Mladý Slovák je spoluautorom českého pavilónu na Expo v Miláne

Tu je ich príbeh v skratke: dvaja spolužiaci si po skončení vysokej školy v Brne pred štyrmi rokmi založili vlastný ateliér. Ten rýchlo rastie s víťazstvami v medzinárodných súťažiach a s náročnými zákazkami. V Miláne sa podľa ich návrhu dokončuje český pavilón na Expo 2015. V Prahe sa podieľajú na tvorbe novej mestskej štvrte – Waltrovky. A čo urobia na Slovensku? Na to sme sa pýtali mladšieho člena úspešného tandemu.

Vraj ste rodený Martinčan?
Narodil som sa síce v Martine, ale pochádzam z Kláštora pod Znievom.

Kláštor pod Znievom je tiež pojem – vzniklo tam predsa prvé slovenské gymnázium.
Samozrejme, a na to som aj patrične hrdý. Kláštor je síce len dedina približne s tisícšesťsto obyvateľmi, ale ktorá iná je natoľko známa každému Slovákovi? Hádam ešte Uhrovec, rodisko Ľudovíta Štúra. Sám som síce navštevoval Gymnázium v Martine, ale väčšinu detstva a dospievania som strávil doma v Kláštore.

Čo robia vaši rodičia?
Otec je polygraf a mama laborantka v tamojšej fakultnej nemocnici.

Čiže nikdy nemali nič spoločné so stavbárčinou ani s architektúrou?
Hádam len to, že postavili náš dom. Otec okrem toho zrekonštruoval dve malé kaplnky v okolí Kláštora a aj moji starí rodičia sa desiatky rokov starali o jednu kaplnku. Tak to tam chodí odjakživa, rodiny si berú pod patronát jednotlivé sakrálne objekty v okolí, napríklad božie muky, kríže, kaplnky a starajú sa o ne. Sme katolícka rodina, ktorá žije s farnosťou a pomáhame, čím vieme.

Aké vlastnosti máte po rodičoch?
Mama klasicky vtipkuje na túto tému, keď hovorí, že to dobré mám po nej a zlé po otcovi. Po mame mám možno vzťah k umeniu, k divadlu, hudbe a poriadkumilovnosť. Práve ona ma prihlásila na kreslenie už v základnej škole, zatiaľ čo otec viedol svojich synov k športu. Rád hrávam futbal, behám a v zime bežkujem. Otec je schopný manažér a organizátor, dlho bol zástupcom starostu v Kláštore, niečo z tých jeho vlastností som asi tiež podedil.

Koľko je vás súrodencov?
Dvaja, brat je o päť rokov mladší, študuje v Bratislave medzinárodný manažment a zároveň už má vlastnú firmu, ktorá sa venuje e-shopom a podnikaniu na internete. Marek je veľmi šikovný chalan.

Vy ste chceli byť odmalička architektom?
Najprv som túžil byť pilotom. Dokonca aj na gymnáziu som ešte sníval o lietaní, staval som plastové modely lietadiel z druhej svetovej vojny a zo súčasnosti, som dokonca niekoľkonásobný majster Slovenska v tejto disciplíne.

A tak ste sa prihlásili na vysokú leteckú?
Tak ďaleko som sa ani nedostal, som totiž ekzematik, alergik, ale nezobrali by ma už len preto, lebo som mal zlomenú nohu.

Vraj stačí, aby uchádzač mal v ústach veľa plomb a neprejde sitom.
Zuby som mal vždy dobré, ale aj bez toho je to tam veľmi prísne. Berú maximálne jedného-dvoch uchádzačov. A tak som hľadal niečo iné. Dva roky pred skončením gymnázia som listoval v zozname študijných odborov a vylučovacou metódou mi ostala nakoniec len architektúra. Tak som sa rozhodol, že si o tom skúsim zistiť viac, a potom sa to celé začalo.

Ako?
Chodil som takmer dva roky na prípravné kurzy – išlo najmä o kreslenie – na Základnú umeleckú školu v Martine k sochárovi Petrovi Klimekovi. V Martine nie je nikto lepší. Pán Klimek bol prísny učiteľ, nie každý by uňho vydržal, ale veľmi dobre ma pripravil. A nielen na prijímačky, vlastne mi otvoril oči a prehĺbil môj záujem o architektúru aj umenie.

Prihlásili ste sa hneď do Brna?
Poslal som prihlášky do Bratislavy, Prahy aj Brna. Všade ma zobrali a rozhodol som sa pre Fakultu architektúry na Vysokom učení technickom v Brne hlavne preto, lebo tam boli najťažšie prijímačky. Povedal som si: kde sú najťažšie, tam musí byť aj najvyššia kvalita školy. Kým v Prahe a Bratislave berú povedzme tristo uchádzačov do prvého ročníka s tým, že do druhého ročníka ich prejde len sto, v Brne postupujú opačne – robia prísny výber už pri prijímacích pohovoroch.

V Prahe a Bratislave prijímajú viac, lebo od počtu poslucháčov sa odvíja financovanie školy?
Samozrejme, a v Brne akoby na to nebrali ohľad. Brnianska fakulta sa však vyníma ešte všeličím iným. Napríklad jej pedagóg sa od prvej hodiny snaží zapamätať vaše meno. Kým na mnohých iných školách ste počas celého štúdia pre profesora iba nejaké číslo, dekan brnianskej fakulty každého poznal osobne, hoci v ročníku nás bolo okolo stovky. No nielen to. Na celej škole nás bolo spolu s doktorandmi asi 650 poslucháčov a všetci sme sa navzájom poznali.

Ako je to možné?
Študenti na tejto fakulte pracujú v tímoch. Konfrontujú si názory, musia sa naučiť svoj postoj vyargumentovať. A súťažia, pričom na súťažiach sa zúčastňujú všetky ročníky.

Koľko vás na fakulte študovalo zo Slovenska?
V našom ročníku sme boli ôsmi Slováci, na celej fakulte vám presné číslo nepoviem, ale bolo nás pomerne veľa. Teraz je Slovákov ešte viac. Okolo 15 až 20 v ročníku. Na tej škole stále pôsobím, pracujem na dizertácii a zároveň docentovi Karlovi Havlišovi pomáham viesť ateliérovú tvorbu.

Z prehľadu medzinárodných architektonických súťaží vyplýva, že ste sa na nich začali zúčastňovať už v prvom ročníku štúdia. Viedli vás k tomu pedagógovia alebo išlo o vašu vlastnú iniciatívu?
V tom sa premietlo viac vecí. Na jednej strane sme sa veľmi veľa učili aj naučili a ja som si svoje vedomosti chcel vyskúšať na reálnom zadaní, a na druhej strane som si ako takmer každý študent snažil zarobiť nejakú korunu sám a nebyť záťažou pre rodičov.

Nechodili ste brigádovať?
Niekto chodil na brigády, mne pripadalo zaujímavejšie skúsiť robiť niečo v rámci svojho odboru. Na fakulte sme mali jedného učiteľa, architekta Karla Doležela, ktorý nám od začiatku vtĺkal do hláv, aby sme sa zúčastňovali na súťažiach a robili niečo nad rámec školských povinností. A tak som vyskúšal svoju prvú súťaž – bola to študentská súťaž Xella v roku 2006 a hneď sa mi ju podarilo vyhrať.

A získať tisíc eur ako prvú cenu. Čo ste si za ne kúpili?
Svoj prvý notebook. Predtým som si požičiaval počítač od spolužiaka zo susednej izby v internáte. Keď išiel spať, nechával mi ho, aby som mohol pracovať na návrhu do súťaže. Chodieval som vtedy spávať o piatej nadránom. Tak som vyhral súťaž na cudzom počítači, aby som mal na vlastný.

Zo spomínaného prehľadu ďalej vidieť, že ste ročne získavali ceny aj na troch-štyroch architektonických súťažiach.
Súťaže boli dôležité ako príprava na povolanie. Architektúru nestačí študovať a zvládnuť len predpísanú látku, treba sa snažiť urobiť ešte aspoň raz toľko. Cez súťaže sa dostanete do širšej, dokonca medzinárodnej konfrontácie. Až tam sa ukáže, čo vo vás je, na čom môžete stavať a v čom ešte musíte pridať. Nestačí sa porovnávať so spolužiakmi na škole či v ročníku, tam môžete byť rýchlo najlepší, ale ak sa porovnávate s celým Českom, Slovenskom, svetom – to už je iná káva.

Súťažili ste aj s Ondřejom Chybíkom?
V škole sme boli spočiatku skôr rivali, navzájom sme sa „štorcovali“, on mal svoj český tím, ja zase slovenský, a tak sme súťažili. To nás tiež posúvalo dopredu. Vďaka tomu sme za jeden semester urobili aj trikrát toľko projektov ako iní študenti, ktorí zatiaľ chodili po krčmách. V poslednom ročníku sme sa rozhodli, že to skúsime spolu v medzinárodnej súťaži na jednu novú galériu vo Fínsku. Nevyhrali sme, ale odvtedy pracujeme vo dvojici.

Aj ste niečo realizovali alebo neskôr využili z toho, čo ste zaslali do súťaží počas vysokoškolského štúdia?
To boli všetko ideové návrhy, ale súťaže mi okrem iného umožnili nadviazať dôležité kontakty. Napríklad s vedením firmy Koma Modular z Vizovíc, ktorá vtedy vyhlásila študentskú súťaž. A keď sme s Ondřejom skončili školu a v roku 2010 založili vlastný ateliér, práve táto firma hľadala architekta. Začali sme spolupracovať a pre Komu sme vlastne navrhli našu prvú realizovanú stavbu. No a neskôr sme sa spoločne zúčastnili na súťaži na zhotoviteľa českého pavilónu na Expo 2015 v Miláne.

A súťaž ste vyhrali. Prekvapilo vás to?
Boli sme príjemne prekvapení, samozrejme. Najmä keď sme sa dozvedeli, že konkurencia bola veľká a v porote sedeli skutočné osobnosti, napríklad architekt David Vávra alebo architektka Eva Jiřičná, ktorá pôsobí v Londýne.

Viete, čím ste vy najviac prekvapili porotu?
Určite bazénom pred pavilónom. A tým, že sme náš pavilón navrhli ako modulárnu dočasnú stavbu, ktorú možno poskladať ako z lega v Miláne a po polroku, roku rozložiť a znovu zmontovať v Českej republike.

Ako čo?
Ako reštauráciu alebo školu, variantov pre nové využitie je viac.

Vraj ste sa inšpirovali projektom dánskeho pavilónu na Expo 2010 v Šanghaji?
Len v tom zmysle, že dánsky pavilón, jeden z najlepších na šanghajskom Expe, sa po skončení výstavy už nedal využiť na nový spôsob. Prečo? Lebo ide o klasickú monolitickú stavbu. Dnes stojí na rovnakom mieste v ďalekej Číne, polorozpadnutý, posprejovaný a opustený za vysokým plotom. V dánskom ateliéri BIG, ktorý patrí do prvej desiatky najvýznamnejších architektonických kancelárií na svete a ktorý tento pavilón projektoval, som vtedy pol roka stážoval. O to viac ma mrzí, že nakoniec takto dopadol. Tomu sme sa chceli v našom projekte vyhnúť.

Váš pavilón medzitým stihol oslniť aj talianske médiá, zaraďujú ho medzi päť najatraktívnejších spomedzi všetkých, ktoré budú stáť v areáli nadchádzajúceho Expa. Ale ako ho bude vnímať bežný návštevník?
Na Expe sa zúčastní okolo sto krajín, ktoré sa predbiehajú vysokými rozpočtami a úsilím zaujať návštevníka. Ten sa rýchlo unaví z množstva informácií a bude presýtený módnymi výstrelkami jednotlivých pavilónov. Preto sme si povedali, že by sme mali návštevníkom ponúknuť viac ako len ďalšiu výstrednú škatuľu s výstavnými priestormi. Chceli sme vytvoriť pre návštevníkov zážitok. Aj preto sme pred samotný pavilón postavili verejný bazén.

Normálny bazén, v ktorom sa môže návštevník vykúpať?
Prinajmenšom namočiť si v ňom nohy a odpočinúť si. Podstatné je, aby návštevník u nás strávil nejaký čas, dal si české pivo a vlastne si trošku užil voľný deň. Celý nápad zároveň zapadá do témy tohtoročného Expa, ktorou je udržateľnosť a zabezpečenie potravinových zdrojov pre planétu Zem v budúcnosti. Hľadali sme, čím je Česká republika významná v rámci globálneho dialógu na túto tému a čo môže svetu priniesť. Zistili sme, že český výskum v oblasti nanotechnológií a najmä nanotechnologického čistenia vody je na svetovej úrovni. České firmy dodávajú tieto technológie do Afriky a arabských krajín. Všetci vieme, že čistá voda je prazáklad všetkého živého na Zemi a v tom môže Česká republika byť prínosom. Napokon sme z vody urobili hlavnú tému českého pavilónu.

Vraj pred pavilónom sa budú návštevníkom zadarmo rozdávať špeciálne na to vyrobené plavky?
Áno, počíta sa aj s tým. Plavky, ktoré však budú zároveň propagačným materiálom, ibaže iným, ako sú klasické letáky či prospekty. Človek si ich bude môcť zobrať so sebou a využiť doma. Tým sa vlastne propagácia Českej republiky dostane ďaleko za hranice milánskeho Expa.

V akom štádiu je dnes stavba pavilónu?
Hrubá stavba bola hotová už v jeseni minulého roku, vďaka modulárnemu systému z oceľových kontajnerov sa to Česku podarilo veľmi rýchlo, vlastne ako prvej krajine v areáli Expa. Teraz je už hotová aj fasáda a jednotliví vystavovatelia dokončujú interiéry.

Videli ste slovenský pavilón?
Zatiaľ nie. Cestujeme do Milána takmer každý mesiac, vykonávame tam autorský dozor nad stavbou, nie je však povolené voľne sa pohybovať po celom areáli Expa. Každá krajina si svoj pavilón počas výstavby z pochopiteľných dôvodov stráži.

Prečo ste sa neprihlásili do súťaže na pavilón Slovenskej republiky?
Priznám sa, že sme o tom chvíľu rozmýšľali vzhľadom na znalosť prostredia a celého procesu, ale odradil nás charakter zadania, ktoré bolo veľmi detailné a zväzujúce v porovnaní so zadaním na pavilón Českej republiky. Navyše termíny boli také šibeničné, že sme si povedali: radšej navrhneme poriadne jeden pavilón a nebudeme sa pokúšať ešte aj o ďalší.

Váš ateliér však už vyhral niekoľko medzinárodných súťaží aj na Slovensku. Už roku 2010 to bol víťazný projekt na tri desiatky vilových bytových domov pri Dunaji v Čunove. Ozaj, čo je s ním?
Čo sa týka projektu Danubiapark, súťaž sme síce vyhrali, ale spolupráca po súťaži nepokračuje. Inak na Slovensku sa z našich projektov zatiaľ nič nerealizovalo.

Prečo?
Naša doterajšia skúsenosť napovedá, že na Slovensku musí mať architekt veľké šťastie na kvalitného klienta, ktorý mu vytvorí potrebný priestor od začiatku až do konca a dokáže ho i zaplatiť.

V Česku je to ináč?
V Česku, ako sa mi zdá, má moderná architektúra trocha väčšiu tradíciu, čo sa prejavuje i na trhu. Slovensko mi pripadá ako krajina plná kontrastov. To sa týka nielen životného prostredia, ale aj klientov. Mali sme napríklad skúsenosť s jedným slovenským klientom, ktorý na úvodnom stretnutí hovoril: „Pán architekt, neriešte peniaze, čo to bude stáť, bude stáť, ja to všetko zaplatím, nie je problém. Na peniaze nehľaďte, urobte mi najlepší dom, aký existuje, veď preto som si vás vybral." My sme mu poslali cenovú ponuku a on sa už neozval. To je už, uznajte, za hranicou slušnosti. Ale v porovnaní s Vietnamom alebo Holandskom sú tieto rozdiely medzi Českom a Slovenskom minimálne, a preto vnímame obe krajiny ako jeden trh.

Doterajšie trpké skúsenosti vás teda nevedú k tomu, aby ste zanevreli na Slovensko?
To v žiadnom prípade. Pozrite, mohli by sme sídliť v Prahe, kde už máme veľké zákazky, zatiaľ čo v Brne momentálne ani jednu takúto. Ale zostávame tu, lebo z Brna sa dostaneme na rokovanie o deviatej ráno či už do Prahy, alebo do Bratislavy, do Viedne, alebo do Ostravy. V Bratislave sme boli prednášať, zúčastnili sme sa na zopár diskusiách, jeden semester sme pomáhali pani dekanke na Fakulte architektúry STU s konzultovaním ateliérov, vypracovali sme niekoľko projektov. Iste, chceli by sme na Slovensku urobiť viac, ale to je aj otázka príležitostí.

Čo by ste raz chceli urobiť na Slovensku?
Ťažko povedať, možno pavilón Slovenskej republiky na Expo 2020 v Dubaji.

To vážne?
A prečo nie? S jedným Expom už máme celkom dobrú skúsenosť.

A v Martine by ste nechceli niečo po sebe zanechať?
V Martine? Štvrtú budovu Matice slovenskej? (Smiech.) V prvom rade si nemyslím, že by architekt mal mať ambíciu niečo po sebe zanechať, nejaký ten pamätník. To je škodlivá predstava, myslím si, že v architektúre ide viac o vytváranie funkčného udržateľného životného prostredia ako o stavanie monumentov. Tých je na Slovensku beztak veľa a často sa v tom nedá žiť. Čo by som určite raz chcel, tak u nás v Kláštore pod Znievom navrhnúť kaplnku. To je jedna z vecí, o ktorej snívam.

Kaplnku? Ako by vyzerala?
Architektúra závisí od miesta, od patróna a množstva iných činiteľov. Jedným z mojich najobľúbenejších miest na svete je kalvária v Kláštore pod Znievom. Jej štrnásť zastavení s Kostolom sv. Kríža je architektonicky úžasným uchopením a vytvorením miesta.

Na internete si však možno prečítať výzvu Priateľov Znieva – je také občianske združenie – pod názvom: Zachráňme krásu jedinej Turčianskej kalvárie. Čo ju vlastne ohrozuje?
Čas. Po takmer troch storočiach od jej vzniku je vážne poškodená šindľová strecha i nosné trámy kostola. Preto sa práve organizuje národná zbierka na jeho záchranu. Prvé finančné príspevky sa už použili na niektoré opravy, ale je tam ešte množstvo práce a vyžiada si aj nemalé peniaze.

V Prahe sa podieľate na realizácii veľkého projektu – na revitalizácii rozsiahleho územia v miestach bývalej továrne Walter. Ako ste sa k tomu dostali?
Tiež je to výsledok súťaže, jednej z najväčších na území Česka. Klient si nás našiel na základe našich bytových projektov, ktoré sme navrhli do Rakúska, a vyzval nás do súťaže ako mladú, inovatívnu kanceláriu. V konkurencii skúsenejších pražských ateliérov sa nám podarilo prísť s takým nápadom, že sme vyhrali a pustili sa do projektu. Waltrovka – to sú nielen nové administratívne budovy či obchody, ale aj 700 bytov s rozsiahlym parkom. Vznikne tam nová mestská štvrť. Stojí za tým silný investor a nás to vynieslo o krok ďalej, odvtedy sa náš ateliér stále zväčšuje.

Ambície kancelárie Chybik + Kristof Associated Architects však presahujú česko-slovenský priestor, postupne expandujete do okolitej Európy, je to tak?
Máme zámer stať sa medzinárodnou kanceláriou, tohto roku otvoríme pobočku v Miláne, chceme pracovať v Rakúsku aj vo Švajčiarsku. Usilujeme sa búrať klišé česko-slovenského architekta, ktorý sa obmedzí na prácu vo vlastnej krajine či vo svojom regióne.

Práve ste použili pojem „česko-slovenský“ architekt. Považujete sa za takého aj napriek rozdeleniu bývalého spoločného štátu?
Áno, cítim sa v tomto smere takpovediac Čechoslovákom. Narodil som sa v Československu, časť našej rodiny žije v Česku, časť na Slovensku, moja priateľka Anička je Češka, mám vrelý vzťah k obom následníckym štátom a ako architekt pôsobím v česko-slovenskom priestore.

Český rozhlas nedávno odvysielal rozhovor s vami a Ondřejom Chybíkom, vy ste na otázky odpovedali po slovensky. To vždy tak?
Samozrejme, národnosťou som Slovák a vždy budem. Naďalej hovorím len po slovensky. Načo vymieňať spisovnú slovenčinu za nedokonalú češtinu s prízvukom? Navyše v Brne sa berie slovenský jazyk ako samozrejmosť, na rozdiel od Prahy, napríklad.

Ako vnímate ministra financií Andreja Babiša, ktorý komunikuje po česky alebo aspoň sa o to pokúša?
On je v inej pozícii a od nástupu do funkcie si svoju češtinu rozhodne zlepšil. To mi hovoria aj mnohí Česi, ktorí ho kritizovali práve pre jeho lámanú češtinu. Ale je to typický Babiš, keď sa mu posmievali, tak sa do toho zahryzol a zakrátko má výsledky. Nie som však minister Českej republiky a nikdy nebudem hovoriť po česky.

Aj váš ateliér je česko-slovenský? Koľkí ste v ňom zo Slovenska?
Štyria z celkového počtu trinásť. Okrem Čechov a Slovákov máme však medzi sebou aj jedného Moldavčana a jedného Maďara. V minulosti pracoval u nás už Portugalčan, ale v zásade áno, je to česko- slovenský ateliér, možno prvý tohto druhu.

Dnes sú vzťahy Česka a Slovenska nadštandardné, každý o tom hovorí. Nemôžu raz opäť vyústiť do tesnejšieho spolužitia oboch národov, povedzme v nejakej únii?
Keď sa o tom zhováram s kolegami, každého viac zaujíma, ako sa bude rozvíjať Európska únia, veď od toho budú závisieť aj vzťahy medzi Českom a Slovenskom. Sme predsa nielen Česi a Slováci, ale aj Európania.

Vravíte, že v Brne slovenčina nikoho neruší, každý jej rozumie. Napokon, na tunajších vysokých školách študuje vyše 6-tisíc študentov zo Slovenska. Vlani tu dokonca vznikala občianska iniciatíva s cieľom obmedziť tento prílev z východu, akoby Slováci zaberali miesta na školách Čechom. Pocítili ste to aj na fakulte architektúry?
Na našej fakulte ani nie, ale všade sa predsa nájde niekoľko nespokojných, ktorí rozmýšľajú podobným spôsobom. Prevažná väčšina Čechov však považuje medzinárodnú dohodu, podľa ktorej Slováci môžu na tunajších vysokých školách študovať za rovnakých podmienok ako Česi, za správnu. Zrušiť ju by mohlo byť len „v záujme" Slovenska, lebo jemu takto unikajú najšikovnejší študenti. Do Česka často chodia študovať najlepší a po skončení školy tu ostávajú žiť natrvalo. Potom vlastne obohacujú ekonomiku krajiny, veď platia dane Česku.

Slovensko zrejme dohodu rušiť nebude, ale čo by malo robiť, aby si udržalo talenty alebo aby ich prilákalo po skončení štúdia v Česku naspäť domov?
Zvýšiť kvalitu vlastného vysokého školstva a celého vzdelávacieho systému. Ale to je cesta väčšieho odporu, predpokladá značné investície a dlhodobé úsilie. Jednoduchšie sú iné riešenia. Napríklad také, aké sa našlo v prípade železníc – čeliť konkurencii RegioJetu zrušením cestovného. Ale zlepší sa tým aj kvalita dopravných služieb, zrýchli sa doprava? Pochybujem.

Čo by ste teda podnikli v situácii, keď na transformáciu vysokého školstva nie je dosť peňazí?
Potom sa netreba trápiť tým, že najlepší odchádzajú študovať do zahraničia, ale sústrediť sa radšej na to, ako ich po absolvovaní štúdia prilákať späť, povedzme nejakým systémom podporných programov, napríklad podporou bývania…

Máte dvadsaťosem, čo je to za vek pre architekta?
Je to dobrý vek, človek rýchlo zbiera skúsenosti a teší sa, čo nové prinesie každý deň.

Aký je priemerný vek ľudí v štúdiu Chybik + Kristof Associated Architects?
Okolo tridsiatky.

To ste všetci bývalí spolužiaci?
Spolužiaci sme piati, ale väčšina spolupracovníkov skončila brniansku fakultu architektúry buď pred nami, alebo po nás.

Je to výhoda alebo hendikep, keď ste všetci takí mladí?
Všetko má svoje plusy aj mínusy. My mladí máme veľa energie, žiadne záväzky, sme nabití čerstvými poznatkami zo škôl a študijných pobytov vo svete, sme hnaní túžbou niečo dokázať. Starší kolegovia majú zas viac skúseností, väčšiu znalosť prostredia a viac kontaktov. Snažíme sa s nimi externe navzájom dopĺňať.

Veľkí investori medzi vašimi klientmi si žiadajú niečo novátorské alebo skôr konvenčné?
Od nás mladších očakávajú najmä nový vietor a inováciu. Ako samozrejmosť však u nás predpokladajú aj profesionalitu a dôveryhodnosť. Tá sa musí budovať postupne, ideálne na základe odporúčania klientov, ktorí sa už o nej presvedčili.

Nie je český trh už nasýtený architektmi, je tu ešte vôbec priestor pre ďalších?
V posledných desaťročiach vychádza z vysokých škôl nielen v Česku, ale aj na Slovensku obrovské množstvo ľudí s titulom inžinier architekt. S obdobím prvej ČSR sa to nedá ani porovnať. V tomto smere je architektov možno už priveľa. Na druhej strane si myslím, že v Česku i na Slovensku je stále priestor na to, aby tu vznikali nové kvalitné ateliéry, ktoré sa na trhu presadia.

Trh si pýta vyššiu kvalitu? Čaká sa na niečo nové a lepšie?
Som presvedčený, že áno, a to nielen v architektúre a stavebníctve, ale vo všetkých odvetviach. Nie tak dávno som si objednal topánky cez e-shop z Amsterdamu. Prišli mi veľmi pekne zabalené a vnútri som našiel lístok s ručne napísaným krátkym textom, kde mi zástupca firmy ďakuje za to, že som prejavil záujem o ich výrobok a že mi želá v tých topánkach veľa šťastných kilometrov. Ktorá domáca firma si vás ako zákazníka takto uctí? Pritom tie topánky nestoja viac ako sto eur.

Čiže žiada sa iná podnikateľská kultúra?
Našinec sa nezaťažuje podobnými „drobnosťami“. Veľmi nám škodí túžba rýchlo zbohatnúť, sebectvo a neschopnosť vcítiť sa do potrieb toho druhého. To nie je cesta nielen v architektúre, ale vôbec v živote spoločnosti.

Foto: Ľuboš Pilc, Pravda

Michal Krištof, architekt Slovenský architekt Michal Krištof.