Podobné témy rezonujú, keď počúvame starostov v Mastershausene, Mörsdorfe a ďalších dedinách v nemeckom krajinskom okrese Rhein-Hunsrück, ktorý sa nachádza zhruba v strede spolkovej krajiny Porýnie-Falcko. No pri ich rozprávaní má človek isté zvláštne déjà vu. Takmer polovicu oblasti tvorí les, druhú polia. Tri štvrtiny obcí majú menej ako 500 obyvateľov. Už v 19. storočí odtiaľ masovo emigrovali ľudia do Ameriky, pretože ich domovina nedokázala uživiť. Ani v 20. storočí nepatril región k priemyselným ťahúňom. Mladých odvialo do mesta. A tu skapal pes. „Opustené domy boli ako rakovina,“ rozpráva bývalý starosta Mastershausenu Toni Christ. Choroba sa šírila ďalej. Akoby rozprávali starostovia krajného Zemplína, Šariša či Spiša.
Posledných 20 rokov však tieto obce zažívajú nebývalý rozvoj. Mastershausen zrazu dokáže čeliť demografickej zmene, ktorá trápi nemecký či slovenský vidiek. Dokazujú to nezvyčajné investície. Dedina s necelou tisíckou obyvateľov si za 132-tisíc eur vybudovala vysokorýchlostný optický internet, za ktorý by sa nehanbili ani v meste. Kým mnohé nemecké (i slovenské) dediny zatvárajú knižnice, lebo ich nemajú za čo udržiavať (a vlastne pre koho, keď takmer všetci odišli?), tu postavili novú za 20-tisíc eur. Každý rok kupuje obec nové knihy a digitálne médiá za 5-tisíc eur. Investovali 1,5 milióna eur do budovy, v ktorej zrealizovali projekt podporovaného bývania.
V Mastershausene už nie je jediný opustený dom. Obce okresu Rhein-Hunsrück, ktoré sa dlhé desaťročia vyľudňovali, sú vitálnejšie ako nikdy predtým. Ľudia tu nachádzajú prácu. Nie sú za tým žiadne eurofondy, vládne dotácie, granty veľkých podnikov. Zarobili si sami. Len vďaka tomu, že sa rozhodli zbaviť svoj okres závislosti od energie vyrobenej z fosílnych palív. Nie je to nemecká rozprávka. Ale nevyhnutnosť.
Aby sme porozumeli naliehavosti ich (ale aj nášho) problému, musíme začať o desiatky kilometrov ďalej, v mestách Severného Porýnia-Vestfálska. Táto spolková krajina vôbec nie je zabudnutým biednym regiónom, práve naopak. No práve tu sa koncentrujú úspechy a zlyhania nemeckého modelu prechodu na obnoviteľné zdroje energie. V tejto najľudnatejšej spolkovej krajine rozbehlo biznis vo sfére obnoviteľnej energie vyše 3 400 spoločností. Generujú tržby vo výške 7 miliárd eur. Sídlia tu výrobcovia lacných elektrických áut (vrátane elektrododávky StreetScooter pre nemeckú poštu Deutsche Post). Táto inováciami a priemyslom nabitá spolková krajina spotrebuje viac ako tretinu celkovej energie Nemecka. Iba 10 percent z nej však pochádza z obnoviteľných zdrojov. Veľká časť je z uhlia.
Ultimátum
Na aktívnu ťažbu lignitu blízko klimatickej konferencie v Bonne sa určite bude pýtať aj predsedajúca delegácia z Fidži, krajiny, v ktorej podobne ako v Kiribati stúpajúci oceán odkrajuje ľuďom z domoviny. Otázka uhlia, emisií a klimatickej zmeny však rezonuje aj v Berlíne, kde sa v tom istom čase rokuje o osude Nemecka. Kancelárka Angela Merkelová sa pokúša sformovať čierno-žlto-zelenú jamajskú koalíciu z konzervatívcov (CDU/CSU), slobodných demokratov (FDP) a Zelených. Kým pred voľbami sa nezdali byť environmentálne otázky kľúčové, teraz sú rozhodujúce.
„Ochrana pred klimatickou zmenou, rola poľnohospodárstva v klimatickej zmene, ale najmä odchod od uhlia. Tieto oblasti sú najkritickejším bodom pri tvorbe jamajskej koalície,“ mieni expert na energetiku Jürgen Döschner zo stanice Westdeutscher Rundfunk. Zelení totiž žiadali deadline – rok 2030, do ktorého majú byť zatvorené všetky uhoľné elektrárne v krajine.
Rokovania sú tvrdé. Len pred pár dňami Zelení zrazu poľavujú z nekompromisného postoja. Ich hlavný cieľ – odchod od uhlia sa síce nemení, no už nepožadujú konkrétny dátum. A to nemusí byť dobrý signál pre krajiny a regióny, ktoré pozorne sledujú kroky jednej z najvýkonnejších ekonomík sveta, ktorá chce byť lídrom v obnoviteľných zdrojoch energie. Presný termín odchodu od uhlia je mimoriadne dôležitý. Nie z hľadiska politiky. Ale fyziky.
Uhoľné elektrárne vypúšťajú obrovské množstvá skleníkových plynov do ovzdušia. Koncentrácia oxidu uhličitého v atmosfére je tento rok najvyššia za posledných 800-tisíc rokov. Každoročne vypúšťané emisie musia do troch rokov začať rapídne klesať, upozorňujú experti v prestížnom vedeckom žurnále Nature. „Ak zostanú emisie po roku 2020 na rovnakej úrovni, či dokonca budú rásť, ciele stanovené v Paríži budú nedosiahnuteľné,“ varujú vedci.
Trump nie je jediný ignorant
Už nebude v silách človeka udržať otepľovanie planéty pod dvoma stupňami Celzia do roku 2100. Keď sa planéta Zem naposledy takto oteplila, oceány mali hladiny vyššie o viac ako 10 metrov. Na území Slovenska vôbec neboli krásne lesy, aké obdivujeme dnes, ale skôr vegetácia blízka Stredomoriu, ktorá sa musela prispôsobiť extrémnym horúčavám a zničujúcim suchám. A ktorým sa budú musieť prispôsobiť naši synovia, dcéry a vnuci. Blíži sa bezprecedentná zmena krajiny, prírody.
Jedným z najrýchlejších a v súčasnosti najlacnejších spôsobov, ako dramaticky znížiť emisie a zmierniť otepľovanie, je podľa organizácie Climate Analytics zatváranie uhoľných elektrární. Tento trend však vôbec nevidieť. Každý, kto ukazuje prstom na Trumpa, ktorý odstúpil od Parížskej dohody, by sa mal pozrieť na seba, či skutočne niečo mení.
Rokovania o jamajskej koalícii chce Merkelová uzavrieť do 16. novembra. Klimatická konferencia v Bonne sa skončí na ďalší deň. Delegácie odletia domov. Ktovie, či z lietadla vidieť ako gigantické oceľové stroje v povrchovej bani Garzweiler blízko Bonnu neustávajú, búšia do zemského povrchu a z jeho útrob ťažia milióny ton lignitu. Viktor Orbán sa rozhodol znovu otvoriť jednu z uhoľných baní v Maďarsku, aby dal ľuďom prácu. V Rumunsku, Bulharsku sa ani len poriadne nezačala debata o odstavení uhlia a prechode na obnoviteľné zdroje. Poľsko dokonca stavia tri nové uhoľné elektrárne. Slovensko plánuje ďalších 13 rokov dotovať namáhavú ťažbu hnedého uhlia na hornej Nitre. Každý rok ide o sumu 95 miliónov eur. Každý rok má Slovensko pre ťažbu hnedého uhlia zvýšené náklady v zdravotníctve o 336 až 925 miliónov eur, upozorňuje organizácia HEAL.
Nádej ideme hľadať paradoxne blízko nemeckej povrchovej bane Garzweiler, ktorá kŕmi zuhoľnatenými zvyškami lesov a močiarov starých päť až 30 miliónov rokov ďalšie monštrum. Elektráreň Neurath. Je druhým najväčším producentom oxidu uhličitého v Európskej únii. Medzi baňou a elektrárňou sa krútia desiatky veterných turbín. Niektoré sa svojou výškou a konštrukciou radia k unikátom. Najprv sa otestujú, kým sa dostanú na trh a začnú používať v rôznych kútoch sveta.
Namiesto baní technologická špička
Experimentálne pole s veternými turbínami stojí na halde, ktorá zostala po ťažbe hnedého uhlia. Je náročné nájsť iné zmysluplné využitie takto zmenenej krajiny, nemožno tu stavať, pestovať, haldy často obsahujú toxický odpad. Turbíny prevádzkuje spoločnosť Windtest Grevenbroich Gmbh.
Jej projektový manažér Benjamin Böhme nás hneď na úvod upozorňuje na fakt, že 37,5-percentný podiel vlastní energetická spoločnosť Innogy. Firma, ktorá sa v roku 2016 oddelila od spoločnosti RWE, nemeckého veľkododávateľa energie využívajúceho aj uhlie. Štvrtinu vlastní spolková republika Severné Porýnie-Vestfálsko.
Keď firma Windtest Grevenbroich vznikla v roku 1996, mala štyroch zamestnancov. V roku 2015 ich bolo 60, čo sa môže zdať málo, no zapojili sa do vyše 2 500 projektov na celom svete. Prečo? Sú expertmi na meranie turbín do najmenších detailov. Merajú najjemnejšie vibrácie, drobné praskliny, robia prognózy vetra, tieňa, hluku. Experimentálne overujú stále vyššie a vyššie konštrukcie turbín, aby boli efektívnejšie a účinnejšie. No pointa sa skrýva v odpovedi na otázku, kto tvorí tento špičkový tím. „Viacerí zamestnanci primárne študovali obnoviteľné zdroje, akustiku. No časť pracovníkov sa preškolila. Predtým pracovali v uhoľnom sektore,“ prezrádza pán Böhme.
Silné uhoľné a vo všeobecnosti ťažobné regióny sa veľmi rýchlo môžu zmeniť na lokality, kde sa sústredia ľudia, ktorí z boja ľudstva proti klimatickej zmene vyšli ako porazení. Nahnevaní. Bez práce. A bez perspektívy pri pohľade na chátrajúce bane a opustené banícke sídla bez živej duše. Ťažba hnedého uhlia dáva na Slovensku prácu asi 9 800 ľuďom (6 000 nepriamo). V Nemecku je to približne 20-tisíc. Naozaj ich máme cynicky vnímať len ako nevyhnutné straty pri prechode k čistejším energiám?
Étos baníka
Problém je o to väčší, že baníci majú svoju hrdosť. Celkom oprávnene. A nesúvisí to ani tak s ťažkou prácou v podzemí, kde od priateľov skutočne závisí prežitie. „Baníci majú svoj étos. Udržujú veľmi starú tradíciu, dedičstvo, ktoré zohralo veľmi dôležitú úlohu pri industrializácii. A stále cítia, že majú špeciálnu úlohu v spoločnosti,“ mieni nemecký žurnalista Jürgen Döschner. Tak čo bude s baníkmi?
„Toto vôbec nie je tá najťažšia časť, treba len vymyslieť inteligentný plán,“ odpovedá. S nemeckými baníkmi sa podľa neho už 30 rokov deje to isté, čo s tisíckami ľudí, ktorí pracovali v textilnom priemysle. Ten už nedokázal konkurovať lacnej výrobe z Ázie, preto im museli hľadať novú prácu. „A bolo ich podstatne viac ako baníkov. Najhoršie však je, nehovoriť o ukončení ťažby uhlia otvorene. Čím neskôr začnete debatu, tým menej možností vám zostane,“ varuje.
Windtest Grevenbroich je len jedným z tisícov príkladov. Už v roku 2009 bolo v Severnom Porýní-Vestfálsku 24 100 ľudí zamestnaných v sektore obnoviteľných zdrojov a toto číslo stále rastie. Prvú modernú veternú turbínu postavili v Nemecku v roku 1983. V roku 2016 ich bolo už 27 270. V Severnom Porýní-Vestfálsku ich celkový výkon v posledných rokoch presiahol 4 600 MW. To je síce viac ako kapacita uhoľnej megaelektrárne Neurath, ale stále je podiel obnoviteľných zdrojov na celkovej výrobe energie v spolkovej republike Severné Porýnie-Vestfálsko iba 10 percent.
Na Slovensku sa z hnedého uhlia vyrobí len asi 6 percent celkovej elektrickej energie. Asi 54 percent vyrobia jadrové elektrárne. Po dokončení zvyšných dvoch blokov v Mochovciach to bude 80 percent, vďaka čomu predbehneme Francúzov a budeme svetová jednotka vo využívaní jadrovej energie, ktorá je na rozdiel od energie z uhlia takmer bez emisií. Necháme bokom diskusie o bezpečnosti, o stále nevyriešenej otázke, kam ukladať vyhorené články, ktoré zostanú rádioaktívne tisícky rokov. Slovensko získa aj iné prvenstvo. V závislosti.
Sloboda
Palivo do slovenských jadrových elektrární dodáva Rusko. V rekreačnej oblasti Jahodná pri Košiciach sa síce odhadujú zásoby uránu na desiatky rokov, no obyvatelia sa razantne zomkli a postavili proti ťažbe.
V nemeckých okresoch a obciach, ktoré sme navštívili, sa ľudia zomkli v tom, že nechcú byť závislí od dodávok energie vyrobenej z uhlia, plynu a ďalších fosílnych palív, a najmä od energie zvonku. Chcú, aby peniaze, ktoré doteraz platili energetickým spoločnostiam, zostali v regióne. Okres Rhein-Hunsrück platil ročne veľkým firmám za energie dokopy 290 miliónov eur. „Tieto peniaze však môžeme postupne premeniť na lokálne hodnoty,“ naznačuje manažér ochrany klímy Frank-Michael Uhle. Ako?
Najprv začali šetriť. Energetická efektivita budov je spiaci obor, parafrázuje pán Uhle nemeckého environmentalistu a politika Klausa Töpfera. Podľa štúdie spoločnosti Ecofys sa celá tretina energie v Európskej únii minie iba na vyhrievanie a ochladzovanie budov. Pričom táto spotreba má na svedomí 36 percent všetkých emisií EÚ. V okrese Rhein-Hunsrück rekonštruovali v rokoch 2009 až 2011 školy v pasívnom štandarde, ušetrili 90 percent energie na kúrenie. Spočítali všetky strechy v okrese. Z 80-tisíc je 58 600 vhodných na inštaláciu solárnych panelov. Ak by ich všetky využili, pokryli by takmer celú spotrebu energie. Zatiaľ využívajú len 16 percent z nich, no idú ďalej. Solárne panely osadili napríklad aj na vrch skládky s odpadom.
Dedina Horn s 356 obyvateľmi zrekonštruovala verejné osvetlenie a namontovala LED svetlá. No nie ako na Slovensku, že podpísala zmluvu s nejakou spoločnosťou na 20, 30 rokov. Využili solárne panely spolu s batériami. Slnečnou energiou zásobujú okrem pouličných lámp aj spoločenskú sálu a prebytky dokonca dodávajú do siete. Nielenže ročne ušetria 2 500 eur, lebo nemusia vôbec platiť za elektrinu pre verejné osvetlenie, ale ešte aj ročne zarobia 1 400 eur. Celý okres dnes už vyrobí ročne až trikrát viac energie, ako spotrebuje. Práce zadávali domácim firmám, v súvislosti so stavbou a údržbou nových zdrojov energie vytvorili desiatky pracovných miest.
Vybudovali zberné miesta, ktoré od ľudí bezplatne vyberajú odpad zo záhrad. Za celý rok vyzbierajú asi 10-tisíc ton. Z toho asi 2 800 ton využijú ako palivo pre vykurovacie stanice, ktoré teplom zásobujú 22 škôl, osem športových hál, tri plavecké bazény, knižnicu a dom pre seniorov. Zvyšný odpad pretvoria na kompost, ktorý spätne rozvážajú ľuďom do záhrad. Zadarmo. Opäť uzavretý cyklus bez dodatočných energetických vstupov.
Energia mení psychológiu aj spoločnosť
V ďalších obciach sa obyvatelia spájajú do družstiev a kupujú si veterné turbíny. Alebo ponúkajú pôdu na prenájom turbín a tiež významne zarábajú. Už spomínaný Mastershausen zarába vďaka 14 turbínam približne 300-tisíc eur ročne. Investujú ich do ľudí. Každý novorodenec dostane 1 000 eur. Každá rodina, ktorá sa rozhodne v obci kúpiť a zrekonštruovať starý dom podľa prísnych nízkoenergetických štandardov, dostane 50-tisíc eur. Na stavbu škôlky obec prispela sumou 160-tisíc eur, na sálu pre mládež 60-tisíc eur, na štúdio pre hudobný klub 50-tisíc eur, ihrisko, vyhliadková veža, špeciálna doprava pre seniorov k lekárovi…
Nadšený výpočet zahatajú prosté otázky. A čo, keď vám prestane na panely svietiť slnko? A keď nebude fúkať vietor? Alebo naopak. Nepreťažuje nadbytok slnečnej energie elektrickú sieť? Spravíme ju inteligentnou, presviedčajú nás koordinátori projektu Designetz. Pripravujú sieť, ktorá bude zbierať presné dáta o tom, koľko elektriny a kedy míňa ktorý spotrebič, ktorá domácnosť, ktorý podnik. Následne optimalizuje spotrebu a harmonizuje s výrobou elektriny zo slnka a vetra. Do batérií ukladá prebytky energie, ktoré potom distribuuje odberateľom so zvýšenou spotrebou. Je to koncept, ktorý prevracia tradičnú schému naruby. Namiesto niekoľkých veľkých elektrární a centralizovaných rozvodných sietí kladie dôraz na sieť malých domácností, ktoré sa vďaka obnoviteľným zdrojom stávajú nielen spotrebiteľmi, ale aj výrobcami energie.
Mesto Wolfhagen s 13 500 obyvateľmi založilo mestský podnik Stadtwerke Wolfhagen. Štvrtinu v ňom vlastní družstvo obyvateľov, tri štvrtiny mesto. Nakúpili fotovoltaiku a 12 turbín a elektrickú sieť, 100 percent ich elektriny dnes pochádza z obnoviteľných zdrojov. V čase našej návštevy je zamračené a vietor príliš nefúka. Grafy, ktoré nám ukazuje Markus Hutzinger z mestského podniku, naznačujú veľký nesúlad. Kým väčšina energie zo slnka a vetra je vyrobená uprostred dňa, jej spotreba je najvyššia ráno približne od 6. do 11. hodiny a večer od 18. do 21. hodiny. Čo s tým? Aj oni by mohli využiť batérie, ale tie sú podľa pána Hutzingera stále drahé. Namiesto toho zaviedli tarify. Nie dve, tri, ale variabilné tarify, ktoré sa menia každý deň, každú hodinu. Cena elektriny kolíše od 10 do 46 centov za 1 kWh. Vychádza z predpovede počasia, predpovede spotreby a trhových cien.
Projekt experimentálne overujú v 35 domácnostiach, ktoré si na tabletoch sledujú vývoj taríf. Vlastne ani nemusia, pretože to za nich z veľkej časti automaticky môže robiť počítač, ktorý opäť optimalizuje a prispôsobí spotrebu a zapínanie a vypínanie jednotlivých spotrebičov podľa ceny. Sú ochotní ľudia prispôsobovať svoje návyky sieti? Ako kto. Do projektu zapojili ľudí od 18 do 82 rokov. Niekto nezmenil svoje správanie vôbec a mal vyššie účty, no našli sa aj takí, ktorí ušetrili za deväť mesiacov 400 eur. Objavil sa dokonca človek, ktorý sa odmietal sprchovať dva dni, pretože tarifa bola vysoká.
Vratký most do budúcnosti
Cez hmlu len veľmi neochotne presakuje ranné svetlo a okolie dediny Klosterkumbd zostáva skryté. „Toto je moje najobľúbenejšie počasie,“ znenazdajky sa nám prihovorí ktosi z miestnych. Hmla? „Áno hmla. Aspoň nevidím veterné turbíny. Myslíte si , že som rád, že stoja za mojím penziónom?“ pýta sa. Blízko Klosterkumbdu je pritom len šesť veterných turbín.
A predsa to stačilo nato, aby rozhádali susedov. Prečo by mala stáť bližšie k môjmu domu ako k tvojmu? „Keď som sa ako malý prechádzal po lese, akoby to bola púšť, všade ticho, občas sova a z diaľky kravy. Ale teraz počujete ten zvuk. Zzzzzz. Akoby pristávalo lietadlo,“ pokračuje pán. Je nahnevaný? Zatrpknutý? Vôbec nie. Presviedča nás, že radšej strpí vrtule ako komíny tepelnej či jadrovej elektrárne. A sebakriticky dodáva, že práve toto budeme musieť naučiť generáciu, ktorá príde po nás. Že zdieľame spoločný priestor, máme spoločnú zodpovednosť, musíme robiť kompromisy.
Večer kráčame po ceste v poliach za dedinou Mörsdorf. Úplne obyčajná dedina. Na prvý pohľad tu nie je nič extra. Tak ako to, že je tu premávka ako v meste na korze? Kam prúdia tie davy? Za horizontom sa odhalí most. Neohúri dĺžkou (360 metrov) ani výškou (100). Tvorí ho jednoduchá oceľová konštrukcia, ktorá však ponúka nevšedné výhľady na jesenné údolie. Niečo podobné možno nájsť až v stovky kilometrov vzdialených Alpách. „Nikto nám neveril. Každý sa nám smial a hovoril o nás, že sme blázni. Kto by sa už len chcel prejsť po takomto moste,“ spomína Ingo Börsch, jeden z autorov idey. Aj očakávaná návštevnosť 170-tisíc turistov ročne bola všetkým na smiech.
Ubehli dva roky od otvorenia. Za ten čas si most prišlo pozrieť 570-tisíc návštevníkov! A ocitol sa v prvej stovke najnavštevovanejších miest v celom Nemecku. Dedina, o ktorú by predtým nikto nezakopol, sa rýchlo spamätala. Ľudia znovu otvárajú kaviarne, reštaurácie, penzióny. Most Geierlay by navždy zostal len snom a terčom posmechu, nebyť veterných turbín, ktoré obci Mörsdorf zarobia ročne asi 205-tisíc eur.
Vietor zmocnie, celý most sa rozochveje a ľudia hľadajú oporu. Možno práve on symbolizuje neistý prechod k obnoviteľným zdrojom energie. Chce to len odvahu vykročiť.