Ladinovia sú jeden z najstarších, ale aj najmenších národov Európy. Krátko pred narodením Krista roku 15 dobyli rímske légie centrálnu oblasť západných Álp a podmanili si pôvodných obyvateľov rétskeho pôvodu. Víťazných legionárov obdaroval rímsky senát pôdou podrobených území. Vojaci si zobrali za manželky divoké hrdé Rétky a z potomstva vzišiel národ Ladinov, ktorý prežil až doteraz.
Všetko zmenilo až 19. a najmä 20. storočie, keď sa začala prudko rozvíjať turistika. Ladinovia, ktorí odolali aj nájazdom barbarov, otvorili novým dobyvateľom sedem dedín ležiacich na dne dvadsať kilometrov dlhého horského údolia Fassa. Nie oni sa stali korisťou, ale zvedaví návštevníci uviazli ich siete. Z celého sveta sa sem hrnú tisícky turistov, aby obdivovali úžasnú scenériu Dolomitov.
Počas ranného svitania a večerného západu slnka sa rozoklané vápencové končiare Dolomitov zafarbujú do romantických ružovo-oranžových odtieňov. Pri pohľade na ne človek náhle pochopí, prečo je dnes v Taliansku v móde dievčenské meno Auróra. Ranným slnkom ožiarené hrebene Dolomitov sú ako hviezda Zornička predzvesťou čistého dňa.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Z lesov sa nesie koncert vtáctva, zurčanie a klokotanie prudkých horských bystrín a na zakvitnutých horských lúkach sa dávajú do práce roje včiel. Príroda vyzerá, akoby ju Boh práve stvoril. Našiel skvelých správcov svojho diela Ladinov. Dve tisíc rokov odolávali pokušeniam sveta a až nedávno podľahli ich zvodu. Turisti im prinášajú bohatstvo, o akom sa ich predkom ani len nesnívalo.
Rozprávková farma
Na kraji osady Pera, ktorá splynula s dedinou Pozza, leží už takmer v náručí hory farmársky dom mladých Chenettiovcov. Mohutná štýlová drevostavba s deviatimi izbami v zime pre lyžiarov a v lete pre horolezcov alebo rodiny s deťmi je jednou z tisícok, ktoré vyrástli od konca druhej svetovej vojny v údolí Fassa. V siedmich ladinských dedinách žije dovedna takmer desať tisíc pôvodných obyvateľov, ktorí do roka poskytnú vo svojich útulne zariadených domoch a malých hoteloch nocľah a chutné jednoduché jedlá so sviežimi vínami takmer miliónu turistov.
Z kedysi chudobných a skromných roľníkov sa stali prosperujúci agrohotelieri. Chenettiovci sú ich typickým príkladom. Jednou nohou stoja ešte na farme a druhou už zakorenili vo výnosnom turistickom biznise. Najmä pre mladé rodiny s deťmi ponúkajú dovolenky, po akých je dnes mimoriadny hlad. Už nielen mestské, ale aj vidiecke deti, jedno či v Taliansku alebo na Slovensku, poznajú domáce zvieratká zväčša len z obrázkových knižiek, televízie či návštevy ZOO.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Na farme Silvana Chenettiho uvidia kravičky v maštali, veselého bodrého psíka Fritza, ktorý sa nehne na krok od svojho gazdu. Konča maštale sú kuríny, v ktorých kotkodákajú sliepky, aby zvestovali, že práve zniesli vajce s veľkým žlto-škoricovým žĺtkom. V klietkach poskakujú králiky a na lúke odpočíva koza. Vedľa nej sa pasú tri juhoamerické lamy a poník.
Je to ešte farma, alebo Disneyland? Jedno i druhé, tak si to želá, alebo tak to vidí tridsaťšesťročný Silvano Chenetti, ktorý dobre číta nevyslovené predstavy svojich hostí o dovolenke na gazdovskom dvore. Silvano má vyšportovanú postavu a od rána do večera je v jednom kole aj so svojimi desiatimi zamestnancami. Kým jeho hostia ešte dospávajú noc, on za brieždenia navlečie na seba montérky, ošpliecha sa studenou sprchou, aby sa rýchlo prebral, a potichu zbehne z rodinného apartmánu, ktorý je pod strechou penziónu, do maštale.
Čaká ho ranný pôdoj. Nemôže ho zveriť manželke, tá sa stará o dve malé deti. Mimi má ešte len dva roky a staršieho šesťročného Alexa treba vystrojiť do škôlky. Silvanovi pomáha v maštali strýko. Naženie kravy do dojárne. Napochodujú sem vzorne, majú už vemená plné mliečka a vedia, že ich tu čaká maškrta v podobe šrotu. Dojenie ide mladému mužovi zručne. Nie je to žiadna veda – poumýva vemeno, vydezinfikuje, utrie čistou handričkou a priloží dojačku k ceckom. Z každého ranného pôdoja odloží niekoľko kanví mlieka, z ktorých vyrobí jogurt a tri druhy horského syra. Zvyšok predá do mliekarne.
Syráreň a jogurtáreň majú Chenettiovci v suteréne domu. "Ponúkame najčerstvejšie potraviny, dobre vyzreté, podávané v okamihu, keď najlepšie chutia,“ pochváli sa Silvano. Kde sa naučil robiť syry a jogurty? Zatvári sa, že nerozumie otázke. Predsa na dvore starého otca v Pere, kde sa vyrába známy syr Melga de Fascia, na ktorý láka do Dolomitov najmenej 70 cestovných kancelárií.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Silvano nemá univerzitné vzdelanie, skončil strednú školu, práve tak ako jeho manželka Claudia. Ale obaja majú ešte jednu školu: od detstva pracovali na hospodárstvach svojich rodičov. Ako rástli, osvojili si vekmi preverené syrárske recepty a zručnosti, aj rýchlo sa rozvíjajúce hotelierske služby.
Avanti! Zdolaj svet!
Keď Silvanovi starý otec podaroval stádo kráv, už mal v hlave jasno, že nezostane obyčajným farmárom, ktorý sa bude živiť predajom mlieka či mäsa veľkým spracovateľským podnikom. S pomocou jedných aj druhých rodičov postavil na zelenej lúke výstavný dom, vedľa neho stajňu pre 40 hláv dobytka a ako sa v rodine objavili deti, vybudoval hneď oproti penziónu rozprávkové ihrisko. Je tu drevený domček s hríbikom pre Mimi a jej malé kamarátky z rodín hostí, aj veľká pirátska loď pre Alexa.
Občas chlapec vylezie na palubu a krúti kormidlom lode. Pred sebou vidí divo sa valiace vody "torente“ Avisio. Dravá rieka pramení pod Marmoladou, bájnou alpskou ľadovcovou horou. Chlapča prižmúri oči a z plného hrdla zakričí: Avanti, avanti.
Jeho krik zobudí posledných spáčov, ktorí vyjdú na balkón a ohromí ich pohľad na reťaz končiarov. Rovno oproti chennettiovskému sídlu čnie masív Vajolet. A za chrbtom domu stojí iný mĺkvy strážca Piz dal Sciarpel. Paráda, vydýchnu si hostia: žiadna katastrofa na obzore, to iba malý chalan kormidluje svoju loď kamsi do neznáma ako budúci dobyvateľ sveta. Ako dobrodružne sa začína deň v rozprávkovo krásnych veľhorách.
Pred horskou túrou sa treba posilniť. Z kuchyne vykukne usmievavá strojná mladá Ladinka. "Som Maddalena. Berte si všetko, na čo máte chuť,“ ponúka dievčina. Neskôr prezradí, že vyštudovala akadémiu umení, ale maľovaním sa neživí. Rozpráva plynulo po anglicky a Silvano to využil. Keď ju prijímal, presviedčal ju: "Si komunikatívna, vždy dobre naladená, poznáš náš kraj, pomôžeš hosťom rýchlejšie a ľahšie sa s ním zoznámiť. Bude ti u nás dobre.“
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Maddalene to naozaj ide. Radí ochutnať pohár čerstvého mlieka, biely jogurt aj tri druhy miestneho syra. "Sú naše, absolútne čerstvé. Nula kilometrov od miesta výroby.“ Ten slogan už ktosi na farme vyslovil. Aha, Silvano pri rannom pôdoji. Trefné a presné. Jedlo je chutné a výdatné.
Husľový les
Stúpame z Pery k Spiz da le Roe de Ciampié. Horská cesta zakrytá korunami stromov sa dvíha dohora každým novým krokom a srdce v hrudi bije ako zvon na poplach. To nie je prechádzka parkom, ale krížová cesta, preletí mestskému turistovi mysľou, lenže ona naozaj je krížová, zdobená kaplnkami s výjavmi Kristovho utrpenia. Od jednej zastávky k druhej sa človeku zdá, že zdieľa osud Syna Stvoriteľa. Minieme poslednú kaplnku krížovej cesty a pred nami sa otvorí nebeská lúka. Rastie na nej šťavnatá tráva, pretkaná nevídaným množstvom kvitnúcich bylín. Tu sa rodí čisté a zdravé horské mlieko a najchutnejší med z lúčnych kvetov. Tak vyzerá raj na Zemi, keď má dobrých správcov.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Pera je ideálnym východiskom na horské túry a výlety do okolia. Po ceste plnej serpentín sa možno vydať do horského sedla Passo Pordoi a odtiaľ kabínkovou lanovkou až na vrchol Sas Pordoi. Kým v sedle je príjemné letné počasie, na vrchole hory vo výške 2950 metrov sa turisti brodia hlbokým snehom. Podaktorí odvážlivci sa vyberajú k Piz Boe, ktorý sa týči do výšky 3 152 metrov. Zdá sa takmer na dosah, no čím bližšie k hore vyzývatelia prichádzajú, tým je neprístupnejšia a hrozivejšia. Nič pre amatérov, tí si musia vystačiť s fotografiami.
Pohodlnejší je výlet k jazeru Lago di Carezza. Vedie k nemu kľukatá horská cesta, ktorá spája údolie Fassa s Bolzanom. Ak tu šoféra chytí letná prietrž mračien, preľakne sa, či nenastal koniec sveta. Miestni hovoria, že nič sa nedeje, to iba čarodejník žijúci v latemarských lesoch pri Lago di Carezza zúri, že nedostal vílu Ondinu. Podľa starej legendy mu bosorka poradila, aby víle počaril farbami dúhy. Vraj zmeravie od farebnej nádhery a vtedy sa jej môže zmocniť. Keď však čarodej uvidel vílu, onemel od jej krásy. Kým sa spamätal, nymfa sa skryla do vôd jazera. Nahnevaný čarodejník šmaril dúhu do jazera. Odvtedy Lago di Carezza hrá dúhovými farbami.
A keby len farbami. Z brehov jazera vyrastá smrekový les. Drevo z pomaly rastúcich smrekov má vynikajúcu rezonanciu. Kedysi vraj sem a do neďalekého "husľového lesa“ v Paneveggiu chodil sám Antonio Stradivari z Cremony a vyberal si urastené stromy na výrobu husieľ s najčistejším, najjasnejším zvukom. Dnes si toto drevo objednávajú najznámejší svetoví výrobcovia. Čaká sa naň dlho. Miestni lesní hospodári ťažia minimum stromov, aby les stačil prirodzene dorastať. Tajomstvo špičkovej kvality spočíva v tom, že stromy rastú vo vysokej nadmorskej výške – až 1500 metrov – pomaly. V údolí sa vzduch takmer nehne a aj priameho slnečného svitu je málo. Možno preto víla túžila po farbách dúhy, ktoré vyčaruje slnko po búrke.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Dolomity ponúkajú prekvapujúce zážitky. Počas prvej svetovej vojnu prechádzala cez Val di Fassa frontová línia. Územie v okolí Marmolady premenili rakúski stratégovia na ľadovcovú pevnosť. Do ľadovej hory vyrúbali vojaci 11 kilometrov tunelov. Zvyšky vojenských pevnôstok sa dodnes nachádzajú v tieni hory a tvoria ojedinelé múzeum Veľkej vojny. Od jej konca uplynulo už vyše sto rokov. Na fotografiách opäť ožívajú hrôzy vojny, ktoré zažili aj vojaci zo Slovenska. Aké šťastie je žiť v mieri!
Horali jedia chutne
Keď v Dolomitoch prší, najlepšie je sadnúť do auta a vybrať sa do niektorého múzea. V Bolzane, kam chodievali Ladinovia na výročné, dvadsať dní trvajúce trhy, ukrývajú päťtisíc rokov starého ľadového muža Otziho. Keď ho v topiacom sa ľadovci objavila dvojica nemeckých turistov, zobrali si ho do parády lekári. Krok za krokom dokonale zrekonštruovali jeho život. V Otziho žalúdku, ale aj torbe našli zvyšky potravy. Živil sa nielen drobučkými semienkami obilnín, ale aj mäsom.
Aj strava Ladinov, ktorí sú po Otzim vari najstaršími priamo žijúcimi alpskými horalmi, je jednoduchá, ale chutná. Na večeru Maddalena ponúkne hostí jačmennou polievkou. Jačmeň spolu s ovsom a ražou je obilninou, ktorá rastie v Alpách vďaka stredomorskému podnebiu až do výšky 1700 metrov nad morom. Polievka je prekvapujúco jemná, dochutená zeleninou. Ale nie lacná – porcia stojí okolo osem eur. Za živú spomienku na chudobnú minulosť horalov sa platí.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Ladinky podobne ako Slovensky na Orave a Kysuciach používali pri príprave jedál ako základnú surovinu múku, vajíčka, mlieko. Vyrábali napríklad ravioli, ktoré plnili raz slaninkou, inokedy syrom, počas sviatkov sušenými figami, marhuľami, alebo jahodami. V lesoch Dolomitov rastie veľa húb, kuriatka vedia Ladini pripraviť skvele. Rovnako ako jedlá z diviny. Ale naservírujú aj výborný biftek. Silvano sa pochváli, že mäso pochádza z býčka z jeho vlastného chovu. Je krehké, šťavnaté.
A čo vína? Nuž priamo v Ladinmi obývanom Val di Fassa vinice nevidno, ale kraj Trentino, ako aj susedné Veneto a Južné Tirolsko – po taliansky Alto Adige a po slovensky Horná Adiža má vinohradov viac než dosť. Necelých dvadsať kilometrov od juhotirolského Bolzana leží dedina Termeno alebo Tramin, odkiaľ sa údajne rozšírilo po Európe pestovanie aj na Slovensku dobre známeho Tramínu červeného.
Ladinská vínna karta je bohatá a obsahuje aj autochtónne, teda pôvodné odrody. Napríklad Marzemino je ľahké červené parfumové vín. Až nachovo červenú farbu má Teroldego Rotaliano, víno s osviežujúcou chuťou. Kvalitné sú však všetky vína z rodiny pinotov biely bianco i sivý – grigio a pravdaže aj modrý – noir. Ponúknu vás nimi v Tramine, u jedného z najznámejších miestnych vinárov Josefa Hofstädtera, ale aj u Silvana Chennettiho.
Nezabudnuteľný bol Merlot kombinovaný s jeho deväť mesiacov vyzrievajúcim syrom Gustavo. Krajinu Ladinov ležiacu v srdci Dolomitov sa oplatí spoznať. Uchváti svojou stále divokou krásou, ale aj kultivovanosťou a srdečnosťou hostiteľov.