Ako postaviť dejiny z hlavy späť na nohy

Američan, ktorý prišiel s úplne novým pohľadom na November 1989 v bývalom Československu. Takto hodnotili knihu profesora histórie Jamesa Krapfla Revolúcia s ľudskou tvárou jej recenzenti pred piatimi rokmi. Dnes je autor znovu na Slovensku, aby skúmal, ako tunajší občania prežívali dramatické udalosti roku 1968.

17.12.2014 07:00
James Krapfl Foto: ,
James Krapfl
debata (3)

Aké dojmy vo vás zanechali nedávne oslavy 25. výročia nežnej revolúcie?
Zhodou okolností som bol na Slovensku alebo v Česku nielen teraz, ale aj na desiate, pätnáste a dvadsiate výročie revolúcie.

Tentoraz to bolo iné?
Možno pozorovať určitý vývoj, ktorý odzrkadľuje zmeny pamäti. Na Slovensku záleží veľmi veľa na tom, ktorá politická strana alebo koalícia strán je práve pri moci, v Česku to až tak vzájomne nesúvisí. Sviatok je, samozrejme, výzva, aby si ľudia pripomenuli svoje skúsenosti a ideály revolúcie a bilancovali, čo sa už dosiahlo a na čom ešte treba pracovať. V Česku to občania, najmä na podnet študentov, robia pravidelne, napríklad v roku 1999, keď študenti spísali výzvu Děkujeme, odejděte, alebo pred piatimi rokmi, keď študenti uskutočnili celoročnú „Inventúru demokracie“. Na druhej strane počuť najmä od predstaviteľov moci, že väčšina požiadaviek revolúcie bola splnená, že máme slobodu, a teda že treba oslavovať, a nie kritizovať.

Môžu mať ľudia z novembrových námestí roku 1989 pocit, že im revolúciu ukradli, ako píšu niektorí recenzenti vašej knihy?
Očividne sú ľudia, ktorí takýto pocit majú. Úlohou historika však nie je súdiť, či ich pocit je „správny“, alebo nie, ale pochopiť, ako ten pocit vznikol.

Je však faktom, že oslavy sú také nijaké, takmer bez obsahu, hoci ide o štátny sviatok. Čím to je?
Dôsledkom extrémneho straníctva verejných debát o revolúcii na Slovensku a snáh politikov tu aj v Česku mytologizovať revolúciu vo svoj prospech je podľa mňa to, že oslavy výročia sú čím ďalej prázdnejšie. V bývalej NDR, naopak, revolúcia spred 25 rokov stále pôsobí ako maják pre celú spoločnosť, nezávisle od politických strán. V Lipsku sa napríklad každoročná pripomienka vždy začína v Kostole sv. Mikuláša, kde pred štvrťstoročím pondelkové modlitby za mier revolúciu spustili. Aj dnes tam môžete počuť, že základné myšlienky revolúcie (žiadne násilie, otvorenosť pre všetkých, prekovať meče na pluhy a my sme ľud) sú stále aktuálne a treba za ne bojovať. Ľudia kráčajú so sviečkami starým mestom. Tento rok sa na podujatí zúčastnilo 200-tisíc ľudí a bolo to veľmi silné a dôstojné.

Už zazneli návrhy, že na Slovensku by sa mal "poštátniť” a pripomínať iný dátum, napríklad 10. december, keď sa uskutočnil pochod 100-tisíc Slovákov cez hranicu do rakúskeho Hainburgu a pre Bratislavčanov padla železná opona. Veď 17. novembra sa tu nič nedialo… Čo si o tom myslíte?
Nemyslím si, že Slovensko by našlo prirodzenejší dátum na pripomínanie si revolúcie než 17. november. To bol proste dátum, ktorý veľká väčšina občanov Slovenska v roku 1989 vnímala ako začiatok svojho úsilia.

Zavše počuť námietku, že demonštrácia bratislavských študentov sa konala už 16. novembra 1989…
Dá sa povedať, že pochod študentov v Bratislave 16. novembra – rovnako ako ekologické demonštrácie v českých Tepliciach 11. – 13. novembra – bol významnou predohrou revolúcie na miestnej úrovni, ale štrajková vlna, ktorá zaplavila Československo a bez ktorej by sa revolúcia nestala, bola všade reakciou na násilie páchané 17. novembra v Prahe. Treba asi už pripomenúť, že vtedy všetci občania Slovenska vnímali svoj štát ako československý a mysleli v československom rámci (ani „Česko-Slovensko“ so spojovníkom nikto nepísal do polovice decembra 1989). Snaha povýšiť skúsenosť skôr lokálneho významu, ako pochod Bratislavčanov do Hainburgu, nad skúsenosti všetkých občanov Slovenska by bola v podstate pokusom o sfalšovanie dejín. Východniari – a nielen oni – by sa mohli veľmi oprávnene sťažovať.

Kedy ste sa vlastne začali zaujímať o Čechov a Slovákov, o ich spoločný štát a jeho dejiny?
Keď som začal študovať na vysokej škole – na jeseň 1989. Na počesť dvojstoročnice Francúzskej revolúcie sme mali seminár o tom, ako môžu historici porovnávať rôzne revolúcie vo svetových dejinách. Náš profesor netušil, že lepší čas na takýto seminár si nemohol vybrať. Už koncom augusta 1989 sme si začali klásť otázky, či v Poľsku práve neprebieha revolúcia. O dva mesiace neskôr, keď vyvrcholila kríza okolo masového exodu východných Nemcov a v uliciach Lipska a Berlína sa objavili stotisícové davy, už bolo jasné, že tu ide o revolúciu. Po otvorení Berlínskeho múra 9. novembra som sa začal sám seba pýtať, kedy príde na rad Československo.

Boli ste už predtým v Európe?
Od malička som sa veľmi zaujímal o svet, aj keď som nemal možnosť cestovať za hranice, ale po jeseni roku 1989 som veľmi chcel stráviť nejaký čas práve v tejto časti Európy, aby som spoznal, aké to je zažiť dejiny a nielen o nich čítať. Pokojne to mohla byť ktorákoľvek krajina už bývalého východného bloku, ale prvá možnosť, ktorá sa mi naskytla, bol študijný pobyt v Prahe a v Olomouci na jeseň 1992.

Ako ste sa naň pripravovali?
Začal som sa pred cestou učiť po česky a študovať československé dejiny. Na základe toho, čo som si vtedy prečítal, sa mi zdalo, že by som sa v Československu mohol cítiť ako doma. A tak som sa ozaj aj cítil.

Nemá váš rod náhodou korene v Čechách alebo dokonca na Slovensku?
Do roku 1637 žili predkovia z otcovej strany zrejme v českých krajinách, ale počas tridsaťročnej vojny emigrovali do Bavorska, odkiaľ sa zase v roku 1845 vysťahovali do Spojených štátov.

Záber zo zhromaždenia študentov na... Foto: Archív Pravdy
november 1989, Hviezdoslavovo námestie Záber zo zhromaždenia študentov na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave.

Môžete priblížiť vaše rodinné prostredie?
Vyrástol som na farme v štáte Iowa, čo je stredozápad USA. Otec je farmár, mama bola pred odchodom do dôchodku učiteľkou na strednej škole.

Slovensko bolo historicky nie tak dávno prevažne agrárnou krajinou, nie je vám aj preto také blízke?
Určite na tom niečo je. Moje farmárske skúsenosti nie sú Slovákom spravidla také cudzie ako už sú väčšine ľudí v Severnej Amerike.

Kedy ste sa pustili do výskumu nežnej revolúcie a čo ste si ním chceli overiť? Aké boli vaše prvé pracovné hypotézy?
Prvé hypotézy mi napadli už v rámci spomínaného seminára v jeseni 1989. Napríklad: keď už ide o revolúciu, tak rovnako ako v iných revolúciách musia aj teraz nasledovať určité fázy, kým sa celý proces skončí stabilizáciou nového režimu. Intenzívny výskum som však začal až v roku 1996, keď som naň získal štipendium v Českej republike. Celý rok som navštevoval moravské a sliezske archívy, ale výsledky tohto výskumu som spracoval až v rokoch 1998 – 1999, keď som absolvoval magisterské štúdium na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti. V roku 2001 som začal doktorandské štúdium, v rámci ktorého môj prístup k revolúcii vykryštalizoval, a dva roky som navštevoval slovenské a české archívy.

Čo ste chceli dokázať svojou knihou?
Chcel som zaplniť vážnu medzeru v historiografii nežnej revolúcie: nik sa totiž nevenoval skúsenostiam jej najdôležitejšieho aktéra, samotným občanom. Preštudoval som tisíce písomností, ktoré vtedy občania zo všetkých kútov republiky sami napísali, aby som mal predstavu o tom, ako ľudia prežívali revolučné obdobie. Chcel som zistiť, aké mali predstavy o budúcnosti a čo robili, aby sa tie predstavy mohli zrealizovať. Skrátka, chcel som ukázať, ako sa v revolúcii rodila nová, demokratickejšia politická kultúra, a tým aspoň čiastočne vysvetliť pozadie dnešnej nespokojnosti s fungovaním demokracie v Česku a na Slovensku.

Váš prístup bol od začiatku komparatívny. V čom je užitočné porovnávať nežnú revolúciu s historickými revolúciami?
Otázky, ktorými sa zaoberali historici iných revolúcií, môžu byť prínosné i pre pochopenie nežnej. Napríklad otázky geografických rozdielov a premien jazyka počas revolučného procesu, ktorým sa venujem vo svojej knihe, kládli už historici francúzskych a ruských revolúcií. Ich metódy analýzy sa dajú uplatňovať aj v československom prípade. Každá revolúcia, rovnako ako každý človek, je svojím spôsobom unikátna, ale majú aj spoločné črty, ktoré sa dajú porovnávať.

Napríklad "fázovanie“?
Áno. Na začiatku nachádzame veľmi často obdobie spolupatričnosti a jednoty, ktoré ľudia vnímajú ako zázračné, keď konvenčné spoločenské rozdiely prestavajú platiť. Dôsledkom toho je vysoká ochota spolupracovať, obetovať sa za spoločný cieľ, čo, prirodzene, vedie k fáze umiernenej vlády, v ktorej sa revolucionári snažia spolupracovať s progresívnymi reprezentantmi starého režimu. Je síce potrebné, aby nejaký pohyb bol, ale zároveň to môže obmedzovať rozsah zmien. Čo zase, prirodzene, vedie k väčšej či menšej miere spoločenskej frustrácie a otvára priestor pre radikálov. Tí môžu uchopiť moc a zaviesť programy, ktoré však uspokoja už nie celú spoločnosť, ale iba určitú jej časť.

Čím sa najviac líšia revolúcie – svojimi ideovými zdrojmi?
V tom sa unikátnosť každej revolúcie prejavuje výrazne. V podmienkach revolúcie sa ľudia zhromažďujú a diskutujú o spoločenských záležitostiach viac ako inokedy. Okrem iného aj o tom, ako má vyzerať nová spoločnosť. Vyberajú si hodnoty a myšlienky, ktoré majú korene v predošlom období, a kombinujú ich po novom. Napríklad Francúzi sa v roku 1789 snažili uplatňovať princípy slobody a rovnosti tak, ako boli chápané v období osvietenstva, navyše pridali princíp bratstva, ktoré sami pocítili na počiatku revolúcie. Občania Československa zase na základe svojich skúseností a znalostí vyzdvihli v roku 1989 princípy nenásilia, samoorganizácie, demokracie, spravodlivosti a predovšetkým ľudskosti. Príbeh samotnej revolúcie určoval, ako sa tieto ideály zdôrazňovali a ako sa o nich diskutovalo.

Nachádzali ľudia inšpiráciu v roku 1968?
Určite. Mnohí ľudia si v novembri 1989 mysleli, že konečne prišla príležitosť uviesť do praxe predstavy a plány z obdobia Pražskej jari. Robotníci v Přerove napríklad písali, že treba nadväzovať na model zamestnaneckých rad, ktoré začali budovať v roku 1968, aby sa pracujúci mohli podieľať na riadení podniku. Veľmi často sa objavil slogan „za socializmus s ľudskou tvárou“ a mnohí ľudia išli na námestia s heslom „Dubček na Hrad!“.

Už o mesiac sa však do popredia dostával Václav Havel. S čím to súviselo?
Pred Novembrom bol síce Havel širšej verejnosti neznámy, situácia sa však zmenila, keď sa stal ústredným predstaviteľom rýchle silnejúceho Občianskeho fóra, ktoré úzko spolupracovalo s VPN a so študentmi. Dubček zostal populárny, ale ocitol sa na okraji občianskych iniciatív. Keď začiatkom decembra užšie grémium v koordinačnom centre OF rozhodlo nominovať Havla za prezidenta, nebolo ťažké presvedčiť ľudí, že je to správna voľba – zvlášť po tom, čo Dubček pod tlakom stiahol svoju kandidatúru.

Havel sa nakoniec stal prezidentom na základe tajnej dohody s Mariánom Čalfom, ktorý zariadil prehováraním alebo vydieraním, že vodcu revolúcie zvolili poslanci starého parlamentu. Verejnosť sa z tohto zistenia doteraz nespamätala. Muselo to byť?
Ale čo sa vlastne stalo? Podľa všetkých vtedajších prieskumov verejnosť už chcela, aby sa prezidentom stal Havel. Dá sa teda povedať, že Čalfa len splnil jej želanie. Problém spočíval v tom, že občianske hnutia boli dovtedy vyslovene proti „kabinetnej politike“. Ale zjavne jediným spôsobom, ako sa Havel mohol stať prezidentom, bol vtedy kabinetný spôsob. Tomu hovoríme „hlava XXII“.

Hlava XXII?
Áno, celkom ako v tom známom románe. Ide o situácie, keď sa človek musí správať podľa protichodných pravidiel. Kabinetná politika však odvtedy pokračovala, hoci verejnosť žiadala transparentnosť. Chcela napríklad zachovať prvky väčšinového systému, aby sa poslanec zodpovedal svojim voličom, a nie strane, za ktorú kandidoval. Pri okrúhlom stole pred prvými slobodnými voľbami sa však dohodol pomerný systém, ktorý lepšie vyhovoval politickým stranám. Ten je dodnes slabým miestom parlamentnej demokracie v Česku a na Slovensku.

Už Francúzska revolúcia sa prejavila „požieraním svojich detí“. Nestalo sa niečo podobné na Slovensku počas nežnej revolúcie, keď druhá vlna revolucionárov po dvoch-troch mesiacoch začala vytláčať zo scény pôvodné skupiny aktivistov?
V tomto prípade sa to síce neskončilo krvavo ako počas Francúzskej revolúcie, odísť však museli mnohí nadšení a obetaví ľudia, ktorí revolúciu začínali. Na ich miesto nastúpili v mnohých prípadoch tí, ktorým išlo iba o moc. Na Slovensku sa však tento proces začal už koncom novembra, keď novozaložené odbočky VPN vytlačili tých, ktorí predtým zakladali občianske fóra.

Kto za to môže? Alebo tento vývoj vyplynul takpovediac z logiky revolúcie?
Do značnej miery vyplynul naozaj z logiky revolúcie, ako som ju pred chvíľou opísal. V niektorých prípadoch je však asi možné, že v tom mala prsty ŠtB. Vieme z dochovaných interných dokumentov KSČ, že strana chcela rozdeliť občianske iniciatívy. Postaviť miestne skupiny VPN proti pôvodným skupinám OF, ktoré vznikli aj na Slovensku, bol jednoduchý spôsob, ako to dosiahnuť.

Aj sa to podarilo?
Na Slovensku určite. A do istej miery aj v Česku, hoci vďaka jednotnejšiemu občianskemu hnutiu to nebolo na začiatku až také ľahké. V januári 1990 však aj tam začali zástancovia starého poriadku zakladať najmä na pracoviskách svoje skupiny OF, ktoré súperili s pôvodnými a snažili sa tak zmiasť úsilie pracujúcich o demokraciu v ekonomike. Neskorší český premiér Petr Pithart prispel k ďalšiemu vytlačeniu prvotných aktivistov tým, že vo federálnej televízii 19. januára nabádal občanov, aby si dali pozor na príliš „revolucionárskych“ predstaviteľov.

V tom čase sa však už množili správy o preberaní moci na pracoviskách rôznymi miestnymi dobrodruhmi a o excesoch, ktoré s tým súviseli. Centrály VPN a OF preto radšej odzvonili revolúcii. Unáhlili sa?
Pri spätnom pohľade sa ukazuje, že mnohé správy o excesoch boli nadsadené alebo išlo o výslovné zavádzanie šírené odporcami revolúcie. Voľby riaditeľov podnikov boli predsa súčasťou platného zákona. Bolo iste potrebné upraviť aj ďalšiu legislatívu, lenže na to nebol čas a možno ani chuť. Namiesto toho sa úsilie zdola o ekonomickú demokraciu potláčalo. Nebyť toho, vo výrobnej sfére by možno častejšie vznikali udržateľné formy skupinového vlastníctva, napríklad zamestnanecké akciové spoločnosti alebo družstvá, ktorým sa dnes darí aj v Spojených štátoch.

Namiesto toho sa vo vedení udržali staré kádre, ktoré neskôr podniky sprivatizovali?
A rozkradli. Tunelovanie podnikov ich manažmentmi bolo predsa ústrednou témou v českých a slovenských médiách na začiatku deväťdesiatych ro­kov.

Študenti pred budovou Univerzity Komenského. Foto: Archív Pravdy
november 1989, Nežná revolúcia, študenti Študenti pred budovou Univerzity Komenského.

Hovorí sa, že medzi vodcami revolúcie prevládali idealisti a vizionári. Keby tam bolo viac racionálne zmýšľajúcich, vyhla by sa revolúcia problémom, o ktorých hovoríme?
Revolúcie nie sú možné bez všeobecného romantického nadšenia, keď ľudia veria, že konanie jednotlivca má zmysel. Revolúcie otvárajú priestor, kde sa dá spoločne načrtnúť ideálna spoločnosť a pokúsiť sa ju zrealizovať. Nikdy nie je možné všetky tieto ideály uskutočniť v plnom rozsahu, ale možno sa k nim priblížiť. Určitá kombinácia idealizmu a racionalizmu je teda namieste. Na nežnej revolúcii bola až tragicky neracionálna predstava, že sa skončila zvolením Havla za prezidenta. Mnohí ľudia sa prestali angažovať vo verejnom priestore, hoci z pohľadu historických revolúcií je jasné, že revolučný proces bol iba na začiatku. Kým si to ľudia uvedomili, bolo už neskoro.

Čo by sa stalo, keby sa ľuďom už na začiatku povedalo, čo ich čaká a neminie, že to nepôjde tak rýchlo a ľahko, ako si predstavujú a že o dva či tri roky si tu ešte nebudú žiť ako na Západe?
Treba pripomenúť, že občania v novembri 1989 nekládli dôraz na materiálne túžby. Žiadali zmenu ústavy, výmenu zdiskreditovaných funkcionárov, zlepšenie vzťahov na pracoviskách, slobodu prejavu, zhromažďovania, vierovyznania. Veľa z toho sa aj pomerne rýchlo splnilo. Predstavy o rýchlom dobiehaní Západu vniesli do verejnej diskusie politici, napríklad podpredseda Čalfovej vlády Valtr Komárek, až v decembri 1989. Samozrejme, ľudom sa také myšlienky páčili.

O návrate kapitalizmu sa vtedy ešte nahlas nehovorilo…
Pri svojom výskume som nenašiel nikoho, kto by v začiatkoch revolúcie hovoril o socializme ako o niečom vyslovene zlom. Ale už sa začali diskusie o tom, čo to socializmus vlastne je. A nedalo sa ho definovať tak ľahko ako napríklad demokraciu. Zdá sa, že väčšina ľudí ešte brala ekonomický systém, ktorý sa v Československu začal socializovať ešte pred „februárovým víťazstvom“ 1948, viac-menej ako samozrejmosť. Chceli podniky demokratizovať, odstrániť korupciu a prebujnenú administratívu a umožniť drobné podnikanie, ale nikto v roku 1989 nehovoril o hromadnej privatizácii. To prišlo až v roku 1990. Čiastočne preto, lebo nomenklatúra vzdorovala úsiliu o demokratizáciu pracovísk. Začalo sa hovoriť, že privatizácia by zlomila „nomenklatúrne bratstvo“, že voľný trh by prirodzene vylúčil skorumpovaných ľu­dí.

Všetko mala vyriešiť "neviditeľná ruka“ trhu.
Áno, idealizovalo sa to a ľudia tomu verili.

Už na začiatku roku 1990 sa vo verejnom diskurze na Slovensku dávala prednosť otázkam zavŕšenia národnej emancipácie a kritike federácie pred riešením ekonomických a sociálnych problémov. Predišlo by sa tomu, nebyť štepenia vnútri VPN?
Národná otázka by sa určite vynorila, ale je pozoruhodné, že na začiatku nikto s výnimkou Bratislavy federáciu nekritizoval. Potom sa začali ozývať iné hlasy, ale podľa vtedajších prieskumov obyvatelia Slovenska vo svojej väčšine nikdy nekládli národnú otázku medzi najpálčivejšie. Dala sa však z nej urobiť príťažlivá politika. To rýchlo zistili a využívali aj komunisti, keď napríklad zinscenovali preniknutie nacionalistického davu, v ktorom figurovali eštebáci, do budovy Národnej rady, aby zabránili dosadeniu Jána Budaja do funkcie predsedu SNR. Jednotnejšie občianske hnutie by určite bolo voči takým ťahom odolnejšie, ale nedalo sa im celkom zabrániť.

Myslíte si, že Československo by zachránil pred rozpadom jednotnejší postup VPN a OF, nejaká ich koalícia a potom vznik celoštátnej, česko-slovenskej politickej strany?
Ako zhmotnenie princípu federatívnosti by to možno pomohlo, ale podľa mňa by bola jedinou záchranou federácia regiónov – ako to v roku 1990 navrhli Košičania – namiesto federácie národných republík.

Tento návrh je dnes už takmer zabudnutý. Môžete ho priblížiť?
Východniari navrhli štvorfederáciu, ktorú by tvorili Čechy, ďalej Morava so Sliezskom, západné a stredné Slovensko spolu, a zvlášť východné Slovensko. V takomto prípade by Slováci neboli vo federálnom parlamente prehlasovaní a viacčlenné federácie nenárodných subjektov sú spravidla stabilnejšie ako dvojčlenné alebo národné federácie.

Je známe, že Morava po novembri 1989 prejavila záujem o určitú autonómiu, a to v obave pred pražským centralizmom…
A Košičania vtedy varovali pred bratislavským centralizmom, ak sa bude pri štátoprávnom usporiadaní klásť dôraz na národné republiky. Na východnom Slovensku vzniklo spontánne najprv Občianske fórum a až potom skupiny Verejnosti proti násiliu, ale pozoruhodné je, že veľmi rýchlo vybudovali štruktúry regionálnej spolupráce na federatívnom princípe. Už začiatkom decembra 1989 mali krajský koordinačný výbor OF-VPN, s dvoma zástupcami z oboch hnutí z každého okresu. Bola to federatívna štruktúra budovaná spontánne a prirodzene zdola, ktorá mohla byť príkladom pre celú krajinu.

Dnes žijete a pracujete v Kanade. Prečo sa nerozpadla Kanada, prečo sa už dávno neosamostatnil Quebec?
Lebo je to demokratická krajina. V Quebecu síce existuje silné separatistické hnutie, ale všetci súhlasia s tým, že samostatnosť by bola prípustná len v prípade, ak by to občania odhlasovali v referende.

Dve referendá sa už konali…
… a dvakrát väčšina voličov dala najavo, že chce zostať vo federácii. Dohoda so zvyškom Kanady je taká, že v niektorých oblastiach Quebec funguje takmer nezávisle. Quebec má napríklad právo prijímať alebo odmietať imigrantov na svojom území. Rovnako ako ostatné provincie má tiež výhradné právomoci v oblasti školstva či zdravotníctva, zavádza svoje dane a môže zakázať dovoz určitého tovaru z iných provincií Kanady. S takýmto štátoprávnym usporiadaním je zrejme väčšina obyvateľstva spokojná.

Prečo sa výklady nežnej revolúcie na Slovensku naďalej tak výrazne rozchádzajú, a to aj na úrovni elít – oveľa viac ako v Česku? Je to dané najmä dozvukmi dávneho rozkolu vo VPN?
Vidím tu aspoň tri faktory. Rozkol, o ktorom hovoríte, sa do veľkej miery začal rozchodom jadra budúceho HZDS a zvyšku VPN, keď každá skupina tvrdila, že ona predstavuje „pôvodnú“ VPN a že tá druhá je akási odchýlka od novembrových ideálov. ODS a Občianske hnutie – dva politické subjekty, ktoré vzišli z Občianskeho fóra – až tak radikálne neodsúdili jeden druhý. V prvých piatich rokoch samostatnej Slovenskej republiky sa Vladimír Mečiar a jeho spojenci veľmi nehlásili k nežnej revolúcii, a keď opozícia vyhrala voľby v roku 1998, mohla celkom pochopiteľne popísať túto udalosť ako pokračovanie Novembra, ktorý potom okázalo oslavovala. Ale okolnosť, že nová vláda bola prevažne „pravicová“, viedla k tomu, že sa k odkazu nežnej revolúcie hlásila len časť politického spektra na Slovensku. Zatiaľ čo česká sociálna demokracia sa hlási k tradícii Novembra, vedúci predstavitelia slovenského náprotivku sa jej zriekajú.

Hovorili ste o troch faktoroch…
Ďalší faktor predstavoval Havel, ktorý sa vždy držal nad straníckou politikou. Tri roky po jeho smrti už vidíme, že sa v Česku situácia začína zhoršovať. Nuž a tretím faktorom sú študenti, ktorí v Česku pravidelne organizujú akcie nezávislé od politických strán. Študenti na Slovensku nie sú v tomto ohľade takí aktívni – možno preto, že najšikovnejší mladí Slováci často študujú v Česku.

Desaťtisíce Bratislavčanov sa zhromaždili na... Foto: Archív Pravdy
november 1989, Námestie SNP, Nežná revolúcia Desaťtisíce Bratislavčanov sa zhromaždili na Námestí SNP, aby podporili generálny štrajk.

Prečo sa nežnej revolúcii tak málo venuje slovenská historiografia?
Aj ja by som to rád vedel. Niektorí hovoria, že problém je v nedostatku financií, prideľovaných akadémii vied, alebo v spolitizovaní Ústavu pamäti národa. Určite by bolo dobré, keby vedci dostali viac peňazí na výskum a mohli pracovať nezávisle od politiky. To však nevysvetľuje všetko. Vladimír Ondruš napísal skvelú knihu na základe starostlivého štúdia relevantných prameňov, a keď to on ako dôchodca dokázal, nechápem, prečo nič také nepodnikajú profesionálni historici.

Vraj za to môže aj nedostatočný odstup od historických udalostí.
Azda existuje rozšírený názor, že „my sme to predsa zažili, nemusíme to teda skúmať“, ale to je, samozrejme, nezodpovedné voči mladej generácii, ktorá revolúciu nezažila. Odstup je síce potrebný, ale možno ho dosiahnuť aj bez čakania niekoľko desaťročí.

Ako to, že vaša kniha vyšla najprv v slovenčine?
Predtým, ako by som knihu o nežnej revolúcii vydal v angličtine, chcel som mať spätnú väzbu od ľudí, ktorí revolúciu zažili. Mal som ponuku od pražského vydavateľstva, ale bratislavský Kalligram mi dal viac času na dokončenie rukopisu a aj osobne sa mi páčila myšlienka, že by kniha vyšla najprv v slovenčine. V tom čase ešte neboli žiadne vedecké monografie o revolúcii v slovenčine, zatiaľ čo v češtine už existovali viaceré, takže som vnímal slovenské vydanie ako nápravu nerovného pomeru.

Odvtedy však uplynulo už päť rokov. Kedy vyjde Revolúcia s ľudskou tvárou v Česku?
Neviem. Pôvodne mala vyjsť teraz v jeseni, ale, žiaľ, český preklad bol taký nepresný, že sa nedal schváliť. Česi však môžu predsa čítať po slovensky, a tak sa s tým veľmi netrápim, aj keď ide o prepracované a doplnené vydanie, také, ako vyšlo vlani v angličtine.

To znamená, že ste pokračovali vo výskume nežnej revolúcie aj po slovenskom vydaní?
Pokračoval som predovšetkým vo výskume rokov 1990 až 1992, ale všetko, čo som zistil, nenájdete ani v anglickom vydaní knihy.

Prečo?
Rozsah knihy by potom výrazne narástol. Vydavateľ však tvrdil, že nemôže vydať takú hrubú knihu o udalosti, ktorá podľa neho čitateľov v anglofónnom svete až natoľko nezaujíma.

Recenzie na slovenské vydanie Revolúcie s ľudskou tvárou boli veľmi pozitívne. Uveďme aspoň názor českého historika Vítězslava Sommera, ktorý napísal, že Krapfl „svojím dôrazom na sprostredkovanie autentických dobových požiadaviek revolučného spoločenstva stavia ,zamatovú revolúciu‘ späť z hlavy na nohy“. Ako však reagovali na knihu aktéri udalostí, s ktorými ste sa v rámci výskumu stretli a rozprávali?
V Bratislave boli reakcie dosť rozpačité, ale Košičania a pamätníci z iných slovenských miest reagovali spravidla nadšene. Zvláštne však je, že čitatelia mimo Bratislavy o pôvodnom slovenskom vydaní často ani nevedia – dostala sa im do rúk len anglická verzia.

Už dva mesiace ste opäť na študijnom pobyte na Slovensku. Čomu sa tentoraz venujete?
Zaujíma ma reformný rok 1968 v bývalom Československu, ako ho vtedy prežívali občania.

Prihliadate pritom aj na zistenia zo svojho výskumu roku 1989?
Áno, rok 1968 som sa rozhodol skúmať čiastočne preto, lebo som zistil, že Česi a Slováci v roku 1989 ešte silne nadväzovali – aspoň v začiatkoch revolúcie – na Pražskú jar. Navyše, treba napraviť nedostatok pozornosti radovým občanom v historiografii tohto obdobia, kým pamätníci ešte žijú.

Našli sme vás pri štúdiu regionálnych novín z roku 1968 v bratis­lavskej Univerzitnej knižnici. Postupujte teda rovnako ako pri predchádzajúcom výskume, teda postupmi tzv. novej kultúrnej histórie?
Áno. Nikto sa ešte nedíval na rok 1968 vo východnom bloku touto optikou a myslím si, že nám môže priniesť nové a užitočné poznatky.

Pri výskume nežnej revolúcie ste "prekopali” takmer štyridsať archívov na okresnej a regionálnej úrovni v Česku, na Morave a Slovensku. Tentoraz však toho v archívoch asi veľa nenájdete.
Stále ešte mapujem situáciu v archívoch, ale neverím, že v nich nájdem toľko prameňov priamo od občanov ako pri výskume roku 1989. Českoslo­venský obrodný proces, na rozdiel od revolúcie, bol predsa násilne potlačený. Veľa úradných písomností, napr. zápisy okresných výborov KSS, zmizlo počas normalizácie. Existujú však súkromné zbierky a periodická tlač v roku 1968 bola do značnej miery slobodná, a to aj v prvom období po invázii.

V ktorej fáze výskumu sa práve nachádzate a kedy ho mienite dokončiť?
Ešte stále som na začiatku, ale bol by som rád, keby sa mi podarilo vydať nejakú knihu k 50. výročiu, teda o štyri roky.

James Krapfl (1971)

americko-kanadský historik európskej politickej kultúry

James Krapfl Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
James Krapfl James Krapfl
  • Študoval históriu na Stanfordovej univerzite, Stredoeurópskej univerzite v Budapešti a na Kalifornskej univerzite v Berkeley.
  • V rokoch 1999 – 2001 pôsobil ako vysokoškolský pedagóg v Trenčíne.
  • Neskôr hosťoval v Ústave pre súdobé dejiny Akadémie vied ČR v Prahe, v Historickom ústave SAV v Bratislave a na Palackého univerzite v Olomouci.
  • Výsledkom jeho dlhodobého výskumu je kniha Revolúcia s ľudskou tvárou, ktorá najprv vyšla v slovenčine (Kalligram, 2009) a až potom v angličtine (Cornell University Press, 2013). Pripravuje sa jej české vydanie.
  • V posledných rokoch pôsobí ako profesor histórie na McGillovej univerzite v Montreale, kde sa špecializuje na dejiny strednej a východnej Európy v 20. storočí.
  • Nedávno začal výskum roku 1968 v bývalom Československu. V tomto školskom roku je hosťom Sociologického ústavu SAV.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #17. november 1989 #americký historik