Ľútosť je v skalách nanič, vraví lezkyňa, ktorá chodí do hôr sama

Foto: Robert Hüttner, Pravda

horolezkyňa, Silvia Vidal, horolezectvo Silvia Vidal

Nepomáha si pritom žiadnymi komunikačnými prostriedkami – ako sama tvrdí, v odľahlých oblastiach by jej aj tak nikto pomôcť nedokázal. No nie je to len pragmatizmus, ale tiež vernosť vlastným zásadám. „Ak idem sama, znamená to, že chcem byť naozaj sama a tiež sa chcem sama cítiť,“ vraví lezkyňa, ktorá sa môže pochváliť viacerými prvovýstupmi. Prežila situácie, ktoré by „bežného smrteľníka“ od ďalších dobrodružstiev účinne odradili – napríklad keď sama v skalách stratila vedomie. Hoci kritické situácie sprevádzajú každú z jej výprav, nie je to vraj to, čo si z nich napokon zapamätá.

Silvia Vidal bola jedným z hostí 15. ročníka festivalu Hory a mesto, ktorý bol pred jedenástimi rokmi tiež dôvodom jej vôbec prvej cesty na Slovensko. Vyliezť však u nás zatiaľ stihla len na Pajštún.

Skaly sú vaším druhým domovom už takmer dvadsať rokov. Špecializujete sa na takzvané veľké steny. Aké to sú?
Na to veru nie je ľahká odpoveď. Neexistuje totiž nejaká konkrétna mierka či parametre, podľa ktorých by sme vedeli steny rozdeliť. Zvyčajne však hovoríme o stene ako o veľkej, pokiaľ nie je len vysoká, ale aj obzvlášť náročná na zdolanie. Napríklad aj podľa toho, ako dlho nám to trvá.

Veľká stena je teda taká, na ktorú vám nestačí jedna voľná sobota?
Sú lezci, ktorí aj veľké steny zvládnu zdolať za jediný deň. Aj preto je to také ťažké rozlíšiť. Nie je v tom skrátka matematika.

Vy ste začali hneď s veľkými stenami?
Dostala som sa k nim veľmi rýchlo. Bolo to niečo, čo ma lákalo od začiatku.

Ako ste s lezením vlastne začali?
Už od detstva som sa intenzívne venovala atletike a neskôr som telovýchovu išla študovať aj na vysokú školu. Mala som teda praktické skúsenosti so všetkými druhmi športov, no stále som hľadala ten, ktorý by mi celkom sadol. Počas univerzitných rokov som začala aj liezť, a to vďaka adrenalínovej súťaži Raiverd Multi-Adventure Marathon, čo je týždeň nabitý rôznymi outdoorovými aktivitami, ako je orientačný beh, jazda na bicykli vo vysokohorskom teréne a tak ďalej. Jednou z disciplín bolo práve lezenie.

Čo na vás tak silno zapôsobilo, že ste pri ňom už ostali?
Určite je to o fyzických aj psychologických výzvach, ale tiež o motivácii. Neviem prečo, ale práve lezenie ma od začiatku veľmi silno motivovalo, hnalo ma vpred k túžbe zažiť viac, dostať sa ďalej – a tak to pociťujem vlastne až dodnes. Myslím si, že to musí byť niečo, čo vyviera odkiaľsi z môjho vnútra. Okamžite mi to sadlo. Viac než samotné lezenie ma však od počiatku fascinovala vidina života v stene. Už počas svojho prvého horolezeckého roka som chodila do hôr so závesným stanom a prespávala v ňom. Nešlo mi ani tak o to zdolať vrchol, ale dokázať žiť a prežiť priamo na stene, zdalo sa mi, že to je niečo úžasné a krásne.

Začínali ste v spoločnosti priateľov, ale dnes ste známa predovšetkým tým, že vyrážate aj na tie najnáročnejšie výpravy celkom sama. Ako sa v človeku zrodí túžba vyskúšať si takú extrémnu situáciu?
U mňa sa celý ten vývoj odohrával veľmi rýchlo, už v priebehu prvého roka. Krátko po tom, čo som sa pustila do lezenia, začali ma lákať čoraz dlhšie a náročnejšie trate a prirodzene to viedlo aj k skúšaniu samoty. Aj dnes často leziem v spoločnosti ďalších lezcov, s priateľmi alebo tímom, najmä počas takmer každodenných výletov. Na dlhšie expedície, ako bola napríklad aj tá dosiaľ posledná v Patagónii, však chodím zásadne sama.

Neberiete si so sebou ani mobil či iné komunikačné prostriedky. Prečo?
Sú na to hneď dva dôvody. Tým prvým je holý fakt, že mi mobil v skutočnosti nemá ako pomôcť. Bolo by naivné myslieť si, že ma kdesi v odľahlej divočine môže niekto prísť na základe telefonátu zachrániť. Niektoré z krajín, v ktorých som liezla, ani nemajú žiadnu organizovanú záchrannú službu. Navyše, v prípade, že by som ostala zaseknutá kdesi v skale, nehovoríme o bežnom pátraní, ale vysoko technickom zásahu, ktorý dá zabrať aj skúseným špecialistom. Ale ten najdôležitejší dôvod je, že ak na takúto expedíciu idem sama, znamená to, že chcem byť naozaj sama a chcem sa sama aj cítiť. Vedomie, že máte možnosť niekomu zavolať, už ten zážitok oberá o intenzitu, znamená to, že vaše odhodlanie nie je až také veľké.

Vedome sa teda vzdávate všetkých psychologických barličiek…
Je to vaša hra, vy sama si určujete jej pravidlá a len vy sama sa rozhodujete o tom, či ich dokážete nasledovať, alebo poľavíte. Moja cesta je tá prvá.

Aké to bolo po prvý raz, keď ste sa celkom bez podpory vydali do skál? Nebolo to desivé?
Pravdaže, bála som sa. Ale aj teraz som vždy vystrašená. No zastávam názor, že strach je v horách veľmi dôležitý. Nesmie vás, samozrejme, celkom ovládnuť, ale je dobrým prostriedkom na to, aby človek neprepadol prílišnej sebaistote a nestratil obozretnosť.

A čo situácie, v ktorých nemáte nad okolnosťami plnú kontrolu? Ako sa dajú zvládať?
Čas, ktorý strávim na expedícii, je veľmi dlhý, zvyčajne to sú dva mesiace. Počas takého dlhého obdobia sa dostanem do situácií, v ktorých sa cítim stratená či bezradná hneď niekoľkokrát. Ťažkým chvíľam sa vyhnúť nedá – no napokon s odstupom zistíte, že sú to len okamihy. Pokiaľ ste absolútne odhodlaní a stopercentne motivovaní zdolať to, tak to napokon funguje.

Foto: Hory a mesto

Silvia Vidal, skala, horolezectvo Sama v závesnom stane.

Čo pre vás znamená samota?
Som veľmi spoločenská, rada sa obklopujem priateľmi a rodinou, milujem život v mojej krásnej rodnej Barcelone. No zároveň je pre mňa dôležité zakúšať aj protiklad, absolútnu samotu. Sú to dva extrémy, ktoré spolu vytvárajú dokonalú harmóniu. Chcem vyťažiť to najlepšie z oboch svetov, byť v horách aj medzi ľuďmi vždy na sto percent dušou aj telom. No samota je rozhodne podstatná časť toho, kto som.

Je zážitok z hôr intenzívnejší, keď ste sama?
Áno, neporovnateľne. Nie je nič, čo by som s týmto zážitkom dokázala porovnať. Ale má to, samozrejme, aj úskalia. Napríklad, keď sa rozhodujete a nemáte sa s kým poradiť. V skutočnosti si nikdy nie som istá, či sa rozhodujem správne. Proste sa len pokúšam urobiť to správne na základe svojich skúseností a inštinktov. Moja zatiaľ posledná expedícia ma zaviedla do Patagónie. Absolvovala som celkom novú trasu vo veľmi odľahlej oblasti a bola som tam celkom sama – nielen pri výstupe, nečakal ma nikto ani v základnom tábore. Expedícia trvala dva mesiace, priamo v stene som osamote strávila 32 dní.

Na čo počas takej dlhej doby osamote myslíte?
To je akoby ste sa niekoho opýtali, na čo myslel počas posledných ôsmich týždňov. Stihnete rozmýšľať asi o všetkom. Veľkú časť z toho však tvorí „tu a teraz“, pretože presne o tom horolezectvo je. Musíte sa dokázať stopercentne sústrediť na to, čo práve robíte.

Vašou špecialitou sú výpravy do málo či celkom neprebádaných oblastí, máte na konte aj viacero prvovýstupov. Ako sa na čosi také pripravujete?
Je veľký rozdiel pripravovať sa na expedíciu do oblasti, o ktorej už máte informácie – viete, ako dlho vám to zhruba potrvá, aké vybavenie so sebou potrebujete vziať, koľko jedla a tak ďalej. Logistika je v prípade výstupu na veľkú stenu azda zo všetkého najdôležitejšia. No keď netušíte ani, aká vysoká skala vás čaká, logicky sa naučíte očakávať vždy tú horšiu, ťažšiu alternatívu. To však znamená aj brať so sebou viac zásob a vybavenia. No a keďže si všetky batohy musím so sebou vláčiť sama, napokon sa predsa len vždy prikloním k viere, že to až také zlé nebude. Po fyzickej stránke nerobím žiadnu špeciálnu prípravu, leziem takmer denne a to mi stačí. Oveľa viac sa musím sústrediť na byrokraciu – vybaviť víza, zohnať letenky. Popritom sa hlava a duša začnú na výpravu pripravovať akosi prirodzene, nie sú to teda žiadne konkrétne postupy, ktoré by som vedela opísať slovami.

Nie je to už po všetkých tých rokoch rutina?
Vôbec nie. Problém je totiž v tom, že si na seba nakladám vždy väčšie a väčšie výzvy. Práve to je však pre mňa dôležité pri výbere nových cieľov – a nie je ľahké nájsť ich, najmä ak ide o neznáme či dosiaľ nezdolané cesty a steny. Niekedy sa mi zapáči niečo, čo vidím na fotografii, inokedy ma zaujme niečie rozprávanie. Občas si proste sadnem k internetu a hľadám.

Aké to je vrátiť sa po takom čase osamote medzi ľudí? Je to úľava alebo stres?
Skôr stres. Chvíľu to trvá navyknúť si opäť na rytmus, ktorým život v spoločnosti plynie. Po návrate som tiež absolútne fyzicky zničená, veľmi vychudnutá. Obvykle sa však v priebehu niekoľkých týždňov dám opäť do poriadku.

Ako dlho trvá, než sa začnete znovu pripravovať kamsi do diaľok?
Niekedy pol roka, inokedy dlhšie. Rozhodne to nie je niečo, čo dokážem robiť každé tri mesiace, vlastne ani každý rok. Nechcem, aby sa z toho stal stereotyp, aby som išla preto, že mám pocit, že musím. Čakám skôr na vnútorný pocit, že som pripravená.

Dostali ste viacero ocenení, dosiahli mnoho vrcholov. Na čo sama najradšej s hrdosťou spomínate?
Na to neviem odpovedať. Každá z expedícií bola krásna. Ľudia zvyčajne najvyššie hodnotia merateľné výkony, zaujímajú ich čísla. Aj pre mňa sú dôležité, no nie sú to čísla, čo v horách naháňam. Niekedy, ako aj naposledy v Patagónii, bolo oveľa ťažšie dostať sa na miesto, než potom zdolať skalu. Také výpravy si vyžadujú neporovnateľne viac sebazaprenia a odhodlania než samotná veľká stena.

Čo bol váš najdesivejší zážitok?
Prežila som v horách aj naozaj zlé časy. Hrozné počasie, divoké rieky, ktoré som musela prebrodiť po týždňovom čakaní na ten správny okamih, zažila som aj viacero nepríjemných zranení. Asi najdesivejšie bolo, keď som sama vo veľkej nadmorskej výške stratila vedomie. Boli to naozaj kritické situácie, no v danej chvíli sa s nimi skrátka musíte vyrovnať. Nie je to však to, čo si napokon z expedície najviac zapamätám.

Ľutovali ste v takýchto okamihoch, že ste na seba naložili priveľké bremeno?
Áno, samozrejme. Ale ľútosť je vám v tom okamihu nanič. Musíte skrátka ísť ďalej. Alebo sa vrátiť. Aj ja som sa už niekoľkokrát musela vrátiť bez toho, aby som dosiahla svoj cieľ. Je to síce frustrujúce, no naozaj ma v tej chvíli mrzelo len to, čo som spôsobila svojmu telu.

Kde z miest, na ktorých ste liezli, sa vám najviac páčilo?
Všade je inak a všade krásne. Ešte som nenašla miesto, na ktoré by som sa už nechcela vrátiť. Vždy je niečo, čo za prípadný návrat stojí. Len to občas musíte dôslednejšie hľadať. No vrátila som sa zatiaľ vlastne len do Mali. Úžasné sú aj Andy či Himaláje – hoci nie je to isté zliezať ich v Pakistane a v Indii. Práve India ma asi fascinuje najviac. Nielen čo sa týka hôr, ale aj krajina ako taká.

Nie je to teda tak, že od prvého okamihu keď vystúpite z lietadla, myslíte len na vašu veľkú stenu?
Je to vlastne presne tak. Dôvody sú však skôr praktické – som sama a nesiem obrovské množstvo výbavy, s ktorou sa po pamätihodnostiach chodiť určite nedá. Aby ste si to vedeli lepšie predstaviť, mám so sebou zvyčajne päť kusov 25-kilogramových batohov. Je to nočná mora, bez pochýb to najhoršie na celej expedícii. Nevtrepete sa s tým ani do taxíka, musíte volať dva. Predstavte si, ako si sama žena kdesi v Pakistane vybavuje dva taxíky…

Foto: Archív Silvie Vidal

jazero, Silvia Vidal, Čile Na rafte na čilskom jazere Yelcho.

Miesta, na ktoré chodíte, sú často nebezpečné aj inak než v skalách. V Pakistane napríklad len pred rokom zavraždili aj dvoch skúsených slovenských horolezcov. Nebojíte sa niekedy viac ľudí než prírody?
Vždy. Ľudia sú oveľa desivejší. Vlastne sa mi zdá, že stena je to najbezpečnejšie miesto. Tam mám všetko pod kontrolou. No zatiaľ som sa v naozajstnom ohrození ešte nikde necítila. Je to skôr ťažké a únavné. V Pakistane vám ako žene nedovolia skoro nič, neakceptujú vás. Neschvaľujú, že všetky tie veci robíte sama, a tak sa aj z obyčajných nákupov či cesty autobusom stáva veľký problém. Musíte vždy nájsť niekoho, kto vám pomôže. No úprimne povedané, nemyslím si, že mi kdesi v Pakistane hrozí väčšie riziko ako napríklad v uliciach Barcelony…

Uvažovali ste niekedy o tom, že by ste s lezením prestali?
Nie, nikdy. Neviem si zatiaľ ani predstaviť dôvod, ktorý by ma k tomu mal doviesť. Ak by som myslela, že mi lezenie berie niečo, čo mi chýba, tak by som skrátka neliezla. No teraz ma to absolútne napĺňa, nehľadám nič, čo by mi to mohlo nahradiť. Aj ja sa mením a vyvíjam a aj môj vzťah k lezeniu je dnes iný než na začiatku. No keď stojím pod stenou a hľadím na svoj cieľ, je to stále ten istý pocit, to isté vzrušenie ako pred rokmi.

Leziete na „plný úväzok“, ako sa vám darí financovať toto hobby?
Pomáhajú mi napríklad prezentácie ako tá, ktorú som prišla o svojej poslednej expedícii urobiť do Bratislavy. Mám tiež sponzorov, ktorí ma zásobujú vybavením, za samotné expedície však neplatia. Plánujem rozbehnúť tiež motivačné prezentácie pre obchodné spoločnosti – uvedomila som si, že to, čo prežívam počas svojich expedícií, má veľký presah na to, čo vo svojich životoch prežívajú aj ostatní. Všetci musíme riskovať, rozhodovať sa, prestať, keď sa nám chce ísť ďalej, vyrovnávať sa so svojím strachom. Rada by som prednášala o motivácii, lebo práve to je to, čo nás ženie vpred k úspechu, nech robíme čokoľvek. Hovorila by som tiež o riskovaní a o rozdieloch medzi cieľom a výzvou. Všetko, samozrejme, cez svoje zážitky z hôr. Uživiť sa je niekedy náročné. No mne sa nevidí o nič ľahšie ani chodiť každý deň na ôsmu do bežného zamestnania.