Foto: Archív Zuzany Paternostro-Trepkovej
Ako sa žije na najslávnejšej pláži sveta?
Príjemne, ak si uvedomíte, čo k tomu všetko patrí a akceptujete to. Pre niekoho možno aj menej pozitívne veci.
Čo k tomu všetko patrí?
Najmä hluk. Copacabana žije dvadsaťštyri hodín denne celý rok. Po pláži sa stále túlajú skupinky rozjarených turistov, ktorí vyrážajú z lokálov, kaviarní, reštaurácií a domorodci im radi robia spoločnosť. Vládne tam veselosť, hudba, spev, pokriky. To je pre Brazíliu typické. Viem však aj presne povedať, kedy tam nastane hrobové ticho…
Aj to sa stane?
Áno, vždy, keď Brazília prehráva vo futbale. Ale to nebýva často (smiech). Vtedy sem-tam počujem hrôzostrašný výkrik… Nemala by som to asi nahlas hovoriť, ale priznávam, že v tomto nezvyčajnom tichu si lebedím.
Pricestovali ste z Československa, kde bol život ľudí podstatne iný. Ako dlho ste si zvykali?
Každý človek, ktorý žije v zahraničí, by sa mal prispôsobiť miestnym pomerom a oceniť pozitívne stránky nového domova. To je moja filozofia. Prišla som s myšlienkou, že chcem mať Brazíliu a Rio rada. Na rozdiel od mnohých iných emigrantov, ktorí sa tu usídlia. Mala som výhodu, nasledovala som sem svoju lásku.
Nikdy za vyše štyridsať rokov vám brazílsky životný štýl a veľký ruch neprekážali?
Pre mňa to nebol až taký problém, lebo som mestský človek. Obdivujem prírodu, ale najradšej som medzi ľuďmi. Nie som ani záhradkárka, ani turistka, ani športovkyňa. Uprednostňujem galérie, knižnice, kiná, divadlá, kaviarne, spoločenský život. Preto pre mňa nebolo ťažké prispôsobiť sa copacabanskému hektickému životu ani desaťmiliónovému Riu. Svoju úlohu zohrala aj skutočnosť, že z jednej frekventovanej štvrte v meste pochádzal manžel, práve v tomto prostredí sa cítil veľmi dobre.
Je Copacabana stále najväčším symbolom Ria?
Už len pre cudzincov. Je to veľkomestská pláž a predstavuje minulosť. Všetko sa začalo meniť ešte v šesťdesiatych rokoch, keď slávny hudobník Tom Jobim, brazílsky Pelé muziky, zakladateľ nového prúdu bossa-novy, sedel spolu s básnikom Viniciusom de Moraesom v bare na pláži Ipanema. Vo štvrti bohémov popíjali „šialene studené pivo“, ako hovoria Brazílčania. Očarila ich dievčina, ktorá sa vlnila v rytme samby. Volala sa Helo Pinheirová. Zložili legendárnu pieseň Garota de Ipanema (The Girl From Ipanema). Onedlho ju poznal celý svet, preslávila novú pláž, každý ju chcel navštíviť. Považovali ju za symbol nového Ria. Jeden známy tvrdí, že najkrajšie na planéte zapadá slnko na Ipaneme.
Ktorá časť pobrežia najviac láka domácich?
Najmodernejšou a najpopulárnejšou najmä pre mládež sa stala v poslednom čase Barra da Tijuca s modernými vežiakmi a predlhou plážou, desaťkrát dlhšou ako Copacabana, s rajom surferov, rogalistov a podobne. Stane sa o viac ako rok jedným z dejísk súťaží olympijských hier. Mimochodom, Brazília sa pýši vyše štyritisíc kilometrami nádherného pobrežia. Patrí všetkým Brazílčanom, zo zákona si nik nemôže sprivatizovať ani meter pláže, vyberať tam peniaze. Je všade verejne prístupná.
Keď máte návštevu, kam ju zoberiete?
Na chodník vedľa pláže. Tam sa odráža život mesta. Má svoju atmosféru, stretávajú sa tam ľudia, domáci i turisti, chodia na prechádzky, venujú sa športu, behajú, jazdia na korčuliach či bicykli. Pred štyridsiatimi rokmi som brávala hostí aj k soche Krista Redentora, ale dnes to už nerobím.
Prečo nie?
Neodvážim sa. Je to malá plocha a je tam nesmierny nával turistov. Návštevnosť Ria sa za uplynulé desaťročia výrazne zmenila. Do mesta sa valia turisti z celého sveta a každý chce vidieť Kristovu sochu. Tých, čo ma prídu navštíviť, zverím do rúk profesionálnym sprievodcom, ktorí sa vedia v tomto rajóne pohybovať. Ja si trúfam sprevádzať hostí na Cukrovú homolu. Nie je tak vysoko, ale aj z nej je krásny výhľad na mesto.
Vraví sa, že každý Brazílčan miluje futbal a rozumie mu. Zasiahol aj vás?
Samozrejme, hoci nie som typický fanúšik, ale základný vzťah k futbalu som si priniesla už z domu. Spomínam si, ako som prežívala slávne účinkovanie československého mužstva na MS v Čile. Môj manžel bol veľký fanúšik Flamenga. Často som sa vybrala s ním na štadión, aj na fascinujúcu Maracanu. Zväčša však chodil sám. Vracal sa vyšťavený, špinavý, bez hlasu. Zamieril rovno pod sprchu. Na futbale sa absolútne odreagoval, vyventiloval. Keď Flamengo vyhralo, prišiel rozosmiaty, s klubovou vlajkou a čiapkou.
Prežívali ste aj nedávne brazílske sklamanie na svetovom šampionáte?
Veľmi. Nebolo to doslova sklamanie, na to je špeciálny výraz, ktorý by som preložila tak, že som sa cítila trápne, zahanbená. Svet čakal od Brazílie viac.
Čím vám prirástla Brazília a jej obyvatelia k srdcu?
Brazílčania ma oslovili priateľskou, nesnobskou povahou. Sú bezprostrední a usmievaví, najmä bežní ľudia, ktorých stretávate na ulici. Cítila som to už po prvom prijatí. Európanom by sa zdalo, že sú niekedy až detinskí, čo je trochu asi aj pravda. Mám pocit, že by som si nezvykla v anglosaských krajinách. Ani v Spojených štátoch, kam sa vyberiem pomerne často. Mám viacero priateľov v New Yorku, najmä medzi kritikmi umenia. Výborne vychádzam so skvelým chlapíkom, šéfom holandského umenia v Metropolitnom múzeu. Ale žiť v USA by som nemohla, nezapadla by som tam ako v Brazílii. V nej som sa našla, bola mi asi súdená. Aj s manželom Jorgem.
Zoznámili ste sa v Brazílii?
Nie, stretli sme sa na tancovačke na Mladej garde v Bratislave, mala som dvadsaťjeden. Hneď mi udrel do očí, bol celkom iný ako našinci. Vysoký, s výrazne bielou pleťou a čiernymi vlasmi. Jorge Guimaraes Paternostro sa stále usmieval, aj bez dôvodu, to bolo veľmi divné, Slováci nie sú takí. Výzorom a čiastočne povahou mi pripomínal Che Guevarru. Najmä svojím idealizmom, sociálnym cítením. Bol vlastenec, neustupoval zo svojho presvedčenia, ale nebol typ odvážneho revolucionára, bojovníka. Zaľúbil sa mi taký, aký bol. Miešal češtinu so slovenčinou, pôsobil u nás štvrtý rok, pôvodne začal študovať v Prahe strojarinu. V Čechách sa práve rozišiel s jednou láskou a prišiel si do Bratislavy liečiť svoj svetobôľ. A narazil na mňa. Keď sme išli domov, tak mi o nej celou cestou básnil, ale už bolo neskoro, už som ho mala v hrsti… (smiech).
Dlho ste sa rozhodovali, či s ním odídete do Brazílie?
Ani nie, ale trvalo ešte dlho, kým k tomu došlo. Vyštudovala som, zamestnala som sa, mali sme v Bratislave svadbu po niekoľkoročnom randení… Ale ešte predtým prišiel rok 1968 a spojenecké tanky, čo nás zasiahlo, mňa i Jorgeho. Boli sme z toho veľmi nešťastní. Teraz si už so smiechom spomínam, ako sme chodili proti tomu protestovať. Opatrne, skrytí za električkou, sme pred hlavnou poštou písali na tank – choďte domov. Alebo sme kriedou namiesto kosáka a kladiva čmárali hákové kríže. Potom sme upaľovali preč, neboli sme nijakí hrdinovia.
Foto: Archív Zuzany Paternostro-Trepkovej
Urýchlila táto udalosť vaše rozhodnutie zbaliť sa a odísť na druhý koniec sveta? Nechcela som utiecť, preto som sa vykúpila. Nevedela som si predstaviť, že odídem a už sa nebudem môcť možno nikdy vrátiť domov. Dostala som povolenie na vysťahovanie.
Koľko vás stálo?
Osemtisíc korún. To bolo vtedy veľa, asi päť priemerných platov. Každý prípad bol iný, podľa toho, čo ste vyštudovali, či ste si už niečo odrobili. Považovala som to za nehoráznu sumu, ale iná cesta pre mňa neexistovala. Mala som už výborné zamestnanie v Slovenskej národnej galérii, od roku 1967 som nastúpila v oddelení úžitkového umenia, po vyše roku som sa stala jeho vedúcou. Spočiatku som aj ja sama maľovala, odmalička ma to bavilo, ale po čase som to zabalila.
Prečo ste to vzdali?
Na strednej škole, na ŠUP-ke, som sa presvedčila, že mnohí moji spolužiaci sú talentovanejší. Uvedomila som si, že ak chcem byť v niečom naozaj dobrá, musím si nájsť inú parketu. Nedala som si prihlášku na Vysokú školu výtvarných umení, čo som mala pôvodne v pláne. Vybrala som si teóriu a dejiny umenia a študovala na Filozofickej fakulte UK. Finančne som si prilepšovala písaním do Pravdy, honoráre boli veľmi slušné. Publikovali mi asi dvadsať článkov a tiež viaceré ďalšie vo Výtvarnom živote, všetky o úžitkovom umení, venovala som sa plagátu, šperkom, keramike, sklu, tapisériám…
Mali ste už vybudované solídne zázemie. Ani to vás neodradilo od ďalekej cesty do neznámej krajiny?
Som dobrodružný typ. Vyzvala som osud. Bola som zvedavá, či túto skúšku zvládnem. Odchádzala som bez znalosti portugalčiny, s Jorgem sme sa bavili vždy po slovensky, potreboval sa zdokonaľovať v jazyku. Až keď som už sedela na zbalených kufroch, pýtala som sa mamy, či nerobím hlúposť. Vedela som však, že sa môžem kedykoľvek vrátiť. Nechcela som navždy zapadnúť v Riu. Plánovala som veľa cestovať.
Bolo náročné nájsť si prácu v Brazílii a vybudovať si silnú profesionálnu pozíciu?
Považujem sa za dieťa šťasteny, mám aj šťastie na dobrých ľudí. Podarilo sa mi čosi, čo je nezvyčajné. Prechádzali sme okolo veľkej budovy, Jorge mi vraví, to je národná galéria. Tam budem raz pracovať, zareagovala som. Na to treba inú protekciu, smial sa. Vybrala som sa tam sama, hoci som vedela z portugalčiny len niekoľko fráz. Nemáme prácu ani pre Brazílčanov, nieto ešte pre cudzincov, dostala som odpoveď od riaditeľky. Ponúkla som sa, že budem pomáhať aj zadarmo, ako brigádnička…
To zabralo?
Šéfka bola od začiatku milá a prikývla. Práve chystali výnimočnú výstavu k 150. výročiu nezávislosti Brazílie. Trvala pol roka, pri nej som sa uživila, veľa naučila. Bola som ohromená exponátmi, pozbieranými z rôznych pamiatkových ústavov a z akadémií krajiny. Išlo o keramiku, koberce, obrazy, rôzne listiny… Mala som pod palcom najmä európske zbierky, baroko, klasicizmus, v nich som bola doma a bola som užitočná.
Ako dlho ste pracovali v galérii zadarmo?
Asi rok, ale nie úplne zadarmo. Počas výstavy som pravidelne dostávala odmeny a aj neskôr vždy našli nejaký spôsob, aby mi niečo dali. Po skončení výstavy prijali zopár nových zamestnancov.
Vy ste medzi nimi neboli?
Nie, bola som cudzinka a v štátnej inštitúcii mohol pracovať len Brazílčan. Musela som požiadať o občianstvo, čo nakoniec stačilo, a ešte pred jeho udelením ma prijali. V Museu Nacional de Belas Artes som vydržala 39 rokov. Zaradili ma do oddelenia zahraničnej maľby, ktorá bola na 95 percent európska. Po čase ma vymenovali za vedúcu oddelenia. Venovala som sa kurátorskej práci, pripravovala som výstavy v zahraničí, najmä v Japonsku, USA, vo viacerých európskych i juhoamerických krajinách… Bola som tiež kurátorkou mnohých putovných výstav v Brazílii. Spoznala som nekonečnú krajinu od rovníka vedľa Francúzskej Guyany po bolívijské či argentínske hranice. Cestovať mi umožňovala aj manželova práca.
Kde pracoval po návrate z Československa?
V štátnej firme Furnas, ktorá budovala vo všetkých kútoch Brazílie hydrocentrály. Často trávil celé mesiace na stavbách a ja z titulu manželky som mohla prežiť vždy istý čas na mieste činu. S pôžitkom a bez obáv som nasadala do malých desaťmiestnych lietadiel spoločnosti a sledovala krajinu z výšky. Gigantické stavby s obrovskými turbínami ma vždy nadchli. Jednou z nich je rozprávková Itaipú na rieke Paraná. Tri razy som sa na vlastnú päsť vybrala na najväčšie vodopády planéty Iguacú, kde leží táto priehrada. Pokiaľ viem, v niečom je väčšia ako legendárna čínska priehrada Tri hrdlá na rieke Jang-c-ťiang.
Čomu sa venujete teraz?
Najmä výskumu a publikačnej činnosti. Pravidelne prispievam do výtvarných, odborných časopisov v Brazílii, ale aj v cudzine. Okrem toho robím expertízy vo výtvarnom umení. Stále cestujem po svete. Vždy sa teším, ak objavím stopy po Slovákoch v rôznych končinách. Pred dvoma rokmi som bola v čínskom Šanghaji na svetovom kongrese múzeí. Navštívila som budovu, známy mrakodrap, ktorý bol prvý v meste. Navrhol ho ešte v predvojnovom období slovenský architekt Hudec. Podobné skúsenosti mám aj z iných krajín. Som nadšená Slovenskom, na taký malý národ máme množstvo talentov, šikovných a úspešných ľudí.
Našli ste slovenské stopy aj v Brazílii?
Z problematiky, ktorej sa venujem, som v Riu narazila na obraz slovenského maliara Karola Marka. Vŕtala som sa v katalógoch Akadémie umenia, ktorá v krajine existuje od roku 1820. Objavila som päť Markových obrazov. Predpokladám, že ich priviezol jeden bohatý pestovateľ kávy z Paríža alebo Viedne ešte v 19. storočí. Vystavil ich neskôr v Akadémii umení. Na jednej aukcii som neskôr uvidela úplne iné Markovo dielo – Krajinu s kúpajúcimi sa chlapcami. Nikdy som nebola zberateľka obrazov, nemala som na to peniaze. Na tento som nečakane narazila v jednom obchode so starožitnosťami v Gavey, čo je štvrť Ria. Dlho som po ňom túžila, chodila som sa naň pozerať viac ako dva roky. Získala som nejaké peniaze a nakoniec som si ho kúpila za päťtisíc dolárov. Obchodník mi nechcel spustiť ani halier.
Máte ho stále?
Vlastnila som ho vyše desať rokov. Vyvesila som si ho v byte na stenu a denne som sa naň pozerala. Nemám však deti a neviem, ako by obraz skončil, ak by ho po mne niekto zdedil. Chcela som, aby sa vrátil na Slovensko. Venovala som ho Slovenskej národnej galérii, keď bolo 40. výročie odvtedy, čo som v nej začínala. A Galérii mesta Bratislava som darovala krajinku od talianskeho umelca Consalva Carelliho.
Sú v národnej galérii v Riu aj nejaké diela slovenských majstrov?
Vyvinula som iniciatívu, aby sa sem dostal obraz Rudolfa Filu, ktorý bol mojím učiteľom a veľmi mi záležalo na tom, aby v galérii bola zastúpená aj slovenská tvorba 20. storočia. Okrem neho sú v Museu Nacional de Belas Artes aj diela Jána Bergera. Počula som, že nedávno mal veľkolepú výstavu a tiež mu vydali nádhernú monografiu v Bratislave. Bol to môj spolužiak, v predvečer emigrácie som ho navštívila a požiadala o nejaké grafiky a maľby na pamiatku. Takže aj on je zastúpený v tunajšom Národnom múzeu i u mňa doma.
Žijú v Riu aj iné Slovenky, ktoré mali podobný osud a nasledovali manžela?
Neviem o nikom, kto by sem prišiel v tom období ako ja. V Riu som sa usadila roku 1972. Do Brazílie sa presťahovali aj iné cudzinky, ktoré som poznala, aj zo Slovenska, ale nezostali v Riu. Pokračovali s manželom do iných miest krajiny, lebo tam mal prácu, vo vnútrozemí, ďaleko od Ria či Sao Paula. Brazília je kontinentálna krajina s obrovskou rozlohou a rôznymi klimatickými a životnými podmienkami. Jedna známa zamierila do Santa Katariny, ďalšia do Bahie. Keď som sa vybrala navštíviť kamarátku Elenu z Rače, ktorá sa usadila v meste Lages, najskôr som viac ako hodinu letela do Curitiby a potom cestovala osem hodín autobusom. Stále sme v pravidelnom kontakte, ale už len telefonickom.
Sledujete na diaľku aj dianie na Slovensku?
Len okrajovo. Cez brata, ktorý býva v Bratislave, a cez sestru, ktorá žije v Košiciach. Mám nejaké informácie aj od známych, priateľov, cez internet. Detailne však situáciu na Slovensku nesledujem, na to nemám dosť energie. Som denne zamestnaná ekonomickými, spoločenskými a politickými udalosťami v Brazílii, od ktorých som závislá.
Narodili ste sa v Budapešti, vyrastali a študovali ste na Slovensku, vyše štyridsať rokov žijete v Brazílii. Kde sa cítite doma?
Mám dve rodné reči, maďarčinu a slovenčinu. V slovenčine sa cítim istejšia, pretože od troch rokov som žila na Slovensku a absolvovala som všetky školy slovenské. Aj doktorát som si prišla urobiť na Slovensko, v tom čase som už žila v Brazílii. V žilách mi prúdi slovenská krv, som panslavista. Srdce je však sval, ktorý sa môže zväčšiť, v ňom je veľa miesta. A zmestí sa doň aj Brazília, hoci to je veľká krajina.
Nemáte deti, neuvažovali ste po manželovej smrti roku 1994, že sa vrátite na Slovensko, kde máte rodinu?
V Riu sa cítim dobre, vybudovala som si zázemie, sociálne i odborné. Rada vidím brata i sestru, prijímam slovenské návštevy a teším sa, keď môžem prísť na Slovensko. Ale usadiť sa tu už neplánujem. Necítim nostalgiu. Stále milujem cestovanie, po tom som túžila odmalička, neprekáža mi prekonávanie dlhých vzdialeností, pendlujem medzi Brazíliou a Európou. Mám svoj konzumný sen. Najradšej by som sa v lietadle rozplynula nad Atlantikom (smiech)… V zdravom stave, samozrejme. Považujem sa za privilegovanú osobu. V súkromnom i odbornom živote. Som naplnená pocitom vďačnosti osudu.
Zuzana Paternostro-Trepková (1944)
kurátorka a expertka na výtvarné umenie
- Narodila sa v Budapešti slovenským rodičom, od troch rokov žila v Košiciach, od trinástich v Bratislave.
- Vyštudovala teóriu a dejiny umenia na Filozofickej fakulte UK, po jej skončení nastúpila v Slovenskej národnej galérii do oddelenia úžitkového umenia.
- Vydala sa za Brazílčana Jorgeho Guimaraesa Paternostra a od roku 1971 žije v Riu de Janeiro.
- Vyše 39 rokov pracovala v oddelení zahraničnej maľby v Museu Nacional de Belas Artes (Národné múzeum výtvarných umení, u nás Národná galéria) v Riu.
- Pôsobila ako kurátorka, organizovala mnohé putovné výstavy v rôznych kútoch Brazílie i v zahraničí, v Japonsku, USA a vo viacerých európskych i juhoamerických krajinách.
- V súčasnosti sa venuje výskumu a publikačnej činnosti a robí expertízy vo výtvarnom umení.
- Slovenskej národnej galérii venovala obraz Karola Marka Krajina s kúpajúcimi sa chlapcami, ktorý objavila a odkúpila v Brazílii.