Mám diplom zo Severného pólu, hovorí cestovateľ Anton Fiala

Anton Fiala je cestovateľ, fotograf, horolezec a znalec sveta. Vydal objemnú knihu Galéria Svet, v ktorej sú fotografie zo všetkých končín zemegule. Je fyzicky zdatný, kamarátsky a takéto typy majú všade dvere otvorené. Sedel pri víne s medveďom a jeho výstava sa plaví po arktických vodách. Na rozhovore sa zúčastnil aj autor textu knižky Marián Pauer.

24.07.2014 06:00
medveď, antarktída, kryhy, ľadovce, ľadovec Foto:
Stratený v krajine (v strede na kryhe ľadový medveď).
debata (1)

Z fotiek cítiť aj vytrvalosť – dali ste si niekedy cestovateľské predsavzatie?
Začal som fotiť pred polstoročím, mal som veľa fotiek, ale čakal som s nimi. Dal som si predsavzatie, že ich uverejním až potom, keď dosiahnem severný pól. Ostatné fotky do knihy Galéria Svet som mal hotové, spracované, bolo to desaťtisíc obrázkov z jednotlivých kontinentov. Kniha sa dala urobiť hneď, ale ja som si stanovil cieľ dokončiť ju, až keď v nej budem mať dve čiapky planéty – Antarktídu aj Arktídu. V Antarktíde som bol na desiatich ostrovoch, fotil som tučniakov, hlavne tuleňov, a v Arktíde som snímky doplnil o ľadové medvede.

Sympatické je, že v knižke z exotickej cudziny je aj Slovensko. Zamýšľali ste to tak urobiť od začiatku? Nezaberá u divákov viac tá cudzina?
Snažil som sa v publikácii spojiť všetky kontinenty tejto planéty do jednej knihy. A tam patrí aj Slovensko. Takáto kniha nebola u nás – a ani v Čechách – doteraz vydaná. Považoval som za svoju prioritu, aby v nej bolo Slovensko. Všetci sa hrnieme do sveta a zabúdame, že máme čo ponúknuť aj u nás doma. Robím prednášky a besedy po školách, na ktorých zisťujem, že každý vie, kde je Egypt, Tunis, Malorka, ale kde je Liptovská Mara alebo Kriváň, to už je problém. Mnohí sú zaskočení, že sa na to vôbec pýtam a nevedia odpovedať. Dať Slovensko na roveň exotickým krajinám, to bol práve môj cieľ.

zväčšiť Najpočetnejší obyvatelia Antarktídy. Foto: Anton Fiala
tučniaci, antarktída, anton fiala Najpočetnejší obyvatelia Antarktídy.

Ktoré motívy zo Slovenska máte rád?
Mapoval som Slovensko štyridsaťdva rokov – od roku 1971, fotil som Oravu, Kysuce, Liptov a Spiš. Popritom som samozrejme chodil aj do okolia Bratislavy, najmä na Devínsku Kobylu, a fotil som aj tam. Jedna kniha z týchto fotografií – Tiché kroky rokov – už vyšla v roku 2003. Publikoval som tam do hneda tónované fotografie, ktoré sú v tejto novej knižke zaradené celkom na konci. Tým som aj kapitolu hnedotónovaných fotografií v mojej tvorbe uzavrel. Už sa k nim nevrátim. Ale ešte chcem, spolu s Mariánom Pauerom, pripraviť na budúci rok v septembri výstavu týchto fotografií v Pálffyho paláci na Zámockej ulici.

Hnedé fotografie sa už nerobia, je to dnes skôr zvláštnosť. Vznikli kedysi z technologickej nutnosti, alebo to bola móda?
Marián Pauer (teoretik fotografie): Sú to vlastne čiernobiele fotografie, ktoré sa ešte tónujú na hnedo. Býval to zložitý proces, lebo všetko sa robilo v tmavej komore. Dnes už si niekto otvorí photoshop, je tam jedno tlačidlo, ktoré zapracuje hnedý filter a – už sú fotky hnedé. Keď sa to robilo ručne, bolo to niečo celkom iné, veľmi prácne, vyžadovalo to zručnosť. Hnedý tón dával snímkam patinu, nádych nostalgie. Takéto fotky sú vlastne retro, robili sa začiatkom minulého storočia a vyvolávajú pocit niečoho, čo už je preč.

zväčšiť Mesto Inkov Machu Picchu v Peru. Foto: Anton Fiala
machu picchu, peru, inkovia, mesto inkov Mesto Inkov Machu Picchu v Peru.

Prečo ste tie slovenské fotky robili s nostalgickým nádychom? Zaznamenali ste odchádzajúci svet? Nemali ste niekedy aj v zahraničí chuť fotiť s nostalgiou?
Fiala: Ťažisko svojej tvorby orientujem na slovenskú krajinu s jej zanikajúcou drevenou architektúrou a jednoduchými ľuďmi. Autor, ktorý sa chce venovať takejto fotografii, musí svoje krajiny vychodiť a prísť na miesta i viackrát. Treba sa s krajinou zžiť, byť jej súčasťou, až potom pred autora predstúpia jej skryté krásy. V zahraničí mám pocit, že ma v krajine obklopuje veľká škála farieb. Preto fotografujem výhradne farebne.

Fialovcov je v slovenskej kultúre a športe viac. Ste príbuzný horolezca Fialu či jeho dcéry, herečky Zuzky Fialovej?
Je to iba zhoda mien. Ivana Fialu poznám. On bol členom expedície na Nanga Parbat v roku 1969, v ktorej boli moji kamaráti. Kamarátil som sa aj s tými našimi štyrmi horolezcami, ktorí v roku 1988 zahynuli. Cestou späť sa stratili a viac sa nenašli. Vtedy bol vedúci expedície Ivan Fiala a keď sa stala táto tragédia, vzdal sa spolupráce s horolezcami a stiahol sa. Bol tam vtedy aj môj veľmi dobrý priateľ Jožo Just, a tak ten prípad poznám. Viem, že Fiala nemohol zabrániť, aby sa to stalo, nemohol im prikázať, aby nešli. Viem, že to bol životný cieľ Joža Justa a darmo by ho varovali, nikto by mu v tom nezabránil. V horách každý ide sám za seba. Nie sme teda s Ivanom Fialom príbuzní, ale niečo nás spája.

zväčšiť Madagaskar. Foto: Anton Fiala
madagaskar Madagaskar.

Zažili ste podobné rozhodovania aj vy? Ísť na výstup či nejsť?
Bol som v Himalájach v šesťtisícových výškach a môžem povedať, že – nech by si hovoril, kto chcel, čo chcel – nedal by som sa odradiť. Keď chcem mať niečo na očiach v takom horizonte, ako keď stojím v Poprade a fotím Tatry, tak tam vystúpim. Keď ste v šesť a pol tisícových výškach, hory sú fantastické, stoja za risk. Keď máte Mont Everest 12 km vzdušnou čiarou od seba a máte na dosah jediný bod na našej planéte, odkiaľ môžete vidieť štyri osemtisícové vrcholy, tak to je úžasné a idete tam za každú cenu. Je fantastické vystúpiť tam a keby vám niekto hovoril: nechoď, je to nebezpečné, tak ho nepočúvam. Som fotograf a všetko robím preto, aby som sa dostával na miesta, kde bežne ľudia nechodia.

Pomáhajú si niekedy cestovatelia v zložitejších situáciách? Podporujú sa?
Napríklad Paľo Barabáš filmuje neprístupné miesta. Keď filmoval malé kráľovstvo Mustang v Himalájach, bol som tam s ním ja a Lacko Gulík. Tam sa nesmelo chodiť do roku 1993, bolo to uzavreté pre kohokoľvek iného, ale my sme tam s Barabášom a Gulíkom boli v roku 2000. Chcel natočiť film, a tak zavolal mňa a kamaráta, aby sme ho sprevádzali, lebo on tým smerom nikdy nebol. Filmoval predtým v oblasti Kančendžonga. My sme Mustang poznali z cesty v roku 1992. Ja som sa na hraniciach Mustangu od nich oddelil a pokračoval som smerom pod vrchol Dhaulágirí. Po 13 dňoch sme sa opäť stretli v Jomsome. Takže odradiť sa nedáme, ale niekedy si pomáhame.

zväčšiť Coyote Buttes, Arizona, USA. Foto: Anton Fiala
Coyote Buttes, Arizona, USA, Coyote Buttes, Arizona, USA.

Vaša prvá knižka bola o Juhoslávii, tam ste vraj išli bez väčších príprav, náhle. Inak sa na cesty pripravujete, študujete si informácie o krajine?
Určite. S Juhosláviou to bolo naozaj náhle, ale ja som mal naštudovaný text, ktorý do knižky napísal Ján Jankovič. V knižke išlo najmä o históriu a pamiatky. Robil som ju pre vydavateľstvo Slovart, ktoré vtedy pripravovalo pre istého západného Nemca cestovateľskú edíciu – rôzne obrazové publikácie. Tú o Juhoslávii mal robiť pôvodne Pavol Breier, ale nemohol ísť, a tak mi zavolali ako náhradníkovi. Práve som mal ísť do Londýna, ale tú cestu som odložil a išiel som radšej do Juhoslávie. Išiel som sám, hoci tie knižky väčšinou robili dvaja autori. Nedokázal som však narýchlo nikoho zohnať, a tak som to skúsil sólo. Cesta mala trvať tridsať dní, stihol som to za 17 dní a potom som išiel do Anglicka.

Nebolo vám tam samému smutno? Nemali ste strach, že sa niečo môže stať? Či sa trafíte do nôty objednávateľovi?
Mal som dodať tri snímky o každom mieste. Išlo výlučne o pamiatky. Aj som musel podpísať zmluvu, že ak nebude objednávateľ spokojný, budem musieť cestu na vlastné náklady zopakovať. Dali mi benzínové bloky, peniaze a, našťastie, dopadlo to dobre. Mnohí však práve kvôli tej zmluve odskočili. Ja som sa toho nebál, ešte aj som si sám šoféroval. Mal som so sebou propán-butánovú dvojplatničku, hocikedy som si zastavil, uvaril som si kávu alebo špagety, a bolo mi dobre. Bol som sebestačný. Často som bol v teréne, kde nebolo ubytovanie. Spával som v aute, alebo pod autom.

To si vyžaduje aj odvahu – neopúšťa vás?
Mám kolegu, Ivana Laciku, s ktorým robíme knihy a ktorý ma sprevádza na mnohých cestách. V roku 1988 sme robili napríklad publikáciu o Maroku, a on mi počas celej cesty rozprával, kde sa nám čo zlého môže stať. Keď idem sám, som tohto ušetrený (smeje sa).

Niečoho ste sa však iste aj vy už báli?
Nebojím sa ničoho! Hovorím, že ak sa má niečo stať, tak sa to stane. Môžete robiť čokoľvek chcete, nezabránite tomu. Prečítajte si napríklad bedeker o Austrálii! Už na prvej strane je napísané, prečo tam nemáte ísť: všetko je tam jedovaté, ak vás niečo uštipne, je to určite smrteľné uštipnutie, nič nie je pozitívne, podľa toho bedekra by ste tam nemali urobiť ani krok a najlepšie bude, ak tam vôbec nepôjdete! Kto by na to dal! So strachom sa nikam nedostanete!

A nechýba vám na cestách, kdesi v Himalájach, niekedy hygiena? Pohodlie?
Ja som ten, ktorý s obľubou spáva pod holým nebom v spacáku, nie v hoteloch. S kamarátom Ivanom Lacikom sme museli spať aj v hoteli, lebo po troch dňoch sa bolo treba osprchovať. Ale v Himalájach taká možnosť nebola. Keď som tam bol v roku 1992 prvýkrát, umyl som sa v potoku, okolo ktorého sme išli, ale mali sme tam aj ženy a s tými to bolo ťažšie. Jedna bola z Viedne, jedna z Prahy, a tie sa stále ošívali, upravovali, snažili sa nejako udržiavať, ale my sme ich ubezpečovali, že po štrnástich dňoch sa budú každému chlapovi páčiť práve tak! „Vôbec nemusíte na sebe nič robiť. Všetci rovnako smrdíme, takže to je v poriadku,“ hovorili sme im.

Je väčšina fotografov takýchto?
Pauer: Sú aj takí, aj onakí. Ja mám Tona rád práve preto, lebo je spojený s prírodou. Boli napríklad v Amerike, na miestach, kde sú medvede. Hovorili im, aby si dali bacha a boli pripravení aj stretnutie s medveďmi. Večer popíjali vonku vínko a zrazu Tono pokojne hovorí: „Ďalší pár očí je medzi nami!“ Sedel tam medveď a čakal, či mu nalejú. Vzali rapkáče a začali rapkať, lebo to na medvede platí. Mali šťastie, nemuseli s nim zápasiť, stačil ten rapkáč. Tono nerobí nikdy paniku.

Koľko rečí musí cestovateľ ovládať? Mali ste výstavu na všetkých kontinentoch – ako sa dohovárate?
Fiala: Anglicky a nemecky. Keď ideme na Madagaskar či do Južnej Ameriky, berieme ľudí, ktorí hovoria po francúzsky či španielsky. Od roku 1992 mám skupinu, s ktorou cestujem, stále sa stretáme tí istí. Každý ovláda nejaký jazyk. Poznáme sa. Sme traja, čo sme sa kúpali na severnom póle a v Antarktíde.

Aká je tam voda?
Mám fotku, ako sa kúpeme v mínus dvojstupňovej vode. Ja neotužujem, ale keď som mal možnosť kúpať sa na severnom póle, tak som ju využil. Zo všetkých ľudí z toho ľadoborca sme sa okúpali štyridsiati, každý dostal diplom od kapitána s podpisom, že sa kúpal na severnom póle!

Vy ste tam však urobili aj výstavu. Ste jediný zo slovenských fotografov, ktorý mal výstavu na každom kontinente, a to aj na severnom póle. Ako je možné vystavovať na kryhe?
Fotografie nosím stále so sebou, a tak som všade, kam som prišiel, urobil výstavu. Samozrejme, aj na severnom póle. Každý bol z toho hotový. Vytiahol som všetkých dvanásť Slovákov, ktorí boli vlani vo výprave na severný pól. Postavil som ich na ľadovú kryhu a dal som im do ruky fotografiu. Jednu držal aj kapitán. A predstavte si, že fotografia veľryby z Antarktídy, čo je úplný juh planéty, sa taktoobjavila na Severnom póle! Vystavil som tam samozrejme aj fotku zo Slovenska. Teraz si predstavte, že na lodi bolo asi 280 ľudí, z toho približne 150 bolo zamestnancov. Všetci sa vyhrnuli a chceli si kúpiť fotku.

Po čom ste fotky predali?
Celú kolekciu som daroval kapitánovi, a dnes mám stálu výstavu na jeho lodi, čiže na ľadoborci, ktorý chodí medzi Murmanskom a severným pólom. Mám to aj zdokumentované – kapitán nás prijal v kajute. On chodí na severný pól už šesť rokov a ročne podniká dve komerčné cesty s pasažiermi. Inak tento ľadoborec slúži na to, že sprevádza lode na severný pol, razí im cestu. Volá sa Pjaťdesiat let pobedy (50 rokov víťazstva) a je to najsilnejšia a najvýkonnejšia loď na svete. Najsilnejší ľadoborec, ale Rusi už začali robiť výkonnejší, ktorý má výkon ako Jaslovské Bohunice. Fotky sme teda venovali kapitánovi, oficiálne, aj so slovenskou vlajkou. Bol prekvapený a povedal, že kým on bude riadiť ľadoborec, budú v jeho priestoroch vystavené moje fotografie. A tak tam mám stálu výstavu.

Ako to, že fotky Antona Fialu vyzerajú neraz ako maľby? Je to v námetoch alebo v technike?
Pauer: To tajomstvo je vo svetle, človek sa musí naučiť vnímať a cítiť svetlo. Môžete prísť do krajiny, a ak nevnímate jej svetlo, urobíte ploché fotky a krajina sa stratí. Neosloví. A potom – treba hľadať osobitosť a príbeh. Vždy treba nájsť niečo špecifické pre tú-ktorú krajinu, aby sa líšila od tej druhej. My sme aj knižku Galéria Svet skladali tak, aby neomrzela. Snažili sme sa o pestrosť a striedanie. Kapitolu začíname vždy mapkou, aby sa ten, kto knihu číta, zorientoval. Potom sú príbehy, ktoré sa udiali pri fotení, a potom ide séria fotiek. Je to aj prehľadné. Snažili sme sa, aby kniha neunavovala. Je to totiž „ťažké umenie“ – má tri kilá! Knihu sme robili rok a pôvodne mala 620 strán. Skrátili sme ju na štyristo strán.

Kniha sa začína príbehom z Belgicka – prečo práve tam?
Pauer: V Belgicku sa stalo, že hoci mal Tono letenku potvrdenú, na letisku mu povedali, že v lietadle už nie je miesto, že nepoletí. A teraz čo? To bolo v sobotu, bol už bez peňazí. Poslali ho späť do hotela. Ale kde to je? Ráno trafil, vedel, že má cestovať metrom a príde na letisko. Ale späť do hotela? Kade? Hotel pustil z hlavy, nepamätal si ho. Išiel teda metrom opačným smerom asi 45 minút, na koľko odhadol cestu, až prišiel k hotelu. Z firmy, ktorej bol hosťom, mu potom poslali chlapíka s peniazmi, aby neumrel hladom. Mal sa oňho starať. V sobotu ho pozval na pivo, presnejšie štyri malé pivá, a chlapík zaspal. Na druhý deň išli na futbal, hostia neprišli, tak opäť išli na pivo. Chlapík zasa zaspal. Príhody znásobili Tónove pochybnosti, ako to vo svete chodí. Dnes už nepochybuje o tom, že všade má svoje miesto.

zväčšiť V centre Kapského mesta v Juhoafrickej republike. Foto: Anton Fiala
kapské mesto, juhoafrická republika, kvety, lúka V centre Kapského mesta v Juhoafrickej republike.

Už ste spomenuli tajomstvo svetla – dá sa naučiť s ním pracovať?
Fiala: Ja napríklad používam polarizačný filter, keď sa snažím zvýrazniť oblohu. Ľudské oko si neuvedomuje, že dobre nevidí. Vidíte napríklad skaly, máte pocit, že ich vidíte ostro, ale na skale je lesk, ktorý skresľuje vnímanie. Polarizačným filtrom sa lesk odstráni a oko vidí úžasne ostro všetky tvary. Alebo fotíte hladinu jazera, napríklad Hincovo alebo Vrbické pleso v Tatrách, a keď filtrom odstránite lesk hladiny vody, odrazu sa vám objavia všetky farebné kamienky, ktoré sú vo vode. To isté platí aj o piesku. Vy si to vôbec neuvedomujete, voľným okom to je fajn, a tak si myslíte, že to bude dobré aj na fotke, ale – bez filtra nie. Hneď ako zapracuje filter, je to úplne o niečom inom. A – samozrejme – musíte vedieť, kedy kde byť. Niekde je lepšie byť ráno, niekde večer.

Vždy sa dá uhádnuť správny čas?
To nie. Treba poznávať a striehnuť. Miloš Brunner, kameraman z Brna, ktorý so mnou často cestuje, bol so mnou vlani 45 dní na Madagaskare. Jeho ten ostrov tak chytil, že tam už bol od apríla tohto roku štyrikrát. A už ma lanári, kedy pôjdeme zasa spolu. Tak som mu sľúbil, že budúci rok v období Veľkej noci. Pôjdeme zasa do iných oblastí. Madagaskar sme zmapovali tak, ako ho azda nemá zmapovaný nikto a Brunner je iste najväčší znalec Madagaskaru. S takou prípravou sa už dobre fotí a človek nemusí hádať, ale ide na istotu.

zväčšiť Sopka Gunnug Bromo v národnom parku Bromo,... Foto: Anton Fiala
sopka, gunnug bromo, láva, dym, indonézia, jáva Sopka Gunnug Bromo v národnom parku Bromo, Jáva, Indonézia.

Musíte kvôli tomu, aby ste boli v správnu chvíľu na správnom mieste, spať na nezvyklých miestach?
Napríklad v Austrálii v roku 2000 sme boli so skupinkou asi šiestich ľudí. Niekde sme ich ubytovali a sami sme išli do terénu. Prespávali sme v skalách a ráno sme sa vrátili po nich, keď sme mali pokračovať v ceste. Nie každý mal záujem o veľké fotografovanie a my sme zasa vyhľadávali miesta, kde bolo dobre byť skoro ráno, alebo neskoro večer. Boli to zvláštne miesta, a tak viem, koľko ľudí okrem mňa môže mať niektoré zábery. Napríklad tá sopka, ktorá je na obálke knihy! Tam sme sa aj vyfotografovali, a tak viem presne, koľko ľudí tam bolo. Takú fotku môžu mať okrem mňa len dvaja ľudia a nikto iný, lebo tom bola zvláštna situácia. Sopka soptila a nikto, okrem nás, tam nebol. Ten národný park vtedy celý zavreli pre verejnosť, ale my sme v ňom prespali, a tak sme sa dočkali aj výbuchu sopky. To bola taká sila, lietali kamene ako autá! Jeden kamarát, čo tam bol so mnou, filmoval. A mal aj zvuk! Burácalo to. Dialo sa to 150 metrov od nás!

Ste pre dobrú fotku ochotný urobiť všetko? Nepremôže vás lenivosť?
To je tak: Už doma si musíte povedať, prečo tam idete a čo vlastne chcete dosiahnuť, lebo naozaj, keď ste už na mieste, odrazu sa vám nechce. Raz je vám zima, alebo príliš teplo, smrdí tam – napríklad tá síra, čo išla zo sopky Kawah Ijen. Radšej by ste si možno v tej chvíli našli ľahšiu cestu. Vedeli by ste si to ospravedlniť a nikto by vám nemohol vyčítať, že ste odtiaľ fotky nepriniesli…

Kde ste sa museli mobilizovať?
Boli sme na Mont Blancu, išli sme traja. Dvaja sme vyšli až na vrchol. Vyrazíte o druhej v noci vo výške 3 400 metrov nad morom. Ešte máte 1 400 metrov cesty po ľadovci pred sebou. A teraz začne svitať a vy máte pocit, že to by ste mali nafotiť. Ale, došiel vám film – väčšinu fotografií mám na filme 6 krát 7 diapozitív – a treba ho vymeniť. Mrzne, fúka vietor, máte rukavice, musíte dať dolu batoh, vybrať foťák, vybrať film, všetko to urobiť v nepohodlí. A prebleskne vám myšlienka, či ten záber vôbec stojí za tú námahu. V tej chvíli musíte byť na seba prísny a povedať si: Somár, veď doma si si povedal, že kvôli tomuto sem ideš! Potom to teda urobíte a nabijete sa takou energiou, že máte na desať ďalších výstupov!

Čo na vaše cesty hovorí manželka? Nechýbate doma? Máte ešte malého syna.
Veľa ľudí sa jej pýta, či sa nehnevá, že idem aj na 45 dní do sveta. Vo februári sa mi naskytla cesta na Kubu, a tak jej hovorím – vyrážame na osemnásť dní. Neprekáža, že budeš na všetko sama? A ona: Tak málo? Taký kus cesty pôjdete iba kvôli osemnástim dňom? Už si zvykla a vyvíja sa v súlade s mojimi predstavami.

Fotíte rovnako rád ako prírodu aj manželku?
Ju ani deti už nefotím. Ona si fotografuje, čo chce mať nafotené, ja sa venujem už iba tomu svojmu. Ale vonku ľudí fotím. Práve sme si s Mariánom Pauerom hovorili, že urobíme pokračovanie tejto knižky a tá bude o ľuďoch, faune a flóre. A popritom bude aj krajina. Mám napríklad veľa zvierat zo všetkých kontinentov, napríklad lemura z Madagaskaru, medvede, opice, veverice, plno živočíchov z celého sveta.

Pauer: Ale aj v tejto knihe je veľa ľudí, minimálne ten, čo sa pozerá a ten, čo fotil. Na fotkách sú však aj mnohí, čo chodili na expedície. Napríklad Paľo Barabáš. Pre nich je to obrazová kronika, nájdu sa tam všetci. Keď si niekto robí knihu, prezentuje obyčajne najmä seba, ale Tono tam dal všetkých ľudí z okolia jeho ciest. Nepoznám iného takého.

Kam sa chystáte najbližšie?
Fiala: Teraz idem na Aljašku a snažím sa dostať aj do vrtuľníka. Chcem vidieť krajinu z rôznej perspektívy. Je možné si objednať mačky, cepín, prilbu, čakan a chodiť po ľadovci. Ďalším pokračovaním cesty budú národné parky Severnej Kanady.

Pauer: Tono si podmaní aj roj komárov a poletí s nimi.

Po skúsenostiach, ktoré ste získali vo svete, stávate sa viac materialistom alebo veriacim? Nemihlo sa vám v objektíve ufo alebo anjel?
My s kamarátom Ivanom Lacikom sme najväčší pútnici na Slovensku. Urobili sme asi tri knižky o európskych pútnických miestach. Ja som ich prešiel 34, on 32. Chodili sme po celej Európe. On je hlboko veriaci, bol aj miništrant v Modrom kostolíku. Vždy, keď sme chodili po tých kostolíkoch, križoval sa a mňa bral ako takého neznaboha. Ja som k mystike naozaj nemal vzťah, ale veľa mi hovoria slohy, mám rád výtvarné umenie. Je mi to blízke. Mali sme na túto tému rôzne rozhovory a ja som mu povedal: Ivan, ja neviem pomenovať toho, komu verím, ale stopercentne verím. Mne v živote toľkokrát tak veľmi niečo pomohlo, že musím veriť. Boli to situácie, keď som si sám nevedel rady a zrazu sa niečo stalo. Mám na to svedkov.

Napríklad?
Raz som išiel autom z Krku a zrazu mi začali spomaľovať stierače, veľmi pršalo. Bolo jasné, že mi rapľuje baterka. Peter, hovorím, kamarátovi Chalupkovi, ktorý bol so mnou, niečo mi odišlo, my sa odtiaľto nedostaneme. A prejdeme most, zastavím a presne pred nami je autoservis! Ráno som mal auto hotové. Išli sme ďalej a kamarát hovorí: Ty máš také neuveriteľné šťastie! Ako je toto možné? Ja by som jazdil tristo kilometrov, aby som servis našiel. A toto sa mi stalo viac razy. Tie náhody sú zvláštne. To znamená, že niečo tu je, čo nad človekom drží ochrannú ruku.

Cítili ste niekedy pri fotení sklamanie či rozčarovanie?
Boli sme v Medžugorí za chlapcom, ktorému sa tam zjavila Panna Mária. Išiel som až hore na Medžugorie a videl som ľudí, ako sa tam snažili vyštverať. Mali krvavé nohy, plazili sa po kolenách. Keď som sa vrátil dolu, povedal som si, že urobím reportáž s tým chlapcom. Dvere svojho luxusného domu mi však pootvoril len na škáru. Zdôveril som sa mu, že robíme publikáciu o pútnických miestach a že by som si ho chcel nafotiť. Odfotiť si ho vraj môžem iba pred dverami, dnu ma nepustí a všetko ostatné o Medžugorí je na pohľadniciach a videách, ktoré si môžem kúpiť. Ale ja som prišiel z Bratislavy, videl som vás aj u nás v Dóme, bola vám venovaná omša, útočil som na jeho city, ale on bol absolútne neochotný, nepríjemný a bolo vidno, že tu ide o tvrdý biznis. A okolo tí úbohí, chudobní ľudia! To som sa cítil oklamaný.

V knižke máte zvláštnu snímku z Lúrd. Tam to bolo dúfam lepšie.
Podobné výjavy ako v Medžugorí som zažil aj vo Fatime a v Lurdoch. Prišli sme do Fatimy o polnoci a asi o jednej v noci si hovorím, že si to pútnické miesto idem pozrieť. Bola tam menšia kaplnka, mama, otec a dieťa, ktoré malo obrnu. Oni chodili okolo oltáru a nosili dieťa. Striedali sa a dieťa mali stále na sebe. Pôsobilo to bezútešne. Podobne je to aj v Lurdoch. Bol som znechutený z týchto miest, keď som videl ten tvrdý biznis! Vozíčkarov viedli ku kaplnke a ja som sa nemohol pozerať – ako veria barlám, ktoré tam visia a majú dokazovať, že ich zázračne vyliečení odhodili! My sme sa rozhodli v Lurdoch prespať, schovali sme sa a počkali, kým tam nikto nebude. Vtedy som nafotil kaplnku. Tá fotografia je v knihe, je urobená v noci, je tam ľudoprázdno. To sa len tak nevidí. My sme tam boli načierno, ráno sme museli utiecť. Sú také miesta, napríklad národné parky, ktoré sa na noc zatvárajú, ale keď som chcel fotiť tamojší západ slnka, musel som sa tam nechať zavrieť. Auto som skryl do kríkov…

Ešte vás baví fotiť aj na Slovensku?
Slovensko je moja srdcovka, na tom som vyrastal od roku 1971. Držím štafetu a chcem ju dať ďalej. Chodil som s oráčmi na polia, zo zeme sa parilo… Mám čarovné historky: V roku 1974 sme prišli napríklad do Zázrivej fotografovať a v ten deň tam akurát spadol vrtuľník. Sadli sme si do chaty Zázrivky, ktorá už dnes neexistuje, objednali sme si párky a malinovku, a zrazu prišiel policajt, vraj čo tu robíme. Povedali sme, že sme práve prišli autobusom. Nikam sa nevzďaľujte! Vyšetrovali ten vrtuľník. My sme sa tam ubytovali, chodili sme tri dni po okolí, fotili a potom sme sa vrátili do Bratislavy. A v pondelok čítam v novinách, že chata Zázrivka vyhorela… Sám sebe som už začal byť podozrivý – len čo sme prišli, spadol vrtuľník, chata vyhorela…

Spomínate si na svoj prvý fotoaparát?
Bol som nedávno na burze fotoaparátov na Červenom Kameni a kúpil som tam osem starých aparátov. Ten pán, ktorý ich predával, povedal, že má veľkú zbierku a že mi prinesie fotoaparát Mikroma 2. To bol malý fotoaparát na 16-milimetrový film, ktorý som ako prvý dostal kedysi od otca. Veľmi mi je ľúto, že neviem, kde je. Potom som mal Flexaretu a potom Pentacon six TL. Kedysi som si brával na cesty dva aparáty – jeden ako dokumentárny denník a druhý na fotenie. Teraz mám v aparáte GPS, ktoré všetky snímky označí a datuje. Keď sa pozriem na ktorúkoľvek fotku, hneď viem, kde je fotená. Teraz fotím na Nikony.

Čo je pre vás na knižke Galéria Svet najvzácnejšie?
Fiala: Asi tá rovnocennosť Slovenska so svetom…

Pauer: My sme s Tonom rovnaká krvná skupina. Ak aj máme na niečo rozdielne názory, vždy sa napokon dohodneme, dobre si rozumieme. Ja som mu veľmi vďačný, lebo vďaka tejto knižke som sa vrátil do mladosti. Kedysi sme nemohli cestovať z rôznych dôvodov, aj som mal troch bratov, takže peňazí nebolo nazvyš, tak som cestoval cez knižky Zikmunda a Hanzelku. Pri práci na tejto publikácii som si spomenul na tie roky. Bolo to fajn, musel som si overiť veľmi veľa údajov, lebo názvy sa často inak hovoria a inak píšu. To som rád robil. Mal som vždy rád zemepis. Predstavoval som si tú-ktorú krajinu s takou fantáziou, že teraz, keď niekam prídem, bývam sklamaný, lebo to moje vysnívané bolo krajšie. V tejto knižke je svet vždy zaujímavý a nikdy nesklame.

Anton Fiala

Fotograf Anton Fiala. Foto: Janette Fialová
anton fiala, fotograf Fotograf Anton Fiala.
Narodil sa v roku 1955 v Bratislave. Po skončení štúdií na Strednom odbornom učilišti polygrafickom (odbor reprodukčný grafik – fotograf) pokračoval od roku 1975 v štúdiu na FAMU v Prahe, odbor umeleckej fotografie. V rokoch 1972 – 2013 realizoval 106 samostatných výstav a zúčastnil sa na viac ako 94 výstavách doma a v zahraničí, na ktorých získal veľa významných ocenení. Jeho diela sú zastúpené v zbierkach renomovaných galérií a múzeí doma i v zahraničí. Často spolupracuje s výtvarným teoretikom Mariánom Pauerom, najnovšie vydali knihu Galéria Svet.
Najpočetnejší obyvatelia Antarktídy.
Stratený v krajine (v strede na kryhe ľadový...
+5Sopka Gunnug Bromo v národnom parku Bromo,...

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #fotografia #Anton Fiala #Marián Pauer #Galéria Svet #fotografovia