Chaviva Reicková: hrdinka, na ktorú sme zabudli

Medzi šiestimi miliónmi obetí holokaustu boli ľudia, ktorí proti nacizmu aktívne bojovali. Práve teraz, v medzinárodný pamätný deň 70. výročia oslobodenia Osvienčimu, 27. januára prichádza do kín film Anny Gruskovej Návrat do horiaceho domu. Zachytáva osudy slovensko-izraelskej parašutistky Chavivy Reickovej, ktorá prišla na pomoc v SNP.

28.01.2015 08:00
debata (2)
Chaviva Reicková ako britská vojačka v Egypte. Foto: HAVIVA.SK
Chaviva Reicková, vojačka Chaviva Reicková ako britská vojačka v Egypte.

Téme holokaustu a vojnových hrdiniek ste sa venovali už vo svojom debutovom filme Rabínka. Po dvoch rokoch sa k nej vraciate v snímke Návrat do horiaceho domu. Čo konkrétne vás viedlo k spracovaniu príbehu o Chavive Reickovej?
Podnet vzišiel od riaditeľa Múzea SNP Stanislava Mičeva, ktorý videl môj predošlý film o Gisi Flesichmann a pomyslel si, že by bolo dobré, keby takýto film existoval aj o Chavive. Chaviva, pôvodným menom Marta Reicková, bola hrdinkou európskeho formátu. Vyrastala v Banskej Bystrici a neskôr žila v Palestíne, kde vstúpila do ilegálnej židovskej armády. Bola vycvičená Britmi v elitnej skupine parašutistov a v roku 1944 bola zosadená na Slovensku, kde mala zachraňovať spojeneckých pilotov. Jej druhou a srdcu bližšou úlohou bolo pomôcť židovskej komunite, ktorá ešte na Slovensku zostala.

Chaviviným príbehom otvárate otázku pôsobenia žien v Slovenskom národnom povstaní. O tom, že proti fašizmu významne bojovali aj ženy alebo o vojnových hrdinkách vôbec sa na Slovensku takmer nehovorí…
A ženy boli pritom v SNP aktívne nielen v armáde, ale aj v partizánskom hnutí. Pracovali ako spojárky, zdravotníčky a často boli aj bojovníčkami či dokonca  ostreľovačkami. Zohrávali nezastupiteľnú úlohu a riskovali svoje životy.

Vy ste predtým poznali osudy Chavivy Reickovej?
Áno, lebo Gisi Fleischmann a Chaviva majú istú spojitosť. Chaviva pred vojnou pracovala na vysťahovaleckom oddelení v Židovskej ústrednej úradovni v Bratislave, kde sa s Gisi stretla a veľmi ju obdivovala. Keď sa po vypuknutí povstania Chaviva usilovala dostať späť na Slovensko, jedným z dôvodov, prečo jej to povolili, bol ten, že sa mala stretnúť s Gisi, od ktorej mala dostať peniaze na protifašistický odboj. To sa však, žiaľ, nepodarilo. Bystrica už bola vtedy odrezaná od zvyšku Slovenska, boli tu Nemci a Gisi bola zatknutá a deportovaná do Osvienčimu.

Gisi odmietala zo Slovenska odísť do poslednej chvíle, hoci jej hrozila smrť. Chaviva do Palestíny odišla, keď mala 24 rokov a neskôr sa vrátila aj so slávnou vetou: „Vraciam sa do Európy, ako sa matka vrhá do horiaceho domu po svoje deti.“ V tomto sa teda od seba líšili…
Obidve – aj Gisi, aj Chaviva – boli zanietené sionistky. Verili, že si Židia majú vybudovať vlastný štát, že sa majú vrátiť na historické územie, ktoré im kedysi prináležalo, teda do vtedajšej Palestíny. Gisi zostala na Slovensku, hoci svoje dcéry do Palestíny poslala. Mala tu matku, ktorá bola vážne chorá, a navyše bola presvedčená, že musí pomáhať do poslednej chvíle. Chaviva svoj návrat do Palestíny naozaj zrealizovala už na prelome rokov 1938/1939.

Prečo neodišla aj Chavivina rodina?
Časť Chavivinej rodiny sa do Palestíny dostala. Žil tam jej brat Efraim a jej sestra Ilonka, ale zvyšok rodiny bol deportovaný do Auschwitzu. Samozrejme, do Palestíny sa usilovala dostať všetkých. Jej brat Imrich so ženou už boli dokonca nalodení, no ich loď nedostala povolenie vyplávať. Museli sa vrátiť, hoci už predali všetky svoje majetky, a neskôr boli deportovaní. Keď sa teda Chaviva neskôr vracala do Európy, na Slovensku už z rodiny nemala nikoho.

Chavivin svetonázor a poslanie zrejme ovplyvnilo viacero vecí. V mladosti, ešte v Banskej Bystrici, bola členkou ľavicovo orientovaného mládežníckeho hnutia Hašomer Hacair. O čo v tomto združení išlo?
Hašomer Hacair si môžeme predstaviť ako židovský skauting. Pre členov však nebolo dôležité získať „skautské“ zručnosti preto, aby prežili v divočine. Kľúčovou myšlienkou bolo dostať sa do Palestíny, založiť tam a budovať židovský štát. Táto idea bola pre nich posvätná. A práve na jej realizáciu boli potrebné tieto zručnosti. Viacerí pamätníci, s ktorými som hovorila, spomínali, že to, čo povedalo hnutie, bolo pre nich sväté. Keď Chaviva odchádzala spolu so svojou skupinou do Palestíny, nič si so sebou nezobrali, hoci niektorí pochádzali z naozaj bohatých rodín. Keďže boli ľavicovo orientovaní, pohŕdali prepychom. Nový štát chceli vybudovať bez záťaže minulých životov.

Chaviva po príchode do Palestíny pomáhala zakladať kibuc Maanit. Onedlho však prišla dezilúzia a sklamanie. Čo sa presne stalo?
Chaviva bola po čase veľmi rozčarovaná, lebo ľudská podstata je často krehká a omylná. V listoch priateľom písala, že sa jej niekedy zdá, akoby tam niektorí ľudia prišli bez vlastnej vôle. Nerozumela, načo tam chodili, keď sa utápajú v malichernostiach a nechcú budovať kibuc.

Potrebovala urobiť viac ako ostatní?
Určite, ale ďalším dôvodom, prečo sa tam necítila dobre, bola kritika, ktorej bola vystavená. Ľuďom sa nepáčilo, že bola aktívna a že mala rôznych milencov. Súčasťou hnutia Hašomer Hacair bola aj rovnosť a voľnosť medzi mužmi a ženami. Chaviva preto nečakala, že keď príde do kibucu, bude ju za to zrazu niekto ohovárať.

Ako z hľadiska rodovej rovnosti fungovalo spoločenstvo v kibuci? Naozaj si boli ženy a muži rovní?
Ako tvrdili v rozhovoroch viacerí pamätníci a pamätníčky, na začiatku si rovní boli. Chaviva si napríklad vybrala, že radšej bude pracovať v kameňolome ako v kuchyni. Napokon však aj sami pamätníci priznali, že ženy aj tak nakoniec skončili v kuchyni a pri deťoch. Hoci to tak nemalo byť, „prevalcovalo“ ich to, čo si priniesli z domova.

Rodové roly a stereotypy narúšala Chaviva odjakživa. V Banskej Bystrici jazdila na motorke v čase, keď to ešte pre ženy bolo nemysliteľné, mala manžela, ktorého opustila, a keď sa zamilovala, nemala problém vyvoleného muža osloviť aj sama. S tým by ešte aj dnes mnohí celkom nesúhlasili.
Chaviva aj jej manžel Aron boli veľmi liberálni. Nepotrebovali svadbu, zobrali sa pre sociálne výhody, ktoré sobáš priniesol jej matke. Hlavným dôvodom, prečo sa nakoniec rozišli, bolo, že Chaviva bola v prvom rade socialistka a Aron bol komunista. V kibucoch komunistov nechceli, báli sa radikalizácie. Arona z kibucu dokonca vyhnali. Chaviva ho však mala rada a do konca života s ním zostala v kontakte. Je pravda, že sa neskôr viackrát zamilovala, dokonca aj do ženatých mužov, no žiadny z nich pre ňu rodinu neopustil.

Ako sa dívalo spoločenstvo v kibuci na to, že Chaviva bola slobodná a nemala deti?
Dnes si asi ani nedokážeme predstaviť, ako veľmi boli deti v Palestíne dôležité. Byť slobodnou ženou v krajine, ktorú bolo treba zaľudniť, nemohlo byť vnímané dobre. Na druhej strane, Chaviva chcela mať deti. Rodinu si chcela založiť, keď sa vráti z Povstania. Nebolo jej to však už dopriate.

Scenáristka a režisérka Anna Grusková s... Foto: Ivo Miko
chaviva reicková, Anna Grusková, Scenáristka a režisérka Anna Grusková s príslušníčkami slovenskej armády počas nakrúcania v Banskej Bystrici.

Kto boli Chavivini najbližší ľudia, najbližšie priateľky? Mala nejaké v kibuci či neskôr v armáde?
Mala niekoľko dobrých priateliek, ktoré poznala ešte zo Slovenska. Viaceré ženy ju však nemali rady. Raz dokonca v liste napísala, že jedna žena z výcviku na ňu žiarli a že jej je to ľúto, pretože jej nezáleží na tom, aby sa stala nejakou hrdinkou.

Napokon sa hrdinkou aj tak stala. Ako sa dostala naspäť na Slovensko, do odboja?
Z kibucu odišla do Hagany, čo bola odbojová jednotka, a potom vstúpila do Palmachu, do centrálnej ilegálnej židovskej armády. Tá slúžila na ochranu kibucov, ktoré boli v tej dobe často napádané, a na pomoc v osídľovaní nových území. Palmach mal v znaku okrem meča aj klas. Úlohou palmašnikov bola teda aj práca v poľnohospodár­stve. Briti, ktorí kontrolovali palestínske územie, chceli spočiatku Palmach potlačiť, ale keď sa k hraniciam Palestíny blížili Nemci, začali ho využívať ako spojenca. Z Palmachu im Židovská agentúra – vtedajšia neformálna židovská vláda – odporučila ako možných infiltrátov za nepriateľskú líniu niekoľkých ľudí. Bola medzi nimi aj Chaviva. Briti ju vycvičili v rámci elitnej skupiny parašutistov.

Koľko bolo takýchto parašutistov? Bola Chaviva jedinou ženou?
V skupine bolo vyše 30 parašutistov, z toho parašutistiek bolo päť. Počas vojny z celej tejto skupiny padlo sedem parašutistov, z toho dve ženy – Chaviva Reicková a jej spolubojovníčka Chana Seneš pochádzajúca z Maďarska. Táto elitná skupina parašutistov je významným formotvorným mýtom izraelskej spoločnosti. Presahuje totiž jej hranice a vypovedá o tom, že za nepriateľskú líniu boli vyslaní bojovníci, ktorí išli zachraňovať diaspóru. Zostať v Palestíne znamenalo veľkú nádej prežiť, naopak, odísť znamenalo riskovať život. Chaviva napriek tomu nezaváhala.

V Izraeli sa vedie aj debata, či nebolo od začiatku zbytočné posielať týchto ľudí do boja. Mohli vôbec pomôcť?
Niektorí tvrdia, že v skutočnosti nemohli uspieť a že do Európy boli poslaní iba preto, aby sa ukázalo, že sa niečo urobilo. Ďalší zase zdôrazňujú, že to malo obrovský morálny význam a že mnohí Židia vďaka tomu skutočne prežili.

Ako to vnímala pred odchodom Chaviva?
Z listov sa ukazuje, že si vôbec nebola istá, či sa vráti. Na druhej strane, keď išla do Povstania, už bol oslobodený Rím a Paríž, už boli indície, že sa vojna chýli ku koncu. Mohla mať teda istú nádej. Rozhodne si nemyslím, že išla do Európy zomrieť, že sa išla obetovať.

Na Slovensku pristála 17. septembra. Ako vyzerala jej práca v nasledujúcich dňoch?
Chavivinou oficiálnou úlohou bolo zachraňovať spojeneckých pilotov, ktorí boli roztratení po horách a neovládali reč. Vyhľadala okolo tridsať pilotov, ktorí odleteli naspäť z Troch dubov. Ďalšiu skupinu už naspäť vyslať nemohli, lebo letisko už bolo uzavreté. Neoficiálnou, no veľmi dôležitou časťou Chavivinej misie bola pomoc miestnej židovskej komunite. Nemci už postupovali a Bystrica bola v tom čase plná utečencov z okolitých dedín. Chaviva im pomáhala vybavovať papiere, zháňala im prácu, poskytovala sociálnu pomoc.

So svojou skupinou musela ustúpiť do hôr. Chytili ich nakoniec kvôli udaniu?
Tak to nezávisle od seba tvrdia viacerí svedkovia. Keď začali ustupovať, Chaviva trvala na tom, aby so sebou zobrali viac ľudí, aj starších. Bolo to, samozrejme, náročné a ostatní s tým nesúhlasili. Blížila sa zima, a ako zabezpečiť jedlo pre takú veľkú skupinu? Chaviva však tvrdila, že doteraz zomrelo už priveľa Židov, preto ich tam nesmú nechať. No keď ide do hôr skupina 50 ľudí, je ťažké zostať nepovšimnutý. Chytili ich v noci z 31. októbra na 1. novembra. Chaviva napokon prežila Gisi iba o mesiac.

Vedia dnešní Banskobystričania, že v ich meste žila a pôsobila takáto žena?
V Izraeli je Chaviva národnou hrdinkou, u nás ju teraz iba objavujeme. Veľká vďaka za to patrí Múzeu SNP, ktoré pred dvomi rokmi začalo pracovať na tom, aby sa osobnosť Chavivy Reickovej dostala do povedomia. Riaditeľ Stanislav Mičev dal pri múzeu zrekonštruovať starú zanedbanú záhradu, ktorú nazval menom Chavivy Reickovej, dal tam osadiť jej sochu a pri príležitosti uvedenia filmu bola usporiadaná aj medzinárodná konferencia. Čo je pozoruhodné, na premiéru filmu prišli skauti, pre ktorých je Chaviva veľmi zaujímavou osobnosťou. Dlho u nás existoval názor, že židovskými hrdinami sa zaoberá iba židovská komunita. To už, myslím, dávno neplatí, a konkrétne Chaviva je toho príkladom. Dozvedá sa o nej čoraz viac ľudí.

V dokumente sa objavuje mnoho obrazov a prívlastkov, ktoré naznačujú, aká Chaviva bola. Zanietená, stále napredujúca, idealistka, po otcovi divoká krv… Akou je pre vás?
Na Chavive sa mi najviac páči, že bola veľmi živá, aj s chybami, ktoré mala. Aj s tým, že sa hlasno smiala a že ju bolo všade vidno. Robila to, čo chcela, a žila tak, ako chcela žiť. A to mnohí z nás nerobia ani dnes. Naopak, ľuďom, ktorí tak vedia žiť, závidíme. Nebola to žiadna mučeníčka, rada tancovala, rada sa zabávala. Ďalšia vec, ktorá tam pre mňa rezonuje, je, že ona aj Gisi Fleischmann riešili rovnakú otázku – či sa obetovať pre komunitu, teda pre veľkú rodinu, alebo sa venovať tej svojej.

Vo filme sa nevyhnete ani problému neona­cizmu. Dotknete sa ho na viacerých miestach, napríklad prostredníctvom záberov na Kotlebu, ktorý hovorí o „sionistickej bande“. Znepokojenie z narastajúcej neznášanlivosti vyjadruje v ostatnom čase mnoho osobností slovenskej kultúry. Vnímate toto nebezpečenstvo aj vy?
Banská Bystrica bola na jednej strane mestom Povstania, ohromného heroického vzopätia ľudí. Na druhej strane je to mesto, o ktorom generál Höffle, ktorý viedol jeho obsadenie, povedal, že toľko udavačov ako tu, nezažil ešte vari nikde. No a dnes je tam županom ultranacionalista Marian Kotleba, ktorý SNP považuje za puč a odmietol ísť položiť veniec k pamätníku zavraždenej Chavivy Reickovej a ďalších vyše 700 nevinných obetí. V Bystrici však existuje aj silná skupina aktivistov, ktorí pod názvom „Nie v našom meste“ vytvárajú iný, tolerantný a demokratický obraz tohto mesta. Je to naozaj mesto plné paradoxov.

Oba vaše dokumentárne filmy – Rabínka aj Návrat do horiaceho domu – sprevádzal rozsiahly historický výskum a práca s archívnymi materiálmi. Plánujete pri tomto type dokumentárneho filmu zostať aj v budúcnosti?
Faktograficky bohaté dokumenty nie sú u nás veľmi časté a sú veľmi dôležité. Nezostarnú tak rýchlo a sú potrebné aj preto, že sa materiály strácajú, pamätníci zomierajú. Len za rok napríklad zomreli traja ľudia, ktorí v Návrate do horiaceho domu účinkovali. Robiť takýto druh filmu je však zároveň aj veľmi náročné, najmä keď človek vstupuje do tém, ktoré majú politickú dimenziu. Nechcela som, aby príbeh Chavivy Reickovej slúžil nejakej politickej agende, no na druhej strane film musí mať názor. Od začiatku som sa pýtala, aký zmysel má misia Chavivy Reickovej dnes. To bola pre mňa tá najdôležitejšia otázka.

Už počas práce na filme Rabínka ste, okrem Návratu do horiaceho domu, avizovali prípravu ďalšieho filmu. Začali ste vtedy nakrúcať film o vojnovej novinárke, významnej slovensko-švajčiarskej spisovateľke Irene Brežnej. V akom je štádiu a na čom pracujete momentálne?
V tejto chvíli máme z filmu o Irene Brežnej hotové asi dve tretiny. Potrebujeme však naň získať finančnú podporu. S ďalšou zaujímavou témou lesbického vzťahu prežitého v koncentračnom tábore ma oslovila príbuzná ženy, ktorá takýto vzťah zažila. Mám pocit, že témy si ma nachádzajú samy, ale určite aj preto, že niečo vyžarujem. Ak by som to mala nejako zhrnúť, asi by som povedala, že krúžim okolo témy ženskej solidarity.

Anna Grusková (1962)

scenáristka a režisérka

  • Vyštudovala divadelnú a filmovú vedu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe.
  • Dlhoročne pôsobila ako teatrologička a spolupracovala s viacerými profesionálnymi scénami.
  • Je autorkou niekoľkých divadelných hier (Herečka a kritička, Almtraum, Schaulust a i.), rozhlasovej hry Turecká chuť na ženy, rozprávkového cestopisu Pančatantra. V roku 1999 publikovala knihu Milý pornograf.
  • V roku 2012 debutova­la dokumentár­nym filmom Rabínka, ktorý sa venoval osudom bratislavskej sionistickej aktivistky Gisi Fleischmann. Filmu predchádzala rozhlasová hra a rovnomenná inscenácia v SND.
  • Dva roky po svojom prvom filme prichádza s filmom Návrat do horiaceho domu o slovensko-izraelskej parašutistke Chavive Reickovej.

AUTORKA JE SPOLUPRACOVNÍČKA PRAVDY

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #film #Osvienčim #nacizmus #Chaviva Reicková #Anna Grusková