Foto: archív Borisa Klempu
Ebola má oproti mnohým iným vírusom aj veľmi chabú schopnosť šíriť sa v ľudskej populácii. Prečo je potom už desaťročia pre mnohých synonymom slovného spojenia „smrtiaci vírus“?
Je pôvod vírusu dodnes nejasný?
Ebola, ktorá patrí medzi takzvané filovírusy, pomenované na základe filamentózneho tvaru vírusových častíc, bola izolovaná v roku 1976, keď prišlo k prvým, takmer simultánnym epidémiám v Sudáne a vo vtedajšom Zaire. Zdroj infekcie bol naozaj dlho neznámy. Pri niektorých epidémiách sa podarilo vystopovať prvotný zdroj ako manipuláciu s uhynutými primátmi – gorilami a šimpanzmi. Tie však podobne ako človek na ebolu zomierajú a sú rovnako len náhodným hostiteľom a nie hostiteľským zvieraťom. Množstvo nepriamych dôkazov ukazuje, a dnes je to už brané ako fakt, že hostiteľom filovírusov sú takzvané fruktivorné netopiere.
Koľko druhov má ebola a ako sa odlišujú?
Je ich päť: Zaire, Sudan, Tai Forest, Bundibugyo a Reston. Kľúčovými pre ich definovanie sú, samozrejme, rozdiely v ich genetickej štruktúre, ale odlišujú sa aj navonok rôznou mierou závažnosti ochorenia u ľudí a takisto aj geografickým rozšírením.
V západnej Afrike momentálne vyčíňa druh Zaire. Je najnebezpečnejší?
Dosahuje najvyššie percento úmrtnosti klinických prípadov, a to až 90 percent. Až do súčasnej epidémie sa vyskytoval len v centrálnej Afrike – v Kongu, Demokratickej republike Kongo a v Gabone. Aj preto bol jeho výskyt v západnej Afrike veľkým prekvapením. Sudan zaznamenali v Sudáne a Ugande a percento smrteľných prípadov je nižšie, asi 40 až 60 percent. Pri ebola víruse Bundibugyo je to percento ešte nižšie, asi 25 percent pri dosiaľ jedinej epidémii v Ugande v roku 2007. Tai Forest je zaujímavý tým, že ho zaregistrovali jediný raz v roku 1994 u chorej vedkyne, ktorá pitvala nájdeného mŕtveho šimpanza v národnom parku Tai Forest v Pobreží Slonoviny. Nákazu prežila. Ebola vírus Reston je zatiaľ jediný, ktorý neobjavili v Afrike, ale v Ázii. Našli ho v USA v opiciach importovaných z Filipín. Priamo na Filipínach ho medzičasom zistili aj u domácich svíň, no zdá sa, že u ľudí nespôsobuje žiadne alebo len veľmi mierne ochorenie.
Ako vlastne nové druhy eboly vznikajú?
Ebola vírusy sú zoonotické vírusy, ktoré na človeka len náhodou občas preskočia a po skončení epidémie zase zmiznú. Evolúcia vírusu preto prebieha len v hostiteľských zvieratách, teda v tých veľkých netopieroch, a je to dlhodobý proces, ktorý môže ovplyvňovať napríklad adaptácia na konkrétny druh netopiera. Geografické rozšírenie týchto hostiteľských zvierat teda aj jasne určuje teoretický možný výskyt týchto vírusov. Nové kmene nevznikajú v reálnom čase, je to dlhodobý spontánny proces prebiehajúci v prírode. To len pre nás sa stanú novými, keď prvýkrát spôsobia epidémiu alebo sa o nich dozvieme vďaka iným náhodným okolnostiam, ako to bolo pri víruse Tai Forest alebo Reston.
Foto: SITA/AP, Christopher Black
Aké faktory takéto zmeny ovplyvňujú?
Presné mechanizmy vzniku epidémií nepoznáme, ale je zjavné, že popri určitých biologických či ekologických faktoroch tu hrajú úlohu aj socioekonomické podmienky. Nie je náhoda, že všetky epidémie doteraz prebiehali v krajinách trpiacich veľkou chudobou, občianskymi vojnami a veľmi zlou úrovňou zdravotníctva.
Je pravda, že v súčasnosti je miera úmrtnosti nižšia, ako to bývalo pri druhu Zaire v minulosti?
Áno, zdá sa, že v súčasnej epidémii je to percento smrteľných prípadov nižšie (asi 60 percent) ako to bolo pri Zaire dosiaľ (približne 70 až 90 percent). Toto číslo sa však ešte môže zvýšiť, pretože v súčasných štatistikách je zaradených veľa takzvaných suspektných prípadov, teda prípadov, kde je zatiaľ len podozrenie, ktoré ešte nebolo laboratórne potvrdené. To môže zdanlivo zvyšovať celkový počet prípadov, a tým znižovať percento úmrtí.
Ak by sa potvrdilo nižšie percento úmrtí, čo to znamená? Že sa zlepšila zdravotná starostlivosť? Že vírus oslabuje alebo mu vieme lepšie odolávať?
Ak to percento zostane menšie, môže to byť spôsobené drobnými genetickými odchýlkami, a tým sprostredkovane drobnými biologickými rozdielmi medzi jednotlivými variantmi vírusu, ktoré sú však viac-menej náhodné. Určite to v prípade tejto súčasnej epidémie nie je zlepšenou lekárskou starostlivosťou. K oslabovaniu vírusu, teda k akémusi prispôsobovaniu sa človeku zo strany vírusu takisto nedochádza, pretože, ako som už spomínal, človek je evolučne pre vírus slepá ulička. Pri zastavení epidémie zomierajú aj všetky eventuálne nové mutácie vírusu a vývoj sa ako keby vracia naspäť k pôvodnému variantu z prírody. Pri ďalšej epidémii preniká medzi ľudí znova divý vírus, ktorý sa s ľuďmi ešte nestretol.
Na ebolu neexistuje liek. Dvom nakazeným Američanom však nedávno podali experimentálne liečivo. Môže zafungovať?
Za najsľubnejšie sú považované lieky na báze protilátok. Takým je práve aj ten momentálne mediálne známy ZMapp. Je to kombinácia troch konkrétnych protilátok namierených proti zložkám vírusu. Protilátky si na obranu proti vírusom či iným patogénom tvoríme v tele aj sami, práve pri smrteľných prípadoch eboly však často u pacientov žiadne protilátky namierené proti vírusu nie sú. Vírus je schopný ich tvorbu potlačiť. Ich dodanie vo forme lieku sa zdá veľmi účinné pri pokusoch na zvieratách. Ale existujú aj iné prístupy – protivírusové látky vo forme malých molekúl, ktoré by mali blokovať vírusový enzým, kritický pre jeho množenie.
A čo očkovanie?
Veľa aktivít je zameraných aj na vývin vakcíny. Aj tu existujú veľmi sľubné výsledky na zvieratách, napríklad s vakcínou, kde sú určité časti vírusu ebola vložené do iného, neškodného vírusu ako nosiča.
Zaoberajú sa výskumom liekov či vakcín na ebolu aj vedci na Slovensku?
Podľa mojich vedomostí sa u nás priamo ebola vírusu nikto nevenuje. Takýto výskum je mimoriadne nákladný, a zároveň je spoločenský dopyt po ňom u nás fakticky nulový. Ale venujeme sa iným zoonotickým či vysoko patogénnym vírusom a získané výsledky môžu nájsť uplatnenie aj v súvislosti s ebola vírusom.
O aké vírusy napríklad ide?
Ja sa napríklad okrem iného venujem aj hantavírusom, čo sú vírusy, ktoré takisto spôsobujú hemoragické horúčky, takisto sú to zoonotické vírusy prenášané najmä hlodavcami a vyskytujú sa aj priamo na Slovensku. Našťastie pre nás, nie sú ďalej prenosné z človeka na človeka, ani nie sú až tak vysoko smrteľné ako ebola.
Foto: SITA/AP
Existuje vzorka eboly na Slovensku?
Nie. Potrebovali by sme na to špeciálne laboratórium s najvyšším stupňom biologickej ochrany, štvrtým, aké na Slovensku nemáme. Vo Virologickom ústave Slovenskej akadémie vied máme laboratórium s úrovňou ochrany 3, v ktorom pracujeme so spomínanými hantavírusmi, s niektorými vysoko patogénnymi kmeňmi vírusu chrípky či vírusom kliešťovej encefalitídy a inými kliešťami a komármi prenášanými vírusmi. Aj napriek tomu, že živý, teda infekčný ebola vírus v laboratóriu nemáme, máme k dispozícii technológie, ktoré by nám umožnili ebola vírus diagnostikovať u pacienta.
Existujú vírusy, ktoré sú ebole podobné a poznáme ich z dávnejšej histórie?
Spomenul by som dvoch ozajstných zabijakov. Tým prvým je variola vírus spôsobujúci pravé kiahne, ktoré sú považované za jedno z najdevastujúcejších infekčných ochorení vôbec. Len počas 20. storočia sa mu pripisuje 300 až 500 miliónov obetí, pričom na ochorenie zomieralo celkovo 20 až 60 percent infikovaných ľudí a viac ako 80 percent detí. Tento vírus je od roku 1979 vyhubený vďaka celosvetovej očkovacej kampani s pomocou vakcinia vírusu, od ktorého vznikol aj názov vakcína.
A druhým?
Tým je takzvaná španielska chrípka v rokoch 1918 – 1920, teda vírus chrípky typu H1N1, ktorému sa pripisuje až 100 miliónov obetí počas takého krátkeho obdobia. S ebolou majú tieto vírusy spoločné to, že spôsobovali smrť u vysokého percenta infikovaných ľudí. No na rozdiel od eboly oba tieto vírusy boli vysoko nákazlivé a schopné sa šíriť vzduchom. Z hľadiska schopnosti šíriť sa v ľudskej populácii môžeme ebolu považovať v porovnaní s týmito vírusmi v podstate za absolútneho babráka.
Pred niekoľkými rokmi médiá publikovali výskum vedcov z University of Liverpool o tom, že takzvanú čiernu smrť v stredoveku možno spôsoboval práve vírus podobný ebole. Čo si o tom myslíte?
Priznám sa, že som o takomto výskume doteraz nepočul. Osobne nevidím žiadny dôvod spochybňovať, že takzvaná čierna smrť je vlastne mor spôsobovaný baktériou Yersinia pestis.
A čo Marburská horúčka? Tá dokonca ebolu o pár rokov predbehla.
Ide o vôbec prvý známy filovírus, ktorý objavili v roku 1967 po tom, čo vo vtedy západonemeckom meste Marburg ochoreli opatrovatelia opíc dovezených z Ugandy. Marburská horúčka je ebole klinicky veľmi podobné ochorenie spôsobené príbuzným vírusom. Marburg vírus patrí do tej istej čeľade filovírusov ako ebola a takisto sa vyskytuje predovšetkým v centrálnej Afrike (Angola, Demokratická republika Kongo, Keňa, Uganda).
Čím je teda ebola výnimočná?
Je pravda, že aj viac ako tisíc obetí počas aktuálnej epidémie eboly v západnej Afrike predstavuje len zanedbateľný zlomok úmrtí, ktoré v danom regióne spôsobujú iné infekčné ochorenia ako malária, HIV, dengue, cholera či mnoho iných. Napriek tomu, ebola dokáže vyvolať mimoriadnu paniku, ako aj obrovský záujem médií. O dôvodoch sa dá len špekulovať, ale je ich určite veľa. Je to určite to mimoriadne vysoké percento smrteľných prípadov, A mimoriadne rýchly priebeh, keď pacienti zomierajú v priebehu pár dní.
Prispievajú k tomu aj desivé symptómy?
Áno, aj tie. V rámci hemoragických prejavov môžu mať pacienti aj vonkajšie krvácania a krv spôsobujúca čierne zafarbenie môže byť vo vývratkoch, v stolici, moči… K záujmu o ebolu prispievajú ale asi aj tie záhady okolo hostiteľa a typický výskyt v lokálnych epidémiách, po ktorých vírus zase na istý čas akoby zmizne. Svoje určite robia aj všetky tie mediálne obrazy ľudí v skafandroch či všeobecná fascinácia rovníkovou Afrikou.