Ani bitka o Bratislavu nebola žiadna šou

Nemal by byť 4. apríl v slovenskom kalendári pamätným dňom?

Prečo?

Sovietske vojská v ten deň oslobodili Bratislavu.

Iste, ale Bratislava – to predsa nie je celé Slovensko. Na severozápade republiky sa bojovalo ešte takmer mesiac. Žilina a Považská Bystrica boli oslobodené 30. apríla, Čadca 1. mája a vojna sa na Slovensku skončila fakticky až 2. a 3. mája 1945 na najvyšších bodoch Javorníkov.

Čiže v čase, keď kapitulovala nemecká posádka v Berlíne?

Áno, až vtedy sa boje zo západného Slovenska preniesli na východnú Moravu.

Ale Bratislava je hlavné mesto. V bývalom Československu bol 9. máj dokonca štátnym sviatkom na znamenie oslobodenia Prahy, hoci rozptýlené nemecké jednotky na rôznych miestach v stredných Čechách kládli odpor spojeneckým vojskám ešte 11. mája.

Nezabúdajme, že Praha bola v roku 1945 opäť hlavným mestom obnovenej Československej republiky, a teda aj Slovenska. Ale viem, čo chcete povedať – že oslobodenie Bratislavy znamenalo významný medzník pre ukončenie vojny na celom Slovensku.

Bolo to tak?

Nesporne áno. Lebo oslobodením Bratislavy sa definitívne zrútil Tisov režim, a zároveň to bol koniec Slovenského štátu. Jeho riadiaci aparát prestal existovať, vláda i sám prezident Tiso opustili Bratislavu koncom marca a po krátkej zastávke v Holíči si hľadali útočisko v Rakúsku.

Obaja tu skloňujeme slovo "oslobodenie“, hoci už aj niektorí slovenskí historici volia radšej termín "obsadenie“ alebo "dobytie“.

Zastávam názor, že spojenecké vojská, čiže Červená armáda spolu s 1. českoslo­venským armádnym zborom a rumunskými jednotkami oslobodili Slovensko spod osem mesiacov trvajúcej nemeckej okupácie. Tak to vnímala väčšina obyvateľstva, pre ktorú koniec vojny znamenal vytúžený mier, koniec utrpenia, obáv a neistoty. Samozrejme, pre exponentov bývalého režimu, ktorí sa mali čoho báť, a pre obete rôznych excesov, ktorých sa dopúšťali postupujúce sovietske jednotky voči nevinným a bezbranným civilistom, to oslobodenie nebolo.

Vráťme sa k Bratislave. Predpokladalo sa, že Nemci, ktorých velenie už v polovici decembra 1944 vyhlásilo toto mesto za pevnosť, budú klásť postupujúcim vojskám 2. ukrajinského frontu maršala Rodiona Malinovského väčší odpor, podobne ako predtým pri obrane Budapešti. Prečo sa tak nestalo?

Budapešť bránilo veľké nemecko-maďarské zoskupenie. Podľa niektorých prehnaných sovietskych údajov, takmer 180-tisíc vojakov. V skutočnosti na začiatku obkľúčenia – teda 24. decembra 1944 – ich počet nepresiahol 80-tisíc a vo februári 1945 to bolo okolo 32– až 33-tisíc vojakov. Zatiaľ čo „pevnosť Bratislavu“ bránilo podľa nemeckých zdrojov päť až šesť peších práporov, z nich dva prápory Volkssturmu, teda nemeckej ľudovej domobrany, a niekoľko menších jednotiek. Čiže žiadna veľká sila. Velenie počítalo s tým, že do mesta ustúpia dve alebo tri divízie, ktoré tu zaujmú obrannú pozíciu. Nakoniec sa však v Bratislave zachytili len zvyšky 96. divízie.

Ešte tam boli nejaké menšie maďarské jednotky a tzv. festungsbataliony sformované z príslušníkov Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy a z narýchlo mobilizovaných starších ročníkov bratislavských Nemcov.

Nuž áno, väčšinou nedostatočne vycvičení, buď starci, alebo veľmi mladí chlapci z Hitlerjugend. Ale proti nim útočil bojaschopný strelecký zbor Červenej armády a ďalšie dva strelecké zbory, z toho jeden gardový, boli nasadené priamo do útoku na Bratislavu. Okrem toho dva strelecké a dva jazdecké zbory urobili obchvat mesta a útočili v smere Senec a Trnava – Malacky a Kúty, aby odrezali ústupovú cestu protivníka na Moravu.

Nemci však pripravili pre pevnosť Bratislavu tri obranné pásma vrátane protitankovej priekopy, chceli pri tom využiť kopce Malých Karpát a ako prirodzenú prírodnú prekážku aj rieku Dunaj.

Odolnosť týchto opevnení by som však nepreceňoval, keďže len čiastočne boli betónové. Navyše, nemecká protiletecká obrana tiež nebola na ktovieakej úrovni, delám často chýbala vycvičená obsluha.

Napriek tomu si Nemci asi verili.

Chceli brániť mesto aspoň šesť týždňov, čomu zodpovedali aj zásoby, ktoré takmer za štyri mesiace zhromaždili. Nielen munície, ale aj pohonných hmôt, hoci s ich nedostatkom wehrmacht zápasil už od začiatku roku 1945. A pre zaujímavosť, urobili si aj veľké zásoby čokolády.

Čokolády?

Mali jej nadostač, veď bratislavské Figaro vyrábalo aj cez vojnu. Nemeckú obranu Bratislavy však musíme vidieť v širšom kontexte vtedajších bojových operácií Červenej armády. V tom čase začali jej jednotky aj nástup na Viedeň. Len čo by prekročili tzv. ríšsky obranný val a dostali sa na územie Rakúska, Bratislava ako samostatná enkláva by sa už v žiadnom prípade nemohla udržať.

Budapešť zostala po útoku Červenej armády ležať z veľkej časti v troskách, Bratislavu však Malinovského vojsko akoby šetrilo. Bol to zámer?

Nešlo o nejaké šetrenie. Hovorili sme už o veľkosti nemecko-maďarskej obrany v Budapešti. Budapešť sa nedala obísť, ako to bolo v prípade Bratislavy. Druhá vec je, že v Maďarsku sa Červená armáda správala ako na nepriateľskom území, čo pocítilo predovšetkým civilné obyvateľstvo, pretože Maďarsko bolo považované za nepriateľský štát, kým Slovensko v rámci obrodzujúcej sa Československej republiky považovala Moskva za spojeneckú krajinu.

Ale veď aj Slovenský štát mal, podobne ako Maďarsko, na východnom fronte svoje divízie.

Veľmocenské zámery so Slovenskom a aj vzťah ZSSR k Slovensku vyplývali z toho, že od roku 1941 vojnovým cieľom antifašistickej koalície bolo obnovenie Československa v predmníchovských hraniciach, a teda aj so začlenením Slovenska. Okrem toho aj domáce odbojové skupiny, ktoré zorganizovali národné povstanie a zahraničný odboj, predovšetkým pôsobenie 1. československého armádneho zboru na území ZSSR a československých letcov v britských eskadrách, vydobyli Slovensku obrovský morálny kredit. O rozdielnom prístupe sovietskeho velenia k bojom na území Maďarska a voči tamojšiemu civilnému obyvateľstvu svedčí aj názov medaily "Za dobytie Budapešti“, čiže nie za oslobodenie.

Tento rozdielny prístup sa vzťahoval aj na južné okresy Slovenska, ktoré po Viedenskej arbitráži pripadli Maďarsku?

Tam, a najmä v prihraničnom pásme mali sovietski velitelia niekedy problém rozlíšiť, čo je ešte maďarské a čo už (česko)slovenské územie. Preto sa viaceré násilné skutky voči civilnému obyvateľstvu vyskytli práve na juhu Slovenska.

Stalin mal údajne ešte pred začiatkom bratislavsko-brnianskej operácie, teda pred 25. marcom 1945, nariadiť Malinovskému, aby sa jeho vojská správali voči Slovákom ako voči spojencom.

Neviem o tom. Je však potvrdené, že sovietski velitelia vydávali takéto rozkazy a vysvetľovali svojim vojakom, že idú do spojeneckej krajiny už v čase karpatsko-duklianskej operácie, teda pred prekročením československej hranice na východe v jeseni 1944.

Napriek tomu sa vyskytli prípady neoprávneného rekvirovania majetku, lúpežných vrážd alebo znásilňovania žien aj v Bratislave. Údajne sa ich dopúšťali predovšetkým vojaci z trestných práporov, čiže bývalí kriminálnici, ktorých aj v Malinovského vojskách nasadzovali do prvej línie na prelomenie obrany protivníka.

To nedokážem posúdiť a zatiaľ chýba dôkladný historický výskum spomínaného problému. Podľa mňa sa však na týchto excesoch podpísala najmä dlhotrvajúca vojna, počas ktorej sa mnohí vojaci takpovediac zvlčili. Málokedy sa dnes hovorí o tom, že podobných násilných činov sa dopúšťali aj spojenecké armády na území Nemecka. Výskyt spomínaných násilností však bol na území Slovenska mnohonásobne menší ako v susednom Maďarsku.

Ako sa k nim stavalo sovietske velenie a ako posudzovali tieto prípady vojenské tribunály Červenej armády?

Často záležalo na konkrétnom veliteľovi, aký postoj k tomu zaujal, stalo sa aj to, že vinníka alebo vinníkov na mieste zastrelili. Nebol to však štandardný postup a civilné obyvateľstvo sa väčšinou nemalo kde sťažovať, a už vôbec nie domáhať sa spravodlivosti.

Zaznelo niekedy aj verejné ospravedlnenie oficiálnych predstaviteľov ZSSR za tieto násilnosti voči civilistom?

Neviem o tom. V sovietskej a ruskej historiografii sa tieto fakty naďalej zamlčujú alebo popierajú, ako keby sa nikdy nič nestalo. Na jednej recepcii v Kremli – bolo to tuším v rámci prípitku niekedy v marci 1945 – sa však Stalin obrátil na Edvarda Beneša so slovami, aby československý ľud prepáčil sovietskemu vojakovi osloboditeľovi občasné prechmaty a uvedomil si, že má za sebou roky frontových utrpení.

Nemci vraj zamínovali všetky strategické objekty v Bratislave, napriek tomu máločo stihli pri ústupe zničiť. Ako je to možné?

Mosty však vyhadzovali, vrátane Štefánikovho mosta cez Dunaj, čím vlastne Bratislavu odrezali od Petržalky.

Ale veľa nestačili zničiť, hoci to mali v pláne, napríklad vodné a energetické zdroje, lebo už deň či dva po oslobodení mesta fungovala elektrina a tiekla voda. Ba čo viac, Nemci nestihli vyviezť ani vlastné muničné sklady, ktorých sa zmocnila Červená armáda. Vraj im v tom zabránili sovietske diverzné skupiny v súčinnosti s domácimi odbojovými skupinami…

Skôr by som to pripísal prekvapivosti a rýchlosti útoku sovietskych vojsk. Okrem toho, Nemci nemali dosť prepravných kapacít a železnice boli také zničené, že nemohli z Bratislavy vyviezť všetko nachystané vrátane strojového zariadenia veľkých fabrík.

Rozviedčik Alexander Sviatogorov, u nás kedysi známy ako major Zorič, svojho času spomínal, že agentom jeho skupiny sa podarilo zneškodniť odpaľovací systém k pripraveným náložiam.

Iné zdroje to zatiaľ nepotvrdzujú. To máte ako so všetkými podobnými svedectvami bývalých príslušníkov rozviedky a spravodajských služieb – je veľmi ťažké ich overiť.

Čiže rýchlosť postupu sovietskych jednotiek Nemcov prekvapila. Už 2. apríla 1945 dosiahli predné jednotky Červenej armády Malé Karpaty a predmestia Bratislavy.

Jedno z krídel Malinovského vojsk, skupina generála Issu Plijeva, zároveň útočilo severnejšie, dostalo sa viac na západ a Nemcom hrozilo, že im odrežú jedinú ústupovú cestu na Malacky, dostali by sa do klieští.

Obchvat urobila jazda, však?

Áno, ale pozor, to neboli len jazdci, kozáci na koňoch. Išlo o jazdecko-mechanizovanú skupinu, v ktorej operovala napríklad tanková jednotka, vyzbrojená v tom čase už aj známymi sovietskymi strojmi T-34. Ale čo sa málokedy uvádza, z celkového počtu 83 tankov a samohybných diel bolo až 60 britských a amerických, pravda, staršej výroby, napríklad tanky M-3.

Značné sily Nemci sústredili aj na Bratislavskom hrade, tam ich zrejme zaskočila blížiaca sa Dunajská riečna flotila.

Obávali sa ani nie tak sovietskej flotily, ako skôr toho, že sa im červenoarmejci dostanú do chrbta, lebo už postupovali od Rače a Koliby. A čo je ešte dôležitejšie – južne od Dunaja postupovala 46. armáda generála Alexandra Petruševského. Jednoducho, len čo Nemci zistili, že zo všetkých strán sa chystá ich obkľúčenie, museli ustúpiť a rýchlo opustiť mesto.

V bojoch o Bratislavu zahynulo 742 sovietskych vojakov, 470 nemeckých a maďarských vojakov a 121 civilistov. V bitke o podstatne menší Liptovský Mikuláš boli oveľa väčšie straty na oboch stranách. O čom to svedčí?

O Liptovský Mikuláš sa bojovalo takmer dva mesiace, kým o Bratislavu tri dni a v Liptove narazili sovietske vojská spolu s 1. českoslo­venským armádnym zborom a rumunskými jednotkami na podstatne tvrdšiu nemeckú obranu. Nemecké vojská mohli udržať Liptovský Mikuláš dovtedy, kým bol sovietsko-nemecký front na území Slovenska v podstate ustálený. Len čo sa rozvinula bratislavsko-brnianska operácia, bola 25. marca 1945 oslobodená Banská Bystrica. A po ďalšom napredovaní sovietsko-rumunských vojsk na strednom Slovensku museli Nemci aj tam opustiť svoje postavenia, ináč by sa im Malinovského vojská dostali do chrbta.

Nie tak dávno poľský minister zahraničia vyhlásil, že Osvienčim oslobodil jednotky 1. ukrajinského frontu, a teda Ukrajinci. Bol z toho medzinárodný škandál a diplomatický konflikt s Ruskom. Zrejme ani v jednotkách 2. ukrajinského frontu neprevládali vojaci ukrajinskej národnosti.

Samozrejme, že nie. Tie veľké vojenské zoskupenia dostali názvy "ukrajinské fronty“ až po tom, čo oslobodzovali Ukrajinu. Predtým sa volali inak. Napríklad 1. ukrajinský front sa až do novembra 1943 volal Voronežský a 2. ukrajinský bol dovtedy Stepný, až potom ho premenovali. Najviac v týchto vojskách bolo vojakov ruskej národnosti, potom Ukrajincov, Bielorusov, Kazachov a príslušníkov národov vtedy sovietskej Strednej Ázie, napríklad Uzbekov.

Východ a sever Slovenska oslobodzovali predovšetkým jednotky 1. ukrajinského frontu maršala Ivana Koneva, jeho ľavé krídlo s 18. armádou, ktorého súčasťou bol aj 1. československý armádny zbor generála Ludvíka Svobodu. Prečo po prekonaní východných Karpát postupovali vojská na západ tak pomaly, veď na Slovensku trvali bojové akcie skoro osem mesiacov, zatiaľ čo Moravu a Čechy oslobodili spojenecké vojska v priebehu niekoľkých týždňov? Spôsobil to členitý horský terén?

Zaiste aj to, ale hlbšiu súvislosť treba hľadať v hlavných strategických smeroch postupu Sovietskej armády a jej spojencov. Svedčí o tom aj konfigurácia frontovej línie, v niektorých obdobiach mala veľmi zaujímavý tvar. Napríklad z juhu sa predné jednotky Červenej armády dostali až do Levíc v čase, keď Košice ešte boli pod maďarskou nadvládou. Medzitým na severe Slovenska i v Poľsku trvala operačná prestávka viac ako pol roka.

Bola taká nevyhnutná?

V druhej svetovej vojne platilo pravidlo, že po napredovaní vojsk o 300 až 400 kilometrov muselo nasledovať takéto zastavenie, aby sa jednotky priveľmi nevzdialili od tylu a neskomplikovali si zásobovanie pohonnými hmotami a všetkým potrebným. Samozrejme, operačné prestávky sa robili aj preto, aby si armády doplnili živú silu

Ale zastaviť sa až na pol roka – to bolo normálne?

Tak dlho čakali sovietske vojská pri Varšave, hoci tam vypuklo známe povstanie, z čoho mnohí historici vyvodzujú záver, že Moskva nechala poľský odboj vykrvácať z politických dôvodov. Jednotky Červenej armády však stáli vtedy na ľavom brehu Visly, čo bola náročná prírodná prekážka. Na jej prekonanie pri silnej nemeckej obrane ešte vtedy nemali. Napokon, niečo podobné sa dialo aj na severe Slovenska, ako sme si už povedali. Front sa tam zastavil a pohol až vtedy, keď Malinovského zoskupenie vyrazilo z juhu v rámci bratislavsko-brnianskej operácie.

Laikovi sa však môže zdať, že vojna v Európe sa mohla skončiť o dva či dokonca tri mesiace skôr. Veď sovietske vojská sa priblížili k Berlínu už vo februári 1945.

Áno, ale aj tam musela nasledovať operačná prestávka. Na ďalší skok sa museli vojská pripraviť a súviselo to aj s pohybom frontu v iných strategických smeroch.

Naďalej sa špekuluje o tom, prečo americká armáda neoslobodila väčšiu časť Československa a predovšetkým Prahu. Zohrali v tom rozhodujúcu úlohu politické alebo vojenské dôvody?

Dôvodov mohlo byť viac, ale je preukázané, že na koordinačných spojeneckých poradách bolo vopred dohodnuté, kam najďalej sa jednotlivé vojská dostanú, aby si navzájom neprekážali, nezamieňali si spojenca s protivníkom a tak si nechtiac navzájom neubližovali. Preto sa americké vojská museli niekedy zastaviť a počkať, kým sovietske jednotky dosiahnu dohodnutú čiaru. Môže vzniknúť otázka, prečo svoju súčinnosť nekoordinovali častejšie, povedzme denne. Ale pri takýchto obrovských vojenských zoskupeniach a zložitých presunoch to jednoducho nešlo.

Je známe, že aj niektorí predstavitelia Slovenského štátu vkladali svoje posledné nádeje práve do západných štátov. Prečo u nich nepochodili?

Ľudáci podnikli niekoľko neoficiálnych a neúspešných pokusov o nadviazanie kontaktov so západnými spojencami. Pokúšali sa o to cez kanály svojich zastupiteľských úradov v neutrálnej cudzine alebo prostredníctvom organizácií zahraničných Slovákov. Prakticky však nedokázali preraziť bariéru diplomatického uznania týmito štátmi československého exilového vedenia na čele s prezidentom Edvardom Benešom. Potom sa zmierili s osudovou tézou, že pre Slovákov bude lepšie zostať až do konca vojny medzi porazenými národmi, než prejsť k víťazom "z milosti benešovských Čechoslovákov“.

Skúsme teraz otázky z iného súdka. Vzrastá alebo klesá záujem o druhú svetovú vojnu medzi bežnými ľuďmi s tým, ako sa od nej vzďaľujeme v čase?

Myslím si, že klesá, ale verím, že zažijeme ešte raz chvíle, aké sme zažívali vlani v súvislosti so storočnicou začiatku prvej svetovej vojny. Národ zrazu objavil, že bola nejaká prvá svetová vojna. Celé posledné desaťročia sa o ňu nezaujímal, a zrazu čo sa dialo!

Sto rokov od začiatku druhej svetovej, to výročie zase nie je až tak ďaleko.

O dvadsaťštyri rokov. Možno práve vtedy ďalšia generácia prejaví zvýšený záujem o vojnu pre ňu neznámu, ktorá v prvej polovici minulého storočia tak skrvavila Európu a výrazne zmenila pomery nielen na našom kontinente, ale i na celom svete.

Prečo sa na ňu zabúda? Lebo vymierajú jej priami účastníci?

Jednak tým, ale nehnevajte sa, môžu za to aj médiá. Predsa dnes čo nie je v médiách, predovšetkým v televíziách, ako keby ani nebolo.

Pritom slovenská historiografia sa v posledných rokoch intenzívne venuje rôznym aspektom druhej svetovej vojny a dejinám vojnového Slovenského štátu, mnohé veci prehodnocuje, zapĺňa "biele miesta“ vo výskume…

Áno, ale menej sa číta – kto z bežných ľudí dnes siahne po najnovších dielach historickej spisby? Ak sa výsledky najnovšieho historického výskumu nedostanú do masových médií, národ o nich nevie. Alebo vie, ale skreslene, to v prípade, že sa ich zmocní bulvárna tlač.

Do televízie sa najčastejšie dostanú rekonštrukcie bojov na rôznych miestach Slovenska. Nepripadá vám, že ide o hru na vojakov, síce zaujímavú šou, ktorá však neumožňuje precítiť hrôzu spojenú s tragickými udalosťami tých čias?

Mám z toho podobné dojmy. Veď ani boje o Bratislavu neboli žiadna šou, žijúci pamätníci by o tom ešte vedeli rozprávať. Samozrejme, pre deti a mladých ľudí je zaujímavé vidieť, ako a čím sa vtedy bojovalo, ale priebeh bojových operácií sa podáva často sploštene. Najmä niektoré kluby vojenskej histórie však robia nielen podobnými prezentáciami, ale aj ďalšími aktivitami užitočnú prácu. Približujú problematiku vojny v ich regióne a niekedy aj čo-to doteraz neznáme objavujú. Iná vec už je, akú časť verejnosti dokážu osloviť.

Pre vás ako historika je ešte čo odhaľovať v dejinách tejto vojny, a najmä jej záverečnej etapy?

Najmenej vieme o nepriateľovi. Dlhé desaťročia sa u nás história druhej svetovej vojny písala len ako operácie Červenej armády, protivník alebo nepriateľ sa spomínal len akoby úchytkom.

Čiže treba sa ešte hlbšie ponoriť do nemeckého vojenského archívu?

Áno, hoci keď sa pýtate na záverečnú fázu vojny, a osobitne na Slovensku, tak v ňom toho veľa nenájdeme.

Ako to?

Koncom vojny boli už jednotky wehrmachtu značne oslabené, veliteľstvá často nemali spojenie, a tak nezachovali sa ani ich hlásenia či ďalšie dokumenty z toho obdobia.

Týka sa to aj bitky o Bratislavu?

Vravím, niečo sa dá nájsť, povedzme o 96. divízii, ktorej jednotky sa vtedy rozmiestnili v meste. Čo robili 1., 2. a. 3. apríla, ale o správaní ostatných brániacich jednotiek chýbajú akékoľvek podrobnejšie informácie.