Pretože vtedy sa často siahne po prvom „efektívnom“ protipovodňovom opatrení. Odstránia sa stromy vyrastajúce z brehov, vraj tvoria prekážku. Keď už niet stromov, nemá čo spevňovať brehy. A voda z nich odkrajuje. Čo s tým? Zasypať breh niečím, čo ho spevní. Ideálne stavebným odpadom, ale aj odrezkami zo záhrady, niekto volí dokonca kuchynský odpad. Tí istí ľudia, ktorí sem prišli žiť a bývať kvôli živej rieke, neváhajú túto nádheru hneď za svojím plotom zasviniť.
Prvá z troch reportáží zo série Slovensko má esá proti klimatickej kríze – lesy, rieky, jaskyne. No postupne ich likviduje. Autor Andrej Barát získal za ne Novinársku cenu 2020 v kategórii Písaná žurnalistika – reportáž.
Lenže odpad pred povodňami, pochopiteľne, nepomáha. Vtedy sa blíži ďalšie, už definitívne protipovodňové opatrenie. Rieka sa prebagruje a narovná. Vyrúbu sa ďalšie stromy. A brehy sa buď vybetónujú alebo úhľadne obložia veľkými balvanmi. A je to. Rieka síce „zomrela“, ale ľudia majú za záhradami konečne pekný kanál ako z katalógu. Zarovnaný, uhladený a už nie nebezpečný. Majitelia domov a pozemkov môžu byť spokojní.
Už asi zabudli, že ich na začiatku prilákala vzácna vec v krajine – prirodzenosť, neporušenosť prírody. Nerešpektovali ju, chceli si ju podmaniť, skrotiť, a tým ju zničili. Podobné príbehy majú mnohé slovenské potoky a rieky, odlišnosti sú v detailoch. Všetky však majú úplne rovnaký horký koniec.
Zničená rieka totiž pošramotí život nasledujúcej generácii, ktorá sa bude musieť popasovať s klimatickou krízou. Naše deti a naši vnuci sa budú všemožne usilovať navrátiť prirodzenosť riekam, kde sa to len dá. Aby udržali v krajine vodu. Biodiverzitu. Pestrosť. Už sa to deje.
V Európe odstránili už vyše 3 500 technických bariér a priehrad na vodných tokoch. V Nemecku, v Rakúsku, v Česku sa všade tam, kde je to len trochu možné, menia narovnané skanalizované toky na prirodzené a slobodné rieky. A dokonca aj na Slovensku na Dunaji sa inžinieri v spolupráci s prírodovedcami usilujú vrátiť prirodzený charakter aspoň bočným riečnym ramenám. Len pred dvoma mesiacmi sa sprietočnilo Kľúčovské rameno.
V skratke – spoločnosť najprv vynaloží milióny eur na to, aby skrotila niektoré úseky riek. A potom dá milióny na to, aby tým istým úsekom vrátila prirodzenú tvár. Aký to má zmysel? Podobná otázka sa vynorí na konci prechádzky po asi kilometrovom úseku riečky Domanižanka. Jedného z posledných vzácnych vodných svetov. Tiež ho úplne zničíme?
Posledný jednorožec
Ťažko uveriť, že v zóne, kde sa nezadržateľne rozrastá mesto – Považská Bystrica a jej predmestie – sa ešte nachádza prírodný klenot. Priamo v Prečíne za domami sa skrúca prirodzene meandrujúca podhorská rieka. Poskakujúce brehy Domanižanky obopínajú vŕby krehké (sú to síce krátkoveké rýchlorastúce stromy, no niektoré sa výnimočne môžu dožiť aj 1 000 rokov, ak ich človek pravidelne zrezáva „na hlavu“), staré jelše, mohutné jasene a lipy.
Chiropterologický prieskum z októbra minulého roku potvrdil výskyt deviatich druhov chránených netopierov. Ich príbytky a loviská sú naviazané práve na tieto brehové porasty. „Medzi nimi bol zaznamenaný dokonca aj veľmi vzácny druh rajniak obrovský, ktorý je potvrdený iba na 2,3 percentách územia Slovenska,“ upozorňuje zoologička Ivana Kalafusová zo Správy CHKO Strážovské vrchy.
Foto: Martin Dúbravka
Aha, pstruh! Zbytočne sa však derie hore prúdom, ďalej sa nedostane. V Prečíne stojí nepreniknuteľná betónová bariéra, malá hať. Ak by sa mu aj podarilo vyskákať po úzkych vybetónovaných schodíkoch, ktoré tu inžinieri naprojektovali pre ryby, zastaví sa pred veľkým plechom. Ten už žiadna ryba nepreskočí. To už ľudia nemôžu na riekach stavať žiadne hate? „Všetko by bolo v poriadku, keby tu bol funkčný rybovod, ktorý by umožňoval prechod rybám a vodným organizmom,“ hovorí zoologička.
Desiatky nefunkčných rybovodov na Slovensku vygumovali život na horných tokoch. Už sa do nich nedostane pstruh potočný, symbol slovenských potokov, ktorý sa koncom leta a na jeseň ponáhľal vytrieť do vlásočníc a najmenších prítokov. Len na Domanižanke sa kedysi chytalo 1 800 pstruhov za rok. Vytratil sa aj lipeň. „To je taký posledný jednorožec slovenských potokov,“ dodáva Igor Sádecký, rybár a aktivista.
Zhruba od stredu Prečína až po dolný koniec katastra obce si však Domanižanka zachovala svoju prirodzenú podobu. Je to dokonca počuť. Monotónny zvuk zregulovanej časti zrazu vystrieda hravý šum, žblnkot, rieka dáva o sebe nahlas vedieť.
Sádecký Domanižanku oslovuje – moja rodná rieka. „Je jedinečná. Krásna.“ Zlatá. Veľká časť Domanižanky prechádza po vápenci, ktorý sa zafarbí biofilmom do zlatej farby. V útlych meandroch sa skutočne vynárajú zlaté pieskové lavice. Nuž a Domanižanka sa práve v tejto časti Prečína sporadicky vylieva v jarnom období na časť polí.
Prečo stavali? Lebo sa to môže
„Už keď sa robil územný plán obce Prečín, Správa CHKO Strážovské vrchy vedenie obce upozorňovala, nech do tohto územia nenavrhujú výstavbu, lebo tam budú problémy. Nikto však nerešpektoval požiadavky Štátnej ochrany prírody a dokonca ani Štátnej vodnej správy, ktorá takisto upozornila, že ide o inundačné (podmáčané, zaplavované) územie,“ naznačuje zoologička Kalafusová. A dodáva, že obe štátne inštitúcie nemajú zákonné páky na to, aby podobnej výstavbe zabránili. Môžu len varovať.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Foto: Andrej Barát, Pravda
Už tu stoja tri domy. Pýtali sme sa starostu Prečína Antona Lagíňa, ako je možné, že sa umožnila ich stavba na dolnom konci obce, kde sa rieka pravidelne vylieva. Odpovedá, že Správa povodia stredného Váhu (spadá pod Slovenský vodohospodársky podnik) odobrila výstavbu pri rieke pod podmienkou, aby tieto rodinné domy nemali suterény. „A keď dajú súhlasné stanovisko, aj s opatreniami, tak chalupa tam vznikne,“ poznamená starosta.
Práve dolný koniec obce, ktorým sa vinie najzachovalejšia časť Domanižanky, má najnovšie chrániť protipovodňový projekt Slovenského vodohospodárskeho podniku pod názvom Prečín – úprava Domanižanky. „Predpokladaná suma na realizáciu stavebných prác predstavuje 615-tisíc eur bez DPH a bude hradená z Operačného programu Kvalita životného prostredia,“ spresňuje hovorca štátneho podniku SVP Marián Bocák.
Časť koryta Domanižanky sa prebagruje, aby cez úsek mohla bez problémov prejsť storočná voda. Niekde sa prehĺbi, vyrovná, spevní betónom. „Celý jeden breh sa upraví kamennou rovnaninou. To znamená, že sa naň naukladajú kamene tesne vedľa seba,“ upozorňuje Kalafusová.
Ešte predtým sa však vyrúbe značná časť brehových porastov. Farebným sprejom sa už vyznačili stromy, ktoré pôjdu dole. Prírodovedci so zdesením zisťujú, že z Domanižanky zmiznú práve mnohé tie staré vŕby, jelše a jasene, na ktoré je naviazaný vzácny život. Prečo? Lebo sa to môže. A zo zákona paradoxne musí.
Sú stromy zlé alebo dobré?
Keď sa pracovníci Štátnej ochrany pýtali ľudí zo SVP, ktorí robili značky pre výrub, dostali odpoveď, že sa postupovalo podľa vodného zákona. „Veľká väčšina týchto stromov je v koryte toku, kde majú právo vyrúbať tak či tak všetko,“ opakuje ich vysvetlenie dendrológ Peter Pajger. Strom, ktorý prerastá breh rieky, sa totiž vníma ako prekážka v toku.
Dnešný trend je úplne iný. Dá sa to robiť citlivo aj voči prírode.Andrej Škrinár, inžinier, Katedra vodného hospodárstva krajiny
Je to podobné ako so stromami pri ceste. Keď niekto nezvládne situáciu na ceste a s autom sa zabije o strom, nezriedka zaznie požiadavka, že treba vyrúbať celé stromoradie. Veď stromy predstavujú riziko. Len sa akosi zabudlo na šoféra.
„Keď príde povodeň, tak sa splavený odpad nachytá na stromy. Stromy vyvalí a ľudia hovoria, že treba rúbať stromy pri riekach. Lebo sa na nich zachytáva odpad. Ale nikto nerieši, odkiaľ sa ten odpad berie,“ rozhorčuje sa Sádecký. Popri Domanižanke netreba robiť veľké pátranie.
Odpadky lemujú celý pravý breh, hneď za bránkami, plotmi a záhradami rodinných domov. Navŕšené psie výkaly. Betón z rozostavaného domu. Tehly. Záhradný odpad. Mulč, piliny, naukladané konáre, pokosená tráva. Odpadky z kuchyne, zhnité jablká, zemiakové šupy, igelitky. Stačí, aby sa dvihla hladina a veľkú časť z toho si odnesie a „odloží“ o čosi ďalej. Presne týmto spôsobom sa pozdĺž brehov riek šíria do celej krajiny nebezpečné invázne rastliny, napríklad z odrezkov zo záhrad.
Až po chvíli si však človek uvedomí ten najhorší dôsledok. Že pri niektorých precíznejšie uložených kopách na brehoch Domanižanky nejde o bezohľadnosť. Ale o zámer. Na pravom brehu už vidno vyrúbané stromy, voda si uberá z hlineného profilu a pomaly si odkrajuje zo súkromných pozemkov. A najmä tam sa kladie odpad. Niektorí pôvodcovia tohto smetiska podľa Sádeckého skutočne veria, že takto spevnia brehy rieky a ochránia pozemky pred vodným živlom.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Darmo im príroda na protiľahlej strane ukazuje, ako sa to skutočne robí. Stačí tu nechať rásť strom, ktorý breh svojimi koreňmi oblapí a drží. Český inžinier a expert na vodohospodárske stavby Tomáš Just, ktorý sa venuje revitalizácii riek, na svojich prednáškach často hovorí, že koreňový systém sa nedá ničím nahradiť.
Akoby to bola pevnosť. Machom obrastený koreňový labyrint, z ktorého pod vodou vyrastajú jemné červenejúce vlásočnice. „Práve tam sa rady zdržiavajú raky,“ ukazuje zoologička Kalafusová. Aj napriek odpadkovému golieru si Domanižanka udržala prirodzenosť. Zoologička vzápätí vyťahuje z vody čosi ťahavé a zelené. Nie je to riasa, ktorá sa zvykne hojne vyskytovať v skanalizovaných a prehriatych tokoch. Ale krásny mach – prameňovka obyčajná. Výnimočná rastlina, ktorá indikuje zachovalosť potokov. Z jej lístočkov sa vygúľa drobný krivák a vrtí sa na ruke. Malý kôrovec je potravou pre pstruhy.
Foto: Andrej Barát, Pravda
V Domanižanke žije celé spoločenstvo zaujímavých miniatúrnych živočíchov vrátane rôznych druhov podeniek a pošvatiek, ktoré naznačujú veľmi dobrý ekologický stav potoka. Sádecký obráti kameň a na spodku sa hmýria larvy potočníkov, ploskulice. Opodiaľ preletí volavka popolavá. Loví tu aj bocian čierny.
To všetko sa tu drží vďaka spolupráci stromov a potoka. A to všetko zmizne spolu s vyrúbanými stromami. A stane sa ešte čosi.
Ryby sa bez stromov zadusia
Zoologička, dendrológ a rybár prekračujú ďalšie kopy odpadkov a ďalšie mohutné korene stromov. Od inžinierov, starostov, developerov si neraz vypočujú výčitku, že ochranári sa aj tak zbytočne vzrušujú – „zvieratká“ sa predsa niekam presťahujú. Ale kam, keď je to už skoro všade zregulované, vybetónované, upravené, vyrúbané? Z celkovej asi 20-kilometrovej dĺžky Domanižanky je už teraz asi 33 percent upravených.
Ak sa odstráni brehový porast, v rieke začne byť neznesiteľne horúco. A dusno. „Malý vodný tok je bytostne závislý od tienenia brehových porastov. Tie bránia prehrievaniu. Z prehrievanej vody uniká rozpustený kyslík, pretože voda s vyššou teplotou stráca schopnosť zadržiavať vo vode rozpustený kyslík. Ryby a aj ostatné citlivejšie druhy bezstavovcov sa začnú dusiť – doslova! Rieka navyše stratí samočistiacu schopnosť. To s oneskorením ovplyvní aj kvalitu podzemnej vody,“ upozorňuje Kalafusová.
Spomínali sme volavku. Je odpozorované, že na odkrytých miestach volavky vo väčšej miere vylovia ryby. Stromy a kroviny predstavujú ďalšiu formu ochrany. V krovitých porastoch volavka nedokáže pristáť. Práve v týchto miestach skúsení rybári vyťahujú najkrajšie kusy.
No nie všade rieku strážia stromy. Ani nemusia. Tam, kde breh Domanižanky nespevňuje vegetácia, vidno, ako si voda z brehu uberá a prirodzene meandruje. Prudko alebo pozvoľna. V hlinenom profile vzniká kolmá stena. A v nej diera – hniezdo rybárika riečneho. Ďalšieho európsky významného druhu. Hlboké tône sa striedajú s plytčinami. Voda sa krúti, niekde lenivo tečie. Rád tu loví vodnár.
Keď sa však rieka prebagruje, koryto rozšíri, stromy z brehovej čiary sa vypília, breh sa zakryje fóliou a obloží kameňmi, celé to pestré prostredie sa zničí. Tône sa zarovnajú, ostré meandre napriamia. Nebude tu rybárik, nebude tu mať čo loviť bocian čierny, nebudú tu žiť ani loviť netopiere. V prehriatej vode nebudú ryby. Miesto machu sa budú rozširovať riasy. Už to nebude Domanižanka.
Aj napriek tomu sa príslušné úrady (napríklad Výskumný ústav vodného hospodárstva, tiež stavebný úrad) vo svojich stanoviskách vyjadrili, že ďalšie zregulovanie Domanižanky neohrozí životné prostredie ani záujmy spoločnosti. Celé to bude navyše financované z fondov Európskej únie, hoci Rámcová smernica o vode zaväzuje členské štáty, aby zabránili zhoršeniu ekologického stavu riek!
Vôbec však nejde o ojedinelý prípad. Práve naopak.
Dávno prekonané spôsoby
Zaujímavý je pohľad do prípadovej štúdie z roku 2016, ktorú vypracovala ekologička a expertka spolupracujúca s WWF Slovensko Martina Barancová Paulíková pod názvom Ako boli použité peniaze z operačného programu Životné prostredie (OP ŽP) na ochranu pred povodňami?
Analyzovala 136 projektov podporených z OP ŽP v rokoch 2007 až 2013. „Čo sa týka regulácie a úprav vodných tokov, vo väčšine prípadov, ako ukazujú aj fotografie z úspešne realizovaných projektov, došlo k výrazným hydromorfologickým zásahom do pozdĺžnej aj bočnej spojitosti, a to bez náležitého posúdenia, respektíve bez udelenia výnimky podľa článku 4.7. Rámcovej smernice o vode,“ uvádza sa v štúdii. Zo 136 projektov by sa len 11 dalo označiť za prírode blízke, alebo takzvané „zelené“. Drvivá väčšina patrí medzi takzvané „sivé“ opatrenia, pri ktorých sa používa betón, už spomínaná kamenná rovnanina alebo ďalšie technické opatrenia, ktoré výrazne zmenia charakter rieky.
Sú však rieky prednejšie ako život a zdravie ľudí? Ako ochrana ich majetku? Určite nie. Aj v prípadovej štúdii sa zdôrazňuje, že zelené a sivé opatrenia na ochranu pred povodňami by nemali byť konkurenčné, ale mali by sa vzájomne podporovať. „Preferovanie iba jedného typu opatrení a smerovanie väčšiny financií do sivých opatrení však môže znamenať vážne environmentálne, ekonomické aj technické dôsledky v budúcnosti,“ upozorňuje štúdia.
Faktom je, že v prípade protipovodňovej ochrany na Domanižanke už boli načrtnuté tri (!) prírode blízke riešenia. A to v rámci štúdie na Katedre vodného hospodárstva krajiny na Stavebnej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Sú to také, ktoré sa usilujú chrániť ľudí, ich majetok a zároveň sa snažia čo najmenej zasahovať do prirodzenosti Domanižanky. Jedno z nich napríklad navrhuje, že by sa vybudoval suchý kanál popod neďaleký les a do pôvodného koryta Domanižanky by sa takmer vôbec nezasahovalo. V prípade povodne by prebytočná voda prepadla cez betónový prah a odviedla by sa suchým kanálom za dedinu.
Podľa inžiniera a odborníka na úpravy a revitalizácie tokov Andreja Škrinára zo spomínanej katedry sú klasické opatrenia ako obkladanie brehov kameňmi, napriamovanie a narovnávanie na Slovensku stále časté, no pritom sú úplne nevhodné. Najmä v úzkych tokoch. Predstavujú dávno prekonané spôsoby. „Je to pohodlné, jednoduché. Možno je to z hľadiska protipovodňovej ochrany dobré, no je smutné, že je to to jediné, čo nás zaujíma. Negatívnym dôsledkom totiž bude, že sa tok umŕtvi. Koryto stratí svoju členitosť, ktorá je dôležitá pre rastliny a živočíchy. Pripravíme ich o priestor,“ hovorí Škrinár. Ľudia by nemali vziať riekam slobodu – možnosť meniť svoj tvar.
Ak sa podľa neho bagrom koryto úzkej riečky rozšíri, pretvorí sa na ploché, zarovnajú sa všetky nepravidelnosti, nerovnosti, zasypú tône, vznikne tok, v ktorom ryby nemajú šancu existovať. Pretože v suchšej polovici roka tu bude voda v širokom koryte tiecť iba v niekoľkocentimetrovej výške, kde ryby nedokážu plávať.
Na Slovensku stále prevláda utkvelá predstava o vodných stavbách, že majú nemenne pretrvať desiatky rokov. Takmer vôbec sa nehľadajú riešenia, ktoré by rešpektovali dynamiku rieky, ako to robí napríklad firma Šindlar v Česku (písali sme o tom v rokoch 2017 a 2018). Naozaj sa to dá. „Dnešný trend je úplne iný. Dá sa to robiť citlivo aj voči prírode,“ mieni Škrinár. Tak prečo to neskúsiť aj v Domanižanke?
Boj o každú piaď
Starosta Prečína Anton Lagíň zakontruje, že je to otázka na nositeľa projektu – SVP. A dodá, že projekt musí jednoducho postupovať podľa technických noriem. Stále však dobiedzame otázkami, či by obec nemala vyvinúť maximálne úsilie, aby sa v jej katastri presadilo prírode blízke protipovodňové riešenie. Aby sa zachovalo to pekné, čo majú. „Keď to niekto navrhne, každú takúto aktivitu v momente podporím! Ale musí to prejsť majetkovými vzťahmi,“ povie nakoniec starosta. „Každý si cení piaď zeme. Stráži si ju. A ľudia tu chcú predsa žiť!“
Niektorí obyvatelia nechcú, aby sa Domanižanka vylievala na ich polia. Ďalší zasa podľa starostu majú problém s tým, že riečka za ostatné roky zmenila svoje koryto natoľko, že im zasahuje do pozemkov a narúša pôvodné výmery. To naozaj nevedeli, že sa rieka bude takto prirodzene správať?
Rieka navyše stratí samočistiacu schopnosť. To s oneskorením ovplyvní aj kvalitu podzemnej vody.Ivana Kalafusová, zoologička
Tu sa skrýva aj vysvetlenie niektorých čiernych skládok na brehoch rieky. Ľudia ich jednoducho „ukladajú“ na vlastnom pozemku. A tam si predsa každý „môže robiť, čo chce“. Podľa Sádeckého však akosi zabúdajú na to, že pritom porušujú viacero zákonov naraz – vodný zákon, zákon o odpadoch, zákon o ochrane prírody a krajiny. A tiež zákon o ochrane pred povodňami, kde sa uvádza, že v „inundačnom území je zakázané umiestňovať skládky odpadu“. Pýtame sa SVP, prečo v Prečíne neiniciujú upratovanie? Podľa hovorcu by táto otázka mala smerovať na obce. A to, že ľudia vytvárajú čierne skládky pri riekach, vraj nevedia ovplyvniť. „Odstraňujeme len následky, ktoré spôsobuje ľahostajnosť ľudí a nízke environmentálne povedomie. V rámci svojich možností náš podnik v rámci celého Slovenska odstraňuje odpad, čo stojí ročne státisíce eur,“ presviedča hovorca Bocák. Starosta Prečína sa zas bráni, že už X-krát boli odpad pri rieke upratovať, ľudí upozorňovali, hrozili sankciami.
Vráťme sa ale k prírode blízkym riešeniam. Pýtame sa SVP, prečo ich nezvolili na Domanižanke. „SVP pri regulácii tokov uprednostňuje prírode blízke opatrenia, pokiaľ to situácia dovoľuje. Realizujeme ich najmä mimo zastavaných území, no vzhľadom na osídlené mestá a obce, ktoré sa čoraz viac rozvíjajú, nie je vždy možné to uskutočniť v intravilánoch. Tu hovoríme o stiesnených priestoroch, kde hranice domov či pozemkov často kolidujú s pobrežnou čiarou toku, a tak vybudovať sypanú zemnú hrádzu nie je možné. V takých prípadoch používame kameň a, ak je to nevyhnutné, aj betónové opevnenia, kde to staticky nie je možné zrealizovať inak,“ odpovedá hovorca Bocák.
A predsa je jedno účinné, prosté a najlacnejšie riešenie. Lacnejšie ako akékoľvek zelené či sivé opatrenia. Predsa nedovoliť ľuďom stavať tam, kde sa rieka vylieva.
Príspevok k pohode ľudí
Domanižanka má ešte jedného vzácneho obyvateľa. Vydru riečnu. Žije v tesnom susedstve ľudí! V samom centre obce pod cestným mostom si značkuje teritórium. Práve v nej, v rybárikovi a v ďalších vzácnych tvoroch vidia ochranári šancu. Na to, aby sa projekt na Domanižanke mohol zrealizovať, bude totiž zhotoviteľ potrebovať výnimku z druhovej ochrany týchto živočíchov a rastlín. O výnimke bude čoskoro rozhodovať ministerstvo životného prostredia.
„Je smutné, že ochrana majetku má vždy prednosť pred ochranou prírodného bohatstva našej krajiny. Tiež je smutné, ako sa obce rozširujú a úrady iba ticho vydávajú povolenia na ďalšie ničenie riek. Mali by sme ako spoločnosť dospieť a chrániť to, čo nám z riek zostalo. Veď rieky tu boli dávno pred nami,“ rozpráva Sádecký. Veselo meandrujúca Domanižanka je preň útechou. Hoci sú rôzne pohľady na to, čo dokáže „povzbudiť“.
Foto: Igor Sádecký
V dokumente k podobnej technickej úprave Podhradského potoka (je dostupný na stránke SVP) sa píše v časti Prínosy pre ľudské zdravie: „Zníženie pravdepodobnosti záplav v obci Košecké podhradie bude mať pozitívny vplyv na jej obyvateľov, nakoľko ich psychický stav má významný vplyv na celkový zdravotný stav obyvateľov. Dobrý zdravotný stav obyvateľov vedie k úspore nákladov v sektore zdravotníctva a má pozitívny vplyv aj na zamestnanosť, respektíve podnikateľské aktivity (len zdravý zamestnanec môže podávať požadovaný výkon).“ V skratke by sa to dalo pochopiť tak, že stačí rieku „skrotiť“ kameňmi, betónom a hneď sa ľudia cítia lepšie. Ale to by nebolo fér. Čo tak zamyslieť sa nad tým, ako sa mnohí ľudia cítia, keď uvidia „svoju“ kedysi živú rieku, ako je zrazu opevnená kamennou rovnaninou?
Blížime sa k poslednému bodu prechádzky po Domanižanke. K prameňu, výveru na poli. Niekoľko kilometrov odtiaľ je Rajec, od ktorého si požičala meno pramenitá voda v balených fľašiach, ktorej reklamné šoty zobrazujú, že pochádza z panenskej prírody, kde si spokojne nažívajú „zvieratká“. Kde sa tá skutočná panenská príroda ešte zachová?