Československo prinieslo Slovákom viac než Čechom

Čo mladší si ho už nemôžu pamätať z vlastnej skúsenosti, ale bol taký štát – Československá republika. Jej nedožité 95. narodeniny si pripomíname v týchto dňoch.

28.10.2013 06:00
Dušan Kováč Foto: ,
Historik Dušan Kováč.
debata (140)

Ako sa vlastne dostala na mapu Európy a prečo práve v takej podobe? "Česká a slovenská otázka sa nedali riešiť inak než v reorganizovanej strednej Európe,“ hovorí dnešný hosť víkendovej Pravdy, historik Dušan Kováč. Onej "reorganizácii“ predchádzal rozpad habsburskej monarchie v dôsledku svetovej vojny. Sté výročie od jej vypuknutia sa už tiež nezadržateľné blíži. Aj o tom bude teraz reč…

Bolo Rakúsko-Uhorsko odsúdené na zánik, rozpadlo by sa aj bez prvej svetovej vojny?
Ťažko robiť prognózu, treba však v tejto súvislosti pripomenúť jeden dôležitý, často obchádzaný moment. Táto vojna bola o politickom nacionalizme, bola to nacionalistická vojna. Nemecko predsa vzniklo na základe idey národného štátu, podobne aj Taliansko, a zároveň sa rodili predstavy, že nové národné štáty by mali mať svoje kolónie. Nacionalizovaná bola ekonomika a celé vtedajšie myslenie sa uberalo v týchto intenciách. Habsburská monarchia ťažko mohla prežiť nacionalizmus, keďže na to nemala odpoveď.

Ako dlho by jej trval rozpad bez vojnovej katastrofy – 10 rokov, 100 rokov?
To vám nikto nepovie. Dnes sa tvárime, ako keby nacionalizmus už nebol, ale on stále trvá. Odpoveď na otázku, či by habsburská monarchia vydržala 100 rokov zápasy s nacionalizmom, je však skôr záporná.

Čo keby sa pod vnútorným pnutím transformovala na nejakú federáciu alebo konfederáciu? Ku koncu vojny, keď Viedeň videla, že jej horí pod nohami, už predsa prejavovala sklony k podobným riešeniam…
Proti federalizmu však boli rozhodne Maďari. Návrh federalizácie nového cisára Karola z konca vojny sa mal vzťahovať len na Predlitavsko, čiže rakúsku časť ríše. Uhorska sa netýkal, keďže cisára, ktorý bol zároveň uhorským kráľom, viazali nejaké sľuby Maďarom, a tí do poslednej chvíle trvali na unitárnom, centralizovanom štáte. Kvôli tomu sa bránili aj uzákoneniu všeobecného volebného práva, z obavy, že maďarský národ stratí dominantné postavenie v Uhorsku. Toto právo dostali Slováci až v spoločnom štáte s Čechmi.

Nepohrával sa s myšlienkou federalizácie habsburskej ríše už následník trónu František Ferdinand, ktorého v júni 1914 zavraždili v Sarajeve srbskí nacionalisti?
On sa s ňou nepohrával, myslel ju celkom vážne. Slováci v tejto federalizovanej monarchii mali mať svoj spolkový štát a následník už dokonca vybral Milana Hodžu za akoby miestodržiteľa. Ale keby vystúpil s niečím takým, postavil by proti sebe určite Maďarov. A je otázne, či by František Ferdinand bol ochotný riskovať občiansku vojnu, alebo by pristúpil na nejaký kompromis. To je dnes ťažké a aj zbytočné predpovedať, lebo František Ferdinand sa nikdy nestal cisárom a uhorským kráľom.

Ale tá idea visela vo vzduchu…
…nemala však podporovateľov medzi najväčšími hráčmi v Rakúsko-Uhorsku. Aj veľká časť demokratov spomedzi rakúskych Nemcov mala skôr tendenciu zbližovať sa s Nemeckom. To sa ukázalo aj po vojne. Chceli sa spojiť, a keby im v tom víťazné štáty Dohody nezabránili, prišlo by k spojeniu.

Čo Česi?
Čechov nezaujímala federalizácia monarchie na etnickom princípe, pretože by museli potom strpieť rozdelenie historických českých krajín. České pohraničie bolo predsa osídlené v prevažnej miere Nemcami.

Slováci však chceli federáciu na etnickom princípe.
Samozrejme, a tak ju myslel aj František Ferdinand. Ale menšie národy, ktoré mohli mať o jeho projekt záujem, vrátane Slovákov nemali vo vtedajšej monarchii žiadne slovo.

Bola habsburská monarchia "žalárom národov“ ako sa to tradovalo v minulom režime?
Bola to, samozrejme, propagandistická formulácia a, mimochodom, používali ju aj Masaryk so Štefánikom v zahraničnom odboji počas prvej svetovej vojny.

Vojna teda umožnila vznik Československej republiky?
Vždy všetko súvisí s historickým kontextom. Je jasné, že Česi a Slováci nemali toľko síl, aby mohli monarchiu sami zlikvidovať a vyhlásiť sa za samostatných. Nehovoriac o tom, že v roku 1914 ešte neboli tak ďaleko, aby pomýšľali na spoločný štát.

Na to prišli a zblížili sa postupne až v zahraničnom odboji. Ale čo základná masa Slovákov doma? Mala skutočne najbližšie k bratom Čechom?
Česi boli najbližšie už preto, lebo žili kompaktne v kontakte so Slovákmi. Veľa Slovákov už vtedy študovalo v Prahe, skupina tzv. hlasistov sa prirodzene orientovala na české krajiny, martinská národná strana však stavila na Rusko, ono podľa nej malo pomôcť Slovákom. Držala sa Memoranda národa slovenského ešte z roku 1861, ktoré požadovalo autonómiu pre Slovákov v rámci Uhorska. Čakalo sa na schválenie všeobecného volebného práva, ktoré by umožnilo Slovákom mať v uhorskom sneme toľko poslancov, ako by to zodpovedalo veľkosti národa.

To však bola ilúzia.
Isteže, lebo v tom čase ešte národná agitácia nebola ukončená. Slovenské voličstvo ešte nebolo natoľko národne uvedomelé, aby sa jednotne postavilo za nejaký slovenský program, nehovoriac už o programe československom. A hlavne – vládnuci Maďari úzkostlivo dbali na to, aby sa slovenské voličstvo na takúto úroveň nedostalo, veľmi sa toho obávali. Preto si aj vymysleli delenie Slovákov na východných a západných. Východní "Slovjaci“ mali byť iní, vyhlasovali ich za osobitný národ, skrátka, snažili sa vraziť medzi Slovákov klin.

Museli zakladatelia Československa "poskladať“ budúci štát práve tak, ako ho "poskladali“, čiže aj s tými časovanými bombami – najmä čo sa týka národnostnej skladby obyvateľstva – ktoré v krízových obdobiach podrývali jeho celistvosť?
Hlavným tvorcom tohto projektu bol T. G. Masaryk, ktorý už v októbri 1914 vypracoval memorandum požadujúce vytvorenie samostatného československého štátu. A už vtedy ho navrhoval – pokiaľ išlo o Čechy, Moravu a Sliezsko – v historických hraniciach. Sám bol síce pred vojnou za etnické hranice, ale to by mu neprešlo u domácich českých politikov, predovšetkým u tamojších radikálnych demokratov. Tí by potom ignorovali celý zahraničný odboj.

Etnické hranice, historické hranice… Môžete to čitateľom bližšie vysvetliť?
Presadzovať nový štát s českými krajinami v historických hraniciach znamenalo, že tam každý tretí obyvateľ bude nemeckej národnosti. Ale ináč to nešlo, ak mal byť nový štát životaschopný. Totiž v regiónoch, ktoré obývali prevažne Nemci, sa nachádzali hlavné priemyselné strediská vtedajších Čiech, dopravná infraštruktúra a tak ďalej.

Nestačilo by však Čechom za týchto okolností usilovať sa o samostatný český štát? Načo potrebovali spájať české krajiny so Slovenskom, prečo im viac vyhovovalo Československo?
Lebo Československo znamenalo otvorenie sa na východ a Masarykovi sa podarilo presvedčiť českú verejnosť, že je to dobrá myšlienka.

Aj tu však musela vzniknúť otázka hraníc. Slovensko v etnických alebo iných hraniciach?
Dlho sa uvažovalo, či Žitný ostrov áno, alebo nie. Masaryk však od začiatku trval na Dunaji a Prešporku, čiže na Bratislave aj s jej predmostím. Najprv mal dokonca predstavu o koridore, ktorý by prechádzal cez dnešný Burgenland až kdesi k Srbsku. Ten však dohodové veľmoci nakoniec zamietli, pripadalo im to už príliš divoké.

Dobre, že sa podarilo presadiť v projekte aspoň Bratislavu. Veď tá bola pred sto rokmi viac nemecká ako slovenská.
Vtedajší Prešporok nebol veru slovenským mestom. Veľká časť jeho obyvateľov hovorila po nemecky a druhú časť prešporských mešťanov sa podarilo maďarským politikom na začiatku minulého storočia pomaďarčiť. Slováci však žili v celom okolí a postupne ich pribúdalo aj v samotnom meste. Zaslúžila sa o to najmä výstavba nových tovární.

Masarykovo memorandum Nezávislé Čechy vzniklo v čase, keď ruské vojská mali úspechy na fronte. Okrem toho Masaryk musel vedieť o rusofilstve mnohých českých a slovenských politikov doma. Bral to nejako do úvahy?
Nečakané ruské úspechy dokonca podnietili vznik tohto memoranda a poznačili i jeho obsah. Masaryk v snahe zalichotiť cárskemu dvoru išiel až tak ďaleko, že budúci štát v tomto dokumente charakterizoval ako monarchiu, nie republiku, so zdôvodnením, že "českí politici si želajú vytvorenie kráľovstva s Ruskom“. V neskorších projektoch, po zatlačení ruských vojsk preč od Karpát, však upustil od podobných formulácií. V politickom programe vedenia Československej národnej rady (Masaryk – Štefánik – Beneš), ktoré sa od februára 1916 postavilo na čelo zahraničného odboja, sa už nezdôrazňovala blízkosť Ruska a nehovorilo sa viac o monarchii.

Zmenili sa medzitým aj predstavy slovenskej domácej politickej elity?
Jej časť zistila, že sny a chiméry o spojenectve s ruským "dubiskom“, ako Rusko nazval ešte v 19. storočí Ján Kollár, už neoslovujú mladšiu slovenskú generáciu. Čo je však dôležité, domáca politika postupne odstúpila od programu autonómie v rámci Uhorska a prihlásila sa k programu česko-slovenského štátu.

Ale ako prví sa k nemu prihlásili americkí Slováci a v tejto súvislosti sa nedá obísť Pittsburská dohoda. Prečo s jej plnením boli také problémy?
Najprv si musíme povedať, prečo vznikla Pittsburská dohoda. Od októbra 1915 existovala Clevelandská dohoda a v nej sa americkí Slováci a Česi zaviazali, že budú podporovať vznik Československa, čiže Masarykov zahraničný odboj. Medzitým plynul čas a v roku 1918 už bolo zrejmé, že vojna sa chýli ku koncu a že projekt Československa má nádej na úspech. Množili sa signály, že mocnosti Dohody sú už naklonené rozbitiu Rakúsko-Uhorska. Nie však prezident USA Woodrow Wilson.

Čo mal proti tomu?
Wilson stále zotrvával na svojich štrnástich bodoch mieru a povojnového usporiadania v Európe. Z nich desiaty hovoril o tom, že národom Rakúsko-Uhorska treba poskytnúť autonómiu, že to tam treba demokratizovať a liberalizovať. O rozpade monarchie sa tam nehovorilo nič. Preto sa Masaryk vybral do Ameriky v presvedčení, že vzhľadom na veľkú Wilsonovu autoritu sa bude rozhodovať práve tam.

Prijal Wilson Masaryka?
Áno, ale najmä preto, že ho zaujímali informácie o Rusku, ktorými Masaryk disponoval. Dostali sa síce aj k československej otázke, ale Wilson mu povedal: som americký presbyterián a my slovo držíme – čo raz povieme, to nemeníme. Preto Masaryk potreboval mobilizovať americkú verejnosť a cez ňu vplývať na prezidenta. Jedným z prvých krokov na tejto ceste bola práve Pittsburská dohoda, ktorú hneď po podpísaní dali do tlače, aby Američania videli, že československá otázka existuje. Čiže Pittsburská dohoda vznikla ako dokument, ktorý mal mobilizovať americkú verejnosť.

Ale Masaryk v nej čosi Slovákom sľúbil…
Masaryk v nej súhlasil s tým, že keď Slováci chcú, budú mať svoju autonómiu. Zároveň však trval na tom, že je to dohoda Čechov a Slovákov – amerických občanov, ktorí predsa nemôžu diktovať domácim politikom. V dohode je bod, v ktorom sa hovorí, že o budúcnosti tohto štátu budú rozhodovať ľudia doma.

Mala Pittsburská dohoda v Amerike úspech?
Mala a ešte viac zapôsobila Washingtonská deklarácia, ktorou exilová reprezentácia Čechov a Slovákov vyhlásila už 18. októbra 1918 nezávislé Československo. Vlastne až táto deklarácia dotlačila Wilsona, aby vyhlásil, že o osude Rakúsko-Uhorska nerozhodne americký prezident, ale národy tejto monarchie. A národy sa medzitým už rozhodli.

V súčasnosti sa však Pittsburská dohoda veľmi často interpretuje ako dohoda o slovenskej autonómii. Čo vy na to?
To nie je pravda. Pozrite, otázku autonómie prerokovali slovenskí predstavitelia aj v Martine na známom zhromaždení 30. októbra 1918. Bol tam návrh deklarácie od Emila Stodolu, ktorý obsahoval požiadavku slovenskej autonómie v rámci nového štátu. Ale v diskusii sa všetci vrátane Andreja Hlinku uzhodli, že to nie je aktuálna otázka. Lebo keby vtedy vyšli s požiadavkou autonómie, tak torpédujú československý štát, ktorý ešte iba vznikal.

Čoho sa obávali?
Všetka administratíva na Slovensku bola vtedy ešte v rukách Maďarov a maďarónov. Predstavte si, že by sa vyhlásilo referendum o autonómii, ako by ho títo úradníci asi zorganizovali a ako by dopadlo.

Dušan Kováč. Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Dušan Kováč Dušan Kováč.

Vtedy asi zle, ale prečo sa otázka slovenskej autonómie aj potom stále odkladala?
V Martine sa povedalo, že otázka dozreje až po konsolidácii spoločného štátu. Predpokladalo sa, že to bude v horizonte desiatich rokov. Ale čo sa stalo? Hlinka, ktorý s takýmto postupom súhlasil v Martine, sa v roku 1919 vybral na popud Františka Jehličku do Paríža, kde prebiehala mierová konferencia, aby sa tam zasadzoval za slovenskú autonómiu. Pričom cestoval pod cudzím menom a na poľský pas!

Ako je možné, že sa Hlinka dal tak ovplyvniť Jehličkom, ktorý súc poslancom československého parlamentu bol vlastne za návrat Slovenska pod uhorskú svätoštefanskú korunu?
Dnes už vieme, že Jehlička bol dokonca maďarským agentom, zároveň však bol vzdelaný a Hlinka si vážil vzdelaných ľudí. Jehlička skrátka vedel zapôsobiť na Hlinku. Presviedčal ho: Česi nám berú vieru, berú nám náš jazyk, Andrej, ty jediný nás môžeš zachrániť!

V Paríži Hlinka nič nedosiahol, izolovali ho a po návrate zatkli. Jehlička však zostal v emigrácii.
Hlinka sa potom rozhodol presadzovať autonómiu doma v parlamente. To aj robila jeho ľudová strana dávno pred vypršaním onoho prvého desaťročia a pred konsolidovaním republiky. Na tom postavili Hlinka i jeho strana svoj politický program. Otázka autonómie sa potom stala predmetom politického zápasu ani nie česko-slovenského, ale vnútorného slovensko-slovenského zápasu v celom medzivojnovom období. Zápasu medzi ľudákmi na jednej strane a agrárnikmi, sociálnymi demokratmi a ďalšími politickými prúdmi na Slovensku na strane druhej.

Vari Česi do toho nezasahovali?
Česi celkom evidentne podporovali slovenských centralistov, ale bol to v prvom rade slovensko-slovenský zápas. Pričom prebiehal v období, keď sa Slováci doformovali ako národ aj po politickej stránke.

Čiže ich to hneď aj rozdelilo?
Po stránke kultúrnej a jazykovej sa vtedy Slováci zjednotili. Ale po stránke politickej tu boli dve krídla. Jednak autonomisti na čele s Hlinkom a na druhej strane tí, čo autonómiu odmietali, vedení Hodžom a sociálnymi demokratmi.

Centralisti?
Neboli to však centralisti typu Edvarda Beneša. Napríklad Milan Hodža koncom 30. rokov už riešenie slovenskej otázky považoval za aktuálne.

To však už bolo neskoro. Prečo sa v otázke autonómie nedokázali tieto základné politické prúdy na Slovensku zjednotiť ani po desiatich alebo pätnástich rokoch od vzniku štátu?
Ťažko tu robiť arbitra, ale koncom 20. rokov prišla veľká hospodárska kríza, o štyri roky nato sa dostal k moci Hitler so svojimi územnými požiadavkami a prvá ČSR mala zrazu iné, povedal by som existenčné problémy. Navyše ťažké bolo dať v jednom štáte autonómiu Slovákom a nedať ju Nemcom v českom pohraničí či Rusínom v Podkarpatskej Ru­si.

Mníchovská dohoda, obsadenie Sudet, vyhlásenie slovenskej autonómie 6. októbra 1938 a mesiac nato Viedenská arbitráž so stratou južných okresov – to všetko sa už dialo viac-menej v réžii Hitlera. Dá sa však povedať, že slovenská politická elita prispela k rozbitiu prvej ČSR?
Povedal by som to ináč: Slovenskí ľudáci, ktorí sa dostali k moci po vzniku autonómie, pomohli Hitlerovi v tom, že rozbil Československo bez straty jedného jediného vojaka. Pretože on to mal vojensky pripravené – útokom obsadiť Čechy a Moravu. Keby však zaútočil, museli by Francúzi a Angličania vstúpiť s ním do vojny. Tak ako to urobili potom, keď Hitler zaútočil na Poľsko. V Mníchove sa predsa zaviazali, že poskytnú Československu záruky, len čo Praha odstúpi Sudety Nemecku a južné okresy Maďarsku.

Ešte k významu vzniku Československa pre Slovákov. Naozaj by boli bez ČSR ako národ zanikli?
To je prehnané. Národy síce vznikajú aj zanikajú a polstoročie tvrdej maďarizácie zanechalo na slovenskom národe stopy. Dokedy však mohla trvať takáto maďarizácia? Aj Uhorsko by sa zrejme muselo demokratizovať. O zániku by som teda nehovoril, Slováci by však bez Československa museli žiť v oveľa ťažších podmienkach.

Spýtajme sa teda ináč: čo Slováci získali vďaka Československu?
Ako politicky ešte nesformovaný národ dostali hranice, a to ešte aké! Hranice z Memoranda národa slovenského, ktoré žiadali jeho autori pre tzv. okolie, neboli v porovnaní s tými vari ani polovičné. Ďalej: Slováci sa stali štátoprávnym národom. Mali svojich ministrov, po zavedení krajinského systému mali svojho krajinského prezidenta. Založili si svoju univerzitu, školy s vyučovacím jazykom slovenským. Predtým boli všetky školy maďarské. Myslím si, že ani v demokratizujúcom sa Uhorsku by Slováci nedosiahli toľko ako v prvej československej republike a určite nie tak rýchlo. Z tohto hľadiska bol vznik ČSR dokonca významnejší pre Slovákov než pre Čechov. Lebo Česi to všetko mali už aj predtým.

Častá otázka: muselo sem prísť po vzniku republiky toľko českých učiteľov, úradníkov a vôbec českej inteligencie? Nešlo to aj bez nej?
Celkom určite nie. Celá administratíva, školstvo, zdravotníctvo, policajný aparát, súdnictvo a tak ďalej boli tu do roku 1918 postavené na Maďaroch a maďarizovaných Slovákoch. Mnohí z nich po rozpade monarchie ani neboli ochotní zostať v Československu alebo odmietli podpísať tzv. prísahu vernosti republike, a tak štátnu službu nemohli vykonávať.

Je pravda, že Česi vnímali Československo ako svoj štát viac než Slováci?
Vnímanie sa odohráva v hlave a do hlavy sa to nejako musí dostať. Napríklad propagandou a agitáciou. Česi nemali nijaký problém s tým, že vznikom nového štátu akoby stratili svoje češstvo. Školstvo mali české, kultúru tiež a "československý národ“ akceptovali ako politickú konštrukciu. Vnímanie nového štátu u Slovákov sa komplikovalo rozštiepením ich politickej elity, o ktorom sme si už niečo povedali.

Po zániku Československa sa prejavila nostalgia po ňom, u časti obyvateľov oboch nástupníckych štátov sa prejavuje vlastne dodnes. Bolo niečo podobné pozorovať na Slovensku aj po zániku Uhorska?
Vždy sa objaví pocit straty, keď vypadnete z väčšieho celku. A Slováci vtedy vypadli z veľkého štátneho celku. Navyše, zopakujem to, slovenský politický program stál až do prvej svetovej vojny na pôde Uhorska. A vo vojne bojovali Slováci v radoch c. k. armády, za cisára pána a uhorského kráľa. Preto je pravda, hoci sa o tom málo hovorí alebo píše, že mnohí Slováci po roku 1918 skutočne pociťovali prouhorskú nostalgiu. Ako za starou vlasťou. Lebo narodili sa a vyrástli v Uhorsku, urobili v ňom kariéru a tak ďalej. V 30. rokoch už to bola okrajová záležitosť, ale v prvých rokoch po vzniku ČSR sa to pociťovalo dosť silno.

Dnes už Slováci ani uhorské dejiny nevnímajú ako svoje. Nie je na škodu takéto odcudzenie? Veď ich predkovia sa na tých dejinách aktívne podieľali.
Takéto odcudzenie už, našťastie, neexistuje v slovenskej historiografii. A prečo pretrváva v spoločenskom povedomí? Lebo v školách sa slovenské dejiny tohto obdobia veľmi dlho vyučovali priam ako dejiny slovenského disentu v Uhorsku. Čo nie je pravda. Uhorskí králi boli rovnako kráľmi Maďarov ako Slovákov, Rusínov, Rumunov a tak ďalej. Ale takéto vnímanie slovenských dejín v širšom, povedal by som až stredoeurópskom, kontexte sa ešte nestalo majetkom celej spoločnosti. Tá je stále živená aj rôznymi izolacionistickými ideami a predstavami.

Ako vnímate z tohto pohľadu mladú generáciu slovenských historikov? Existuje tu nejaký generačný konflikt?
Generačný konflikt je niečo celkom normálne v spoločnosti, vo vede sa tiež občas objavuje, ale nemyslím si, že by v slovenskej vede bol momentálne nejaký generačný konflikt. Navyše nemožno hovoriť o mladej generácii historikov ako o nejakom celku.

Sami sa nazývajú mladými historikmi a vystupujú skupinovo, organizujú si svoje vedecké konferencie, vydávajú z nich zborníky prác.
Tak dobre, generačne možno patria spolu, ale podľa môjho názoru aj tam prebieha diškurz, sú medzi nimi takí aj onakí. Ak nejaký konflikt medzi nimi a nami vôbec vzniká, tak súvisí s úrovňou vyučovania na školách. Poznám situáciu na zahraničných univerzitách a myslím si, že v tomto ohľade ešte máme čo doháňať.

Čo konkrétne máte na mysli?
Vidím, že niektorí ináč schopní študenti akoby nedostali správne školenie a nevedia narábať s dokumentmi. Historický dokument je prameň, nemôžem ho zobrať – ako sa hovorí – aj s chlpmi. Musím ho podrobiť kritike, musím ho dať do súvislosti. Darmo ja budem študovať po archívoch, darmo ja povyťahujem z nich dokumenty, keď mi uniknú historické súvislosti, tak nikdy dobrú historickú prácu nenapíšem.

Lebo si ho vyložím, interpretujem nesprávne?
Presne tak. Obávam sa, že z našej historiografie sa niekedy vytráca profesionalizmus. Vedú sa diskusie o faktografických veciach – dobre, faktografia je dôležitá – ale pre profesionálneho historika je rovnako dôležitá interpretačná rovina.

Kde je zakopaný "pes“ nedostatočnej prípravy budúcich historikov – v pedagógoch alebo v skriptách, učebniciach?
Texty sú dôležité, ale vždy bude kľúčová osobnosť učiteľa, a to nielen na základných a stredných školách, ale aj na univerzitách. Dnes sa zatracuje všetko, čo súviselo so školstvom v minulom režime, ale ja som mal počas štúdia takých učiteľov, ako bol profesor Branislav Varsik, vyškolený v dobrej tradícii stredoeurópskej historickej školy. Ten vedel pripraviť študentov, ako majú s prameňmi pracovať!

Pred pár dňami ste sa vrátili z Londýna. Ako sa vaši britskí kolegovia pripravujú na storočnicu vypuknutia prvej svetovej vojny?
Každý sa už chystá, my aj oni, celý svet. Ani neviem, ako to všetko budeme zvládať, sám by som nadchádzajúci rok najradšej preskočil. Už je ohlásených množstvo akcií, vedeckých aj spoločenských. Presne 28. júna 2014 bude v Sarajeve – kde sa to všetko v ten deň začalo – svetový kongres historikov, venovaný prvej svetovej vojne. Vy sa však pýtate na Britov. Pre nich to bola Great War, Veľká vojna. Druhá svetová vojna bola síce víťazná, ale pre nich je Great War naďalej tá prvá.

Prečo?
Lebo Veľká Británia v rokoch 1914 – 1918 prvýkrát výraznejšie zasiahla do svetového i európskeho diania. Podarilo sa jej zlomiť nemeckú konkurenciu na mori aj v kolóniách. Už teraz vydávajú k stému výročiu v týchto intenciách knihy, usporadúvajú výstavy, organizujú ďalšie akcie.

A v čom bude spočívať ťažisko prístupu slovenských historikov?
Nemôžem hovoriť za všetkých, my sme si však naplánovali cyklus prednášok o prvej svetovej vojne. Chceme v ňom tentoraz upriamiť pozornosť nielen na vojenskú stratégiu koaličných zoskupení a na pohyby frontov, ako to často býva, ale na bežného slovenského človeka v tejto vojne – na vojaka i civilistu, na jeho život na fronte i v zázemí. O tom sa zatiaľ málo povedalo i popísalo.

Ako sa vlastne prvá svetová vojna dotkla Slovákov?
Veľmi výrazne, veľmi bolestne. Takmer v každej slovenskej obci nájdeme pamätník, na ktorom sú mená obyvateľov obce, ktorí padli v prvej svetovej vojne. Nehovoriac už o tom, že v jeseni 1914 a v zime 1915 prešiel front aj východným Slovenskom. Takmer pol roka sa tvrdo bojovalo v Karpatoch.

Vznikla dokonca legenda o chrabrých slovenských vojakoch a ich vernosti kráľovi.
Tá legenda vznikla hlavne vďaka propagande uhorskej vlády a jej predsedu Istvána Tiszu. Chrabrosť a vernosť Slovákov mala vyniknúť najmä v protiklade voči nespoľahlivosti Čechov. Povolaní vojaci rukovali neochotne, objavili sa aj prípady dezercie. Vojenské jednotky, v ktorých bojovali Slováci, však patrili najmä v prvých mesiacoch vojny skutočne medzi najlepšie. Alkoholom posilnený slovenský vojak sa s vervou vrhal do útoku. Ale boli aj iné prípady. Na ruskom fronte prebiehali do ruského zajatia aj Slováci, nechceli bojovať proti slovanským bratom. A koncom vojny už aj medzi slovenskými vojakmi prevládala zjavná nespokojnosť.

Dušan Kováč (71)

  • popredný slovenský historik
  • absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, kde v roku 1964 vyštudoval históriu
  • štyri roky pracoval ako stredoškolský učiteľ a od roku 1968 nepretržite pôsobí v Slovenskej akadémii vied. Venuje sa slovenským a stredoeurópskym dejinám 19. a 20. storočia.
  • v rokoch 1991 – 1998 bol riaditeľom Historického ústavu SAV, v rokoch 1998 – 2009 členom predsedníctva, vedeckým sekretárom a podpredsedom SAV.
  • je autorom alebo spoluautorom takých monografií alebo kompendií ako Slovensko v Rakúsko-Uhorsku (1995), Slováci. Česi. Dejiny (1997), Dvadsiate storočie: storočie svetla, storočie temna (2000), Slovensko v 20. storočí, 1. zv.: Na začiatku storočia (2004), 2. zv.: Slováci v prvej svetovej vojne (2011) a i.
  • Je členom korešpondentom Kráľovskej historickej spoločnosti v Londýne a členom Collegium Carolinum v Mníchove.

© Autorské práva vyhradené

140 debata chyba
Viac na túto tému: #ČSR #Kováč