V jednej z posledných skutočných divočín v Európe počas päťsto dní natočil s dvoma kameramanmi Jozefom Fialom a Karolom Kaliským film, ktorý nazval rovnako, ako znel starý názov týchto lesov. Projekt sa tým však iba začal. Víziou je vytvorenie európskej obdoby slávneho amerického yellowstonského parku.
Hoci sa váš nový film volá Vlčie hory, vlky sa v ňom mihnú naozaj len párkrát. Pamätáte si, čo vám prebleslo hlavou, keď ste vlka naživo prvýkrát zbadali vy?
Keď som ho prvýkrát videl, tak som vlastne ani nevedel, čo vidím. Mihol sa v lese v diaľke a pýtal som sa sám seba – bol to vlk, nebol to vlk? Až podľa stôp, ktoré zanechal, som si bol stopercentne istý. S natáčaním vlkov do filmu bol naozaj stres. Od začiatku som sa obával, či sa nám podarí ich nafilmovať. Aj preto sme využili aj zábery z fotopascí s horšou kvalitou obrazu. Keď sa nám zase po nejakom čase konečne podarilo nafilmovať vlka aj zrkadlovkou, tie zábery neboli veľmi kvalitné. Na najlepšie sme čakali dosť dlho.
Takže keď sa vyberiem do Vlčích hôr, ako dlho budem čakať, kým sa mi pošťastí zazrieť vlka?
Z dvoch mojich filmárov, od ktorých pochádzali všetky zábery použité vo filme, sa napríklad vlka podarilo nafilmovať len Jozefovi. Karol na nich nemal vôbec šťastie. Len na to, aby ste zazreli vlka vo voľnej prírode, sa potrebujete pohybovať v teréne, kde sa vyskytujú, približne 50 až 100 dní. Vlk je naozaj rarita. Ako ochranár sa v prírode pohybujem stále, mám za sebou nespočetné množstvo stretnutí s medveďom, ale vlka som videl asi len desaťkrát, vo Vlčích horách iba raz.
Ako ste vedeli, kde máte zvieratá hľadať?
Nebolo to jednoduché, aj preto samotnému filmovaniu predchádzal dvojročný prieskum. Práve v rámci neho si človek prejde celú oblasť, zistí, kde zvieratá žijú, kadiaľ najčastejšie tiahnu, skrátka, urobí si predstavu, ako tá krajina funguje ekologicky. Na druhej strane niektoré veci sú jasné na prvý pohľad. Keď som otvoril mapu poľskej časti Vlčích hôr, tak som hneď ukázal prstom na jedno miesto pri rieke San. Povedal som, že tam nájdeme všetko, pretože podľa rozloženia pohorí, vodných tokov to dávalo úplnú logiku. A naozaj to tak bolo. Prvé dva roky sme však nefilmovali. So zrkadlovkami sme nabehli do lesov až potom a strávili tam ďalších 500 filmovacích dní.
Váš film je unikátny aj v tom, že ste zvieratá pred kamery nijako nelákali, ani ste nevyužívali zvieratá zo zajatia. Vedeli divoko žijúce zvieratá o vašej prítomnosti?
Tak vlky o nás vedeli prakticky vždy. Stalo sa, že filmár sa kdesi rozložil a hneď tej noci sa neďaleko od neho hrali vĺčatá, dospelé vlky obďaleč zabili bobra, boli naozaj blízko. Ale vedeli o človeku, a tak sa mu vyhli. Filmár teda žil v ich bezprostrednej blízkosti niekoľko dní, počul ich zavýjať, no nepodarilo sa mu nafilmovať ich ani raz za ten čas. Vždy to bolo skôr dielom nejakej náhody. Na tých záberoch, kde vo filme vlky vidno, ide o tých pár vzácnych momentov, keď my sme ich videli a vlky o nás netušili. S inými zvieratami to išlo jednoduchšie. Napríklad so zubrami to bolo podobné ako s jeleňmi. Nedá sa povedať, že by neboli plaché, ale neregistrujú tak svoje okolie ako šelmy.
Snažili ste sa nejako maskovať? Ako v praxi vyzeralo nakrúcanie?
Vôbec sme sa nemaskovali. Kameraman si sadol so zrkadlovkou na miesto a čakal. Jediným problémom bol ľudský pach, museli sme riešiť smer vetra. Mám však taký pocit, že čím dlhšie je človek v prírode a váľa sa v tom lístí, tak naňho prechádzajú pachy lesa a pre zvieratá už nie je taký rozpoznateľný ako v prvý deň. Aj keď by sa mohlo zdať, že po týždni bez sprchy je to naopak.
Vo filme vidíme naozajstnú európsku divočinu s vlkmi, medveďmi, zubrami, jeleňmi, bobrami… Ako je možné, že nám tu ostala takáto nedotknutá príroda?
Pozor, nedotknuté sú v skutočnosti len malé časti tohto územia. Je to však najmä preto, že na veľkej ploche tu žije z rôznych príčin iba veľmi malý počet obyvateľov. Na Slovensku to spôsobila napríklad výstavba vodnej nádrže Starina, na poľskej strane zase prišlo po konci druhej svetovej vojny k veľkému vysídľovaniu obyvateľstva. Výsledkom je, že vo veľmi vzdialenom okolí nejestvuje iné miesto, kde by sme mohli ukázať ľuďom, ako kedysi vyzerala divoká európska príroda na väčšine územia starého kontinentu.
Ako sa tu zvieratám darí? Rozširujú svoje teritóriá do iných území? Alebo ostávajú tu, lebo len vo Vlčích horách majú svoj pokoj bez ľudí?
Aj rozširujú, aj ich zastavuje prítomnosť ľudí. Niektoré javy si celkom dobre ešte nevieme vysvetliť. Napríklad bobrov tu bolo dlho relatívne málo. V posledných rokoch ich však stále pribúda, svojimi hrádzkami menia potoky, celý ráz krajiny. Kým predtým boli skôr na poľskej strane, dnes je ich viac už aj v slovenskej
A čo zubry? Tie sa tam vypúšťali vo viacerých vlnách, aby sa do oblasti vrátili…
Áno, od šesťdesiatych rokov bolo dokonca viac vĺn, keď sa do voľnej prírody vypustili zubry, najmä kvôli miešaniu krvi. Tie by možno aj rozširovali svoje teritórium, ale to by sa nesmeli loviť. Deje sa to pod zámienkou šírenia chorôb. Keď sa nájde kdesi nejaké uhynuté zviera, udelí sa následne výnimka, niekedy aj na odstrel celej čriedy.
Územie Vlčích hôr sa rozprestiera na území troch štátov, z toho jeden je za schengenskou hranicou. Zvieratá pri migrovaní nemali problém s hraničnými kontrolami. Ale čo vy filmári?
Najmä zo začiatku, keď sme robili prieskum, vznikali celkom zaujímavé situácie. Raz v zime sme kráčali dlhé hodiny a potom sme sa rozložili pri rieke. Bola zima, pätnásť stupňov pod nulou. Nachádzali sme sa naozaj uprostred divočiny, keď nás zrazu zobudil obrovský hluk a silné svetlá. Bolo to komando poľských pohraničníkov, ktorí na nás kričali, že nás hľadajú celú noc. Po tejto skúsenosti sme si už radšej vybavili výnimky, keď sme išli do hraničného pásma, ohlásili sme to vopred a už sme nemali problémy.
Spomínali ste, že filmári boli v lese so zrkadlovkami. Nemali ste teda vôbec klasické kamery?
Presne tak. Bolo to nevyhnutné, ale aj praktické. Nevyhnutné preto, že len niektoré potrebné komponenty pre klasické kamery môžu stáť až 30-tisíc eur a toľko sme my nemali ani na všetku našu techniku. Praktické zase preto, že profesionálne vybavenie je neskutočne ťažké. My sme nemali žiadnych nosičov. A keď sa vyberiete na niekoľkodňový pobyt do hôr, tak ten batoh skrátka nemôže prekročiť štyridsať kilogramov. Zrkadlovka je vlastne ľahký fotoaparát, na ktorý je možné filmovať, takže nám to veľmi vyhovovalo. Budeme s ňou pracovať určite aj v budúcnosti.
Naozaj sa dá nakrútiť na zrkadlovku film, ktorý spĺňa požiadavky pre kiná či televízie, ktoré vysielajú čoraz viac programy vo vysokej kvalite HD?
Všetko sme filmovali na HD, no potom nám v britskej BBC povedali, že to HD vlastne nie je. Kým my sme nakrúcali pri bitovej rýchlosti 40 megabajtov za sekundu, oni vyžadovali 50. Ale, samozrejme, to sú prísne kritériá, ktoré sa nemusia naplniť, keď je film skutočne dobrý. Bežný divák to nepostrehne.
Film ste dokončovali až v britskom Bristole. Prečo?
Môj prvý film Strážca divočiny som robil s kamarátom Robom Rajchlom, ktorý sa staral kompletne o postprodukciu. Teraz to však bolo na mne. Radil som sa preto s veľkým množstvom ľudí, odporúčania som mal na istého holandského filmára, ktorý ma zase presmeroval do Bristolu. Dolaďovali sme tam strih filmu, vyrábali zvuky.
Vyrábali?
Áno. Keďže sme so sebou nemali zvukárov, potrebovali sme dorobiť zvuky prírody. Viete, keď napríklad nakrúcate zo vzdialenosti dvesto metrov na teleobjektív, ako prechádza cez rieku zubor, kamera ten zvuk nezachytí. Preto potom treba ten zvuk zubra a špliechania vody dodatočne vyrobiť.
Spomínali ste BBC. Je šanca, že by váš dokument odvysielala?
Zatiaľ sme si istí, že film sa podarí odvysielať v krajinách nášho regiónu. Nedávno som mal rokovanie v RTVS, mal by sa dostať aj do českých či poľských televízií. Už teraz máme čosi rozbehnuté aj so stanicami v Nemecku, Holandsku a vo Švédsku. A rokujeme s jednou distribučnou spoločnosťou, ktorá by mohla film dostať všade, kam sa len bude dať. Dôležité je, že už sa nám ozvali nejakí ľudia, ktorí film videli a na základe toho by chceli s nami spolupracovať na iných projektoch. Vytvorilo nám to teda meno.
Z mena sa však nedá vyžiť. Päťsto dní v teréne, technika, postprodukcia… Ako ste film financovali?
Najskôr nás podporili z holandského projektu Rewilding Europe. Z ich peňazí sme mali na techniku a prvý rok práce. Podali sme si žiadosť aj na Audiovizuálny fond, ale tam sme neuspeli. Podporili nás však z Environmentálneho fondu, potom WWF Poľsko, WWF Nemecko. A museli sme si aj veľa peňazí požičať. Teraz dúfame, že to splatíme predajom DVD a právami do televízií.
Nie je dnes šialenstvo ísť do takéhoto projektu bez koprodukcie s nejakou televíziou? Dá sa vyžiť len z grantov?
Tých dotačných systémov je, paradoxne, tak veľa, že sa navyrába toľko dokumentov, až to znižuje ich cenu. Televízie ich vykupujú za nízke ceny, v našom regióne možno zaplatia rádovo stovky eur, možno tisícku za niekoľkonásobné odvysielanie filmu v danom štáte. Cieľom sú teda väčšie trhy ako Nemecko, Veľká Británia. Tam ste však v konkurencii BBC, National Geographic. Ale… pustili sme sa do toho. No nabudúce budeme uvažovať skôr o koprodukcii.
Film Vlčie hory je však len jednou časťou väčšieho projektu. A nie filmárskeho.
Keď som ako ochranár riešil problematickú situáciu okolo Tichej a Kôprovej doliny po kalamite vo Vysokých Tatrách spred desiatich rokov, snažil som sa prísť na spôsob, ako túto tému dostať k ľuďom. Vtedy sme spravili film Strážca divočiny a zistili sme, že na verejnosť zapôsobil. No a ja už asi od roku 1999 nosím v hlave myšlienku o tom, ako viac chrániť oblasť Vlčích hôr. Po skúsenosti z Tatier som teda tieto snahy začal vytvorením filmu, ktorý je prostriedkom, ako zaujať verejnosť.
Do Vlčích hôr chcete ale prilákať aj viac turistov. Nie je na týchto horách vzácne práve to, že tam ľudia nie sú?
Tam, kde sa nepoľuje, zvieratá s ľuďmi problém nemajú. V Tatrách na hrebeňoch kamzíky pred ľuďmi neutekajú, lebo sa tam na ne nestrieľa. Vždy hovorím, že pre jeleňa je lepšie, keď si ho človek odfotí, ako keď ho zastrelí. Vo všeobecnosti sa podľa mňa vplyv turizmu preceňuje. Možno až 99 percent ľudí neschádza z turistických chodníkov. Ich vplyv na okolitú prírodu je teda oveľa menší, ako keď tam človek príde s puškou alebo buldozérom.
Cieľom je teda rozširovať chránené územie, áno?
Presne tak. A to by sa mohlo realizovať práve vďaka turizmu. Keď sa ten systém nastaví tak, aby sa časť zdrojov získaných z turizmu vracala na odkupovanie, prípadne prenájom pozemkov na rozšírenie chráneného územia, tak by sa ten teritoriálny tlak na zvieratá ďalej znižoval, mali by čoraz väčšie územie. A keď bude národný park väčší, bude aj divokejší.
Foto: Archív Erika Baláža
Bude však aj turisticky atraktívny?
Dokonca by som povedal, že v súčasnosti sú takéto typy parkov módnou vlnou. Láka to celý svet. Keď mi kolegovia zo západnej Európy ukazovali nejaké čísla, má to ozajstný potenciál. Aj preto si myslím, že o pár rokov vznikne aj v Európe park podobný americkému Yellowstonu. Nemusí vzniknúť práve vo Vlčích horách, ale bola by to škoda. Rozprestierajú sa na území troch štátov, jestvuje tu najkomplexnejší ekosystém, žijú tu medvede, rysy, vlky, bobry, zubry. V Španielsku môžu kdesi vypustiť divoké kone, ale to nebude ono. Preto veľmi chcem, aby sa tento región chytil svojej šance.
Čo na to potrebuje?
Zlepšiť ochranu prírody, vytvoriť podmienky pre turistov, ponúkať im služby a propagovať to celé. My sme aj týmto filmom prispeli k poslednému bodu, okrem toho chystáme s partnermi v Poľsku výstavu veľkorozmerných fotiek. Podobnú Poliaci už organizovali vo veľkých mestách a videli ju dva milióny ľudí! Keď nájdeme partnerov z cestovných kancelárií, dá sa naozaj vytvoriť pekný produkt. Veď tu nie je len divoká príroda, ale napríklad aj drevené kostolíky.
Spomínate Poliakov. Tí boli vždy podnikavejší ako my…
Je to pravda, oni vedia robiť biznis veľmi dobre. Bieščady sú dlhé roky pre Poliakov fenomén, chodí tam oveľa viac turistov ako do našich Polonín. Miestni sa tam, samozrejme, chytajú každej príležitosti. Okamžite vytvárajú turistom podmienky. Mohlo to však mať aj svoju odvrátenú tvár, pretože podnikatelia boli nespokojní, že síce v letných mesiacoch majú davy návštevníkov, no v zime je to poslabšie. Preto pred niekoľkými rokmi jestvovali veľké tlaky na výstavbu lyžiarskych stredísk, zjazdoviek. Stalo sa však niečo neskutočné. Miestni si napokon uvedomili, čo turistov na Bieščadoch láka. Že to je práve divoká, nenarušená príroda. Keď sa dnes rozprávam s poľskými ochranármi, hovoria mi, že od projektov so zjazdovkami sa už upúšťa.
Viete rovnaké nadšenie rozdúchať aj medzi Slovákmi z tejto oblasti?
Nie je to jednoduché. Na konci januára, krátko pred bratislavskou premiérou filmu, som bol napríklad na diskusii v obci Ulič, ktorá sa nachádza na severovýchode Slovenska, len kúsok od ukrajinských hraníc. Vieme, že sa tam o turizme búrlivo diskutuje. Na jednej strane sú poľovníci, lesníci, ktorí sú proti, miestni sú často neutrálni, a potom sú jednotlivci, ale napríklad aj niektorí starostovia, ktorým sa ten projekt pozdáva. Na diskusiu však prišlo len zopár ľudí. Aj tomu rozumiem. Nežije sa tam ľahko, miestni si pomáhajú aj ťažbou dreva na čierno, občas niečo upytliačia. A boja sa, že zmena im prinesie len to, že prídu aj o to málo, čo majú.
Čo sa s tým dá robiť?
Začať s pilotným projektom. Presvedčiť nejakých investorov, získať peniaze na prilákanie prvých turistov. My sme už tým podnikateľom vlastne spravili jednu službu zadarmo. Propagáciu filmom po celom svete.
Nevyhrá nakoniec aj tak apatia?
Podľa mňa si domáci uvedomujú, že celý región vymiera, že tam prakticky nežijú mladí ľudia. A dôchodcovia by boli radi, keby tam mali deti, žilo by sa im veselšie. Lenže mladí sa tam nevrátia, keď tam nebudú mať čo robiť. Naša vízia je taká, že záujem turistov podnieti nejakého 40-ročného rodáka, čo od skončenia vysokej školy žije v Bratislave alebo posledné roky pracuje kdesi v Anglicku, aby sa vrátil domov a založil si penzión. Je to jedna z mála šancí pre tento región.
Spomínali ste Yellowstone. To je však svetoznámy park s dlhoročnou tradíciou. Máte nejaké iné príklady, ktorými by ste sa mohli inšpirovať?
Je ťažké kopírovať nejaký model, pretože všade funguje niečo iné. Rád spomínam Bavorský les. Lykožrút tam zožral stromy a ostal tam vyschnutý les. Povedali by ste, že to je nuda. Ale štát do toho investoval peniaze, vytvoril náučné chodníky, postavil informačné centrum, rôzne interaktívne prvky – panely so zvukmi zvierat, videami, vybudoval zoopark. A funguje to. Turisti tam chodia vo veľkom. Miestni zarobia dnes na turizme viac, ako by získali na ťažbe dreva. Celkom iný príklad je zase Namíbia. Domáci obyvatelia pred vznikom chránených parkov pásli kravy a strieľali levy, pretože im tie kravy žrali. Teraz je dvadsať percent Namíbie súkromným chránením územím a bývalí pastieri žijú z turizmu. Tam však nezasiahol štát, ale súkromný investor, ktorý nakúpil pozemky a vytvoril možnosti na podnikanie a úplne iný typ spolužitia s prírodou. My tiež chceme, aby profit z turizmu išiel miestnym, aj preto hľadáme partnerov v regióne.
Ako je to vo Vlčích horách s pozemkami? Kto ich vlastní?
V Poľsku je to jednoduchšie, tam je väčšina pozemkov štátnych. V ideálnom prípade teda stačí rozhodnutie zodpovedných poľských orgánov a chránené územie sa môže poľahky rozšíriť. U nás je to asi päťdesiat na päťdesiat, štátne a súkromné.
Ukrajina je za schengenskou hranicou a má momentálne celkom iné problémy. Nebrzdí to celý projekt?
Ukrajinský Užanský národný park je už dnes relatívne dobre chránený, aj keď sa tam dosť pytliači. Sú tam však lesy, v ktorých sa neťaží. Mal som aj stretnutia s človekom z tohto parku a s ďalším z ukrajinskej akadémie vied. Majú záujem pridať sa k spoločnému projektu. Aj keby to však geopolitická situácia neumožňovala, nič sa nedeje. Treba robiť, čo sa dá.
A čo ďalšie filmárske projekty?
Chceme sa vrátiť do Tatier a zdokumentovať príbeh dvoch zvierat: rysa a kamzíka. Kamzík je úžasné zviera a chceme ukázať, ako dokáže prežiť v extrémnych podmienkach. V tom istom prostredí žije aj rys. Je to jedno z najtajomnejších zvierat, ktoré vysoko v Tatrách videlo len pár ľudí. Je to náš tatranský snežný leopard a naša najväčšia výzva pre filmovanie v nasledujúcich troch rokoch.
Erik Baláž – ochranár a filmár
- Narodil sa v roku 1978 v Stropkove, ale väčšinu života prežil v Tatrách, v Liptovskej Kokave, dnes žije v Liptovskom Hrádku.
- Vyštudoval ekológiu lesa na Technickej univerzite vo Zvolene; štúdium ukončil diplomovou prácou o medveďoch.
- V roku 2009 spolu s Robertom Rajchlom dokončili dokumentárny film Strážca divočiny o vzácnej populácii medveďov, ktoré žijú v tatranskej Tichej a Kôprovej doline.
- Jeho najnovší film Vlčie hory mal premiéru koncom minulého roka a ponúka pohľad na jednu z posledných divočín v Európe.
- Pôsobil aj v Lesoochranárskom zoskupení Vlk, kde je stále aktívny.