Najohrozenejší druh Karpát? Človek

Vlado Trnka si dlaňou šúcha strnisko. Slnko trhá hmlu nad Dolnou Tižinou. Keby sa aj starosti tak dali. Mohol do dôchodku potiahnuť pokojnú prácu nábytkára. Denne osem hodín a padla. Ale on v tridsiatke zapriahol celú rodinu do bačovania. Priatelia vtipkujú, že jeho žena má jedno dieťa za chrbtom, druhé pod pazuchou a "treťou rukou” mieša mlieko. Už majú štyri deti, piate je na ceste. Tvrdohlavo stoja proti trendu, ktorý zachvátil celé Karpaty. Hory opúšťajú ľudia. No Trnkova tvár sa doširoka usmieva.

15.11.2016 07:00
Eva Sekerková, gazdovstvo, podžiar Foto: ,
Eva Sekerková rozbieha s priateľom Jozefom Lodňanom malé gazdovstvo na Podžiari.
debata (14)

Bačuje aj preto, aby jeho kraj viac nepustol. "Určite ma motivovalo aj to, že krajina bola zanedbaná. Po roku 1989 ľudia opäť prichádzali k pôde, nabrali si, ale generačne to už nestíhali. A všetko začalo zarastať.” Staré pasienky. Lúky. Už aj na posledných miestach na hornom Považí sa akoby mala vytratiť tá krásna krajina – mozaika maliara Martina Benku.

Najprv sa živil ako stolár, popri tom začal gazdovať. "Z práce som odbiehal, aby som podojil. A potom som utekal späť do roboty.” Vydržal to iba tri roky. Posledných osem rokov sa venuje už len ovčiarstvu. Má koňa, kozy, zopár kráv, 150 oviec a sen vyhnať ich vysoko na Tižinskú hoľu, kde sa už štyri desaťročia nepáslo. Zamestnal celé príbuzenstvo. Manželka vyrába syr a predáva. Otec dôchodca je murár. Počujeme ho, ako zbíja novú maštaľ. Pomáhajú súrodenci, švagrovia. Spoločne čelia prekážkam.

Tie úsmevné tvoria susedia. Vracať sa k tradičnému hospodáreniu na vidieku, ktorý stráca pôvodný charakter, je ťažké. Kým na juhu starosta Bieleho Kostola pri Trnave musel pred pár rokmi riešiť seriózny podnet na kikiríkanie susedovho kohúta o štvrtej ráno, už aj na severe zrazu počúvate sťažnosti dedinčanov na pach hnoja. "Alebo, že ovce zvonia.”

Potom človek narazí do steny z papiera. Zo stoviek papierov, dokumentov, povolení. Trnku to natoľko odrádza, že si radšej ani nevybavoval dotácie na ekologické hospodárstvo, hoci sa mu venuje. Nuž a potom je tu hygiena, a to je už existenčné. Strašiakom je kliešťová encefalitída. Koncom mája 2016 sa touto chorobou nakazilo 30 ľudí na východnom Slovensku. Všetci tvrdili, že jedli ovčí syr z jedného družstva. Hygienici vyšetrili 370 vzoriek mlieka, no vírus nenašli. Paniku však už nezastavili. "Na východe zakapalo 12 salašov,” upozorňujú Trnkovci.

Aj preto podľa riaditeľa Zväzu chovateľov oviec a kôz na Slovensku Slavomíra Reľovského záujem o chov oviec len veľmi mierne rastie. Stále sú vzdialené počty z roku 1990, keď sa chovalo na Slovensku 630-tisíc oviec. Dnes je to necelých 400-tisíc. "Je to jemný proces, ktorému dokáže veľmi uškodiť akákoľvek negatívna informácia. Vymyslené informácie o nákaze kliešťovou encefalitídou cez ovčie produkty prudko znížili predaje. Aj keď závery vyvrátili akékoľvek podozrenia, škody boli nezvrátiteľné.”

Chovajú tu valašky, pôvodné plemeno. Foto: Andrej Barát, Pravda
valašky, ovce, chov, Chovajú tu valašky, pôvodné plemeno.

Aj Trnkovcov sa táto kauza dotkla, no i tak si k nim stále ľudia nachádzajú cestu. Pani Trnková každého radšej upozorňuje, že tu ponúkajú surové mlieko. Ale áno, veď preto k vám ideme! Trnka nemá na sebe širák ani kroj, ale maskáčovú bundu. Šiltovku a hrubé ruky zodraté od toho, ako sa snaží prinavrátiť späť pôvab krajine. To, do čoho sa pustil, nie sú totiž len ovce, syry a pekne vypasené lúky. Obnovuje zabudnuté väzby medzi človekom a prírodou. A popri tom oživuje zvláštnu kultúru a tradície, ktoré by slovenskí patrioti chceli vlastniť, no nemajú nárok.

Dar od migrantov

Nie je to nič výsostne poľské, ukrajinské ani rumunské.

Slovenskí ultrapravičiari sa predvádzajú so sekerkami, bačovskými opaskami a klobúkmi, bijú sa do pŕs, že Slovensko je pupok sveta. Zavesia na sociálnu sieť portrét Čičmanca s valaškou v ruke a hrdia sa tým, že sú to rýdzo slovenské národné symboly. A pritom sú výsledkom dávnej masívnej migrácie naprieč Karpatmi – valašskej kolonizácie (novšie sa to označuje ako osídľovanie na základe valašského práva).

Prví valasi sa v údolí riečky Varínky objavujú v roku 1495 v obci Belá. Vtedy ešte neexistovali obce Terchová ani Zázrivá, vznikajú o 50 až 70 rokov neskôr, ako valasi postupujú hlbšie do doliny. Boli to pôvodne kočovní pastieri, ktorí putovali a hnali stáda dobytka naprieč celým karpatským oblúkom. Skrz Rumunsko, Ukrajinu, Slovensko, Poľsko až na Moravu. Nebola to jedna cesta, ale vlny, ktoré trvali desiatky až stovky rokov od 14. do 17. storočia.

Táto masa ľudí vstrebávala a vrstvila slová, hudbu, obyčaje a výsledkom je ťažko uchopiteľná kultúrna a etnická zmes, ktorá sa ako rôznofarebné korále rozkotúľala po krajine a zrastala s pôvodným obyvateľstvom. Hoci takmer každá dolina na hornom Považí má svoje vlastné zvyklosti, čipky a výšivky, spája ich jedno.

"Pestrosť. To je naše najväčšie kultúrne bohatstvo. Nebyť toho, že k nám už v 15. storočí prišiel tento multikultúrny živel poskladaný z celých Karpát, do ktorého sa primiešalo dačo slovenské, tak by nám nevznikli ani také kroje, ani taká hudba,” naznačuje Peter Madigár, manažér občianskeho združenia Partnerstvo pre miestnu akčnú skupinu Terchovská dolina.

Pri pohľade na Veľký Rozsutec (vpravo) vidno... Foto: Andrej Barát, Pravda
Veľký Rozsutec, polia, pasienky Pri pohľade na Veľký Rozsutec (vpravo) vidno zvyšky niekdajších políčok a pasienkov. Kedysi sa ovce hnali až na samý vrchol.
Bača Vlado Trnka. Foto: Andrej Barát, Pravda
bača, vlado trnka Bača Vlado Trnka.

Odkazy sú podľa neho skryté aj v miestnej slákovej ľudovej hudbe. Jej podvariant – Terchovská muzika – bol len pred tromi rokmi zapísaný do zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCO. Jej melódie majú podľa Madigára pôvod pravdepodobne v koncovke – koncovej píšťalke. "Hudobnom nástroji, ktorý sem doniesli valasi.”

Multikulti

Mnohokultúrna ozvena dodnes znie v jazyku (bryndza, geleta, žinčica, bača) v geografických termínoch (grúň, kýčera, baba, hoľa, chotár, magura). Jazykovedec Jaromír Krško vo svojich prácach poukazuje na názvy potokov a potôčikov (Demeterov potok, Havrilov potok, Črchľovka, Košarisko, Puterky, Strunga). "Valasi sa stali pomenúvateľmi objektov, ktoré dovtedy neboli v centre pozornosti domácich obyvateľov,” uvádza.

Výskum českého historika Josefa Macůrka pripomína priezviská z oblasti medzi Kysucou a Strečnom (Roman, Hricko, Gavrišov, Ivan, Hrehus, Fedor, Romanus, Hyncko, Rusnák). A napokon dedičstvo je zapísané v génoch. Odborník na evolučnú biológiu a genetiku Edvard Ehler vo výskume z roku 2010 zistil, že obyvatelia moravského Valašska sú blízki ľuďom z Poľska, Macedónska a Rumunska.

Dnes, o 500 rokov neskôr, sa deje úplne opačný jav. Karpaty zachvátila dekolonizácia. Maličké horské dediny vymierajú. Deje sa to v aj v Rumunsku, aj na Ukrajine. "Karpatská populácia výrazne klesá. Najmä mladí ľudia odchádzajú do zahraničia. Strácajú väzby s prostredím, s tradíciami. Je to fenomén,” priznáva nám v rozhovore Mariana Melnykovyčová, ukrajinská odborníčka na environmentálnu ekonómiu.

Niekomu sa to môže zdať radostné. Veď to znamená, že človek povoľuje svoj tlak a príroda môže dýchať. No podľa odborníkov je to zlé. Karpatská krajina aj príroda sa za stovky rokov zžili s tradičným hospodárením človeka a bez jeho prítomnosti chradnú.

Niet raja bez hudby cvrčka

Krajina bola pestrejšia. Namiesto veľkých lánov boli na úpätí hôr terasovité políčka. Kdesi ovos, tu jačmeň, tam zemiaky. Pomedzi ne medze. To nie je len pastva pre oči, ktorej sa možno dnes nahltať už len z fotografií Karola Plicku. Bol to raj pre biodiverzitu, kde sa síce v „počlovečenom“, no predsa pestrom prostredí darilo chrobákom, motýľom, vtákom.

V Zázrivej sa ešte aj dnes tradične... Foto: Andrej Barát, Pravda
zázrivá, krajina, príroda V Zázrivej sa ešte aj dnes tradične obhospodaruje krajina. Dôkazom je mozaika vpravo.
Terasy - typické črty slovenskej krajiny - sa... Foto: Andrej Barát, Pravda
terasy, príroda, slovensko Terasy - typické črty slovenskej krajiny - sa pomaly vytrácajú.

Políčka sa však scelili a sceľujú sa naďalej. Zaorávajú sa posledné medze. Predseda Ochrany dravcov na Slovensku Jozef Chavko často opakuje, že sa "strácajú posledné oázy zelene, v ktorých živorí život”. A že sa stačí započúvať do monokultúrnych lánov. Človek nepočuje nič. Ani cvrčka. Nevidí mravce, kobylky. "Hmyz je prvé najdôležitejšie ohnivko reťaze živej prírody.”

Stroje na veľkých poliach sú etalónom efektivity. No boli to práve ovce, kozy, kravy a kone, vďaka ktorým po stáročia prežívali na lúkach vzácne rastlinné spoločenstvá. Tým, že spásali lúky, nedovolili, aby zarástli náletovými drevinami. Bača Vlado Trnka napríklad spolupracuje s Národným parkom Malá Fatra a pasie ovce aj približne na 20-hektárovej ploche, aby pomohol zachrániť ohrozené druhy orchideí. Pastvu úspešne obnovili ochranári aj na svahoch Devínskej Kobyly, aby takisto zachránili orchidey, kosatce, poniklece. Kravy vracajú stratené čaro zákutiam Dunaja. Po rokoch sa opäť pasú pri Veľkolélskom ramene.

Aj napriek týmto úspešným príkladom majú začínajúci bačovia, ktorých sme oslovili, občas nezhody s ochranármi. Veď existuje aj veľa príkladov bezohľadných zásahov súkromných investorov, pripomína Madigár.

Častým protiargumentom je však skôr erózia pôdy. A to je fakt. Vypaľovanie a klčovanie lesa, intenzívne vytváranie pasienkov v horách, to všetko malo svoj vplyv na zvyšovanie rizika lavíny aj zosuvov pôdy. Rumunská geoinformatička Catalina Munteanu však upozorňuje, že druhotný les, ktorý vyrástol na odlesnenej pôde, nebude taký silný ako starý pôvodný porast. A preto treba podľa nej veľmi citlivo zvážiť, či niekde má zmysel tvrdošijne bojovať za ochranu nepôvodného lesa. A či by niekde nebolo lepšie obnoviť tradičné hospodárenie, vďaka ktorému sa v horách udržiavala špecifická kvetena.

Je to podobné ako s tradíciami valachov. Ľuboš Halada, odborník na ekológiu rastlinných spoločenstiev, upozorňuje, že najväčším bohatstvom horských lúk je ich pestrosť. Každá skrýva jedinečné druhy rastlín, na ne je naviazaný špecifický hmyz. Ak ich stratíme, ochudobníme celok.

Cholvarky

Na to však človek nemusí byť vedec. Postrehli to aj dvaja mladí gazdovia Eva Sekerková s priateľom Jozefom Lodňanom, ktorí už druhý rok oživujú salaš na Podžiari pod Poludňovými skalami. Rozprávajú nám, aké pestré sú zrazu lúky, na ktorých sa po dlhých rokoch opäť začali pásť biele kučeravé chumáče.

Pohľad na Terchovú odkrýva veľký potenciál. Foto: Andrej Barát, Pravda
terchová, bačovia, príroda, lúky, kopce Pohľad na Terchovú odkrýva veľký potenciál.
Majster Stanislav Otruba. Foto: Andrej Barát, Pravda
Stanislav Otruba, majster, zváranie Majster Stanislav Otruba.

Obaja majú tesne pred tridsiatkou. Pomáha im Evin otec, ktorý kúpil pozemok. Až mu oči svietia, pretože sa vracia do detstva, keď ako chlapec hnal ovce po stráni. Eva skončila poľnohospodársku školu. Jozef je vyštudovaný mechanik počítačových sietí. Pracuje v závode Kia v lisovni na 12-hodinové zmeny. Dakedy, keď sa vráti z nočnej, len doma dačo prehryzne a ponáhľa sa s traktorom na salaš. Zrazu mu vysoko na svahu praskne klinový remeň. Treba to rýchlo opraviť. V daždi. V zime. Nevyspatý. Ale on sa len smeje. "Ja zostanem v horách!” Časom by sa chcel venovať už len gazdovaniu.

Nikto im spočiatku neveril, že to rozbehnú. Že dokážu z ruín pozviechať drevenicu. Že ich skromné stádo vôbec prežije prvú sezónu. Veď vlci v neďalekom družstve pri jednom love zahrdúsili naraz sedem ovečiek. A oni majú desať oviec a jedného barana Miša. A to pritom hospodária v najtesnejšom susedstve s divočinou, s územiami s piatym stupňom ochrany, kde žije medveď aj vlk. "Ale to všetko k tomu patrí,” presviedčajú. Ovce chránia elektrickým ohradníkom.

Postupne ho budú zväčšovať a rozširovať aj na ďalší svah v Podžiari. Chcú sadiť lipy, orechy a dúfajú, že raz budú vyháňať ovce aj vyššie do strmín, ak by to ochranári privítali. Starší obyvatelia Zázrivej, Terchovej si sami pamätajú, ako tam v "krkahájoch pod Veľkým Rozsutcom bačovali” ako malé deti.

Podžiar, kde gazdujú, je dávno vyľudnenou osadou. Dnes tu stoja iba dve drevenice. Novšiu postavili oni. Ukazujú nám fotografie, ako sa tu dakedy k sebe tislo asi 11 domčekov. Cez leto tu bývala zábava, vyhrávala muzika. Volá sa to cholvarky. Opustené sezónne obydlia pastierov, pričom z mnohých vznikli trvalo osídlené kopaničiarske osady v Terchovej a Zázrivej.

Dnes sa Podžiarom počas sezóny každý deň premelú tisíce turistov, ktorí smerujú do Jánošíkových dier. Cestou môžu spoznať tajomstvo valašky.

Redikaňä

Valaška je ovca. Pôvodný druh, ktorý sa z košiarov vytráca. Nevyniká ani dojnosťou, ani vlnou, ani mäsom. No je odolná, húževnatá. Dobre zvláda chlad a horské, rýchlo sa meniace počasie. Preto si ju mladá dvojica na Podžiari vybrala. A neplánujú ísť do veľkých čísel – najviac možno 70 oviec. A ešte nejaké kozy, kravy, aby mohli ľudia u nich ochutnať čo najpestrejšiu ponuku syrov.

V deň, keď sme u nich na návšteve, už sťahujú ovce dole do dediny. Tento akt sa kedysi volal rôsadz (niekde rozsad). Okamih, keď sa schádza z horských pastvín, mal v tradíciách veľký význam. Bolo to na Demetera, niekde na Michala. No ešte väčšia slávnosť bývala vždy na jar. Keď bačovia sústredili ovce od gazdov, každej visel na krku zvonec a vyzváňali doďaleka, aby sa vedelo, že sa vyráža do hôr na pašu. Volalo sa to redik. Tu v okolí Zázrivej aj redikaňä. Viazali sa k tomu rôzne obrady a povery. "Bača zaťal sekeru a ktorá ovca zabľačala, tú medveď strhne. Obehávali salaš, s bylinami okiadzali,” opisuje zápalisto Madigár.

Poľský bača Peter Kohút pripomenul tieto zvyky aj odkaz valachov nezvyčajným počinom. Pred tromi rokmi s priateľmi hnal ovce z Rumunska až do Čiech. Každý deň asi 20 kilometrov.

Tu na Podžiar prichádza taký obyčajný džíp s vozíkom, no i tak sa pod Poludňovými skalami rozlieha podmanivý cvengot. Každý z tónov nesie pečať jedného z posledných majstrov zvonkárov. Stanislava Otrubu.

Hudba

Zvonce každého gazdu mali kedysi svoj vlastný hlas. Ovca tento hlas nasleduje. "A tak vedeli bačovia rozlíšiť stáda,” vysvetľuje zvonkár. Mali rôzne tvary. Klepár, robustnejší zvonec, prišiel na Slovensko s valachmi. Útlejšie šuliare používali neskôr bačovia v Zázrivej. Otruba berie kus plechu. Prehne ho, vypasuje, ucho vsadí, zvarí.

"Keď som žene doniesol prvý zvonec, opýtala sa ma, či sa týmto chceme živiť?” smeje sa bývalý údržbár a montér stavebného podniku. "Keď to padlo, tak som hľadal, čo robiť. Do roku 1996 som chodil po stavbách.” Až raz si pri návrate z fušky v Nemecku všimol stánok kováča v Prahe… V tom čase mali so ženou päť detí. Šieste sa narodilo, keď prišiel o prácu. Neskôr pribudlo siedme. Otruba zostal zrazu dlhé roky zatvorený v dielni, až to ľuďom bolo podozrivé a pýtali sa: A do roboty už nechodíš? "Nie, zvonce len tak samy rastú!” odbil ich.

Druhý najstarší syn Peter zvára zvonce. Foto: Andrej Barát, Pravda
zvonce, zváranie, ovce Druhý najstarší syn Peter zvára zvonce.
Vľavo je klepár, vpravo šuliar. Foto: Andrej Barát, Pravda
zvoncem zvaranie, ovce Vľavo je klepár, vpravo šuliar.

Podujal sa skúmať históriu, kultúru. Zháňal si vzorky od majstra Piklu alebo Mikuláša. Deti medzitým podrástli. Najstarší Stano je kuchár, Peter umelecký kováč, Maťo zvonkár a kovorytec. Otruba priznáva, že jeho živobytie je tak trochu bláznovstvo. Niekdajší majstri nemali totiž výrobu zvoncov ako hlavný zdroj príjmu. Často to boli gazdovia, ktorí "plecháče” pripravovali počas zimy.

Otrubova zvedavosť už dávno prekročila hranice. Vypočítava nám príklady, ako niekde postavili lokálnu ekonomiku práve na zachovávaní tradičných hodnôt. Napríklad už spomínaný Poliak Peter Kohút. "Začínal so 60 ovcami. Teraz má asi 800 vlastných a ďalšie od gazdov zberá a pasie. Naviedol ľudí, aby ich začali chovať.”

Zvonkár je priamy chlap. Hnevá ho, že väčšina slovenských ovčiarov vyrába moderne a tradičné "neefektívne” spôsoby zavrhli. Jeho irónia dvíha podaktorých výrobcov zaručene pravých korbáčikov zo stoličky, keď o nich hovorí, že sú také "syntetickie”. Isteže nie sú, no týmto naznačuje, že ak by sme išli skutočne do hĺbky, zistili by sme, že mlieko nie je ani z tohto regiónu, ani zo Slovenska. Ale čo majú veľké podniky robiť, ak je málo mlieka z lokálnej produkcie?

Keď sa Madigár kochá pohľadom na scenériu Terchovej, hovorí, že všade vidno potenciál. Na zarastajúcich políčkach by sa mohla obnoviť živočíšna výroba. Viac ľudí v malom. Syrárne by nemuseli mlieko dovážať. Aj by bolo viac malých výrobcov syra a viac pestrejších chutí.

A nielen syrov. Expertka na environmentálnu ekonómiu Mariana Melnykovyčová hovorí, že stačí, aby sa obyvatelia Karpát zastavili a poriadne rozhliadli. V divých karpatských zákutiach, v autentickej prírode a starej architektúre sa skrýva takmer nevyčerpateľná pridaná hodnota. V prírode blízkom obhospodarovaní lesa, hoci aj v citlivom a premyslenom spracúvaní lesných bobúľ a vyrábania džemov podľa starých receptov. V zachovávaní pekných lokalít. Ako príklad uvádza úspešný švajčiarsko-ukrajinský projekt Forza v ukrajinskej časti Karpát, ktorý povzbudil ľudí, aby zostali doma a podnikali.

Otruba kedysi sníval o tom, že okrem zvonkárstva sa mu podarí rozbehnúť aj gazdovstvo. Už nesníva. Prečo? Má 57 rokov. No hľadí na deti.

© Autorské práva vyhradené

14 debata chyba
Viac na túto tému: #Terchová #človek #Zázrivá #Karpaty #Dolná Tižina