Tatry hľadajú zlatý stred. Zatiaľ márne

"O Tatry sa zvádza nevídaný zápas. Na jednej strane ich zviera silný ekonomizmus ako súčasť politického neoliberalizmu, ktorý núti svet aj Slovensko ísť úplne iným smerom, ako príroda vyžaduje. Proti tomuto prúdu stojí extrémny environmentalizmus, tzv. ekológovia, ktorí by ponechali tatranskú prírodu najradšej na seba samú. Ak zavčasu neuvoľníme toto zovretie, môže raz a navždy Tatry zmeniť,“ tvrdí Milan Koreň, vedec, ktorý je lesníkom, ekológom a ochranárom zároveň.

Krajina sa pred našimi očami mení. Aká je to zmena? Dobrá či zlá?

Prírodné pomery, hlavne klimatické, sa drasticky menia. Prví si to všimli Rusi, ktorí začiatkom 80. rokov začali hovoriť o možnosti zmeny globálnej klímy. Vysvetľovali to výlučne produkciou oxidu uhličitého. Keď som v roku 1980 po návšteve moskovského hydrometeorolo­gického ústavu uverejnil článok, ktorý sa týchto problémov týkal, zavolali si ma na okresný výbor komunistickej strany. Načo vraj straším ľudí, v našich podmienkach nič nehrozí. O desať rokov sme však v Tatrách zbadali, že v dôsledku otepľovania sa podkôrny hmyz presťahoval do vysokých polôh, čo sa nikdy predtým nepozorovalo. Začali mu dokonca vyhovovať podmienky až pri hornej hranici lesa.

Čo to znamenalo?

Vyvrátenie tézy, že lykožrút sa nedostane do horných studených partií lesa. Tatry čelili novému, prv netušenému nebezpečenstvu. Okrem spadu toxických látok prúdiacich zo sliezskej priemyselnej aglomerácie ich začal ohrozovať podkôrny hmyz. Otepľovanie a spolu s ním aj zmeny v legislatíve dramaticky urýchlili rozpad lesa v javorinskej oblasti Tatier.

O tom sa veľa nevie. Čo sa tam vlastne stalo?

Spadom priemyselných exhalátov oslabené lesy v okolí Tatranskej Javoriny začali chradnúť po zreteľnom oteplení ovzdušia a nedostatku zrážok, ktoré prialo lykožrútovi rovnako ako nový zákon o ochrane prírody. Ten "zabudol“ na starý program starostlivosti o les, ktorého súčasťou boli izolácia území napadnutých lykožrútom a likvidácia napadnutých smrečín. Na veľkých rozlohách bol vyhlásený bezzásahový stupeň ochrany prírody a v podstate preto, že sa nepohlo ani prstom, a ak sa aj niečo napokon urobilo, tak veľmi neskoro, je dnes javorinská oblasť Tatier v katastrofálnom stave. Tam už v podstate niet súvislých zelených smrečín.

Keď pred desiatimi rokmi zasiahla Vysoké Tatry ničivá víchrica, vyvrátila les na tisíckach hektárov. Bol to vraj dôsledok predchádzajúcej lesníckej praxe, ktorá stavala na smrekových lesoch. Pričinili sa lesníci o to, že smrek sa stal monokultúrnou drevinou v Tatrách?

Smrek je prirodzenou aj veľmi expanzívnou tatranskou drevinou. V nadmorskej výške 1 200 až 1 500 metrov je tzv. smrekový vegetačný stupeň, v ktorom má smrek absolútnu prevahu. Ostatné dreviny sa vyskytujú len v slabej prímesi. Na hlbších humóznych pôdach sa nájdu javory, na svetlinách jarabiny alebo vŕby. Miestami, najmä v lavínových žľaboch zostupuje nižšie kosodrevina. Pokiaľ ide o kritiku lesníkov za "smrekomániu“, tá má svoje historické pozadie.

Aké?

Súvisí s tzv. saskou lesníckou školou. Smrek bol a je najpoužiteľnejšou drevinou v drevopriemysle aj v iných odvetviach. Má kvalitné, rovné drevo, ktoré sa ľahko spracováva. Práve ekonomická výhodnosť viedla majiteľov lesov na prelome 19. a 20. storočia k pestovaniu smreka. Lesníci nemali iné východisko. V tých časoch neboli problémy s ekológiou ani so životným prostredím. Tieto pojmy boli vtedy neznáme. Až 60. roky minulého storočia nás začali upozorňovať na enormnú produkciu škodlivého odpadu vo všetkých skupenstvách a nabádať nás: Spomaľ človek, lebo aj príroda chce existovať a musíš sa k nej správať šetrnejšie. Aj preto vtedy začali vznikať ekologické hnutia, na Slovensku zväz ochrany prírody a krajiny, s ktorým sme kedysi burcovali ľudí zmeniť naše postoje k prírode.

Foto: Milan Koreň

zasnežený Kriváň Zasnežený Kriváň.

V hymne máme slová: Zastavme sa bratia, veď sa ony stratia. Vieme sa však zastaviť v doterajšom prevažne koristníckom vzťahu k lesu? Sme ochotní pomôcť lesu, ktorý potrebujeme k životu?

Lesu treba skutočne pomáhať. Už dávno vieme, čo sa s lesom deje, diagnóza je určená, chýba správna a účinná terapia. Najväčším problémom je silný až extrémny ekonomizmus, ktorý núti svet, a Slovensko nie je výnimkou, ísť úplne iným smerom, ako vyžaduje príroda. Druhým je extrémny environmentalizmus, ktorý sa prejavuje vo fundamentalis­tických postojoch mimovládnych organizácií, ako aj v praktickom priemete zákonných ustanovení orgánmi štátnej ochrany prírody do lesnej krajiny. Narážam tým najmä na vyhlasovanie bezzásahového stupňa ochrany prírody v lesoch, ktoré namiesto očakávania, že príroda to vyrieši sama, evidentne vyžadujú intervenciu lesníka. Protikladné ideológie – ekonomizmus verzus environmentalizmus – sú zahľadené do seba. Zaoberajú sa iba vlastnými jednostrannými cieľmi a nechcú sa zapodievať inými hľadiskami. V konečnom dôsledku spôsobujú chaos. Vidno ho v lesníckom rezorte i v rezorte životného prostredia. Najmúdrejšie a z hľadiska riadenia aj najlacnejšie by bolo, keby oba rezorty splynuli. Mohli by sme si zobrať príklad z Poľska – tam majú lesníci a ochranári rovnaké uniformy. Paradoxne sme tento model riadenia mali do roku 1995 v TANAP-e, Poliaci ho prevzali od nás.

Nie ste prvý, kto volá po zjednotení.

Životné prostredie a lesníctvo musia byť voči sebe ústretové, pomáhať si, pretože sú naozaj odsúdené na spoluprácu. Žiaľ, od schválenia zákona o ochrane prírody a krajiny v roku 1994 to veľakrát nevyzeralo na priateľský vzťah. Ich splynutie má svoju logiku. Lesy ako najmohutnejšia, podstatná prírodná biologická zložka, k tomu ovzdušie a voda by mali byť pohromade, len akosi nie je záujem ich spojiť.

Uplynulo desať rokov od tatranskej kalamity. Zmúdreli sme, alebo prešľapujeme na mieste?

Mohli a mali sme zabrániť veľkému rozšíreniu podkôrneho hmyzu do zdravých smrekových porastov, ktoré neboli postihnuté vetrom. Žiaľ, dnes sú škody spôsobené lykožrútom takmer také veľké ako škody napáchané víchricou. Vietor povalil les na 12 600 hektároch a premnožený lykožrút následne zničil lesy na ploche 8-tisíc hektárov. Najviac ma mrzí, že sme nezabránili rýchlemu rozpadu pre ochranu prírody najhodnotnejších limbových, javorových a jarabinových smrečín pralesovitého charakteru, nášho „rodinného striebra“, vo vysokých nadmorských výškach. Smrek sa tam na plytkých a skeletnatých pôdach obnovuje počas krátkeho vegetačného obdobia skôr vegetatívne ako generatívne. Ako sme sa tešili, keď tam niečo rástlo, a dnes sme nechali dospelý les ľahkovážne zlikvidovať lykožrútovi!

Pri obnove zničených tatranských lesov bolo treba zvládnuť komunikáciu so spoločnosťou a možno ešte viac s výkonnou mocou. Prečo zvíťazil prúd presadzujúci zásadu ponechajme všetko na prírodu?

Bol som v epicentre, môžem opísať, čo sa dialo. Všetko záviselo od ľudí, ktorí rozhodovali, čo sa bude po kalamite robiť. Veľa záviselo najmä od aplikácie zákona o ochrane prírody, resp. od zhodnotenia stupňov ochrany prírody. Namiesto presadzovania módnych, ale neoverených ochranárskych konceptov mali úradníci viac počúvať lesníkov, ktorí v takýchto kritických podmienkach vždy pamätali aj na zadné dvierka. Zákon síce hovorí o výnimkách, ale úradníci ich v skutočnosti nepovolili tam, kde ich povoliť mali. Inokedy, pod tlakom rôznych ochranárskych zoskupení ich vybavovali pridlho, „po funuse“, keď sa nalietnutý hmyz už z pováľaných stromov vyrojil. Ironicky by sa dalo povedať, že tatranské lesy dospeli do súčasného stavu najmä zásluhou predstaviteľov ochrany prírody. Na ministerstve životného prostredia vtedy nepochopili podstatu procesov, ktoré budú nasledovať po kalamite. Nenaštudovali si, čo sa odohralo v minulosti pri podobných kalamitách. Pritom minulosť, a nie až taká dávna, nám ponúkala príklady, ako sa dá s kalamitou vyrovnať.

Čo urobili naši predkovia lepšie ako súčasníci?

V roku 1915 zasiahla Tatry rovnako ako v roku 2004 bóra, studený padavý vietor, ktorý sa prihnal z Poľska. Vtedy prišiel do Tatier profesor Jenő Vadas z Banskej Štiavnice, ktorý dokázal zmobilizovať ľudí a zorganizovať odstraňovanie kalamity. Šťastím v nešťastí bolo, že živel zasiahol Tatry v čase vojny. Úrady mali naporúdzi stovky ruských zajatcov a počas dvoch rokov dokázali drevo z kalamitiska vyviezť. Bol to úžasný výkon, pretože ľudia pracovali len s ručnými pílami, sekerami, nemali naporúdzi moderné harvestory – akési lesné kombajny, traktory a autá, len kone a voly. Poučenie z dobre zvládnutého odstraňovania škôd spôsobených víchricou roku 1915 spočívalo v odkaze: Musíme zachrániť vedľajší zdravý les, nie kalamitisko. Drevo z kalamitiska treba spracovať preto, aby sa tam hmyz nerozmnožil, nie pre drevo, ktoré sa v ňom nachádza. Žiaľ, na toto posolstvo sa o storočie neskôr nedbalo.

V roku 1915 to mali lesníci oveľa jednoduchšie. Nestála proti nim opozícia v podobe environmentálnych občianskych združení. Tie po katastrofe roku 2004 komunikovali s médiami a boli neprestajne na obrazovke ako praví bojovníci za obnovu lesa. Nezlyhali lesníci práve v komunikácii s médiami?

Lesníci sa viac bránili, ako niečo presadzovali. Dennodenne sa im vyčítalo, že sú na príčine katastrofy, lebo vysadili monokultúrny les. Éterom aj tlačou sa šírili vyložené klamstvá. Tzv. ochranári, medzi nimi i ľudia s lesníckym inžinierskym titulom, tvrdili napríklad, že v úzkej studenej Tichej doline sa podkôrny hmyz nikdy nemôže premnožiť. Z hľadiska lacnej propagandy postavenej na pochybných tézach boli efektívnejší ako lesníci. Keď sa popriväzovali reťazami k stromom, boli v televízii a na prvých stránkach novín, zatiaľ čo my sme pre novinárov zrejme nezáživne vysvetľovali, prečo sa kalamity s väčšou či menšou pravidelnosťou opakujú a upozorňovali, že po nespracovanej veternej kalamite vznikne zákonite kalamita hmyzia i veľké riziko vzniku požiarov. Škoda, že sa dnes nepríde niekto pozrieť do okolia Tichej doliny, aby uvidel, koľko zdravého lesa tu zničil lykožrút, ktorý sa rozšíril na tisíckach kubíkov ponechaného dreva hneď vedľa cesty z Podbanského po Hlinu.

Foto: Milan Koreň

Dolina zlomísk Dolina zlomísk.

Ochranári bojovali o každý strom, kým lesníci ako chirurgovia chceli amputovať napadnuté časti lesa. Za ukážkový vzor samoobnovy sa dával Bavorský národný park samovoľne regenerujúci po kalamite. Prečo ste odmietli bavorskú cestu?

Tvrdenie, že príroda je múdra a sama všetko zariadi, je chytľavé. Lenže bavorský park je iný, ako sú Tatry. Rastú v ňom zmiešané lesy, ktorým nehrozí taký rýchly rozpad ako smrečinám v Tatrách. Boli to sladkasté reči. Pekne zneli a počúvali sa lepšie ako vecné argumenty, ktoré sme prinášali my. Existuje tzv. hlbinná ekológia – deep ecology, podľa ktorej všetko má právo na život. Tento názor sa rozrástol do úplne nelogických predstáv. Ako lavína sa šírili názory, že v Tatrách treba postupovať rovnako ako v rozľahlých amerických národných parkoch. Nikto nezvažoval, že zvyšok americkej divočiny obývaný v čase ich vzniku iba niekoľkými indiánskymi kmeňmi nebol vystavený mnohorakým hospodárskym a iným civilizačným tlakom ako Tatry. Je predsa podstatný rozdiel divočinu udržiavať, ako ju vytvárať.

Kedy vám les začal robiť dobre a život bez neho sa stal nepredstaviteľný?

Potechu z Tatier som začal vnímať, keď som vari ako 4– až 5-ročné chlapča chodieval s mamou za otcom na Podbanské. Zobrala ma za ruku, niekedy aj poniesla na chrbte. Kráčali sme dve hodiny cez les plný vôní a spevu. Inokedy bol mĺkvy, človek počul každé prasknutie suchej halúzky. Aj na čučoriedky sme chodili cez les. Všade okolo môjho domova boli lesy, ako deti sme sa v nich hrávali. Predstavoval som si, že budem poľovníkom. Chodil som za zverou, stopoval ju, fotil. Keď som bol na lesníckej škole, už mi bolo jasné, že zelené povolanie mi prischne natrvalo. Ale po skončení lesníckej fakulty som sa dal na inú dráhu. Začal som pracovať v Ústave biológie krajiny SAV, kde som les nevnímal už iba ako lesný hospodár, ale ako súčasť krajiny. Ako plynul čas, uvedomoval som si všetky prejavy lesa, krajiny a ľudí, čo ju obývajú, v širších súvislostiach. Postupne sa mi pred očami vynorili nové problémy a rozmery lesa presahujúce čisto ochranárske, lesnícke či iné ekonomické záujmy.

Ľudia zabúdajú, že sú súčasťou prírody. Ako sa späť do nej vrátiť a dotýkať sa jej tak, aby slúžila aj ďalším pokoleniam?

Niekedy sa mi vidí, že sme možno až prekŕmili verejnosť tým, čo chceme, aby vedela. Informovanosť je na dobrej úrovni. Žiaľ, to, čo je v nedohľadne, je cit, emotívna stránka vzťahu k prírode a Tatrám. Nestačí vedieť, treba aj milovať. Láska, každý z nás to vie, však neprichádza na povel. Vytryskne náhle, spontánne. Pre väčšinu súčasníkov sú prvoradé peniaze, potom zábava, žijú vo svete ilúzií. Veď si zoberme, ako vyzerajú programy v televízii, aké príklady nám ponúkajú. Príde za mnou vnuk a už sedí pri počítači. Vravím mu, Stanko, choď už von. Pocítiť niečo k lesu, to sa dá len tak, že človek ide do lesa. Nestačí len počúvať, že les je pekný, zelený a čo všetko dáva. Aj preto chodím s vnukom do lesa, ako ma doň kedysi brávala moja matka a viac ma o ňom poučil môj otec. Mal som potom veľké šťastie na učiteľov a kolegov. Na vysokej škole a v Akadémii vied ma o lese a krajinno-ekologických problémoch učili vedci európskeho formátu a v TANAP-e som tiež mal možnosť pracovať s vynikajúcimi odborníkmi.

V čom sú Tatry iné, jedinečné?

Tatry od nepamäti boli atakované človekom. Lesy ustupovali pred uhliarmi, ktorí pálili drevené uhlie, a pastiermi, ktorí rozširovali pasienky sekerou i ohňom. Ešte v polovici 20. storočia sa rozprávali príbehy o "horiacich vrchoch,“ ktoré svietili niekoľko týždňov, až kým ich neuhasil dážď. Tatranské lesy sa bezhlavo rúbali po zániku poddanstva, keď zemepáni boli nútení rozpredať a rúbať všetko, čo sa ešte dalo. Svedectvo o tom zanechal Gustáv Zechenter-Laskomerský v časopise Obzor alebo Rehor Uram-Podtatranský v časopise Muzeálnej slovenskej spoločnosti. V roku 1851 vznikol Uhorský lesnícky spolok, ktorý chcel zastaviť nivočenie lesov, ale nedarilo sa to. Boli to najťažšie časy, ktoré les v Tatrách zažil.

Kedy sa tatranské lesy spamätali z úderov, ktoré im rozdával človek?

Vo chvíli, keď sa presadila myšlienka národného parku. Prvé pokusy sa objavili v dvadsiatych rokoch minulého storočia, ale zákon o TANAP-e bol vyhlásený až v roku 1948. TANAP priniesol veľkú zmenu. Kategória hospodárskych lesov sa zrušila. Drevo prestalo byť surovinou, rúbalo sa iba to, čo do lesa nepatrilo. Táto zásada postavila tatranské lesy na nohy. Urbárnici po roku 1957 nariekali, že prišli o lesy, ale v deväťdesiatych rokoch im ich štát vrátil v oveľa lepšom stave, ako v čase, keď ich prevzal. Myšlienka TANAP-u nebola zlá. Škoda, že sa uskutočnila násilne, bez toho, aby ľudí podchytili, zainteresovali na tvorbe a prínosoch z parku. V povojnových rokoch to akiste nebolo jednoduché. Pre jej iniciátorov pravdepodobne ani dôležité. Najdôležitejšie bolo za každú cenu zriadiť národný park v Tatrách a tým posilniť aj súbežnú myšlienku vybudovať v tomto území na pozemkoch podtatranských obcí novú územnosprávnu jednotku, ktorá má dnes názov Mesto Vysoké Tatry. Samozrejmým výsledkom boli napäté vzťahy a nevôľa medzi domácim obyvateľstvom a TANAP-om.

Začať s nápravou nikdy nie je neskoro. Ako by sa bolo treba starať o lesy v Tatrách?

Nazdávam sa, že to, čo sme presadzovali aj urobili v TANAP-e v druhej polovici 20. storočia, bol a je najlepší spôsob, ako sa aj ďalej o les starať a zveľaďovať ho. V podstate ide o to, čomu sa dnes v Európe hovorí viacúčelové obhospodarovanie lesov. Táto koncepcia predstavuje tretiu, kompromisnú cestu medzi ekonomizmom a environmentalizmom. Jej úsilím je v národných parkoch zachovať pre ochranu prírody hodnotné lesné porasty a pestovať prírode blízky, diverzifikovaný les. Nemožno chcieť, aby sa takýto les obnovil na holine rýchlo, pretože pri krátkom obnovnom čase vznikne rovnoveký, jednovrstvový les. Ak chceme prírode blízky, t. j. nerovnoveký les, ktorý bude odolnejší proti živelným pohromám a dokáže plniť tzv. mimoprodukčné funkcie, obnovné obdobie musí byť dlhé. Aby teda tatranský les nebol rovnorodý, ale zmiešaný, musíme sa o to pričiniť.

Foto: Milan Koreň

zasnežený les Zasnežený les.

Tatranské kalamitiská po desiatich rokoch čiastočne spontánne a čiastočne s pomocou človeka ožili mladým lesom. Aká je jeho budúcnosť?

Máme pred sebou pekné mladiny, zmiešané mladé lesné porasty. Príroda sa na kalamitiskách stará predovšetkým o obnovu tzv. pionierskych drevín. Ide o listnaté dreviny s vysokou plodivosťou a obrovským počtom semien, akými sú rakyta, osika, breza, jelša alebo jarabina. Ich nevýhodou je, že sú krátkovekými a svetlomilnými druhmi. O niekoľko desaťročí nebudú pionierske dreviny stačiť konkurencii dlhovekých drevín, najmä smreka, ktorý ich postupne z porastov vytlačí. Nezabúdajme, že bóra je fenomén, ktorý sa stále, hoci nepravidelne opakuje. Keď dnešné mladiny dorastú do štádia kmeňovín, obnovný cyklus sa zopakuje, pretože bóra dospievajúce a dospelé porasty znova rozvráti. Ide o tzv. veľký vývojový cyklus lesa, ktorý sa začína, resp. končí vetrovou kalamitou. Ešte donedávna sme ho v našich podmienkach nepripúšťali.

Musíme byť teda pripravení na to, že v budúcnosti opäť príde bóra? Čo by sme mali robiť inak, aby sme škody minimalizovali?

Najničivejšie účinky bóry sa prejavujú v nadmorskej výške od 750 do 1 200 metrov nad morom. Pokiaľ ide o lesy, nemôžeme už urobiť takmer nič. V Tatrách sú však aj viaceré tatranské osady. A tu by sme sa mali opäť poučiť z histórie. Tatranské Matliare boli podľa historika Ivana Bohuša v stredoveku jedinou osadou bezprostredne pod Tatrami. Po istom čase však zanikli. Ich zánik dával Bohuš do súvislosti s cholerou, iní s akousi prírodnou katastrofou sprevádzanou povodňou. Ja si myslím, že to bola bóra, ktorá ľudí z Matliarov vyhnala z kalamitného územia bližšie k stredu Podtatranskej kotliny, kde tento typ vetra je už v podstate neškodný.

Čo z toho vyplýva?

Poučení históriou, nemali by sme tak silno urbanizovať Tatry. Nielen les, ale aj ľudia čelia živlu. Čím viac je tu stavieb, tým väčšie škody sa dajú očakávať. V Matliaroch kedysi nivočili víchrice len drevenice so slamenými strechami. Dnes sú v Tatrách budovy zo železobetónu, ktoré síce vietor neodnesie, ale narobí iné škody. Ničí infraštruktúru, elektrickú sieť, trať električky a cesty.

Lenže v Tatrách sa naďalej veselo buduje a chce sa budovať ešte viac.

Zdá sa, že niektorí ľudia sú nepoučiteľní a nedbajú na povahu tatranskej prírody, na procesy, ktoré nedokážeme ovplyvniť. Keď som nedávno pred týmto nebezpečenstvom vystríhal, objavili sa nápady nezalesňovať 50-metrový pás vľavo a vpravo od ciest a tratí električiek. Čo na to povedať?

Máme vari zavrieť Tatry na zámok?

Nie, Tatry by mali slúžiť ľuďom. Ide o to, ako. Keď v roku 1921 po prvý raz predostreli verejnosti myšlienku zriadiť TANAP, návrh narazil na odpor podtatranských obcí, ktoré tu vlastnili svoje pozemky. Ich obyvatelia netušili, čo je národný park a báli sa, že o pozemky prídu. Lesy im dávali drevo a na pasienkoch pásli ovce a dobytok. Podľa toho Tatry aj vyzerali. Veľké holoruby, nezalesnené kalamitiská a rúbaniská spolu s eróziou pôdy nabádali k rozumnému gazdovaniu. Viacerí vtedajší odborníci, medzi nimi profesor Pravdomil Svoboda, preto za dôležitejšie, ako zriadiť národný park, považovali zaviesť do tatranského územia racionálne lesné, pasienkové a poľovnícke hospodárstvo. O to išlo a stále ide, nie o myšlienky, ktoré sú dnes v móde: urobme niečo, čo bude samo osebe funkčné.

Žiadne perpetuum mobile teda neprichádza do úvahy?

Predstava, že príroda v Tatrách sa sama bude obnovovať a človek nebude do nej zasahovať, je vágna. To nejde, človek musí manažovať prírodné prostredie tak, aby ho zveľaďoval, potom mu prinesie potešenie a úžitok. Zonácia by mala byť nástrojom, kde viac a kde menej rozvíjať ľudské aktivity, ale nesúhlasím s takou veľkou zónou v najvyššom stupni ochrany, akú presadzujú niektorí ochranári, lebo už dnes vidíme, že prináša viac škody ako osohu.

Prihovárate sa za to, aby sa v Tatrách rozumne gazdovalo, oddychovalo, športovalo, ale zároveň, aby sa pamätalo na les. Vieme sa na rozhádanom Slovensku na niečom takom dohodnúť?

Nie je zložité naplánovať a urobiť koncepciu prospešnú Tatrám, Tatrancom a celej spoločnosti. Horšie je, že pre skupinové i individuálne záujmy sa už roky na nej nevieme dohodnúť, v tom je pes zakopaný. Názory lesníkov neberú do úvahy ochranári, tých zasa nerešpektujú podnikatelia v cestovnom ruchu atď. Tatry sú národným parkom, už aj preto sa musíme dohodnúť o ich budúcnosti. Národný park nie je pojem ekonomický, ale nadčasovo hovoriaci o našom vzťahu k vzácnemu prírodnému územiu. Z toho plynie, že o národný park a jeho lesy sa treba starať, aby prosperovali a rozdávali ľuďom zdravie, čistý vzduch a vodu, pokoj a harmóniu, akú vie vytvoriť len príroda. Ak je toto naším cieľom, musíme jej citlivo pomáhať. Nemáme inú voľbu.

Lenže v Západných Tatrách sú aj hospodárske lesy.

Táto anomália je výsledkom súčasného chaosu. Nikde na svete sa s čímsi podobným nestretnete. Veď ako sa dá pochopiť priorita ochrany prírody v lesoch, ktorým štátne orgány prisúdili zároveň hospodársku funkciu? Odráža nesúlad v názoroch na kľúčovú otázku: ako ďalej s parkom. Urbárnikov možno pochopiť. Prirodzene očakávajú, že zo svojho majetku budú mať primeraný osoh. Štát im však zatiaľ nedokázal kompenzovať obmedzovanie hospodárenia. Jediné, na čo sa doteraz zmohol, bolo preplatenie finančnej náhrady za drevo, ktoré im predtým zakázal po kalamitách spracovať. Urbárnici v zásade nie sú proti ochrane prírody, iba proti spôsobom, akým sa presadzuje. Všetko sa dá robiť tak i onak. Trvalú udržateľnosť lesa, dnes tak často skloňovaný pojem, lesníci poznajú od čias Márie Terézie, preto im túto myšlienku ochrana prírody nemôže vnucovať ako objav 21. storočia.

Neocitli sme sa v situácii ani z voza, ani na voz? Ako vlastne ďalej?

Treba nájsť osobnosť, nositeľa myšlienky živých Tatier, ktoré budú kompromisným priesečníkom dnes tak rozdielnych záujmov. Takýto projekt si musia osvojiť politici, a to naprieč celým politickým spektrom. Tatry nepatria ani pravici, ani ľavici, ale ľudu tejto krajiny. Neviem, či to politici chápu. Doterajší ministri Tatrám príliš nepomohli. Keby existoval úprimný záujem dať vec tatranskú do poriadku, mohlo by sa to podariť do roka. Dohodnime sa a konajme. Žiaľ, nevidím to hlavné, úprimný záujem o Tatry ako celok.

Kto ťaží z tejto situácie?

Vyzerá to, akoby Tatry boli riadené odkiaľsi zboku. Pribúdajú veľké stavby, nové hotely a penzióny, veľké zjazdovky, čo vôbec nie je v súlade s konceptom národného parku. Liberálny ekonomizmus sa presadil do takej miery, že sa stal naším Pánom Bohom, ktorému sa všetci klaňajú. A na druhej strane útočí na Tatry všeobjímajúci "ekologizmus“, ktorý zasa chce niečo, čo opäť nie je dobré. Musíme hľadať zlatý stred, stredná cesta bola vždy optimálna.