Osvienčim ma naučil nezahodiť ani omrvinku chleba

Pukalo mi srdce, keď som videla dievčatá, ktoré prežili tri strašné roky v koncentráku a teraz zostali ležať v kaluži krvi, opisuje strašné pocity z pochodu smrti v januári 1945 Edita Grosmanová, 90-ročná rodáčka z Humenného.

Edita Grosmanová
Edita Grosmanová
Autor: ,

„Tie, čo už nevládali kráčať, esesáci zastrelili,“ povedala v rozhovore pre Pravdu. Grosmanová emigrovala s manželom po sovietskej okupácii Československa v roku 1968 do Izraela. Jej muž Ladislav Grosman bol autorom scenára k známemu filmu Obchod na korze. „Iba jeden človek po nakrúcaní nepochyboval, že dielo bude úspešné. Jozef Kroner, ktorý stvárnil hlavnú úlohu,“ poznamenala Grosmanová. Zdôrazňuje, že rozprávať o holokauste je poslaním tých, čo ho prežili.

Mali ste pekné detstvo v predvojnovom období?
Bolo krásne. Bolo nás sedem detí. Rada spomínam na pohodu, keď sme deviati sedeli pri stole s rodičmi. Chýba mi taká veľká rodina. Osud, zrejme aj kvôli zdravotným následkom z koncentráku, mi doprial mať iba jediného syna. Starých rodičov som mala veľmi nábožných, ale pritom tolerantných k mladým ľuďom. Vieru som si osvojila, koncentrák ma o ňu neobral. Som však moderne veriaca. Boha vidím v kráse prírody.

Kedy začali nastávať zlé časy?
Budete sa zrejme čudovať, ale už v roku 1937. Humenné, kde sme žili, nemalo strednú školu. Sestra chcela chodiť na obchodnú akadémiu do Michaloviec. Otcovi mimoriadne záležalo, aby sa deti pripravili na život v dospelosti. Zároveň chcel, aby sme dali niečo svetu, nie iba prežívať v ríši človečenstva. Vzdelanie považoval za rovnako dôležité, ako je jedlo. Mal jasno v hlave – hovoril napríklad, že Lea, moja sestra, bude právnička a zo mňa sa stane lekárka. Lea bola vynikajúca žiačka, nikdy nedostala na vysvedčení dvojku. Zvládla prijímacie pohovory, profesor ju pochválil, ale neprijali ju. Rovnako neuspeli ďalší Židia.

Čo nasledovalo?
Jeden židovský chlapec sa s tým nezmieril a podarilo sa mu dostať k prezidentovi Edvardovi Benešovi, ktorý nariadil, aby michalovská akadémia prijala šesť Židov. Je to zaujímavosť, o ktorej možno doteraz nikto nevedel. Leu potom prijali, ale na začiatku školského roku sa postavil do dverí nejaký chlapec a povedal, že Židom je vstup zakázaný. Nakoniec mohli sedieť v zadných laviciach, ale sestra ponižovanie nevydržala a odišla. Tento malý príbeh znamenal, že čosi prestávalo byť v poriadku, a to ešte neboli vojnové časy.

Zrod slovenského štátu priniesol Židom stupňujúce sa útrapy.
Spočiatku, ako by som to presne pomenovala, sme vnímali príkazy tak, že čo chcú úrady, nech to majú. Chceli, aby Židia nosili označenie. Čo už, veď to nebolo prvý raz v dejinách. Chceli kožuchy, tak sme ich odovzdali. Lenže keď už sme nesmeli mať mačku, lebo Židom zakázali vlastniť domáce zvieratá, kládla som si otázku, až kam to pôjde. Seriál ponižovania naberal obrátky, vrcholil deportáciami.

Boli ste v prvom transporte židovských dievčat do Osvienčimu.
Nevedela som, kam idem. Otec sa nevzoprel, keď som dostala oznam, že mám odísť pracovať. Bol slušný človek, ktorý zdôrazňoval, že zákony treba dodržiavať, aj keď sú zlé. Kto by si dokázal predstaviť, že držím v ruke vlastne cestovný lístok do tábora smrti? Z Humenného som išla do Popradu, kde sústredili približne tisíc Židoviek, a potom železničný transport zamieril do Osvienčimu. Bolo to v marci 1942.

Aké boli prvé hodiny v koncentráku?
Unavené sme si ľahli v barakoch na slamu a zaspali. Transport bol hrozný, bez jedla a bez vody. Ráno nás zvolali, aby nás spočítali, a tak to robili potom každý deň. Zbadala som, že nacisti ešte večer stihli pripraviť na koncentrák časť deportovaných. Bolo veľa snehu, ale na bosých nohách mali dievčatá obuté iba dreváky. Oblečené ako väzenkyne. Hlavy bez vlasov. Niektoré s vytrhnutou kožou, ak sa ťažšie strihalo. Mimochodom, do Osvienčimu sme si každá mohla zobrať 20 kilogramov batožiny, ale neuvideli sme z nej nič. Dostala som misu a lyžicu na biednu stravu, každé ráno som vstávala o štvrtej hodine, sčítali nás a brali pracovať. Najprv som bola vo väzenskom odeve, neskôr v uniformách po zavraždených sovietskych vojnových zajatcoch.

Osvienčim chodievali kontrolovať hlavní predstavitelia nacistického Nemecka. Zažili ste niekoho z nich?
Keď prišiel šéf gestapa Heinrich Himmler, bola tuhá zima. Silný mráz, po kolená sneh, prudký vietor. Esesáčka, ktorá sa správala tradične odporne, výnimočne zmenila tón a povedala, že dnes by sme nemali ísť pracovať. Himmler sa nahnevane čudoval. Dupol čižmou a zakričal, že pre Židov neexistuje počasie.

Veľa väzňov zomieralo na podvýživu.
Označenie strava sa nedá použiť na Osvienčim. Ráno sme dostali čaj, nič viac, ktorým sme si umyli zuby a vypili ho potom. Na obed polievka, čo v skutočnosti bola horúca voda so zemiakovými šupkami. Stalo, že keď sme robili v teréne, smädné dievča sa vydalo k potoku. Esesáci spustili streľbu. Takéto prípady registrovali ako zabitie na úteku. Ja som pracovala hlavne pri regulácii rieky. Doplním, že nebezpečná bola nielen podvýživa, ale aj choroby.

Vám sa vyhli?
Nie. Dostala som tuberkulózu do kolena krvnou cestou, keď som si zalepila ranu. Takmer každá z nás chytila týfus. Žiaľ, sestra Lea mi zahynula v Osvienčime. Deportovali ju do koncentráku o niekoľko mesiacov po mne. Ochorela, dostala vysoké horúčky, upadla do bezvedomia. Hoci som jej nemohla pomôcť, mala som výčitky, prečo ona zomrela a ja som prežila.

V januári 1945, keď Červená armáda oslobodila Osvienčim, ste neboli medzi väzňami, ktorí sa dočkali záchrany. Nachádzali ste sa v skupine pochodu smrti, teda medzi tými, ktorých esesáci zobrali preč pred nezadržateľne postupujúcim východným frontom.
Videla som veľa hrôzy v koncentráku, navyše som v ňom stratila milovanú sestru. Môžem však povedať, že čo nasledovalo, bolo vyvrcholením tragédie. Nevedeli sme, aká dlhá trasa je pred nami v silnej zime. Nakoniec sme prešli približne dvesto kilometrov. Boli sme vysilené. Tie, čo už nevládali kráčať, esesáci zastrelili. Pukalo mi srdce, keď som videla dievčatá, ktoré prežili tri strašné roky v Osvienčime a teraz zostali ležať v kaluži krvi.

Kam ste sa dostali na pochode smrti?
Po dlhej ceste nás naložili do vlaku, do dobytčiakov, a odviezli nás do Ravensbrücku. V apríli 1945 som sa dožila skončenia vojny. V Ravensbrücku som sa po dlhom čase normálne najedla. Ešte sa bojovalo vtedy. Boli bombardované nemecké pozície pri letisku. Esesáci po vyhlásení poplachu utiekli do bunkrov a my väzni, presvedčení, že územie, kde sa nachádzame, nebude terčom útoku, sme vybehli do kuchyne a najedli sme sa. Verili sme, že tí, čo bombardujú, vedia, že by útočili aj na väzňov. Na sklonku vojny v Ravensbrücku som mala podobne hrozné pocity ako z pochodu smrti. Znovu ľudia, ktorí sa môžu dočkať blízkeho oslobodenia, ale nedožijú sa.

Konkrétne?
Pridelili ma do špitála, ale o nemocnici vlastne ani nemôže byť reč, pretože chýbali základné lieky. Človek vie, že sa končí vojna, a o to viac je smutný pohľad na pribúdajúcich ľudí, čo by mohli prežiť, ale berie si ich smrť. Napríklad jedna ťažko chorá francúzska nežidovská väzenkyňa. Šatkou namočenou do petroleja som jej aspoň obvila zavšivavenú hlavu. Vší však bolo toľko, že cez noc jej rozožrali pokožku tak, že zostala iba holá lebka.

Aký bol váš návrat na Slovensko?
Rodičia, chvalabohu, prežili vojnu. Keď som prišla domov, na stole bol košík s čerešňami. Nedotkla som sa ich. V duchu som ovocie rozdeľovala medzi dievčatá v Osvienčime. Jedávala som chlieb chytený plesňou, nerobilo mi to problém. Koncentrák ma totiž naučil, akú cenu majú potraviny. Ani takmer sedemdesiat rokov od skončenia vojny nezahodím ani len omrvinku. Mimochodom, šťatie z návratu domov zvýraznilo moje čerstvo zaľúbené srdce. Spoznala som svoju celoživotnú lásku. Ladislava Grosmana.

Manželia Edita a Ladislav Grosmanovci na archívnej
fotografii s rodinným priateľom Arnoštom Lustigom (vľavo). Tento český
židovský spisovateľ ich presvedčil, aby rovnako ako on po okupácii
Československa v roku 1968 emigrovali do Izraela.
Manželia Edita a Ladislav Grosmanovci na archívnej fotografii s rodinným priateľom Arnoštom Lustigom (vľavo). Tento český židovský spisovateľ ich presvedčil, aby rovnako ako on po okupácii Československa v roku 1968 emigrovali do Izraela.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: ARCHÍV MÚZEA ŽIDOVSKEJ KULTÚRY

Neskôr známeho scenáristu, ktorý bol autorom významného filmu Obchod na korze. Veril pred nakrúcaním, že sa dielo dočká obrovského uznania? Dokonca ocenenia Oscarom.
Iba jeden človek nepochyboval o úspechu. Skvelý herec, ktorý stvárnil hlavnú úlohu. Jozef Kroner. Keď k nám prišiel po dokončení nakrúcania, manželovi povedal silné slová. Laco, maestro, vytvorili sme veľké dielo, zdôraznil. Manžel reagoval prekvapene. Jožko, neblázni, odvetil mu. A on svoju vetu dôrazne zopakoval. Kroner musel cítiť, že sa zrodil kvalitný film s veľkým posolstvom, za ktorým stál vynikajúci scenár. Prvá dôležitá odozva na predlohu pritom nebola dobrá, ale ten, kto ju posmešne zhodnotil, sa nakoniec hlboko zmýlil.

Kto?
Alois Poledňák, šéf Československého štátneho filmu. Keď si prečítal manželov text, položil si otázku, že kto mohol napísať takú somarinu. Nepochybujem, že so mnou súhlasia mnohí ľudia, že Obchod na korze sa zapísal do dejín kinematografie ako jeden z najlepších filmov.

Vráťme sa ešte k holokaustu. Môžete hovoriť o zázraku, že ste prežili taký dlhý čas v koncentráku?
Nepoužívam slovo zázrak. Som presvedčená, že som zostala nažive, aby som rozprávala o pekle v Osvienčime. Hoci to robím už desaťročia, bojím sa, že nestihnem povedať všetko. Toľko hrôzy bolo v koncentráku.

Edita Grosmanová

  • Narodila sa v roku 1924 v Humennom. Rodičia Friedmannovci mali sedem detí.
  • Prvý transport zo Slovenska do Osvienčimu bol vypravený 25. marca 1942 a Grosmanová bola medzi tisíckou dievčat, ktoré vtedy odvliekli do nacistického koncentračného tábora na území okupovaného Poľska. Onedlho deportovali aj jej sestru Leu.
  • Otec vlastnil sklenárstvo. Profesia zachránila život nielen jemu, pretože dostal rodinnú výnimku pred deportáciami Židov. Dokument však získal až po odvlečení dvoch dcér do koncentráku.
  • Do Osvienčimu sa postupne dostalo celkovo až približne 66-tisíc Židov z vojnového slovenského štátu. Väčšina zahynula v plynových komorách. Nacistické peklo prežil len malý počet – necelých 300 zo Slovenska. Medzi nimi aj Grosmanová. Jej sestra Lea nemala také šťastie, lebo v koncentráku podľahla chorobe.
  • Útrapy neskôr stretli aj zvyšok rodiny. Po potlačení Slovenského národného povstania prestali platiť židovské výnimky, a tak sa manželia Friedmannovci s piatimi deťmi začali skrývať v lese. Humenné sa dočkalo oslobodenia koncom novembra 1944.
  • Po skončení vojny sa Grosmanová presťahovala do Prahy spolu s Ladislavom Grosmanom, o tri roky od nej starším snúbencom. Na Karlovej univerzite vyštudovala biológiu – odbor, ktorému sa potom venovala počas celej pracovnej kariéry.
  • Jej manžel sa stal autorom scenára úspešného filmu Obchod na korze, ktorý patrí v kinematografii medzi najlepšie svetové diela o holokauste. „Editke za trpezlivosť, pochopenie a dobrotu. Laco.“ Toto poďakovanie napísal na úvodnú stranu originálu textu.
  • Grosmanovci po okupácii Československa v roku 1968 emigrovali do Izraela. Grosman zomrel v Tel Avive v januári 1981, krátko pred svojimi 60. narodeninami. Grosmanová neskôr striedavo žila v Izraeli a v Kanade, kde sa usadil jej jediný syn. Aby si boli nablízku pre jej vysoký vek, posledné roky má už bydlisko iba na kanadskom území.
  • Nedávno navštívila Bratislavu s dvomi cieľmi. Prišla si pozrieť novinku na Novej scéne – muzikálovú podobu Obchodu na korze a v Múzeu židovskej kultúry rozprávala študentom o hrôzach z Osvienčimu.
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Súvisiace články:

Almeida

Právnik z Kuby: U nás je všetko možné, ale ľudia už nie sú ticho

25.03.2017 07:00

Wilfredo Vallín Almeida je právnik a aktívny člen kubánskej občianskej spoločnosti. Pomáha ľuďom a otvorene hovorí o situácii na „ostrove slobody“.

ivan srba

IT expert pracuje s projektmi o kolektívnej inteligencii aj hlúposti

22.03.2017 07:00

S IT expertom Ivanom Srbom sme sa rozprávali o tom, ako robiť na univerzitách projekty, ktoré majú zmysel, ale aj o koncepte kolektívnej inteligencie.

Iveta Lazorová, zdravotná sestra

Lazorová: Chceme, aby sestry neodchádzali preč

18.03.2017 09:00

Povolanie sestry je náročné, a aj preto podľa prezidentky Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek Ivety Lazorovej klesá záujem o toto povolanie.

škola, dieťa

Školu zvládajú aj v nemocnici

29.03.2017 15:00

Práve sa skončila hodina matematiky, keď priviezli nové školské lavice a stoličky. Nie do bežnej školy, ale do nemocničnej.

ivan korčok

Korčok: Rokovania o brexite budú komplexné

29.03.2017 14:59

Britský veľvyslanec pri EÚ Tim Barrow v stredu odovzdal predsedovi Európskej rady Donaldovi Tuskovi list, podpísaný britskou premiérkou Theresou May, ktorým sa spúšťa brexit.

primacialny palac, mestske zastupitelstvo,

Obvinený bratislavský starosta Milan J. pozastavil členstvo v poslaneckom klube

29.03.2017 14:31

Obvinený starosta bratislavskej mestskej časti Devínska Nová Ves Milan J. pozastavil členstvo v poslaneckom klube bratislavského mestského zastupiteľstva.

dane, odvody, účtovník, peniaze

Brusel zablokoval fúziu London Stock Exchange a Deutsche Börse

29.03.2017 14:31

Európska komisia v stredu zablokovala plánované zlúčenie spoločností London Stock Exchange (LSE) a Deutsche Börse.