Je to drsný a fascinujúci svet. Týčia sa tu hrubé stromiská, niektoré majú rozčesnuté koruny od úderov bleskov. Kôru doškriabanú od medvedích pazúrov. Ozrutné červenohnedé kmene ležia navôkol, až kým ich nezačne prerastať žiarivo zelený mach. Z práchnivého dreva vyrastajú mladé stromy. Poryvy ostrého vetra občas preruší bubnovanie. Ďateľ trojprstý vyťahuje lykožrúta.
Pred nami sa rozprestrie Kôprová dolina. Sme tu vďaka pozvaniu Sokratovho inštitútu, ktorý pre študentov pripravil workshop v náročnom a pre bežného turistu neprístupnom teréne s ochranárom a filmárom Erikom Balážom. Práve im prezrádza svoj sen. O tom, že by sa mohlo ešte zväčšiť bezzásahové územie vo Vysokých Tatrách. „Dôležité je rozšíriť ochranu od štítov a vysokých hôr do kotliny.“ Kde by človek mohol pozorovať veľké zvieratá, čriedy bylinožravcov, makrosvet a mikrosvet žijúci podľa vlastných pravidiel.
Jeho rozprávanie počúvame zhruba v čase, keď veda prichádza s tvrdením, že človekom nedotknutá príroda vlastne už nikde na svete neexistuje. Aj keby sme ju chceli nájsť, nestačilo by sa vrátiť do čias Kolumba, keď si Európania začali podmaňovať nové svety. Ani do čias spred 2-tisíc rokov, keď strednú Európu obrastal Hercýnsky les.
Zbohom, divočina, vivat zmena
"Ľudia menia svoje prostredie desaťtisíce rokov. Mali dosah na všetko, od mamutov po mikróby,” cituje The Washington Post archeológa Jona Erlandsona. Ľudí naprieč tisícročiami spája podľa neho to, že boli vždy dômyselní v objavovaní nových technológií, ktorými poznačili prírodné prostredie.
Nuž a zrýchľovanie technologických zmien nastalo podľa neho pred 200-tisíc rokmi, keď sa objavuje anatomicky moderný človek. To podľa autorov štúdie narúša argumenty ochranárov o návrate k prírode bez človeka. Takáto predstava je podľa antropologičky Melindy Zeder chiméra. „Je to falošná nádej. Je príliš neskoro.“
Paradoxne, nie je to pesimistické zistenie. Práve naopak. Posledných 200-tisíc rokov tvorí príbeh o vynaliezavosti. Predovšetkým človeka. Pretože to, že ľudia menia prírodu, nebolo podľa vedcov vždy nesprávne. V mnohých prípadoch našli predkovia udržateľné spôsoby, ako manažovať krajinu.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Je to však aj príbeh o vynachádzavosti prírody, ktorá sa neúnavne snaží vyrovnať sa s antropologickým tlakom. O to väčší význam má skúmať najstaršie lesy, pretože sú knižnicou plnou návodov, ako prežiť. A tiež ako nájsť rovnováhu medzi zdravým prostredím a ekonomickými záujmami.
Tatranská príroda nie je panenská
Existuje v Tatrách čosi ako nepoškvrnený pôvodný les? Pretože aj Tatry tvárnil človek. "Najväčší tlak na tatranské lesy, ktorý pociťujeme dodnes, nastal po zrušení poddanstva v druhej polovici 19. storočia,” vysvetľuje ekológ a lesník Milan Koreň.
Svedectvo o tom v roku 1907 zanechal spisovateľ Rehor Uram-Podtatranský: „Donedávna bolo bohatstvo Liptova uložené v lesoch. Tie však rýchlo miznú. Keď panština a poddanstvo prestalo, bohatí majitelia začali majetkovo upadať. Chytili sa predávať svoje lesy na pni… Vo vidine zbohatnutia prikázali vyrúbať aj mladé porasty. Holoruby nemal kto zalesniť. Odkupitelia neboli k tomu zaviazaní a majitelia nemali na to prostriedky. Dažde začali zmývať obnaženú pôdu a na jej povrchu sa obnažovali kamene.“
Dvesto rokov predtým prichádzajú zo severu do Tatier valasi. „V siedmich obciach hrádockého panstva napočítali v roku 1702 takmer 3-tisíc oviec,“ naznačuje ekológ. Len vo Východnej chovali 1252 kusov. Pastieri sa postarali o to, že sa znížila horná hranica lesa. Pasienky rozširovali sekerou aj ohňom. Až do 20. storočia sa zachovali príbehy o horiacich vrchoch, ktoré žiarili doďaleka niekoľko týždňov.
Ak ideme hlbšie do histórie, zdá sa, že tlak človeka utícha. V roku 1600 bolo v Pribyline, Liptovskej Kokave, Hybiach, vo Východnej, Važci a v Štrbe dokopy 287 domov. „Ak by vtedy v každom dome žilo osem ľudí, vrátane starcov a detí, bolo by ich 2300. Z toho možno desatina by sa vydala do tatranských lesov s cieľom využiť ich prírodné bohatstvo. Uvážme, čo by so sekerami urobili s tatranskými lesmi. Nič!“ mieni ekológ Koreň. V 13. storočí existoval podľa historikov súvislý les na pomedzí Liptova a Spiša, ktorý pokračoval cez Liptovské Tatry na Oravu. Ani toto však nebol „nesmrteľný hvozd“.
Milier
Podľa archeológa Karola Pietu sa stále striedali obdobia, keď tatranský les ustupoval človeku a keď región opätovne zarastal. „Veda dokázala, že kultúrna krajina sa netvorila na začiatku stredoveku, ale dávno predtým. Vieme, že už v mladšej kamennej dobe boli odlesnené významné časti Popradskej kotliny.“
V 3. až 4. storočí bolo osídlenie v podtatranskej oblasti zase slabšie. Les postupoval. „No na konci 4. storočia sa počet obyvateľov zvyšuje. Voláme ich ľudia severokarpatskej skupiny. Vo veľkom obnovili ťažbu a spracovanie železnej rudy. Hlavným energetickým médiom bolo drevné uhlie. Museli ho dorábať v milieroch, na čo spotrebovali ohromné množstvo dreva.“ A les znova ustúpil.
Foto: Andrej Barát, Pravda
To je obdobie, v ktorom žil aj neznámy veľmož, ktorého mimoriadne zachovanú hrobku objavili archeológovia v Poprade-Matejovciach. V tej dobe mal les v podtatranskej oblasti podľa Pietu jedľovo-dubovo-hrabovú skladbu.
Rástla v ňom aj borovica limba, ktorú už dávni ľudia poznali ako tvrdé a kvalitné drevo. Limba nikdy nebola dominantný lesný druh. No dnes tento strom zohráva zaujímavú úlohu. Rastie v porastoch, ktoré sa akoby zázrakom zachovali a predsa len odolali silnému civilizačnému tlaku. Už dlho sa však vedcom nedarí rozlúsknuť záhadu, aké staré sú vlastne tieto stromy.
Žijúci svedok Veľkej Moravy
Už pred päťdesiatimi rokmi sa medzi slovenskými lesníkmi na základe výskumov v Alpách vžil názor, že limby sa dožijú 500 až 600 rokov, výnimočne 1000. No dôkazy chýbali. Prvé merania letokruhov urobili lesníci v Nefcerke v roku 1883. Najstarší strom mal podľa nich 200 rokov, dnes má teda 330 rokov.
V roku 1986 spadol do Škaredého žľabu vo výške 1540 metrov nad morom kmeň starej limby. "Vtedajší pracovník Lesoprojektu Jozef Schönsgibel odhadol vek limby najprv na 500 rokov. Hoci jadrová časť kmeňa bola odspodu v dĺžke päť metrov už vyhnitá, presnejšími dendrochronologickými analýzami vo Výskumnej stanici TANAP-u v Tatranskej Lomnici sa dokázalo, že sa táto limba mohla dožiť až 700 rokov,” spomína lesník Milan Koreň.
Koncom roka 1998 mu Jozef Schönsgibel poslal ešte senzačnejšiu správu o limbe vo výške 1610 metrov, s odhadovaným vekom 1200 rokov. "Dosiaľ nie je táto informácia verifikovaná, avšak nejestvuje ani dôkaz proti jeho tvrdeniu.”
Ochranár Erik Baláž však verí, že v pralese v Kôprovej doline rastú ešte staršie stromy, vari až z čias Hercýnskeho lesa. "V týchto drsných podmienkach rastie limba, ktorej kmeň je hrubý 1,5 metra. Na jednom milimetri má tri letokruhy. Ak má teda priemer 750 milimetrov, teoreticky to vychádza na 2100 rokov. Ale nemusí to tak byť.”
Najstarší v Európe?
Je tu problém. Najstaršie stromy sú duté, a tak nemožno použiť špeciálny nebožiec, s ktorým sa dá získať vzorka na presné rátanie letokruhov. Vedci skúšali odobrať vzorky kôry, pretože aj na nej sa tvoria letokruhy. Z nich sa pomocou klimatickej krivky dá nájsť obdobie, kedy strom rástol. No problém je, že šupiny kôry sa časom od seba vzďaľujú a množstvo údajov opäť chýba. Navyše, ťažko sa dá odobrať vzorka z roku nula, keďže to drevo nemusí existovať.
Najnovšie sa o určenie veku snažia dve laboratóriá, v Prahe a Debrecíne. Používajú rádiokarbónovú analýzu. V čase písania tohto článku sa dozvedáme predbežné výsledky z Maďarska. Najstaršia vzorka má 700 rokov. To je menej, ako mnohí dúfali. Ešte sa čaká na výsledky z druhého laboratória, budú však známe až na budúci rok. Vedci skúmajú vzorky iba zo šiestich stromov. Ak by ich odobrali viac, šanca by bola vyššia.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Je to sklamanie? Určite nie. Inde v Európe sa síce nájdu omnoho starší „žreci“, ktorých vek sa počíta v tisícoch. Vo švajčiarskom meste Châtillon rastie dub, ktorý má vyše 1000 rokov. Na hranici Nórska a Švédska rastú smreky, ktorých kmene majú síce len „stovky“ rokov, ale vyrastajú z 8-tisícročných koreňov, a teda patria medzi prvé stromy, ktoré začali rásť po skončení ľadovej doby.
No kým toto všetko sú zväčša solitéry, v Tatrách sa zachoval celý les starých stromov, ktoré majú od 500 do 800 rokov. A to je európsky unikát, pretože tento prales ponúka jedinečnú príležitosť vidieť a pochopiť, čo to znamená, keď sa les spravuje sám. Bez človeka.
Orešnica sadí les
"Od založenia TANAP-u bolo jednou z hlavných úloh obnovenie vzácneho limbového pralesa. Lesníkom sa to však nedarilo,” opisuje ochranár Baláž. Ich sadenice sa neujímali. Často ich vyťahoval sneh aj s koreňmi.
A predsa za uplynulé polstoročie vzrástla výmera tohto lesa asi o tretinu. Ako je to možné? Postaral sa o to vták veľký asi ako sojka. Orešnica. „Ona si oriešky limby schováva do machu, do plytkej pôdy na skale. A tým ich sadí. Oriešok vyklíči, korienky semenáčika prirodzene nadväzujú na pôdu a mladý strom sa dokáže udržať. Toto umelo vypestovaná sadenica nedokáže.“ Je to len jeden z príkladov. Ekosystém tu funguje perfektne, ale v relatívne oklieštenej mierke. Boli sme zvedaví, ako to vyzerá, keď sa les môže prirodzene rozvíjať na oveľa väčšej rozlohe.
Prales pod Kriváňom bol totiž vzor. Hlavný argument ochranárov pre dvoch exministrov životného prostredia Lászlóa Miklósa (SMK) a Jaroslava Izáka (SNS), aby zastavili ťažbu v Tichej a Kôprovej doline po kalamite v roku 2004. Obaja museli pre toto rozhodnutie čeliť trestnému stíhaniu za spôsobenie škody 13 miliónov eur a hrozbe 8-ročného väzenia. Pretože podľa lesníkov tým, že človek nemohol zasiahnuť, premnožil sa lykožrút a v rokoch 2008 až 2014 zničil takú istú veľkú plochu ako víchrica v roku 2004. V apríli tohto roku sa však objavili správy, že obvinenie sa ruší…
V roku 2014 nás lesníci zobrali na džípoch do Tichej a Kôprovej doliny, kde nesmú zasahovať. Pohybovali sme sa po asfaltke, občas sme vystúpili a lesníci nám ukazovali zožltnuté fľaky lesa, úbohé sucháre smrekov, napadnuté lykožrútom, a vyratúvali kubíky a hektáre zničeného lesa. Cvak, cvak, išlo sa ďalej. Hovorili o neslýchanom experimente ochranárov, ktorý nemá obdobu. A nikto nevie, ako dopadne.
Teraz sme s ochranárom Balážom boli zhruba na rovnakých miestach. Neukazovali sme si však na ne prstom. Prešli sme sa pešo po tej „mŕtvej mesačnej krajine“.
Ako lykožrút pomohol hlucháňom
Zo slovenských lesov sa vytráca tetrov hlucháň. No v Tichej a Kôprovej doline, kde sa po víchrici a lykožrútovi zrútil les, pribúdajú stále nové lokality výskytu. Ďateľ trojprstý, ďalší vzácny obyvateľ tatranských lesov, je tu zrazu bežný druh. Hniezdia tu vo veľkom malé sovy, kuvičok vrabčí, pôtik kapcavý. To isté prekvapenie zažili ornitológovia pred pár rokmi na Šumave, kde takisto vyschli po kalamite stromy. Ale vtákov nebolo menej, ale viac!
Môže za to práve lykožrút a víchrica. Ďateľ tu našiel množstvo potravy a vydlabal pritom hniezda pre vtáky a malé druhy sov, ktoré si ich nevedia vyrobiť. V koreňových koláčoch vyvrátených stromov si našli útočisko penice, oriešky. Tým, že lykožrút zožral stromy, presvetlil les. Spestril jeho štruktúru.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Zrazu má hlucháň priestor na lietanie. V hustom smrekovom poraste by si dolámal krídla. Nájde tu množstvo úkrytov pred predátormi. V prirodzenom lese sa darí kríkom. Čučoriedkam, malinám, na ktorých sa pasú medvede. Ale aj zemolezom. Na ne je naviazaný zelenomodrý chrobák fúzač karpatský. Endemit. Jedna z najpočetnejších populácií je práve v tejto lokalite. Ochranárovi Balážovi volal istý entomológ a čudoval sa, ako je možné, že v takomto „škaredom zničenom lese“ našiel deväť druhov chrobákov, ktoré sa normálne vyskytujú iba v pralese.
„Vzácne druhy, ktoré žili už len v posledných fragmentoch prirodzených lesov, sa teraz rozšírili všade a sú zrazu úplne bežné. Prečo? Pretože je tu mŕtve drevo. Tridsať percent všetkých druhov, ktoré žijú v lese, je naviazaných na mŕtve drevo,“ vysvetľuje ochranár. Mŕtve drevo je tou najviac chýbajúcou štruktúrou v hospodárskom lese. Ak ho odtiahne traktor, zlikviduje celé mestečko lesných bytostí.
Viac rýb vďaka jarabine
Pomedzi sucháre smrekov vyrastá sviežozelená jarabina. Je to húževnatá pionierska drevina. Podľa Baláža stabilizuje mikroklímu a pôdu. „Predtým tu rástla monokultúra, hustý a zapojený les. To znamená málo svetla a veľa kyslého ihličia na zemi. Hromadí sa vrstva surového humusu, spomalí sa cyklus živín, zníži sa pH pôdy. Vtedy sa začnú vyplavovať toxické ióny ťažkých kovov. Strom naviaže napríklad hliník a trpí chronickou otravou,“ upozorňuje. Jarabina však dokáže spätne zvýšiť pH pôdy o 0,7 až 1 stupeň. „Čo sa prejaví aj vo vode. V potoku sa zvýši počet rýb.“
Skutočná hodnota prirodzeného lesa však nie je v rybách, stromoch, vo veľkých zvieratách, v prosperujúcich vtáčích spoločenstvách. Je pod nohami. V miliardách najdrobnejších stvorení, chvostoskokov, dážďoviek, červíkov, nematód, ktoré prevrtávajú pôdu, trávia zvyšky popadaných listov, konárov a spoluvytvárajú tak humus. Vznikajú mikroskopické štruktúry, ktoré sú ako špongia a dokážu zadržiavať veľké množstvo vody. Veľký význam majú huby, ktoré sa ako obrovská sieť tiahnu v pôde a spolupracujú so stromami. Stromy im zabezpečujú dôležité látky a huby ich zas pomáhajú distribuovať. Ak nejaký strom potrebuje protilátky proti škodcovi, huby ich podľa Baláža dokážu sprostredkovať od iného stromu.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Vrstva humusu sa tvorí tisíc až dvetisíc rokov. Po ťažbe sa rýchlo stratí. „Pôda dramaticky degraduje. Humus na slnku mineralizuje a minerály rýchlo odplaví voda a rastliny ich nestihnú naviazať.“ Jarabina však tomu dokáže zabrániť a v jej tieni vzniká pestrý a silný les. Pozorovať jeho zrod prirovnal bývalý riaditeľ TANAP-u Tomáš Vančura v jednom z rozhovorov k výbuchu sopky na Ostrove svätej Heleny. Alebo keď horel Yellowstone. „Vtedy vedci pookriali, lebo vedeli, že budú pozorovať a učiť sa.“
A čo klimatická zmena?
Riaditeľ Lesníckeho výskumného ústavu vo Zvolene Tomáš Bucha hovorí, naopak, o hrôze. „Tvrdiť, že tu prirodzene vyrastie pestrejší les, je ako veštiť z gule.“ Podľa neho sa v dolinách obnovujú napríklad také ihličnany, ktoré sa vysádzali po vojne. „Vtedy sa dovážali nie celkom vhodné semená smreka z Rakúska,“ vysvetľuje. Preto je podľa neho dôležité, aby do obnovy lesa zasiahol človek.
Najmä kvôli klimatickej zmene. „Ochranári ju ignorujú. Tvrdia, že príroda si s tým poradí. Lenže už sa prejavuje stále viac procesov a dopadov klimatickej zmeny,“ varuje Bucha. Ekosystémy sú pružné. Stromy dokážu podľa vedcov migrovať za vhodnejšími podmienkami. No táto ich schopnosť je asi o polovicu pomalšia, ako je súčasná rýchlosť klimatickej zmeny. Ako sa otepľuje, rozširujú sa hranice výskytu rôznych škodcov, chorôb. Pribúdajú extrémne búrky, zrážky.
Bucha pripomína, že tatranské lesy sú s človekom späté a plnia rôzne funkcie. Človek sa trebárs chodí do Tatier liečiť. „Napríklad do Vyšných Hágov, kam chodia pacienti s pľúcnymi chorobami, astmou. Nebolo by vhodné, aby v okolí prirodzene vyrástli napríklad brezy, ktoré produkujú alergény. Prednosť majú mať ihličnany, ktoré produkujú do ovzdušia látky, ktoré pri liečbe pomáhajú. Tu je prvoradá zdravotná funkcia, až potom ochrana prírody. Treba reagovať diferencovane.“
No predovšetkým, do Tatier chodí človek pracovať. Ťažba dreva živí celé generácie. Aj na to má však ochranár Baláž zaujímavú odpoveď.
Prechádzka v korunách stromov
Do Rocky Mountains alebo do Bavorského lesa nechodia ľudia kvôli veľkým šelmám. Nemajú veľké šance ich zazrieť. Chodia sem kvôli silnému príbehu. Sprievodcovia im ukazujú aj zničený les po kalamite, vysvetľujú im, že aj toto je divočina.
V Bavorskom lese postavili chodník v korunách stromov. Je dlhý 1,5 kilometra, končí sa vyhliadkovou vežou. Stál asi tri milióny eur. Za prvý rok mal 700-tisíc návštevníkov. Do deviatich mesiacov sa vrátila celá investícia. „Ekonomický výkon tohto chodníka je vyšší ako päťročná ťažba v priemernom tatranskom urbári,“ mieni Baláž. Región v okolí Bavorského lesa ešte pred niekoľkými rokmi patril k zaostalejším, no vďaka turizmu ožil.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Podobne ako regióny v Afrike v Namíbii. Baláž nám rozpráva, ako tam jeden súkromník v blízkosti zaujímavých prírodných celkov rozbehol podnikanie a rozprúdil lokálnu ekonomiku. Všimli si to okolité dediny, podujali sa takisto chrániť prírodu, spojili sa do akčnej skupiny, skúpili pozemky. Nie je to však bez chyby. „Sprievodcov tam robia zväčša belosi…“
Divočina si na seba dokáže zarobiť. Už dnes chodievajú britskí ornitológovia pozorovať vtáctvo do Tatier. Zopár cudzincov už využilo služby agentúr, ktoré vedia vybaviť výnimky a vodia ľudí mimo turistických trás a zájdu s nimi do skutočných pokladov Tichej doliny, do menších bočných dolín.
Ušetril by aj štát. "V súčasnosti platí štát majetkovú ujmu vlastníkom lesov za to, že sa v nich neťaží. Ale toto predsa nie je správny prístup! Ak by fungoval turizmus, štát nemusí nič doplácať. A súčasne turizmus vygeneruje niekoľkonásobne viac miest. Turisti musia niekde spať, niekto im musí navariť. V regióne by bolo viac peňazí aj práce,” predpokladá Baláž.
Lenže, čo ak zničíme najcennejšie lokality, ak ich ešte viac sprístupníme pre súkromné prehliadky? Dosahy desaťtisícov turistov sú podľa ochranára zanedbateľné v porovnaní s tým, čo dokáže pár chlapov s pílou v ruke. Človek pohybujúci sa pešo v prírode nemôže spôsobiť veľkú ujmu. Dôležitý je zachovaný biotop. "Paradoxne jedna z najlepších lokalít pre hlucháňa je v blízkosti Soliska pri Štrbskom plese, kadiaľ bežne chodia lyžiari. Nie je tam kvôli tichu, ale preto, lebo je tam starý les. Preto musíme chrániť prírodu, aby sme mali ľuďom čo ukázať. A len na veľkej ploche to má zmysel,” vysvetľuje ochranár, prečo by sa bezzásahová zóna mohla ešte viac rozšíriť.
Odpoveď je vo hviezdach
Lesný inžinier Rastislav Jakuš prirovnáva vývoj v Tichej a Kôprovej doline k resetu na počítači. Hovorí o znovunaštartovaní divočiny. Ďalšie rozšírenie bezzásahovosti o povodie riečky Belá by len zvýšilo hodnotu celého územia. "Keby sa takéto srdce národného parku dostatočne spropagovalo a začala by sa využívať obchodná značka divočiny, isto by to bol výrazný pozitívny impulz pre cestovný ruch.”
No je to aj riziko. „Necitlivé postupy voči miestnym obyvateľom môžu z dlhodobého hľadiska výrazne poškodiť národný park.“ Cenou za veľké bezzásahové zóny v smrekových lesoch sú rozsiahle vyrúbané oblasti v nárazníkových zónach. „Ľudia sa radi pohybujú medzi dospelými zelenými stromami. V bezzásahových oblastiach môžu určitú dobu takéto stromy chýbať. Preto je dôležité aj prírode blízke obhospodarovanie lesa hlavne v okolí sídel,“ navrhuje Jakuš. Je za hľadanie kompromisov.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Tomáš Bucha, riaditeľ Lesníckeho výskumného ústavu vo Zvolene, ktorý s bezzásahovosťou v dolinách nesúhlasí, nám na samom konci rozhovoru povedal. „Toto je môj názor. Ale môžem sa mýliť.“
Každý sa môže mýliť. A asi každý má v niečom pravdu. Keď bývalý riaditeľ TANAP-u Tomáš Vančura prednášal na konferencii TEDx o tom, že Európa má problém pochopiť divočinu, vymenoval množstvo faktov, neuveriteľné počty organizmov v pôde. No zrazu sa poslucháčov spýtal. „Spal niekto z vás v lese?“ Možno to je jediná cesta, ako byť bližšie k chápaniu divočiny.