, no aj napriek tomu sa v posledných rokoch drží trend, že takmer tretinu zo všetkých nezamestnaných na Slovensku tvoria práve ľudia na začiatku produktívneho života.
Polovica z nich nemá ešte ani 25 rokov a najviac sa na týchto nelichotivých číslach podieľajú práve absolventi so skončeným stredoškolským odborným vzdelaním (približne 38-tisíc). Pre úplnosť treba dodať, že najviac mladých nezamestnaných je v Prešovskom a Žilinskom kraji. Zatiaľ čo priemerná dĺžka evidencie mladého Slováka na úrade práce je necelých 12 mesiacov, v týchto krajoch si mladí ľudia hľadajú prácu vyše 14 mesiacov.
Existujú mnohé štatistiky z rôznych zdrojov o uplatniteľnosti jednotlivých odborov, no riaditeľka nitrianskej odbornej školy zapochybuje o ich hodnovernosti. Jeden z prieskumov napríklad presviedča o vyše 20-percentnej nezamestnanosti absolventov stavebných škôl. „Stavebníctvo je sezónne. Ktovie, či nerobili tento prieskum v zime, keď je veľa stavieb zatvorených. Inak sú naši absolventi vychytení. Mnohí odchádzajú do zahraničia. Pretože sú kvalifikovaní.“ Nekvalifikovaných je všade dosť a pripomína to príhodu s fušermi z úvodu reportáže. Takmer každý, kto si objednal lacných majstrov na rekonštrukciu bytu, by vedel podľa nej dosvedčiť, že na trhu je veľa absolventov, ktorí sa nedokázali uplatniť vo svojom odbore a skúšajú to na stavbách.
Apropo, s kelňou v ruke a s odhodlaním postaviť celý dom či prerobiť kúpeľňu končia aj podaktorí vysokoškoláci. Centrum vedecko-technických informácií v tejto súvislosti dokonca uvádza odhad, že takmer tretina absolventov humanitných vied si o 10 rokov nenájde na trhu prácu vo svojom odbore… Je to bieda, i keď mnohí analytici sa domnievajú, že robiť akékoľvek odhady v krajine, ktorá patrí medzi najotvorenejšie ekonomiky sveta, je scestné. Pretože o úspechu slovenských firiem sa často rozhoduje za hranicami, najmä v Nemecku. No predsa, kto bude o 5 či 10 rokov potrebný? Flexibilný človek a flexibilná firma.
Flexibilita je výzvou aj pri duálnom vzdelávaní v stavebníctve. Spomínaná sezónnosť má za následok, že niektoré firmy nedokážu zabezpečiť vzdelávanie pre žiakov počas celého školského roka. Stavebná firma je stále v pohybe. Nie je to fabrika, ktorá celé roky stojí na rovnakom mieste, takže žiaci musia počítať s problematickejším dochádzaním. Nuž a do tretice, v stavebníctve podľa riaditeľky Hlaváčovej ešte stále cítiť útlm. „Keď sme hľadali partnerov pre duálne vzdelávanie, veľa firiem nás odbilo s tým, že nevedia, či tu budú ešte o rok, o dva…“ prezrádza.
Kominár? Zabudni!
Skutočný problém s efektivitou duálneho vzdelávania, a vôbec odborného školstva je však podľa riaditeľky niekde inde. V hlavách rodičov. „Remeslá sú v povedomí ľudí stále niekde na dne.“ S nedôverou sa niektorí pozerajú napríklad aj na remeselníkov, ktorí prinášajú ostatným šťastie. Na kominárov. Nitrianska škola patrí k hŕstke tých, ktoré tento odbor opäť pomaly rozbiehajú a podľa riaditeľky je to pre šikovných a umných mladých ľudí jasné terno. „Na Slovensku je dokopy len asi 300 kominárov.“ Toľko je komínov v jednej malej dedine.
Kým na prelome tisícročí bežná obec na Slovensku ešte kúrila na 90 percent plynom, dnes už veľká časť domácností na vidieku používa tuhé palivo. O naliehavej potrebe kominárov ako garantov bezpečnosti už takmer desať rokov hovoria vo svojich výročných správach aj hasiči. Ministerstvo vnútra predložilo v januári novelu zákona o ochrane pred požiarmi, ktorá stanovuje, že každý komín bude treba dať raz ročne skontrolovať kominárovi.
Gombíky na kominárskej blúze sú lákavé a povolanie kominára má isto svojich priaznivcov, no nakoniec aj tak rozhodne rodič. Hlaváčová opisuje, ako chodia po základných školách, robia nábory a niektoré deti sú aj nadšené, no rodič to zatrhne. Povie, že jeho dieťa má „na viac“. Na gymnázium. Na vysokú školu. A jeho syna by bola škoda na takú špinavú robotu… Aj Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny kladie „slepotu“ rodičov voči trhu na prvé miesta vo výpočte hlavných problémov, ktoré bránia mladým, aby vstúpili na pracovný trh.
Predsudky sa snažia odbúrať aj v Strednej odbornej škole technickej v Zlatých Moravciach, ktorá vznikla už roku 1950 ako Stredisko pracujúceho dorastu pri továrni na chladničky, známom Calexe. Súčasná škola prebrala budovy, v dielňach dodnes zostali staré stroje, na ktorých sa učni pred desiatkami rokov učili za strojných zámočníkov. Až to zvádza pridať sa k tvrdeniam, že duálny systém tu už vlastne fungoval. Blogy, politici a dokonca aj mnohé články v poslednom čase tak nostalgicky konštatujú, že len stačí oprášiť to staré. Pozrieť sa do histórie na legendárne školy tu v Zlatých Moravciach, v Komárne pri lodeniciach a ďalších a vraj zistíme, že všetko už bolo vlastne vynájdené…
Foto: Andrej Barát, Pravda
Namiesto nostalgie inovácia
Je to ilúzia, sentimentalita, ktorá nie je namieste a debate o pozdvihnutí odborného školstva len škodí. Pretože duálny systém tu v režime pred rokom 1989 vôbec nebol. Dnešné duálne systémy Švajčiarska, Nemecka a krajín Škandinávie sú ťahané požiadavkami trhu, nuž a socialistická trhová ekonomika trhová vôbec nebola. Ako pripomínajú autori Analýzy národných systémov kvalifikácií vo vybraných krajinách EÚ z roku 2013, učňovské miesta sa vytvárali na základe centrálnych politických rozhodnutí.
Duálny systém tu predsa len bol, no siaha oveľa hlbšie do minulosti ako pamäť absolventov vychýrených učňovských škôl. „Má historické korene v stredovekej remeselnej príprave, ktorú poznáme aj z nášho územia ako dominantnú formu ešte v medzivojnovom období, keď sa pomocný pracovník stával kvalifikovaným remeselníkom po absolvovaní prípravy v dielni majstra a po zložení skúšky pred komisiou teritoriálnej živnostenskej komory, zhotovením predpísaného skúšobného kusa – výrobku,“ upozorňuje analýza.
Aj riaditeľ zlatomoravskej odbornej školy Dušan Husár hovorí, že síce môžu nadväzovať na tradíciu, ale treba inovovať pre moderný trh. So školou spolupracuje osem firiem, ktoré dokopy zamestnávajú 5-tisíc ľudí. „A to je vlastne približne toľko, koľko kedysi zamestnával Calex, výrobca chladničiek. Len sme to teraz museli vyskladať,“ hovorí riaditeľ s úsmevom. Vychovávajú napríklad budúcich nástrojárov, ľudí, ktorí dokážu opraviť či vyrobiť rôzne rezačky, kladivá či valce na výrobnej linke. Podľa riaditeľa si dokážu zarobiť toľko čo inžinier. Opäť to však musia byť kvalifikovaní absolventi a riaditeľ priznáva, že práve v nástrojárstve sú neraz problémom zastarané učebné osnovy. Riaditelia škôl preto podľa neho musia nájsť odvahu a prísť za firmami a pýtať sa ich, čo učiť. Ako to učiť moderne.
Firmy hodnotia žiakov, žiaci firemných inštruktorov. „Zaviedli sme napríklad inštitút lietajúceho pedagóga, ktorý doslova lieta medzi školou a firmou a prenáša tak informácie z prvej ruky,“ opisuje. Systém je tu trochu iný ako v Nitre, žiaci sú päť dní v škole, jeden deň v školskej dielni a len štyri dni vo firme.
Vernosť a móda
Žiaci zapojení do duálneho systému majú istú prácu u zamestnávateľa, kde praxujú. A ak by sa aj rozhodli ísť inam, majú už v rukách slušnú prax, neraz certifikáty k technológiám a postupom. Nuž a výhody čerpá aj škola. Podľa Husára nemusia do školskej dielne kupovať toľko prístrojov. Stačí ich len zopár v menšom vyhotovení, aby sa žiaci s nimi oboznámili. „Vo firmách sa učia na skutočných a vždy tých najmodernejších strojoch,“ prízvukuje.
V zlatomoravskej škole inovujú povolania, ktoré súvisia s chladiarenskými technológiami či tepelnými čerpadlami. Keď fungoval Calex, mladí sa tu učili za chladiarenských mechanikov. V mnohých rodičoch, ktorí túto školu vychodili alebo pracovali v Calexe, však dodnes rezonuje negatívna životná skúsenosť. Pád podniku, strata zamestnania. Chladiarenským odborom nedôverujú a deti dajú radšej inde.
Podľa Husára je stále ťažké ľudí presvedčiť, že profesie, ktoré zlatomoravská škola ponúka, sa už dávno nespájajú len s chladničkami, ale rodia sa v nich slušne zaplatení špecialisti na autoklimatizácie či ochladzovanie budov. Pri čítaní správ o globálnom otepľovaní to vyzerá na sľubnú budúcnosť.
Aj preto riaditeľ verí, že je pre školy dôležité vytrvať. Prečkať neprajné obdobie a nestratiť svoju pravú tvár. Niektoré technické školy podľahli módnym trendom a napríklad okrem automechanikov začali ponúkať aj kuchárov. Niekde štylistov. A nie každej škole to vyšlo. „My sme si zachovali náš charakter. Vždy sme verili, že tá doba príde.“ Záujem o vzdelávanie v chladiarenských technológiách je skutočne veľký, no zatiaľ len zo strany externistov z firiem. Móda a štýl diktujú ráz Súkromnej SOŠ hutníckej Železiarne Podbrezová, i keď v úplne inom zmysle. Žiaci nosia rovnošaty, košele a kravaty. Učia sa v moderných triedach, kde je plno kvetov. Niektoré písomky píšu na počítačoch. Každý z 292 žiakov má istú prácu v železiarňach, kam chodia na prax štyri dni, šesť dní sú v škole. Mesačne si tí najšikovnejší zarobia až 160 eur… Na stenách v ostrom kontraste s modernosťou svietia tablá mladíkov s retroúčesmi a ročníkmi 1971, 1959 a to všetko dokladuje, že za históriou tejto školy sa skrýva takmer nepretržitá prepojenosť s praxou v neďalekých železiarňach.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Absolvent na kľúč
Škola v Podbrezovej funguje vlastne už od 30. rokov 20. storočia, len menila názvy a zriaďovateľov. A ani ona sa nevyhla útlmu spolupráce s podnikom v búrlivých 90. rokoch, keď sa zatvárali prevádzky, ľudia prichádzali o prácu a akosi sa prestalo myslieť na to, čo príde. Železiarne Podbrezová školu získali späť roku 2003.
Riaditeľka Anna Pavlusová mieni, že už zrejme nastala doba, keď odchádza generácia starých odborníkov, zručných majstrov, skúsených mechanikov a firmy zúfalo zháňajú náhradu. Dôkazom je fakt, že do školy neraz príde firma, ktorá si vyžiada trebárs 40 strojárov, akýchsi absolventov na kľúč. Neprídu s ponukou, že si chcú vychovávať budúcich zamestnancov, ale chcú rovno hotových pracovníkov.
Lenže takto to nejde. Vzdelávanie nie je fastfood a ak by sa nejakej firme aj podarilo okamžite zohnať 40 strojárov, pripraví sa možno o ten najväčší benefit. Kontinuitu. „Každý náš žiak má vo firme pridelených inštruktorov, ktorí sa starajú o jeho osobný rast. A prejdú s ním postupne všetky pracoviská,“ načrtáva riaditeľka. Človek, ktorý po niekoľkých rokoch pozná všetky nuansy diania v podniku, je na nezaplatenie. Riaditeľka už len dodáva, že takémuto zasväcovaniu sa dnes venuje len málo firiem.
Mnohé zo spoločností, ktoré dnes uvažujú o tom, že by sa do duálneho vzdelávania zapojili, sa pýtajú, kto to celé zaplatí. Štát? Firmy? Školy nie. Tie dokonca môžu podľa oslovených riaditeľov prísť o určitú sumu prostriedkov, keďže sa časť hodín praktickej výchovy presunie mimo školy. V Podbrezovej to primalo pedagógov, aby sa stali flexibilnejšími a niektorí sú tak zároveň majstrami odbornej prípravy a tiež klasickými učiteľmi.
Odpíšu ich z daní?
Ministerstvo školstva to vidí jednoznačne. „Podľa návrhu zákona za organizáciu, obsah a kvalitu praktického vyučovania žiaka v systéme duálneho vzdelávania bude zodpovedať výlučne zamestnávateľ a na tento účel bude uhrádzať všetky náklady spojené s financovaním praktického vyučovania,“ uvádza hovorkyňa Beáta Dupaľová Ksenzsighová. Novela zákona však počíta s tým, že firmy zapojené do duálneho vzdelávania si náklady spojené s výchovou žiakov budú môcť aspoň spätne odpisovať z daní.
Asociácii zamestnávateľských zväzov a združení SR sa to však nepozdáva. „Motivácia zamestnávateľov pre vstup do systému duálneho vzdelávania by nemala byť formou daňových benefitov, ale refundáciou reálne vynaložených oprávnených nákladov na jedného žiaka. Táto myšlienka sa však nestretáva s podporou zo strany štátu. Suma sa pohybuje niekde medzi 1 000 až 2 000 eurami na žiaka,“ vysvetľuje expert v oblasti vzdelávania Roman Conorto. Akou-takou náplasťou mohol byť pre firmy návrh, aby sa zaviedol benefit podobný ako v Rakúsku. Firma zapojená do duálneho vzdelávania by mala plusový bod pri verejných obstarávaniach. Ani s tým však novela nakoniec nepočíta.
Conorto duálny systém ako taký nespochybňuje. Práve naopak, vidí v ňom silný potenciál na zblíženie praxe so vzdelávaním. „Na jednej strane pomáha zamestnávateľom sledovať a rozvíjať vedomosti, zručnosti a kompetencie žiakov a svojich potenciálnych zamestnancov. Na druhej strane žiaci získajú také návyky a sociálne kompetencie, ako je firemná kultúra, spolupatričnosť k firme, znalosť prostredia, ktoré im napomôžu rýchlejšie zaradenie sa do pracovného procesu po absolvovaní vzdelania.“
Podľa Conorta to však chce školy, ktoré dokážu pružnejšie reagovať. „Zo zahraničia máme také skúsenosti, najmä z rozvinutých štátov, ako je Nemecko alebo Škandinávia, že ich systém je flexibilný, a preto sa ich vzdelávací systém do takejto situácie nedostal. Vieme jednoznačne identifikovať, že ich vzdelávacie politiky sú nastavené na základe potrieb národného hospodárstva, konkrétnych zamestnávateľov, a čo je najdôležitejšie, sú založené na logickom ráciu a nie na politických vplyvoch, aj keď sa tiež stretávajú s problémami.“
Nevyrábajme prepadák
Vzdelávací systém je v kríze ako celok. Na širšie súvislosti upozorňuje Juraj Vantuch, národný koordinátor zo Slovenského národného observatória odborného vzdelávania a prípravy. Dokladuje to napríklad aj štúdiou z dielne OECD pod názvom PISA, ktorá preveruje čitateľskú, matematickú a prírodovednú gramotnosť u 15-ročných žiakov základných a stredných škôl. Testovanie sa robí každé tri roky, školy si ho zopakujú tento rok.
Posledné údaje sú z roku 2012 a v nich slovenskí školáci dopadli horšie ako priemer Európskej únie a výrazne horšie ako napríklad Estónsko. Pre úplnosť Vantuch pripomína, že kým roku 2012 krajiny EÚ priemerne investovali do vzdelania 5,3 percenta hrubého domáceho produktu, Estónci dokonca až 6,4 percenta, Slováci dali len 3,8 percenta.
Vantuch hovorí, že sme na rázcestí. „Najväčšie aktuálne riziká vyplývajú z rozporov medzi liberálne utváranou štruktúrou národnej ekonomiky a štátom regulovaným školstvom. Ale tiež v dôsledku nejasnej sociálnej a ekonomickej koncepcie politík utvárania budúcnosti krajiny vrátane nejasnej vzdelávacej politiky,“ upozorňuje.
Možno o čosi konkrétnejšie a inšpiratívnejšie sa vyjadril jeden z predstaviteľov spoločnosti NetSpace v prieskume, ktorý ešte roku 2011 uskutočnil inštitút INEKO v spolupráci s Podnikateľskou alianciou Slovenska, Americkou obchodnou komorou a Slovensko-rakúskou obchodnou komorou.
Školy sa podľa neho zaujímajú len o počty žiakov. Žiakov trápi len zbieranie známok, a nie to, čo bude po škole. „Vplyv budúcich zamestnávateľov na školy je absolútne nulový. Jediné, čo od nás školy chcú, sú peniaze alebo iné sponzorské dary. Ale ochota prispôsobiť vyučovací proces novým trendom je nulová. Ako hlavný a jediný problém vidím to, že školy nemusia spolupracovať. Jedine ak chcú. A to je, bohužiaľ, málo. Musia to mať prikázané zákonom. Napríklad ja by som školám, ktoré nebudú mať splnené určité percento zamestnanosti absolventov, zobral určité peniaze. A školy by si rýchlo rozmysleli, či budú vychovávať ľudí iba pre úrady práce.“