A predsa. Skupinka turistov práve skončila prehliadku stredovekého jadra mesta, hoci schovaného za plachtami a podperami, polozvaleného a sčasti uzavretého v červenej zóne, a nastupuje do pristaveného autobusu. Slabá pripomienka dní, keď sa centrom mesta prechádzali zástupy návštevníkov a obdivovali jeho paláce a chrámy. Šiesteho apríla 2009 o 3.32 sa roztriasla zem. Zemetrasenie s magnitúdou 6,3 zmenilo historické centrum L' Aquily na mesto duchov.
Mestá duchov
Názov „ghost town“ sa okamžite zaužíval pre opustené centrá miest a mestečiek regiónu, do ktorých sa ich obyvatelia už nemohli vrátiť. Všade vyrástli stanové mestečká. Následné otrasy nedovoľovali používať ani budovy, ktoré zostali stáť. Ľudia žili v stanoch niekoľko týždňov, často mali svoje nepoškodené domy na dohľad, no radšej po nociach mrzli, ako by riskovali, že na nich dom spadne pri ďalšom otrase.
Čoskoro začali rásť „new towns“ – nové mestá. Úrady budovali náhradné ubytovanie pre tých, ktorí definitívne prišli o domovy. Posledný stan prišiel strhnúť sám premiér Silvio Berlusconi koncom novembra 2009. Pre obyvateľov L' Aquily zostal hrdinom. On sám považoval rýchly zásah po zemetrasení a pomoc postihnutým obyvateľom za jeden z najväčších úspechov svojej vlády.
Foto: Jana Čavojská
Úplne inak situáciu vykreslila filmárka Sabina Guzzanti. Do roka po zemetrasení nakrútila dokument o situácii v meste a nazvala ho Draquila. Spojenie názvu L' Aquila a mena známeho upíra Drakulu malo vystihovať prístup Berlusconiho k celej situácii, ktorý sa mal ako vampír priživovať na zničenom meste a vycicať ho úplne do dna. Premietli ho na filmovom festivale v Cannes. Vyslúžil si standing ovations, no taliansky minister kultúry Sandro Bondi celý festival odignoroval s vyhlásením, že Guzzantiovej film je propagandistický a útočí na pravdu aj na všetkých Talianov.
Praktiky mafie
Ktovie. Politici teraz vyhlasujú, že L' Aquila bude úplne obnovená do roku 2020. A novinári otvorene píšu o úplatkoch za štátne zákazky na rekonštrukciu budov. Situácia vraj pripomína praktiky camorry a ndranghety. Majiteľom nehnuteľností v centre úrady zakázali rekonštruovať si ich na vlastnú päsť. Údajne z bezpečnostných dôvodov.
Ľudia na to reagovali demonštráciami s fúrikmi. Chceli ukázať, že sú schopní vyčistiť svoje mesto a priviesť ho späť do života. Čoskoro po zemetrasení začali do mesta prúdiť peniaze z fondov Európskej únie na obnovu. Z Fondu solidarity vyčlenila únia 494 miliónov eur. Dánsky poslanec Európskeho parlamentu Soren Bo Sondergaard pri kontrole zistil, že časť z nich smerovala spoločnostiam s väzbami na organizovaný zločin. Európska komisia jeho zistenia odmietla. Podľa jej vlastného auditu bolo všetko v poriadku.
Foto: Jana Čavojská
No vlani musel z funkcie odstúpiť primátor L' Aquily po tom, čo sa začalo vyšetrovanie ôsmich ľudí z jeho tímu, ktorí údajne prijali úplatky až vo výške 700 000 eur za pridelenie zákaziek na rekonštrukčné práce určitým firmám. Vyšetrovatelia zistili aj nezrovnalosti v účtovníctve. Vďaka nim niekam zmizlo jeden a pol milióna eur.
Červená zóna
Šesť rokov po zemetrasení vstupujem do mesta duchov a prechádzam sa jeho uličkami. Budovy sú vystužené podperami. Náhly odchod ľudí z týchto miest je zjavný ešte aj dnes. Čašníci reštaurácií nestihli zmazať výhodnú ponuku menu na Veľkú noc 2009, upozornenia na šesť rokov staré akcie v obchodíkoch s oblečením sú stále nalepené na sklách výkladov. Staré plagáty ešte stále pozývajú na veľkonočnú procesiu 4. apríla. Pohroma prišla bez varovania a život sa zastavil v sekunde.
Niektoré uličky sú úplne zahradené. Červená zóna v samom srdci mesta je stále príliš nebezpečná. „Je vecou každého jedného Taliana,“ hlása jeden z nápisov. Spadnuté múry niekde odkryli miestnosti, ešte s nábytkom, akoby ich obyvatelia opustili iba dnes ráno.
Občas prechádzam okolo nápisu, odkazu príbuzným, láskam, priateľom, ktorí zahynuli v ruinách. Tears, slzy, napísal niekto v angličtine na tabuľku vyznačujúcu dobu rekonštrukcie a firmu, ktorá ju má na starosti, na jednom z palácov. Žiadne iné údaje už na nej nie sú čitateľné.
Foto: Jana Čavojská
Pod jednou zo zábran sú kahance, možno horeli ešte včera večer. Na pletivo niekto pripevnil báseň pre svojho malého syna, ktorý zemetrasenie neprežil. Hneď vedľa je fotografia staršej ženy. A oproti stojí budova internátu. V nej našlo smrť osem študentov. Šesť rokov po nešťastí vystavili ich príbuzní fotografie a odkazy.
Bude znovu lietať?
L' Aquila je mesto žeriavov. Sú všade, týčia sa nad budovami a z diaľky pripomínajú hustý les. Hlavné námestie Piazza Duomo zas trochu pripomína obdobie tesne po zemetrasení, keď v celom regióne nič nemohlo byť v budovách. Taliani sa vynašli. Hoci bývali v stanových táboroch, potrebovali svoje malé espresso s novinami a živými stretnutiami pri bare. Kaviarne vznikli v pristavených karavanoch. A provizórne stánky stoja na Piazza Duomo doteraz.
Hoci v bezpečnej budove už otvoril hotelík, cukráreň má tiež stoly vnútri, predavač suvenírov ponúka svoj tovar a funguje aj syráreň. Hlavnú pýchu mesta, il Duomo, ako Katedrálu svätého Massima miestni volajú, zemetrasenie a následné otrasy zničili.
Neskoro popoludní, keď konečne prestane pršať a slnko trochu zohreje chladné múry, objavia sa aj Aquilčania. Väčšinou s dáždnikmi a so psami prichádzajú na prechádzku do zničeného srdca svojho mesta. V L' Aquile je jedenásť chladných mesiacov a jeden studený, hovorí sa tu v horách. No oni neváhajú posedieť si na krytej terase pred kaviarňou.
Foto: Jana Čavojská
„L' Aquila ožíva“, hlásajú nápisy na plachtách, ktoré prekrývajú historické budovy. Iné obľúbené heslo je: „L' Aquila bude znovu lietať.“ L' Aquila totiž znamená po taliansky orol.
Hoci univerzita a rôzne inštitúcie začali fungovať krátko po zemetrasení – najprv provizórne, v stanoch, neskôr v kamenných budovách – a v L' Aquile sa toho veľa vybudovalo, región sa stále nepozbieral. Kedysi atraktívne miesta turisti obchádzajú.
„Život sa nevrátil do starých koľají a situácia je stále ťažká,“ potvrdzujú aj Taliani Giovanni a Massimo, ktorí sa po zemetrasení presťahovali na Slovensko. Doma v Taliansku pracovali v cestovnom ruchu, šéfovali hotelu a reštaurácii. Potom otvorili reštauráciu v Trenčíne. Do Abruzza sa turisti totiž ešte nevrátili.