W kolejce po niemiecki socjal. Polacy stracą prawo do zasiłków w Niemczech https://t.co/zW4mIfILUX pic.twitter.com/4aaWAViz99
— Gazeta Wyborcza.pl (@gazeta_wyborcza) 12. prosince 2016
Príbeh prvý: Kasia.Stále prosíme a ďakujeme
„Bratranec z Nemecka vedel, že sotva prežívame, a tak volal, nech prídeme. Bola som v šiestom mesiaci a Pawel bol doma s invalidným Piotrom, ktorý sa narodil s poškodením mozgu. Zbalili sme trochu oblečenia, invalidný vozík, plienky, dva vankúše, perinu a vyrazili sme. Pawel dostal prácu, prenajali sme si byt. Po pohovore v Job Centre sme dostali sporák, kuchynské skrinky, posteľ, dve skrine, dva stolíky a 400 eur na osobu. Prispievajú nám na nájom a platia za kurivo. Na dieťa dostávame 190 eur a Piotr má nárok na príspevok pre opatrovateľku,“ rozpráva Kasia.
Bola som tak pyšná na Piotrov vozík. Stál takmer 10-tisíc zlotých, z tretiny prispel poľský štát. Ale tu krútili hlavami. Dostali sme nový, prispôsobený pre dieťa. Zadarmo, ako každú pomôcku a plienku.
Piotr chodí do školy. Keď vidím 120 vozíkov v telocvični, kde deti tancujú, smejú sa a vykrikujú, rozplačem sa. Každý deň Piotra odváža autobus. Na vyučovanie vrátane rehabilitácie, bazénu, logopéda, terapie, krúžkov. Môžeme minúť aj pár tisíc eur na prázdninové či popoludňajšie kurzy. Každý piatok jazdí Piotr na výlety. Starostlivosť o invalidné dieťa je tu tak zorganizovaná, aby si rodičia mohli oddýchnuť.
Foto: SHUTTERSTOCK
V Poľsku sú ľudia tiež láskaví, ale tu láskavosť sprevádzajú skutky. V Poľsku návšteva lekára končila vypísaním receptu na lieky, ktoré občas vôbec neboli. Tu sa doktor spýta, čo potrebujeme, a zariadi to. Keby však dieťa bolo zdravé, neboli by sme tu. Tu stále prosíme a ďakujeme. Neviem, ako dlho to vydržím. Chcem sa postaviť na vlastné nohy. Snívam o práci v kancelárii, nechcem robiť upratovačku. Ale keď som tu pred 20 rokmi študovala, boli Nemci otvorenejší a usmievavejší. Asi je tu už veľa cudzincov, háda Kasia.
„Tá Poľka predo mnou sa rozviedla s Turkom a nového partnera prihlásila u otca, a tak ako samotná matka s tromi deťmi dostáva veľa peňazí,“ šepká blondínka z čela fronty.
Príbeh druhý: Ewa a Jarek. Ambície tu dopadnú najhoršie
Ewa a Jarek dostali po vysokej škole nemecké občianstvo, pretože Jarek mal nemeckých predkov. „Najskôr sme sa museli naučiť nemecky. Zaplatili nám desaťmesačný kurz. Ale získať prácu znamenalo prihlásiť sa do konkurzu a hovoriť nemecky perfektne. Nemali sme šancu,“ rozpráva Ewa.
„Prihlásil som sa na úrad práce, ale ako mi mali niečo nájsť, keď som v konkurzoch neuspel? Začal som brať podporu,“ pokračuje Jarek. „Kto chce sociálnu pomoc, musí vykázať všetko, čo má. Aj auto. Na živobytie dávajú asi 400 eur, rovnako tak na bývanie. Platia vykurovanie, životnú poistku a poistenie auta, dohromady vyše 800 eur mesačne, plus 190 eur na každé dieťa. každého pol roka musíš sociálke ukázať výpis z účtu. Keď máš dodatočné príjmy, zmenšia pomoc. Sú veľmi dôkladní. Ak zaklameš,nielenže ťa potrestajú finančne, ale dajú na čiernu listinu a si hotový. Zstavia dávky, prikážu vrátiť preplatok, alebo ešte horšie – dajú ťa na súd.“
„Aby sme si zarobili, založili sme firmu a predávali sme rozobraté autá do Poľska. Ale boli to strašné nervy, po piatich rokoch som toho mala dosť. A tak upratujem. To bolo to najrozumnejšie, čo som mohla urobiť. Musela som sa prispôsobiť,“ tvrdí Ewa . „Som šťastná, že tu deti vyštudovali a darí sa im. Dostávame celkom slušný dôchodok. Ale zaplatila som za to zdravím. Muž má depresie, alebo zúri, pretože známi v Poľsku sú profesormi. Ambície tu dopadnú najhoršie,“ dodáva.
Príbeh tretí: Dorota. Deťom tu bude lepšie
"Manžel pracoval v Nemecku dva roky, kým mu šéf pomohol, aby sme sa mohli prisťahovať. Až ako rodina žijúca v Nemecku môžeme žiadať o príspevok na bývanie. Za 60 metrov štvorcových platíme 650 eur, ale mesto prispieva 200 eurami, pretože nemám prácu. Platí nám aj telefóny, televíziu a internet, "zveruje sa Dorota.
Sťažuje sa, že sa v byte „medzi synagógou a poľskou krčmou“ necíti dobre. V okolí je špina a hluk, žijú tu len Turci, Rusi a Poliaci. Nemca vidia len v nedeľu. Ale po štyroch operáciách zraku vidí veľmi zle.
„Ale aj tak si myslím, že to stálo za to. Deťom tu bude lepšie. My s mužom sa vrátime, hneď ako si odpracuje aspoň najmenší dôchodok. 700 eur nám v Poľsku bude stačiť,“ hovorí.
„To máme rozprávať, ako žiť zo sociálky, aby iní využili naše rady? To teda nie. Aj tak je nás tu už priveľa. Ak nám Merkelová zoberie dávky, tak odídeme s prázdnymi vreckami!“ ozýva sa reptanie z fronty.