Keď prichádzame, Spiš sa ešte neprebudil z hmly. Dušanovi Bevilaquovi to pripomenulo, ako ešte pred niekoľkými rokmi práve počas inverzie nachádzali ľudia podobné guľôčky priamo v meste – ortuť sa vyzrážala v odkvapových rúrach.
Je očitým svedkom, ako ortuť na strednom Spiši ničila ľudí. Ako chemický inžinier sa dlhé roky v teréne venoval hygiene práce. Neskôr bol prednostom bývalého Okresného úradu životného prostredia v Spišskej Novej Vsi. Je tiež členom Spišského dejepisného spolku.
„Spiš dal civilizácii a pokroku dosť. Konečne by sa mu to mohlo vrátiť. Aby tu mohli ľudia normálne žiť. Práve teraz je šanca, keď Európska únia chystá plán obnovy po kríze. Naskytla sa príležitosť za pomoci fondov EÚ naprávať resty z minulosti. Na Spiši by sa mohla zmeniť štruktúra poľnohospodárstva a hospodárenia v krajine.“ Ako však môže byť poľnohospodárstvo spásou pre región poznačený baníctvom?
Hory plné rúd. A jedu
Baníctvo a hutníctvo sa na Spiši rozvíjali už za čias Keltov. V stredoveku región zmocnel vďaka podnikavosti nemeckých kolonistov, ktorých do Uhorska pozval kráľ Belo IV. po tatárskom vpáde, no najmä vďaka – Slovenskému rudohoriu. Spišská meď sa za Kolumba vyvážala do Ameriky, Indie. Zlato, striebro plnili kráľovské pokladnice. Práve vďaka bohatým náleziskám ďalších kovov si mohol Spiš dovoliť nádheru ako oltár Majstra Pavla v Levoči či Madonu v Ľubici. Ale za akú cenu?
„Odhaduje sa, že za uplynulých 700 rokov, počas celej doby montánnych aktivít, uniklo na Spiši do životného prostredia 30-tisíc ton pár ortuti. A s nimi ďalšie sprievodné znečisťujúce látky. Ťažké kovy v polietavom prachu, oxidy síry, dusíka, uhlíka,“ naznačuje pán Bevilaqua.
Ortuť však prúdila do okolitej krajiny veľmi výrazne v 20. storočí počas činnosti bývalej ortuťovne v Rudňanoch, ktorá predstavovala monopol v celom Československu. Ortuťonosná ruda sa tu v rôznych prevádzkach ťažila a spracúvala zhruba do roku 1995 a pán Bevilaqua, ktorý dostal za úlohu založiť laboratóriá hygieny práce, v týchto závodoch meral kvalitu prostredia.
Tunajší robotníci mali extra výhody. Iba šesťhodinovú pracovnú zmenu. Dlhé dovolenky, liečenia v Tatrách. Dostávali zadarmo desiatu. Často slaninu. „Pretože tuky viažu ortuť. Jej koncentrácie však boli vysoko nad normou. Šéf ma karhal za to, že hovorím robotníkom pravdu, akú majú kvalitu pracovného prostredia. Aj napriek tomu, že neskôr kúpili novú technológiu, úniky ortuti a ďalších toxických látok z pecí boli nehorázne. Ukázali nám zábery ortuťovne v Španielsku, robotníci tam chodili v čistých bielych montérkach. Z Rudnian ste vychádzali špinavý ako prasa. V Československu na to kašľali.“ Zvyšky zo spracovanej rudy sa zvážali na odkalisko. A odtiaľ vody a vietor zvyšky ortuti a ďalších ťažkých kovov roznášali a dodnes podľa Bevilaquu roznášajú ďalej do okolia.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Bevilaqua navštevoval ďalšie okolité banské, hutnícke či úpravárenské prevádzky. Smolník. Tiež Švedlár, kde na to, aby získali čistý kremeň, museli rudu čistiť kyselinou fluorovodíkovou. „Bola rozliata po celej hale po dlážke. Vošiel som dnu s topánkami a vyšiel von – bez podrážok. Kyselina sa neskôr dostala do podzemných vôd. Objavila sa v prameni pod kopcom. Doteraz tá budova stojí, nevieme, čo s tým,“ pokračuje bývalý hygienik.
„Komunisti sa snažili dať prácu ľuďom všade. Ale nerobili to efektívne. Pod zámienkou sociálneho zmieru ničili životné prostredie. Za každú cenu chceli udržať baníctvo, hutníctvo. Napríklad Kovohuty Krompachy. Kedysi vyrábali meď z našich rúd. Meď však skončila a tak dovážali koncentráty z Južnej Ameriky, ktoré nikto iný nechcel kupovať, pretože obsahovali veľké množstvo arzénu. Arzén šiel do ovzdušia v Krompachoch, nedalo sa tam žiť ani dýchať. Tak postavili vyšší, 100-metrový komín. Týmto sa však jedy dostali do ešte širšieho okolia,“ hovorí Bevilaqua.
Profesor Ondrej Hronec sa 35 rokov zaoberá ochranou a tvorbou životného prostredia, špecializuje sa na ťažké kovy v pôdach. Keď ešte pôsobil na Univerzite Veterinárneho lekárstva v Košiciach, riešili približne pred 30 rokmi prípad, keď na družstve na strednom Spiši uhynulo naraz 290 oviec, ktoré sa pásli blízko podniku Kovohuty Krompachy. Pitva odhalila cirhózu pečene. „Spôsobila ju meď, ktorá sa z ovzdušia usádzala na pasienkoch,“ spomína. Keď sa s kolegami zastavil v neďalekej obci Kluknava a hľadal lekára, jedna obyvateľka mu vysvetľovala, že oni sú len dedina žien. Chlapov tu nemáme. A čo, odišli do Ameriky? Nie, oni robili vo fabrike v Krompachoch. Nikto sa nedožil penzie.
A neboli to len bane, rudy, prevádzky, čo poznačili spišskú krajinu.
Ortuťové obilie, mäso, mlieko
Na spišských družstvách sa podľa bývalého hygienika dlhé roky „rozšafne“ používali umelé hnojivá – lacné superfosfáty z Afriky, ktoré takisto obsahovali ťažké kovy. Aby obilie neplesnivelo, osivá sa morili Agronalom, organokovovou zlúčeninou na báze ortuti. Dnes je Agronal zakázaný, no toto obilie sa (nielen) na Spiši dlhé roky sialo. Organoortuť je rozpustná vo vode, v biologických tekutinách, preniká do prostredia.
A celkový výsledok? Stredný Spiš na mape Slovenska zobrazujúcej zamorenie ortuťou v pôde suverénne „svieti“. Mapa sa objavila už v roku 1994 v Stratégii štátnej environmentálnej politiky v okrese Spišská Nová Ves. Už v čase prípravy tohto dokumentu boli známe ďalšie závažné výsledky meraní z regiónu Spiša. V mäse dobytka a oviec bola norma na ortuť prekročená päťnásobne, vo vnútornostiach 15-násobne. V kravskom mlieku dvojnásobne. V mäse poľovnej zveri 70-násobne. A v mäse rýb z vodnej nádrže Ružín dokonca 87-násobne!
Ortuť nesmrdí. Nie je vidieť. Prejavuje sa nenápadne, zákerne.Dušan Bevilaqua
„Doteraz je ortuť v pôdach, v ovzduší, dnes to však nikto poriadne nemeria. V tejto pôde by sa nemali pestovať potraviny, nemali by sa chovať zvieratá na mäso či mlieko. Ortuť nesmrdí. Nie je vidieť. Prejavuje sa nenápadne, zákerne. Ukladá sa v ľudskom tele a prejavuje sa pomalými zmenami,“ prízvukuje Bevilaqua.
Podľa zistení talianskych vedcov stačí už veľmi malá koncentrácia ortuti na to, aby spustila v detskom organizme závažné zmeny. Poškodí pamäť, pozornosť, motoriku, schopnosť reči, môže byť príčinou mentálnej retardácie. Štúdia vyšla v časopise International Journal of Environmental Research and Public Health pod názvom Mercury in Children (Ortuť u detí).
V prípade jedovatých PCB látok, ktoré zamorili okolie podniku Chemko Strážske, robili slovenskí vedci a lekári dlhoročnú štúdiu. Sledovali deti žijúce v tejto oblasti od narodenia do puberty a zistili závažné vplyvy. Podľa spoluautora štúdie farmakológa Tomáša Trnovca sa podobne komplexný a dlhoročný výskum na Spiši nerobil. Podľa Bevilaquu by si z neho nikto aj tak nerobil ťažkú hlavu.
Načo. „Akoby sa na otrávenú krajinu Spiša aj tak zabudlo,“ mieni. Veď ortuťovňa už 30 rokov nie je. Už nežije veľa ľudí, ktorí by si ju pamätali. Z hlavnej budovy starého závodu nezostalo nič. Zvyšné budovy nechali, aby ich „vybývali“ Rómovia. V okolí Rudnian sa pestuje, chová. Náhodne oslovujeme ľudí, ktorí tu žijú. Vypočujeme si repliku, že ak sa aj niečo do zeme dostane, zem si s tým poradí. Neporadí. Atómy ťažkých kovov sa v prírode nerozložia, iba sa zmenia na organokovové molekuly, ktoré prenikajú do živých organizmov a končia aj v citlivých orgánoch ľudského tela. „Jasné, že mám záhradku. Pestujem si zeleninu, aj ju jem. Nijako to neriešim. Viem, že tu kedysi také čosi bolo. Ale veď závody už dávno nefungujú,“ bezstarostne skonštatuje ďalší pán.
Odborníci a vedci, ktorí desaťročia upozorňovali na environmentálnu záťaž na Spiši, pripravovali riešenia, neveriacky krútia hlavou.
Oľšo
Nad odkaliskom a rozpadávajúcimi sa budovami Nového priemyselného závodu v Rudňanoch sa vypínajú tri kopce. Stožky. V 90. rokoch boli žlté. Pôdu bez života obrastali schnúce stromy, po tom, čo ich obloha pravidelne kropila a vysúšala oxidmi síry. V 90. rokoch stačila iskra a Stožky zhoreli. Dnes sa zelenajú.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Bujná, krásna zeleň prerastá aj pozemky v obci Oľšo, ktorú štát nariadil vysťahovať, keď sa zistilo, že ľudí ohrozujú toxické látky z banských a hutníckych prevádzok a z odkaliska. Nezbúrali sa však všetky domy, niektoré dodnes stoja. Podaktorí ľudia jednoducho nechceli odísť z rodnej hrudy, nech už im odborníci rozprávali čokoľvek.
„Lenže ťažké kovy sa kumulujú v ľudskom tele, prichádzajú doň skrz potravové reťazce, rastliny alebo z ovzdušia. Usádzajú sa v hrubom čreve, tenkom čreve, v pečeni, ľadvinách, mozgu. Z niektorých orgánov tela sa nikdy nevyplavia. Nie sú ako horčík alebo vápnik, ktorý vylúčime. Keď sa organizmus nasýti ťažkými kovmi, odumiera. Možno mal človek medzitým chrípku. Povie sa, že mal horúčku a zomrel na chrípku. Nie je to pravda,“ upozorňuje pán Hronec.
Keď odoberal vzorky pôdy v už vysťahovanej obci Oľšo, prekvapený stretol staršieho obyvateľa. Dali sa do reči. Penzista vysvetľoval, že sa musel vrátiť, lebo tu sú jeho korene. Ako ste tu žili? Tak ako všade. A čo ste pestovali? Koreňovú zeleninu. A vráti sa celá rodina? Už nie. Prečo? Manželka zomrela „na pečeň“, keď mala 40 rokov. Syn zomrel, keď mal 10. Rád sa tu hrával. A najradšej zo všetkého mal mrkvu, ktorá sa nám urodila, bola krásna, taká červená. Viete, že to ju ťažké kovy tak vykrášlili?! Veď bola jedovatá! „Vravel som mu – veď vy sa vraciate do hrobu, to je nezmysel! Mnohí ďalší ľudia sa na mňa obracali, že chcú svojim deťom odtiaľto odovzdať pôdu, ktorú vlastnia a čo treba robiť? Hovoril som im, že ak im chcú dať túto pôdu, tak im dávajú rakvu,“ opisuje profesor Hronec.
Jedovatá pôda? To neprekáža
Dnes tu vyrástlo súkromné kúpalisko Riviéra Oľšo, oproti je mäsiarstvo, vynovené rodinné domy. Zastaví sa pri nás mladší muž. Ukazuje na Stožky, že otec robil v závode v Rudňanoch. Zomrel na rakovinu. Syn teraz býva tu. „A je tu dobre.“
Ak im chcú dať túto pôdu, tak im dávajú rakvu.Ondrej Hronec
Predávajú sa tu lacno pozemky. „Keď sa k nám prídu na obecný úrad opýtať, odporučíme im, aby ich nekupovali. Tí, ktorí sa neopýtajú a kúpia, bohužiaľ,“ skonštatuje Marek Virág, starosta Markušoviec, pod ktoré spadá územie bývalej obce Oľšo. Pred dvomi rokmi priniesla televízia TA3 príspevok o ľuďoch, ktorí darmo čakali na stavebné povolenie. Ministerstvo životného prostredia vtedy potvrdilo, že toto územie nie je vhodné na bytovú výstavbu, pestovanie plodín či chov zvierat.
Pavol Sedmák z Riviéry Oľšo nás presviedča, že obec vysťahovali nespravodlivo. „Nikto nikdy nerobil rozbor. Ortuť tu nebola nikdy v živote potvrdená,“ hovorí s tým, že nám zašle výsledky geologického prieskumu z rokov 2015 a 2016. Spätne mu však čítame priamo zo záverečnej správy, že prieskum potvrdil prekročené hodnoty ortuti a antimónu vo vrchnej časti pôdy na určitých miestach. Hoci aj napriek tomu správa nevylučuje využitie územia pre „bežné užívanie a trvalé osídlenie“. Odporúča však obyvateľom, aby nepestovali zeleninu, iba okrasné rastliny.
Pýtame sa pána Sedmáka, či nemá problém s tým, že žije na pôde, ktorá je natoľko otrávená, že si z nej nemôže odtrhnúť ani obyčajnú malinu. Nemá.
Podľa profesora Hronca ťažké kovy ostanú v pôde aj 300 rokov. „A odkalisko pri Rudňanoch? Je to jedna z najstrašnejších vecí v tejto republike. Už dávno malo byť zakryté a izolované od prostredia, aby sa z neho škodlivé látky nemohli ďalej šíriť.“
Rastú tam stromy. Musí to byť čisté.
Scenéria odkaliska pri Rudňanoch je však podmanivá, ako z iného sveta. Zo sivého, čierneho a hnedého piesku vyrastajú sviežozelené ihličnaté stromy. Fantastická „pláž“ sa tiahne celým údolím pod Stožkami. Nemožno sa čudovať, že toto miesto oslovilo filmový štáb pre nakrúcanie druhého dielu Perinbaby.
V apríli 2018 na odkalisku stavali dekorácie. Nakrúcanie prebiehalo od polovice októbra do polovice novembra v Spišskom okrese. Deanu Jakubiskovú, manželku režiséra Juraja Jakubiska, otázky ohľadom ortuti zaskočili. Nikto, s kým na Spiši rokovali, ich neupozornil na to, že odkalisko je zamorené ortuťou a ďalšími ťažkými kovmi. „Nikto nám nepovedal nič. Ani primátor Spišskej Novej Vsi, s ktorým sme rokovali. Mali sme komparzistov z okolitého prostredia a ani domáci nám nepovedali, že by to tam bolo také dramatické, ako hovoríte. Všetci sa správali veľmi slušne, všetko vyzeralo byť v poriadku. Teraz sa cítim ako medzi dvomi mlynskými kameňmi. Na jednej strane sa od novinára, po dvoch rokoch, dozvedám nejaké informácie, ktoré nie sú pozitívne a sú pre mňa prekvapivé, a ak by boli pravdivé, nastal by problém. Ale na druhej strane všetko prebehlo z profesionálnej stránky tak, ako malo. A nič sa nikomu nestalo.“
Pani Jakubisková presviedča, že nakrúcali úplne prirodzene, tak aby nikto neprišiel do kontaktu s materiálom na odkalisku. Nebol tam zápach (lenže ortuť nijako nezapácha). Žiadne guľôčky nevideli a za dva roky sa u nikoho neobjavili zdravotné problémy.
„Keď sme prišli na obhliadku miesta, videli sme, ako sa tam kúpe pár rómskych detí. Keď vidíte, že tam chodia ľudia, napadne vám niečo? Rastú tam stromy. A pre každého človeka je prítomnosť vegetácie známkou toho, že prostredie je zdravé,“ hovorí pani Jakubisková. „Na základe informácií od vás, som si zisťovala odborný názor. Bolo mi povedané, že v časovom rozpätí a dĺžke, v akom sme sa pohybovali na odkalisku, kde sme nakrúcali iba časť filmovacích dní, v kombinácii so všetkými opatreniami a zabezpečeným zázemím pre štáb a účinkujúcich nemohlo prísť počas nakrúcania k takému zasiahnutiu, aby mal niekto zdravotné následkami. Ani neprišlo. Mali sme pre štáb a účinkujúcich stany s vlastnou podlahou, karavany, obytné kontajnery. Nevarili sme z potravín vypestovaných na zamorenej pôde. Vodu úžitkovú i pitnú sme si dovážali. Bývali sme v Spišskej Novej Vsi, kde sme trávili voľný čas i čas príprav, tu sme mali i zázemie pre práce na prípravách a nakrúcanie. Ale ak by sme v prostredí, ktoré je na odkalisku, žili nepretržite rok, dva či viac, bolo by to nebezpečné. A boli by následky na zdraví. Čo je alarmujúce pre tých, ktorí priamo na takto zamorenej pôde roky žijú. A pre svoju dennú potrebu produkujú v tomto prostredí i to, čo si dajú na stôl,“ dodáva.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Laický pohľad na zelené stromy môže byť zradný. Ako už naznačil profesor Hronec, mnohé rastliny v tejto oblasti vďačia za svieže a sýte farby práve ťažkým kovom. Pýtali sme sa starostu Markušoviec, či filmárov naozaj neupozornil na riziká. „Boli za mnou, hovorili sme o tom. Vyzeralo to, že to nie je nebezpečné. Pokiaľ tam človek nie je dlhší čas, pokiaľ tam nebýva. Môžete tam prísť na päť hodín a nič sa vám nestane.“
Odborníkov zaráža zľahčovanie starej environmentálnej záťaže, ktorá sa na Spiši ukladala vo vrstvách. „Riziko stále trvá. Ale ľudia akoby strácali pamäť. Myslia si, že ich sa to netýka,“ hovorí pán Hronec. Spomína si na jednu z posledných návštev odkaliska pri Rudňanoch, ktoré už bolo dávno „odstavené“. Do nákladného auta naberali materiál. „Pýtal som sa, čo robíte? Vodovod v Tatrách, v Mlynčekoch, a týmto zasypeme rúry. Ľudia, ale veď tam je ortuť, otrávite celú dedinu! Mávli rukou. Veď je to dobrý piesok… Nikto sa nepoučil.“
Otrávené huby aj včely
Kto neverí, že okolitá krajina je nasýtená ortuťou, nech si nazbiera jedlé huby a pošle ich na rozbor. Analýzu urobila v roku 2014 Katedra chémie Fakulty biotechnológie a potravinárstva Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre (SPU). Huby nazbierané z odkaliska, Oľša, Rudnian a ďalších lokalít porovnávali so vzorkami z rokov 1990 a 1991. Aj po štvrťstoročí sa potvrdili nadlimitné hodnoty ortuti, ale tiež olova, medi, zinku.
Podobný rozbor na ťažké kovy urobil aj Ústav včelárstva v Liptovskom Hrádku. Nevedeli zistiť, prečo im v regióne hynú včelstvá. Vysoké koncentrácie ortuti a ďalších kovov objavili v plástovom peli. Živia sa ním mladé včely. „Boli otrávené skôr, ako stihli dospieť,“ poznamená pán Bevilaqua.
Štátny geologický ústav Dionýza Štúra v lokalite Rudňany monitoruje kvalitu podzemnej vody. „Na lokalite bolo analýzou rizika znečisteného územia identifikované v roku 2015 zdravotné riziko pri používaní vody zo studní na pitné účely, používania vody na umývanie, z konzumácie zeleniny zo záhrad a z dermálneho kontaktu s pôdou. Z výsledkov monitoringu vyplýva prekročenie nadlimitných hodnôt pre antimón v jednom monitorovacom objekte,“ vyratúva v odpovedi ministerstvo životného prostredia.
Teraz po kríze sa naskytá jedinečná šanca zmeniť štruktúru poľnohospodárstva a hospodárenia, čo by ozdravilo Spiš.Dušan Bevilaqua
Pán Bevilaqua aj profesor Hronec, ktorí sa problematikou zaoberajú dlhé roky, poukazujú na to, že v materiáloch ministerstva sa postupne zmenšuje problémové územie. Kým pred rokmi to bol celý stredný Spiš, dnes sa sledovaná oblasť zúžila len na okolie Rudnian. Pýtame sa, či to znamená, že environmentálna záťaž v širšom okolí už nie je taká významná. Ministerstvo odpovedá, že sa prioritne venujú bodovým zdrojom znečistenia. „Rozptýlené znečistenie pôdy nebolo doteraz predmetom žiadneho sanačného projektu, nakoľko aktuálne je nevyhnutné sanovať zdroje znečistenia.“
Aké je riešenie? Skrýva sa v poľnohospodárstve.
Hnoj
Veľmi efektívnom spôsobom je pestovanie konopy. Dokáže vyťahovať ťažké kovy z pôdy, a navyše je odolná voči suchu. V Spišskej Belej kedysi fungovali ľanárske závody. Podobné vlastnosti má aj preklínaná repka. Ak sa má niekde pestovať na výrobu bionafty, tak prečo nie prioritne v oblastiach, kde by sa nemali vyrábať potraviny?
„Najjednoduchší spôsob je však zapracovanie organickej hmoty do pôdy. Vhodný je maštaľný hnoj,“ naznačuje chemik Ján Tomáš z SPU. V 80. a 90. rokoch minulého storočia robili spolu s profesorom Hroncom vegetačné pokusy s humínovými kyselinami, humátmi aj so zeolitom. Všetky tri substráty znižovali stav ťažkých kovov v pôde. A navyše dokázali zadržať ťažké kovy takým spôsobom, aby nevstupovali do potravových reťazcov.
Lenže nebola a stále akosi nie je ochota. A nájsť v dnešnej dobe dostatok organickej hmoty na rekultiváciu znie takmer ako science-fiction. Na Slovensku sa totiž dramaticky znížili stavy hovädzieho dobytka. „Aj pred dvomi rokmi sme boli na ministerstve pôdohospodárstva, diskutovali sme na túto tému. Naznačili sme, že treba znova urobiť celoplošný prieskum. No odvtedy sa nerobilo nič. Je to tiež otázka peňazí,“ dodáva pán Tomáš s tým, že zníženie škodlivých látok v prostredí stredného Spiša určite nastalo. „No určite nie natoľko, aby sme mohli povedať, že to nie je zdraviu škodlivé.“
Aj napriek tomu to vníma podobne ako pán Bevilaqua. Ako príležitosť. Na vytvorenie projektu. Na využitie znalostí včelárov, mykológov, botanikov pri efektívnom biomonitoringu. Na posilnenie tímu odborníkov, pretože mnohí, ktorí zasvätili život náprave starých environmentálnych záťaží, odchádzajú či už odišli do dôchodku.
Alebo si môže spoločnosť povedať, že vlastne nič také vážne sa nedeje. Nič nesmrdí, nič nie je vidieť, hrozba už dávno pominula, veď všetci vyzerajú byť zdraví. Áno, to všetko je pravda, ak sa spoločnosť rozhodne ďalej žiť v rozprávke.