Jozef Dolinský: V onkológii spoznáte naozajstnú ľudskú lásku

V Národnom onkologickom ústave pôsobí od ukončenia štúdia medicíny. Už dva a pol roka je jeho riaditeľom. Za ten pomerne krátky čas premenil ústav na galériu umenia, pretože liečiť ľudí s onkologickými diagnózami považuje za umenie. Pacienti v tomto roku dali ústavu najvyššiu známku zo všetkých štátnych nemocníc. Jozef Dolinský s nimi prežíva ich žiale, ale aj radosti a tvrdí, že treba búrať mýty o rakovine.

V minulosti ste sa vyjadrili, že chcete z onkologického ústavu vybudovať pracovisko porovnateľné so zahraničnými. Podarilo sa to?
V ústave pôsobím už pätnásť rokov, takže v tomto zariadení som akoby vyrástol. Ako riaditeľ som predstavil víziu modernej dynamickej a predovšetkým na pacienta orientovanej nemocnice. Súvisí to s tým, že onkologickí pacienti sa významne odlišujú od iných, ktorí prichádzajú do nemocnice so zlomeninou ruky alebo so zápalom slepého čreva. Po vyriešení svojho zdravotného problému sa nemusia nikdy viac vrátiť. K nám sa, bohužiaľ, z povahy ochorenia vracajú opakovane, veľmi často a na rôzne dlhé obdobie. Preto im chceme vytvoriť príjemné, priateľské, komfortné, takpovediac až rodinné prostredie. Minulý rok sme prijali novú filozofiu nemocnice Umenie liečiť. Liečiť pacienta nie je len rutinné poskytovanie zdravotnej starostlivosti a každodenné plnenie si pracovných povinnosti. Pre nás je liečenie umením. V ústave máme umelecké skvosty, obrazy, fotografie, gobelíny, vzácne mozaiky či plastiky. Chceme vytvárať pozitívne emócie, ktoré umenie prináša, preto tieto diela vystavujeme.

Aké sú najnovšie pokroky v onkologickej liečbe? Sú nové metódy už aj na Slovensku?
Predovšetkým chcem povedať, že Slovensko má veľmi dobrú tradíciu onkologickej starostlivosti. Už za bývalého režimu sme mali dobre rozvetvenú sieť tzv. rajónnych onkologických oddelení a vynikajúcu hlásnu službu, na základe ktorej boli pacienti efektívne nasmerovaní na príslušné vyššie onkologické pracovisko. Možno málokto vie, že sme patrili medzi prvých v rámci Európy, ktorí mali atestovaných onkológov. Takže máme na čom stavať. Čo sa týka súčasnosti, sme na úrovni porovnateľnej s ostatnými krajinami západnej Európy. Máme k dispozícií najnovšie diagnostické metódy, ktoré dokážu diagnostikovať ochorenia presnejšie a včasnejšie. V súčasnosti dokážeme operovať aj také prípady, ktoré pred pár rokmi boli považované za neoperovateľné.

Hradia modernú biologickú liečbu zdravotné poisťovne?
Áno, hradia ju. Niektoré moderné a drahé onkologické lieky, ktoré neboli zakategorizované, sú riešené na báze tzv. výnimiek. Musím povedať, že vo výraznej väčšine nám lieky aj schvaľujú. V onkologickom ústave sa nestalo, že by pacient nedostal liečbu, ktorá by mu mohla zachrániť život.

Ako lekár vstupujete často do životov pacientov. Aké máte s nimi vzťahy?
Tým, že sa o pacientov staráte aj niekoľko mesiacov či rokov, sa stávate akýmsi sprievodcom najkomplikovanejšou etapou ich životov. Púšťajú ma do svojich vzťahov, spoznávate ich rodiny, priateľov, pretože k nám nechodia sami. Prenikám pavučinou vzťahov, žijem s nimi ich životy, radujem sa z ich úspechov, smútim s nimi aj z ich prehier. A je to veľmi silné, tie vzťahy robia onkológiu veľmi peknou, dodávajú pozitívny náboj.

Rakovina obráti naruby životy celých rodín. Pomáhajú dobré rodinné vzťahy v liečbe ochorenia?
Ochorenie je významný zásah do integrity človeka a preverí všetky vzťahy. Pracovné, priateľské a samozrejme aj partnerské a rodinné. Za tých pätnásť rokov, čo robím túto prácu, som bol, bohužiaľ, svedkom aj ťažko pochopiteľných či vysvetliteľných zlyhaní. Na druhej strane som však videl naozajstnú ľudskú lásku a starostlivosť.

Vnímajú ľudia onkológiu ešte stále ako strašiaka?
Hoci už doba pokročila, ešte stále je onkológia opradená negatívnymi emóciami. Väčšina laickej verejnosti si pod pojmom rakovina automaticky predstavuje bolesť, utrpenie a v konečnom dôsledku aj zomieranie a smrť. A ja si myslím, že to nie je celkom tak. Treba ju troška odtabuizovať. Onkológia sa cez vzťahy môže stať veľmi pozitívnou, vzťahy energizuje. Treba mýty búrať aj v tom, že je chorobou smrteľnou. Onkológia sa významne vyvíja. Pred 15 rokmi, čo je v podstate krátky časový úsek, bola napríklad rakovina prsníka považovaná za nevyliečiteľné ochorenie. Dnes je prognóza pacientok v metastatickom štádiu v podstate porovnateľná s prognózou žien, ktoré trpia na takzvané nenádorové ochorenia, napríklad srdcové zlyhávanie či cirhózu pečene. Rakovina prsníka sa vďaka výdobytkom v liečbe aj v koncovom štádiu stáva skôr chronickým ako smrteľným ochorením.

Ako sa za tie roky zmenil pacient?
Podľa mňa sa zmenil výrazne. Kedysi bol vzťah medzi pacientom a lekárom patriarchálny, lekár bol rozhodujúci. Čo povedal, to jednoducho platilo. Pacient to do bodky splnil. Bolo zvykom lekára sa nepýtať. To sa úplne zmenilo. Dnes je ten vzťah vyrovnanejší a oveľa partnerskejší. Pacient sa pre nás stáva viac akoby partnerom až priateľom. Chceme, aby bol pacient viac zapojený do procesu spolurozhodovania o svojej liečbe, to je veľmi dôležité.

Ako vyzerá váš pracovný deň?
Som pomerne aktívny človek. Ráno sa snažím začať športom. Musím sa priznať, že mám nejaké rezervy, ale usilujem sa aspoň štyri- až päťkrát týždenne športovať. Niekedy behám alebo idem do posilňovne. To ma naštartuje a tiež veľmi pozitívne vnímam, že som niečo pre seba urobil. Okolo ôsmej, pol deviatej ráno prichádzam do práce a začínam úradovať aj ordinovať, v práci som do takej šiestej večer.

Ako oddychujete? Čo je pre vás najlepším relaxom a ako naberáte energiu?
Voľný čas, aj keď je ho menej, sa snažím tráviť s rodinnou, s blízkymi priateľmi, som spoločenský človek. Rád oddychujem pri dobrom jedle, víne, knihe. Čítam najmä historické romány alebo aj súčasné romány s prímesou histórie. Taký Dan Brown je úplne ideálny. Rád počúvam hudbu, pozriem si aj film, uprednostňujem bondovky. A mám rád umenie. Páči sa mi obklopovať sa peknými vecami, obrazmi, dobíjajú ma, harmonizujú ma. Rád aj cestujem. Spoznávaním rôznych kultúr človek získava veľký rozhľad a zážitky a spomienky z týchto ciest vám nikto nezoberie.

Rovnako ako majú prístup k informáciám na internete lekári, majú ich aj pacienti. Je to dobré, ak sa informujú na webe?
To je veľmi dobré, oveľa lepšie sa totiž pracuje s informovaným pacientom, ktorý je v téme trocha zorientovaný. Samozrejme, že nie som celkom zástancom v úvodzovkách povedané medicínskych portálov, ktoré sú zavádzajúce. Je však veľmi dobré, ak si pacient prečíta v jemu pochopiteľnej forme podané informácie o ochorení.

Môže sa stať, že pacient vyhľadáva informácie na internete preto, lebo mu ich nedá lekár?
Tým, že naši pacienti nie sú takzvaní jednorazoví pacienti, ak aj nedostanú informáciu pri prvom stretnutí, dostanú ju pri ďalšom. Som za to, aby sme pacientov informovali čo najpravdivejšie o ich stave, diagnóze a liečbe vo forme, ktorú dokážu pochopiť a predovšetkým prijať. To je veľmi dôležité. Niekedy dávkujem informácie postupne, ale v princípe je veľmi dôležité, že sa k nim informácie dostanú. V tejto inštitúcii sa nestane, že by tu bol pacient, ktorý by nevedel, že má rakovinu. Je veľmi dôležité, aby bol dobre informovaný, lebo potom lepšie spolupracuje pri liečbe.

Stávajú sa u vás na onkológii zázraky?
Zázrak je pre mňa silné slovo. Nestretol som sa s takým zázrakom, že by bol pacient vo veľmi zlom stave a odrazu, akoby šibnutím čarovného prútika, by sa jeho stav zázračne zlepšil a žil dlho. Na druhej strane sme však svedkami nevysvetliteľných zlepšení alebo toho, že pacient so svojou diagnózou neobvykle dlho a dobre žije. Dnes sa častejšie stáva, že pacient odmietne liečbu konvenčnými spôsobmi, ktoré ponúka súčasná medicína. Deje sa to pri diagnózach, ktoré sa všeobecne považujú za zle liečiteľné. O dva mesiace potom príde na kontrolu a vtedy zistíme, že sa mu nedarí až tak zle, napriek tomu, že nie je liečený. Z času na čas sa stretávame s niečím, na čo nepoznáme odpoveď.

Podľa štatistík stúpajú počty chorých na rakovinu. Čím to je?
Podľa posledných štatistík z Národného onkologického registra bolo ročne registrovaných viac ako 30-tisíc nových prípadov rakoviny na Slovensku. Ten vzostup je evidentný, ale na druhej strane treba povedať, že klesá úmrtnosť. Súvisí to s tým, že aj keď diagnostikujeme viac prípadov, tak ich odhalíme v ranných štádiách, a na druhej strane máme modernejšie spôsoby liečby, preto pacientov zomiera menej a žijú dlhšie.

Akým spôsobom ovplyvňuje vaša práca aj váš súkromný život?
Som lekárom na plný úväzok, sedem dní v týždni a 24 hodín denne. Bežne mi pacienti volajú aj v noci. Od začiatku, čo pracujem ako lekár, mám mobil zapnutý aj v noci a stane sa mi, že niekoľkokrát do mesiaca prichádzam do nemocnice aj v nočných hodinách. Medicína je môj život a niekedy sa to ťažko oddeľuje, čo je práca a čo súkromie. V mojom prípade, alebo v prípade lekárov onkológov, sa to úplne prelína. Samozrejme, že povolanie ovplyvňuje môj život. Snažím sa zdravo žiť, aj keď je to celoživotná rehoľa, vyžaduje si to určitú dávku sebakontroly.

Čo považujete za svoj najväčší osobný úspech?
Úspechov je niekoľko, ale najväčší sa týka ústavu a zmien, ktoré sa nám v ňom podarilo uskutočniť. Napokon ústav je mojou vizitkou. Veľmi ma teší skutočnosť, že som NOÚ spolu s kolegami vštepil takú výnimočnú pečať. Novú filozofiu sme nielen prijali, ale ju aj aplikovali v praxi. Verím, že u nás tú zmenu cítia. Keď sa prejdete po nemocnici, vyzerá inak ako pred dva a pol rokom. Viaceré oddelenia sme zrekonštruovali, naozaj sa snažíme robiť pre pacienta maximum. Vnímam ako úspech to, že pacienti to začínajú oceňovať. Ukazuje sa, že cesta, ktorou sme sa vybrali, je správna.

Vianoce a sviatky sú vždy spojené so želaniami. Aké sú tie vaše?
Sú spojené s prácou. V súčasnosti rozbiehame dva kľúčové projekty, chceme aj ďalej pokračovať v rekonštrukčných snahách. Najbližšie nás čaká kompletná obnova transplantačnej jednotky oddelenia klinickej hematológie, kde sa robia transplantácie kostnej drene. Je to jeden z mála prístupov v onkológii, ktorý doslova zachraňuje životy pacientov s takzvanými hematoonkologickými ochoreniami. Druhým projektom, ktorý by sme chceli realizovať začiatkom budúceho roka, je vybudovanie centra chirurgie prsníka, pretože rakovina prsníka je najčastejšie ochorenie, ktoré postihuje ženy. Chceme poskytovať tú najmodernejšiu chirurgickú liečbu vrátane plastických výkonov. Pôjde o úplne nové oddelenie, ktoré by sme mohli otvoriť v máji.

Odkiaľ sa vám darí zháňať peniaze, keď dnes nemocnice zápasia s finančnými problémami?
Problém financovania zdravotníctva nie je iba čisto slovenský, je univerzálny. V celom svete sa hľadajú riešenia, ako to urobiť. Za jednu zo svojich hlavných úloh považujem aj získavanie alternatívnych zdrojov financovania. Preto som ešte v roku 2009 spolu s lekármi a zamestnancami ústavu založil neziskové Združenie priateľov Národného onkologického ústavu. Inšpiroval som sa viacerými pobytmi v Spojených štátoch, kde na takom princípe fungujú mnohé onkologické centrá. A zapájam ho do našich aktivít veľmi úspešne. Oslovujeme veľké štátne aj neštátne firmy, ale aj našich sympatizantov, priateľov, často sa nimi stali príbuzní našich pacientov a musím povedať, že sa nám to darí.

Čo pre vás znamenajú Vianoce a ako ich trávite?
Vianoce sú pre mňa sviatky, ktoré prežívam s rodinou. Uvedomujem si, koľko času venujem práci v ich neprospech. Snažím sa preto konečne vypnúť a byť čo najviac s mojimi najbližšími – deťmi, manželkou, rodičmi. Tohtoročné sviatky budú špeciálne v tom, že môj otec sa na prelome rokov dožíva deväťdesiatky. Sú momenty, ktorých hodnota je nevyčísliteľná, uvedomujem si to čoraz viac, nielen na Vianoce…