Slováci vo vojne s Hitlerom a proti nemu

Ako pokročil za tie desaťročia historický výskum príčin vzniku vojny? Nie je to tak, že čím viac sa od nej vzďaľujeme, tým je menej jasné, čo ju spôsobilo?
Nedá sa povedať, že by v posledných dvoch-troch desaťročiach vo vedeckom výskume príčin vzniku 2. svetovej vojny došlo k nejakým zásadne novým objavom. Skôr sa v poslednom čase stretávame so snahou niektorých politikov účelovo využívať túto problematiku, respektíve jej obsahovo zúženú prezentáciu pri „zdôvodňovaní“ svojich politických zámerov a cieľov, predovšetkým v oblasti zahraničnej politiky. Vo všeobecnosti sa uznáva, že prvotné príčiny vzniku 2. svetovej vojny spočívajú už vo výsledkoch a dôsledkoch 1. svetovej vojny, v nestabilnosti versaillského systému, ktorý podkopávali najmä revanšistické snahy Nemecka po nástupe Adolfa Hitlera k moci v roku 1933. Nemecko sa nezmierilo so stratou svojich kolónií ani časti svojho predvojnového územia, s existenciou demilitarizovaného pásma na pravom brehu Rýna a obmedzeniami pri výstavbe ozbrojených síl. Nespokojné s dôsledkami vojny boli aj Maďarsko, Turecko a Bulharsko.

Akú úlohu zohrala pri rozpútaní globálnej vojny svetová hospodárska kríza v rokoch 1929 – 1935?
Značnú, lebo významne prispela k snahám o nové prerozdelenie a usporiadanie sveta, o získanie nových trhov a zdrojov surovín. Nasledoval rad medzinárodných konfliktov, ktoré postihli nielen Európu, ale aj Afriku a Áziu.

Možno nezaškodí si ich pripomenúť…
Už v septembri 1931 Japonsko napadlo Čínu a obsadilo Mandžusko, v októbri 1935 Taliansko napadlo Etiópiu, v júli 1936 došlo v Španielsku k povstaniu fašistických síl vedených generálom Francom, ktoré prerástlo do občianskej vojny, v marci 1938 Nemecko uskutočnilo anšlus Rakúska, pred koncom septembra 1938 bola podpísaná Mníchovská dohoda, ktorá otvorila cestu k revízii hraníc v Európe a v novembri toho istého roka došlo k prvej Viedenskej arbitráži, v marci 1939 Maďarsko obsadilo Podkarpatskú Rus a Nemecko obsadilo Klaipėdu, v apríli 1939 Taliansko okupovalo Albánsko. V Ázii v júli 1937 Japonsko zaútočilo na Čínu, na konci júla 1938 v priestore jazera Chasan japonské vojská vtrhli na územie Sovietskeho zväzu a v máji 1939 pri rieke Chalchin-gol zaútočili na Mongolsko. Na konci reťaze týchto ozbrojených konfliktov a vojen bol útok vojsk nacistického Nemecka a spolu s nimi aj vojsk vtedajšej Slovenskej republiky na Poľsko, ktorým sa začala 2. svetová vojna.

Dalo sa jej vôbec predísť, keby západné mocnosti zaujali tvrdší postoj voči hitlerovskému Nemecku pri rokovaniach v Mníchove a keby nevznikol pakt Molotov-Ribbentrop?
Odpovedať na takto postavenú otázku možno len hypoteticky. V situácii, keď sa Spoločnosť národov nedokázala zjednotiť na prijatí účinných opatrení voči iniciátorom ozbrojených konfliktov a západné mocnosti uskutočňovali politiku uzmierovania voči nacistickému Nemecku a jeho spojencovi Taliansku, vývoj udalostí smeroval k vzniku dosiaľ najničivejšej vojny v histórii ľudstva. A to vrátane podpísania paktu Molotov-Ribbentrop, čiže zmluvy o neútočení medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom, ku ktorému došlo po stroskotaní rokovaní Sovietskeho zväzu s Veľkou Britániou a Francúzskom v auguste 1939. Tu je však namieste pripomenúť, že podobné dohody s Nemeckom mali uzatvorené aj iné štáty.

Napríklad?
Už v januári 1934 bol podpísaný nemecko-poľský akt o neútočení, na konci septembra 1938 bola podpísaná anglo-nemecká deklarácia o neútočení a na začiatku decembra 1938 francúzsko-nemecká deklarácia o neútočení.

Ich súčasťou však neboli tajné dodatky o rozdelení sfér vplyvu…
V tom práve spočíval zásadný rozdiel. K nemecko-sovietskej dohode bol pripojený aj tajný protokol o hraniciach sfér vplyvu v oblasti pobaltských krajín, o sovietsko-poľských hraniciach zhruba na Curzonovej línii stanovenej Radou Dohody za východnú hranicu Poľska v decembri 1919 a o záujme Sovietskeho zväzu o Besarábiu. K tomu však prišlo v čase, keď už bol Hitlerom schválený plán útoku na Poľsko a nemecké ozbrojené sily boli pripravené na jeho realizáciu.

Čím sa najviac líšila druhá svetová vojna od prvej a od všetkých veľkých ozbrojených konfliktov? Historik Ľubomír Lipták ju v známej eseji kedysi nazval "inou vojnou“. V čom bola podľa vás iná?
Medzi najväčšie odlišnosti patrí jej priestorový rozmach, počet krajín a vojsk na nej zúčastnených, ničivé účinky v nej použitých zbraní a bojovej techniky, ničenie zázemia protivníkov útokmi na jeho mestá, priemyselné podniky, dopravnú sieť a iné dôležité objekty, vysoké straty civilného obyvateľstva spôsobené nielen bojovými akciami, ale aj terorom a zámernou fyzickou likvidáciou v koncentračných táboroch.

Dokonca priemyselným spôsobom vyhladzovania celých národov v plynových komorách. Čím sa však táto vojna odlišovala od predchádzajúcich z vojenskohis­torického hľadiska?
Zásadne vysokým stupňom motorizácie vojsk, využívaním rádiových prostriedkov spojenia, rozsiahlym používaním letectva pri podpore bojovej činnosti pozemných vojsk a ničení zázemia protivníka, nasadením lietadlových lodí do námorných bitiek, ale aj použitím principiálne nových zbraní na samom konci vojny – atómových bômb a napalmu.

Aké poučenia si z nej odniesli vojenskí stratégovia a zbrojári?
Poznatky z vedenia bojovej činnosti vojenskí odborníci zužitkovali predovšetkým pri rozvíjaní teórie a praxe vojenského umenia, ako aj pri vývoji nových druhov zbraní a bojovej techniky.

A poučilo sa aj ľudstvo ako celok?
Ak si všímame využívanie ozbrojeného násilia pri riešení súčasných politických a iných problémov v rôznych krajinách a častiach sveta, môžeme dôjsť až k pesimistickému záveru, že ľudstvo sa z histórie 2. svetovej vojny nijako zvlášť nepoučilo.

V socialistickej škole sme sa učili, že vojna nemusela nadobudnúť také obludné rozmery a mohla sa skončiť oveľa skôr, keby Západ neváhal s otvorením druhého frontu. Bolo to tvrdenie poplatné dobe, ale dalo sa vôbec víťazstvo nad hitlerovským Nemeckom dosiahnuť vojenskými prostriedkami rýchlejšie?
Na túto otázku sa dá odpovedať len podmieňujúcim spôsobom, nadužívaním slovíčka „keby“. Historická veda však skúma udalosti a javy v ich konkrétnych historických podmienkach a súvislostiach.

Z rovnakého dôvodu zrejme neodpoviete ani na otázku, čo by sa bolo stalo, keby Hitler mal k dispozícii ešte pol roka alebo rok na vývoj a výrobu "tajnej zbrane“?
Presne tak, navyše nemám rád špekulácie tohto druhu.

Dobre teda, držme sa historických faktov a dobového kontextu. Ako sa pod priebeh a výsledky vojny podpísalo Slovensko? Niektorí autori totiž bagatelizujú spojenectvo v zbrani Slovenského štátu s Nemeckom, ďalší zasa podceňujú význam Slovenského národného povstania. Aká je pravda?
Slovenská republika bola účastníkom 2. svetovej vojny od jej prvého dňa, t. j. od 1. septembra 1939, keď jej vojenské jednotky súčasne s vojskami nemeckého Wehrmachtu vstúpili na územie Poľska. Spojencom nacistického Nemecka zostala až do jeho konca. Jej vojská počas trvania vojny v Európe v zostavách nemeckých vojsk pôsobili na území dnešných desiatich európskych krajín: Poľska, Ukrajiny, Bieloruska, Ruska, Moldavska, Rumunska, Maďarska, Rakúska, Talianska a Česka. V týchto súvislostiach je namieste pripomenúť, že vtedajšia Slovenská republika viedla vojnu nielen proti Poľsku a Sovietskemu zväzu, ale vypovedala ju aj Spojeným štátom americkým a Veľkej Británii.

Nebol to len symbolický akt spojeneckej vernosti a nepôsobilo to na širšie okolie až komicky?
To, že možnosti vedenia vojny boli zo strany Slovenskej republiky limitované jej ľudskými, materiálnymi a technickými zdrojmi, nie je dôvodom na bagatelizovanie jej spojenectva v zbrani s Nemeckom. Zostáva historickým faktom, že jej vojenské jednotky boli prvými, ktoré zasiahli v zostave nemeckých vojsk do bojov na fronte v Poľsku aj v Sovietskom zväze. Neboli síce žiadnou významnou silou, ktorá by mohla ovplyvniť priebeh vojnovej činnosti, ale z pohľadu reálnych možností Slovenskej republiky (ktorá v tom čase mala približne 2,7 milióna obyvateľov) ani symbolickou jednotkou. V súvislosti s ťažením proti Poľsku mala slovenská armáda po zmobilizovaní záloh k 20. septembru 1939 vyše 148-tisíc príslušníkov. Z nich 35 percent bolo zaradených do poľnej armády.

Ako hodnotíte účasť slovenskej armády na hitlerovskom ťažení proti Sovietskemu zväzu?
Už 24. júna 1941, dva dni po začatí útoku nemeckých vojsk, sa k nim pripojila slovenská Rýchla skupina, neskôr premenovaná na Rýchlu brigádu. Po zmobilizovaní záloh bola na začiatku júla 1941 na nemecko-sovietsky front vyslaná slovenská armádna skupina, v ktorej bolo takmer 50 700 osôb. Nízka úroveň motorizácie a ťažkopádnosť slovenských peších divízií pri presunoch však vylúčili možnosť jej nasadenia do frontových bojov. Preto už na konci júla došlo k reorganizácii vojska v poli a vytvoreniu dvoch divízií – Rýchlej a Zaisťovacej. Zvyšok dôstojníkov, poddôstojníkov a mužstva odoslali späť na Slovensko. Do polovice decembra 1941 klesol počet vojakov slovenskej armády na východnom fronte približne na 17-tisíc. Rýchla divízia bola nasadená do bojov v zostave nemeckých vojsk prvého sledu a do jesene 1942 postúpila až do severných predhorí západného Kaukazu.

Po porážke Nemcov pri Stalingrade však už len ustupovala.
Jej ústup na Krym sa začal v januári 1943. Tam bola reorganizovaná a začiatkom augusta 1943 premenovaná na 1. pešiu divíziu. Hlavné sily tejto divízie boli na konci októbra 1943 nasadené do obrany nemeckých vojsk v priestore západne od Melitopoľa, kde padlo do zajatia alebo využilo príležitosť a dobrovoľne prešlo do zajatia približne 2 200 jej príslušníkov. Menšia časť síl 1. pešej divízie však zostala nasadená na Kryme až do konca apríla 1944. Vtedy sa jej zvyšky spojili s hlavnými silami divízie, ktoré medzitým ustúpili na vtedajšie územie Rumunska, kde budovali obranné línie nemeckých vojsk.

Koniec vojny bol však pre túto divíziu dosť neslávny.
Na začiatku júna 1944 ju zreorganizovali a premenovali na 1. technickú divíziu. Do polovice októbra 1944 budovala nemecké obranné línie na území Rumunska a potom sa presunula do Maďarska na výstavbu obranných línií nemeckých vojsk pri Balatone. V januári 1945 boli jej jednotky postupne nasadzované na výstavbu obranných postavení v priestore severozápadne od Bakonského lesa. Na konci marca 1945, keď sa väčšina jednotiek divízie nachádzala v priestore miest Pápa a Tét, padla časť z nich do zajatia Červenej armády. V tyle 3. ukrajinského frontu potom pre sovietske vojská vykonávali rôzne pomocné práce. Nemalému počtu vojakov sa pritom podarilo odísť na Slovensko. Po skončení vojny boli zvyšní príslušníci týchto jednotiek transportovaní ako zajatci do Ruska. Ostatné jednotky 1. technickej divízie ustupovali do Rakúska, kde tiež padli do sovietskeho zajatia a na začiatku druhej polovice mája 1945 boli sústredené vo Viedenskom Novom Meste, odkiaľ ich transportovali na Slovensko.

Zmenil sa aj názov Zaisťovacej divízie, ktorú pôvodne nasadili na okupovanom území Ukrajiny a Bieloruska, kde sa popri ochrane cestných a železničných komunikácií podieľala na bojoch proti partizánom. S čím táto zmena názvu súvisela?
Začiatkom augusta 1943 ju premenovali – podobne ako Rýchlu divíziu – na 2. pešiu a v dôsledku narastajúcej nespoľahlivosti a pribúdania prípadov dezercií vojakov k partizánom bola potom na konci októbra reorganizovaná na Technickú brigádu a odoslaná do Talianska, kde budovala obranné pozície pre nemecké vojská. Na začiatku júna 1944 nasledovala jej reorganizácia na 2. technickú divíziu. Po vypuknutí protifašistického povstania v severnom Taliansku sa veľká časť príslušníkov 2. technickej divízie zapojila do bojov povstaleckých síl a 28. apríla 1945 ju jej veliteľ premenoval na 1. československú divíziu v Taliansku. Po kapitulácii nemeckých vojsk boli jednotky tejto divízie sústredené východne od Milána a v poslednej dekáde júla 1945 sa začal ich presun na Slovensko.

Ale nebolo to tak, že armáda vtedajšej Slovenskej republiky sa vlastne rozpadla už po vypuknutí SNP?
Vznikom Povstania skutočne došlo k rozpadu dovtedajšej armády na území Slovenska, ale už v prvých dňoch septembra sa začalo formovanie novej armády, ktorá býva označovaná ako Domobrana, alebo aj ako Haššíkova armáda (názov odvodený od priezviska vtedajšieho ministra národnej obrany Štefana Haššíka). Všetky jej súčasti, okrem dvoch peších plukov a jednotiek protilietadlového delostrelectva, mali charakter stavebno-technických jednotiek a ich hlavným poslaním bola výstavba obranných línií pre nemecké vojská. Patrili do nej aj dve technické divízie nasadené v Maďarsku a Taliansku. Len na ilustráciu o jej veľkosti uvediem, že po mobilizácii v januári 1945 mala približne 41 500 prísluš­níkov. Táto armáda Slovenskej republiky zotrvala po boku Wehrmachtu až do konca vojny v Európe.

Čiže počas trvania Slovenského národného povstania tu okrem nemeckej armády pôsobili aj ďalšie dve armády sformované zo Slovákov – jedna ako spojenec nemeckej armády a druhá, povstalecká, ako jej protivník?
So vznikom Povstania došlo k formovaniu povstaleckých ozbrojených síl, reprezentovaných 1. československou armádou na Slovensku (1. ČSA) a partizánmi, ktoré exilová vláda v Londýne vyhlásila za súčasť československej brannej moci a ktorým postupne všetky mocnosti protifašistickej koalície priznali štatút vojnu vedúceho spojeneckého vojska. Základom povstaleckej 1. ČSA na Slovensku, hlavnej ozbrojenej sily Povstania, sa stali jednotky slovenskej armády, ktoré prešli na povstaleckú stranu.

Koľko bolo vojakov povstalcov?
V prvých dňoch Povstania malo velenie 1.¤ČSA k dispozícii len 18-tisíc vojakov a dôstojníkov. Ich počet sa zvýšil uskutočnením dvoch mobilizácií. Po prvej z nich (začala sa 5. septembra 1944) narástol na 47-tisíc. Po druhej mobilizácii z 26. septembra, ale aj po nástupe nováčikov (9. októbra 1944) dosiahol počet príslušníkov povstaleckej armády, ktorej súčasťou sa stal aj 1. československý stíhací letecký pluk a 2. československá paradesantná brigáda zo ZSSR, vyše 60-tisíc osôb.

A čo partizáni? Ich úloha sa kedysi zveličovala na úkor povstaleckej armády…
Na povstaleckom území bojovalo okolo 12-tisíc partizánov, z ktorých asi 70 percent tvorili Slováci. Ďalších asi 5 500 partizánov pôsobilo v tyle nemeckých okupačných vojsk. Pri zdôrazňovaní hlavnej úlohy armády v Povstaní by sa však nemala bagatelizovať účasť partizánov pri obrane povstaleckého územia a ich boj v tyle okupantov. Napriek nedostatkom, ktoré znižovali bojovú hodnotu povstaleckých ozbrojených síl (v úrovni výcviku vojsk a partizánov, v odbornej spôsobilosti veliteľského zboru, vo výzbroji, v koordinácii akcií armády a partizánov a pod.), spoločným bojom armády a partizánov dokázali vzdorovať nemeckým vojskám pri obrane celistvého povstaleckého územia počas dvoch mesiacov.

Čiže pomerne dlho?
Áno, ak si uvedomíme, že sa tak dialo v podmienkach úplného obkľúčenia a v relatívne hlbokom tyle nemeckých frontových vojsk. Početnosť povstaleckých ozbrojených síl a doba ich bojovej činnosti opodstatnene zaraďujú Slovenské národné povstanie, napriek jeho vojenskej porážke, medzi najvýznamnejšie ozbrojené protifašistické ozbrojené vystúpenia európskeho hnutia odporu v rokoch 2. svetovej vojny.

Môžu si Slováci oprávnene povedať, že neboli len oslobodení od fašizmu, ale aj sami sa na tom výrazne podieľali?
Je historickou skutočnosťou, že Slováci od prvého dňa druhej svetovej vojny nebojovali len ako príslušníci jednotiek slovenskej armády na strane Wehrmachtu, ale zapojili sa aj do boja proti nacistickému Nemecku. Bojovali v československých vojenských jednotkách sformovaných v zahraničí, v jednotkách armád mocností protifašistickej koalície, počas Slovenského národného povstania v 1. českoslo­venskej armáde na Slovensku a v partizánskych formáciách, so zbraňou v ruke pôsobili v hnutiach odporu na územiach európskych krajín okupovaných nacistickým Nemeckom a jeho spojencami. Nepochybne tak prispeli k víťazstvu protifašistickej koalície a tým aj k vlastnému oslobodeniu.

Vieme už presnejšie, koľko Slovákov bojovalo v jednotkách Československej samostatnej obrnenej brigády, ktorá sa sformovala vo Veľkej Británii?
Táto brigáda bola do bojovej činnosti nasadená na začiatku októbra 1944, keď prevzala bojové úseky pri francúzskom prístave Dunkerque. Jej úlohou bolo blokovať tam obkľúčenú nemeckú posádku. Plnila ju až do konca vojny v Európe. V polovici apríla 1945 bolo v jej jednotkách 5 723 osôb. Takmer 20 percent z nich boli Slováci. Okrem toho sa ďalších 950 vojakov a dôstojníkov pozemných jednotiek nachádzalo vo Veľkej Británii. V československých leteckých jednotkách vytvorených vo Veľkej Británii bolo pred koncom vojny v Európe 1 485 osôb. Vyše 10 percent z nich sa hlásilo k slovenskej národnosti.

Foto: Vojenský historický archív Bratislava

1941, 2. svetová vojna, slovenskí vojaci, armáda, novosibirsk, rusko Slovenskí a talianski vojaci v Novomoskovsku (október 1941).

A čo je na tom pravdy, že v československom vojsku sformovanom na území Sovietskeho zväzu prevládali volynskí Česi a podkarpatskí Rusíni?
Na začiatku septembra 1944 (t. j. pred nasadením 1. československého armádneho zboru do Karpatsko-duklianskej operácie) malo toto vojsko takmer 16 500 osôb vrátane príslušníkov náhradného pluku, prijímacieho strediska a Československej vojenskej misie v ZSSR. Z tohto počtu bolo 7 852 Čechov (6 927 z nich boli volynskí Česi), 3 326 Slovákov, 4 030 Rusínov a Ukrajincov a zvyšok jeho príslušníkov sa hlásil k inej národnosti. Po vstupe 1. československého armádneho zboru na územie Slovenska sa však jeho národnostné zloženie výrazne zmenilo. Hlavným zdrojom doplňovania jednotiek zboru sa stala totiž mobilizácia, od začiatku februára 1945 postupne vyhlasovaná na oslobodených územiach. Do 18. mája 1945, keď bol 1. československý armádny zbor reorganizovaný na armádu, nastúpilo do bojových útvarov, výcvikových jednotiek a zariadení, škôl a tylových zariadení 74 148 osôb. Z toho bolo 67 799 Slovákov (91,43 percenta), z nich do bojových súčastí zboru zaradili do konca vojny vyše 49-tisíc a na oslobodenom území – vo výcvikových zariadeniach a strážnych jednotkách – zostalo 18 500.

Neprispôsobujú si národy dejiny druhej svetovej vojny tak trocha svojim vlastným potrebám? Nepozorujete to napríklad aj na rozdielnych prístupoch historiografie jednotlivých spojeneckých štátov?
Pokiaľ ide o príčiny, priebeh a výsledky vojny, je badateľné zbližovanie stanovísk prevažujúcej časti historikov z krajín hlavných účastníkov 2. svetovej vojny. Pritom si však národné historiografie zachovávajú svoj špecifický prístup najmä k hodnoteniu významu tých vojnových akcií, ktorých sa zúčastnili ich armády. Evidentné je to napríklad v prípade pozornosti, akú americkí a britskí historici pripisujú bojovej činnosti na svetových moriach a oceánoch či vedeniu leteckej vojny a ich vplyvu na priebeh vojny. Ale určitým príkladom odlišností sú napríklad aj prístupy k výkladu histórie československého zahraničného odboja v rokoch druhej svetovej vojny v Česku a na Slovensku. Neraz sa môžeme stretnúť s akýmsi privlastňovaním si tohto odboja používaním terminológie ako napr. „českí vojaci pri Tobruku“, „českí letci vo Veľkej Británii“ a pod.

Existujú ešte vôbec tzv. biele miesta v histórii druhej svetovej vojny, a ak, čoho sa týkajú?
Výskum histórie 2.¤svetovej vojny zostáva stále aktuálnou potrebou, aj keď nie je možné očakávať, že prinesie prevratné zmeny, pokiaľ ide o hlavné príčiny jej vzniku a výsledky. Ak by sme mali hovoriť o výskume našich vojenských dejín z obdobia 2. svetovej vojny, tak by sme mohli konštatovať, že v posledných rokoch sa najvýraznejšie posunulo poznanie histórie armády vtedajšej Slovenskej republiky. Aj tu je však ešte viacero problémov, ktorých výskum je buď na začiatku, alebo sa v podstate ešte ani nezačal. Podstatnejší posun nebadať napríklad vo výskume vojenských aspektov Slovenského národného povstania a bojovej činnosti vojsk na našom území od septembra 1944 do začiatku mája 1945. V týchto prípadoch sa však nedostaneme výraznejšie dopredu bez možnosti systematického výskumu v zahraničných archívoch.

Tie archívy, predpokladám, že najmä ruské vojenské archívy, sú vari pre našich historikov už dostupné?
Áno, sú dostupné. Chýbajú však peniaze a takýto výskum nie možný bez dostatočného finančného krytia.

Ako vnímate úsilie tzv. mladých slovenských historikov, ktorí – ako sami tvrdia – sa pokúšajú o nové pohľady na druhú svetovú vojnu a chcú „búrať mýty“ okolo nej?
Nepovažujem delenie na mladých a iných historikov za opodstatnené. Vek nie je kritériom odbornosti ani kritériom úsilia o čo najobjektívnejšie poznanie a prezentáciu historických udalostí. Úsilie mladých historikov, ako sa sami nazvali, o nové pohľady považujem za prirodzenú vec. Malo by byť ambíciou každého historika. Základom nového pohľadu však musí byť dôkladné poznanie historických faktov, opierajúce sa o systematický výskum, a nie „búranie mýtov“ a ich nahradzovanie novými mýtmi.

Čo si myslíte ako historik o politickom a mediálnom rozruchu, ktorý spôsobili blížiace sa jubilejné oslavy Dňa víťazstva v Moskve?
Výročie takej významnej udalosti akou je 70. výročie skončenia 2. svetovej vojny v Európe, by malo byť predovšetkým príležitosťou na vzdanie úcty všetkým, ktorí prispeli k porážke fašizmu, na pripomenutie si obetí, ktoré si toto víťazstvo vyžiadalo.

Rusko a niektoré ďalšie postsovietske štáty stále oslavuje víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne, ktorá sa začala o pol druha roka neskôr, čiže akoby v ich vojne, a nie v druhej svetovej vojne. Nie je v tom významný rozdiel? Aj podľa niektorých ruských publicistov je to vlastne ich národný sviatok a zahraničných hostí nebolo treba ani pozývať…
Rusko oslavuje Deň víťazstva nad fašizmom, ktoré je zároveň víťazstvom vo Veľkej vlasteneckej vojne. Tá bola súčasťou 2. svetovej vojny a práve na sovietsko-nemeckom fronte sa odohrávali boje, ktoré viedli k základnému obratu v priebehu vojny v Európe. Po celý čas tento front viazal najviac síl nemeckej armády a spôsobil jej aj najväčšie straty. Uplatňovanie prístupu, podľa ktorého to bola "ich“ vojna, pretože vznikla o poldruha roka neskôr, by mohlo viesť aj k ďalšiemu absurdnému tvrdeniu, že napríklad účasť USA v 2. svetovej vojne bola zase vojnou Američanov, pretože do nej vstúpili ešte neskoršie ako vtedajší Sovietsky zväz.

Navyše to bola vojna koalícií…
Veď práve. Koalície vedenej štátmi Osi Berlín – Rím – Tokio a koalície vedenej (v abecednom poradí) Spojenými štátmi americkými, Veľkou Britániou a Zväzom sovietskych socialistických republík. Tvrdiť, že Veľká vlastenecká vojna bola ruskou vojnou a vytrhávať ju ako „národnú“ vojnu z celku 2. svetovej vojny je v konečnom dôsledku popieraním príslušnosti Sovietskeho zväzu k mocnostiam protifašistickej koalície a znižovaním jeho skutočnej úlohy, ktorú zohral pri porážke Nemecka a jeho spojencov.

Neskončila sa však druhá svetová vojna až porážkou Japonska? Prečo neoslavujeme jej koniec 2. septembra? Lebo sa to už netýkalo Európy?
Druhá svetová vojna sa skutočne skončila kapituláciou Japonska 2. septembra 1945. Nielen my, ale aj celá Európa v skutočnosti oslavuje koniec vojny v Európe, hoci ani tu sa boje neskončili hneď po podpísaní kapitulácie nacistického Nemecka. A ešte v súvislosti s predchádzajúcou otázkou sa na tomto mieste žiada dodať, že ani pre Sovietsky zväz sa vojna neskončila porážkou Nemecka. Od 9. augusta 1945 sa jeho vojská rozsiahlou bojovou činnosťou na Ďalekom východe, najmä v Mandžusku na severe Číny, podieľali na porážke Japonska.