Pri utečencoch Západ pochybil. My nemusíme

Začal sa trinásť dní po anexii Krymu Ruskom. Skončil sa desať dní po bratislavskom proteste proti imigrantom. Unikátny projekt o lepšom začleňovaní cudzincov do slovenských miest bol zhodou náhod ohraničený dvoma udalosťami, o ktorých sa viedla a vedie na Slovensku veľká polemika. Elena Kriglerová z Centra pre výskum etnicity a kultúry hovorí nielen o tomto projekte, ale aj o tom, ktorým smerom by sa mala diskusia o cudzincoch a utečencoch v najbližšom čase uberať.

05.08.2015 06:00
Elena Kriglerová Foto: ,
Sociologička Elena Kriglerová.
debata (112)

Vaše centrum nedávno spracovalo Výročnú správu o stave ľudských práv v Európskej únii za rok 2014, ktorú pripravila Agentúra základných práv EÚ. Spomínajú sa v nej aj utečenci?
Áno, predovšetkým v súvislosti s tým, že v roku 2014 zahynuli rekordné počty migrantov, ktorí sa pokúšali dostať cez Stredozemné more do Európy. Ako vieme, tento rok je situácia ešte horšia a migrácia je preto pre Európsku úniu obrovskou výzvou. Zároveň si však musíme uvedomiť, že to nie je nový fenomén. Rozdiel je len v tom, že tentoraz má väčšie rozmery a že narastá aj počet migrantov, ktorí utekajú zo svojej krajiny kvôli bezpečnosti a nielen za prácou či lepším životom.

Diskusia na túto tému u nás pripomína hystériu.
Pramení to z veľkej neznalosti témy. Ľudia nevedia, čo to pre nich bude znamenať, obávajú sa príchodu niečoho, čo je pre nich cudzie. Nesie sa s tým veľa emócií, ktoré zabraňujú kvalitnej diskusii na tému utečencov.

Môže takáto polemika priniesť aj niečo pozitívne?
Svojím spôsobom nám nastavila zrkadlo, vyplavila to, čo v nás je – tie strachy z inakosti, ktoré máme aj voči menšinám, ktoré u nás žijú dlhodobo. Zároveň to môžeme vnímať ako výzvu, aby sme začali inak definovať, čo je Európa a Slovensko. Či sme naozaj súborom štátov, ktorý je otvorený voči rozmanitosti, ochotným pomôcť tým, ktorí to potrebujú, alebo či sme už natoľko navyknutí na konzum a pohodlný život, že nevieme konať inak. Slovensko podľa mňa veľmi potrebuje znova začať uvažovať, čo je za krajinu a pre koho.

Mnohí ľudia pred pár mesiacmi netušili, kto je utečenec. Dnes majú konkrétnu, často veľmi negatívnu, predstavu. Kto ju vytvára?
Je to ako vždy kombinácia viacerých faktorov. V prvom rade spravili chybu politici. Ich hlavným cieľom malo byť upokojiť situáciu a vysvetliť ľuďom, čo presne bude znamenať príchod 700 utečencov na Slovensko. Naše utečenecké tábory majú dostatočnú kapacitu, všetko by sa teda po administratívnej aj technickej stránke dalo zvládnuť. Dokonca si myslím, že naša krajina je pripravená prijať aj viac utečencov, než koľko nám prináležalo podľa kvót. Ale politici miesto zmiernenia emócií ešte napomáhali vytvárať pocit ohrozenia, ktorý potom spustil lavínu nenávisti.

Týkala sa len sociálnych sietí?
Do veľkej miery. Médiá k téme tentoraz pristúpili celkom zodpovedne, dokonca aj v bulvári som videla pár veľmi dobrých článkov. Tá nekontrolovateľná a neopodstatnená hystéria sa naozaj týkala najmä sociálnych sietí. Ľudia vo veľkom zdieľali príspevky, ktoré boli zmanipulované, vytrhnuté z kontextu. Mám pocit, že to už trochu utíchlo. No prinieslo to veľké poučenie pre nás, čo sa dlhodobo venujeme tejto téme, o tom, akú hystériu môže spustiť aj jedna drobná epizóda, pri ktorej v skutočnosti o nič zásadné nejde.

Prejdime od slovenskej diskusie k európskej. Je dobré, že sa európski lídri viac zaoberajú tým, či utečencov vpustiť, alebo vykázať, a menej tým, ako ich integrovať?
Diskusia o integrácii je naozaj potrebná. Môže byť navyše prospešná pre štáty, ako je Slovensko, ktoré ešte nemajú veľké skúsenosti s migrantmi. Štáty západnej Európy totiž v minulosti spravili v tejto oblasti veľa chýb. Niektorí dnes hovoria, že sú príkladom zlyhania multikulturalizmu, ale podľa mňa to nie je pravda.

Zlyhali práve integračné politiky, podcenili situáciu. Ak do krajiny prídu cudzinci vo veľkom počte a my ich síce necháme u nás žiť, ale žiadnym spôsobom s nimi nepracujeme na tom, aby sa zapojili do spoločnosti, vznikne problém. To sa stalo vo Francúzsku, v Nemecku alebo v Británii. A my máme teraz unikátnu šancu poučiť sa z ich chýb.

Hovorme konkrétnejšie. O aké chyby išlo?
Nemecko napríklad prijalo niekoľko miliónov takzvaných gastarbeiterov, zahraničnú pracovnú silu. Predpokladali, že títo ľudia prídu do krajiny na nejaký čas, budú tam pracovať a potom, keď ich už nebude treba, vrátia sa domov. Po nejakých štyridsiatich rokoch sa však ukázalo, že už majú nový život a rodinu v Nemecku a naspäť domov sa nechystajú.

Nemecko pritom nemalo pri ich príchode pripravené žiadne politiky na to, aby ich integrovali do spoločnosti, takže mnohé, najmä turecké, komunity ostali veľmi izolované. Nemecko teraz robí veľmi veľa naozaj kvalitných opatrení, ale keby s nimi začali skôr, mohli si ušetriť veľa peňazí a situácia mohla v súčasnosti vyzerať úplne inak.

S nepokojmi imigrantov malo v posledných rokoch problémy najmä Francúzsko. Tam bola situácia rovnaká ako v Nemecku?
Vo Francúzsku síce migrantom priznali sociálne práva, ale nikdy ich neprijali s ich kultúrou, koreňmi. Ak chceli zapadnúť, museli sa asimilovať. A ani v tom prípade sa ešte nestali súčasťou francúzskej spoločnosti. Mnohí z nich navyše ostali chudobní. Z toho všetkého pramenili tie konflikty.

Projekt, na ktorom ste v spolupráci so Združením miest a obcí Slovenska (ZMOS) pracovali viac ako rok, mal za úlohu lepšie začleniť u nás žijúcich cudzincov do života jednotlivých miest. Keďže v Európe jestvuje mnoho negatívnych príkladov, odkiaľ ste čerpali tie pozitívne?
Zo severských štátov, tam sa integrácia celkom darí. Samozrejme, opatrenia sa nedajú otrocky kopírovať. Vo Švédsku má napríklad samospráva povinnosť bezplatne poskytnúť jazykové kurzy každému migrantovi, ktorý príde do krajiny. Musíme žiť v realite, na toto my nemáme peniaze. Slovenské mestá však obyčajne majú takzvané družobné mestá v iných krajinách. A tak sme ich nabádali, nech sa pozrú, ako pracujú s cudzincami tam. Nech sa inšpirujú dobrými nápadmi, prípadne vyvarujú ich chýb z minulosti.

Čo bolo cieľom projektu?
Integrácia, teda zapojenie cudzincov do bežného života v spoločnosti. Týka sa to takých vecí ako nájdenie si práce, vzdelávanie či úplne obyčajné vzťahy so susedmi. My sme totiž v minulosti robili jeden prieskum, z ktorého nám vyšlo, že cudzinci sú na úrovni miest a obcí vlastne neviditeľní. Ľudia vedia, že istá komunita má bistro, iná obchod, poznajú nejakého lekára cudzinca, ale o ich každodennej situácii nevedia nič. Netušia, ako im podať pomocnú ruku. Skrátka, jestvuje tu taký symbolický múr.

Preto ste oslovili práve ZMOS?
Pozor, ZMOS práve že oslovilo nás, čo považujem za veľmi dobrý impulz. S mestami sme potom spoločne spolupracovali na tom, ako vytvoriť malé lokálne projekty, ktoré cudzincom v slovenských mestách uľahčia život, reálne im pomôžu.

V koľkých mestách projekt prebiehal?
Na začiatku sme spolupracovali so 60 ľuďmi z 28 miest, potom sme vybrali sedem, v ktorých projekt prebiehal až do konca júna tohto roku. Išlo o mestá zo všetkých kútov Slovenska s odlišnou situáciou s cudzincami. Niektoré mestá si až vďaka tomuto projektu uvedomili, že na ich území žijú cudzinci povedzme aj z tridsiatich krajín! Mestá nás príjemne prekvapili, keďže samy prichádzali s dobrými nápadmi, ktoré boli prínosom nielen pre cudzincov, ale pre všetkých obyvateľov. Vytvárali súdržnejšiu komunitu.

Ako vyzerali konkrétne projekty?
Napríklad sa zorganizovali jazykové kurzy slovenčiny pre cudzincov, ktoré viedli študenti alebo dôchodcovia. V niektorých mestách zase určili konkrétneho človeka, ktorý bude kontaktnou osobou pre cudzincov, bude vyškolený na to, aby ich vedel nasmerovať na úradoch. Inde zase v mestských novinách začali informovať o tom, akí cudzinci v meste žijú, čo robia a tak ďalej. Sú to síce drobnosti, ale fungujú.

U nás je na pomery Európy veľmi málo cudzincov. Druhá generácia je navyše dobre integrovaná. Je takýto projekt potrebný aj v súčasnosti, či je to skôr príprava na budúcnosť?
Je to naozaj tak, že prvá generácia cudzincov u nás sa vlastne obetuje pre svoje deti. Dbajú na to, aby mali dobré vzdelanie, po existenčnej stránke im veci uľahčia. Ale teda na ne nemajú toľko času, deti sa často preto vôbec nenaučia jazyk svojich rodičov, strácajú identitu. V dospelosti to nemajú ľahké ani ony. Napriek dobrému vzdelaniu môžu mať problém nájsť si prácu. Väčšinová spoločnosť ich stále prijíma rozpačito, v tomto nás čaká ešte dlhá cesta.

Do projektu začlenenia cudzincov sa zapojil aj... Foto: MÚ Senec
multikulturálny deň, tanec, spev Do projektu začlenenia cudzincov sa zapojil aj Senec. Pripravil multikulturálny deň.

Celý projekt ohraničovali dve diskutované udalosti – anexia Krymu a utečenecká kríza. Ako vplývali na ochotu miest spolupracovať?
Možno aj pod vplyvom udalostí na Ukrajine bol začiatok značne rozpačitý. Mestá ani my sme nevedeli, do čoho ideme, bolo to niečo úplne nové. Našťastie, rýchlo sme si k sebe našli cestu. Projekt sa končil koncom júna tohto roku, no pár týždňov predtým sa začala diskusia okolo utečencov, ktorá nám v niektorých mestách skomplikovala situáciu.

Niektorí ľudia zo zastupiteľstiev si mysleli, že projekt bol dlhodobo pripravovaný, aby sme priviedli migrantov práve do ich mesta. Aj preto som príjemne prekvapená, že viacerí primátori sa projektu zastali, dokonca poskytli verejné vyhlásenie o tom, že projekt sa týka cudzincov, ktorí už v meste žijú a sú preň prínosom. Bol to pre mňa silný moment. Pochopila som, že zrazu sa z cudzincov stali našinci, v tom vnímaní, že sa ich niekto zastal.

Ako reagovali samotní cudzinci na pochody proti migrantom, nenávistné skupiny na Facebooku?
Cudzinci málokedy nadávajú na Slovensko. Tí, ktorí sa tu rozhodnú žiť, ho považujú za svoju krajinu, sú vďační, že tu môžu byť. Zároveň sa však necítia byť súčasťou spoločnej komunity, stretávajú sa s predsudkami, odmietaním. Áno, keď sa spoznajú so susedmi, s kolegami, tak sú postupne viac prijímaní, ale aj tak to trvá príliš dlho.

Majú teraz strach?
Určite. Na moslimky v hidžábe ľudia bežne pokrikujú, no teraz sa ma viacerí pýtali, či je rozumné vyjsť na ulicu počas protestov. Vyjadrovali obavy, či ich táto krajina bude naďalej prijímať, čo sa s nimi bude diať, či sa nenávisť neobráti o chvíľu aj proti nim, hoci tu žijú desiatky rokov a sú relatívne zaradení do spoločnosti.

Niektorí ľudia tvrdia, že problémy s migrantmi u nás nejestvujú práve preto, že ich tu veľa nežije. Čo by sa stalo v prípade masového príchodu migrantov?
Tak v prvom rade si nemyslím, že by prišlo naraz niekoľko desiatok tisíc ľudí. Vždy je to postupný proces. Ale keby prichádzalo viac migrantov, bude veľmi dôležité to, ako bude nastavená integračná politika. Utečenci sa v nových krajinách uzatvárajú do komunít najmä preto, že v rámci nich nájdu jedinú oporu. Pritom komunity cudzincov nie sú jednoliate, ľudia sú rozmanití, a tak keby pomoc prichádzala aj zvonka, časť by sa začala integrovať. Ak by cítili, že ich tu chceme a berieme ich ako prínos, rýchlejšie a lepšie by sa zaradili do spoločnosti.

Nechceli by napríklad niektoré uzavretejšie komunity vlastné triedy či školy?
Mám pocit, že tento návrh by prišiel skôr zo strany našich škôl. Z niektorých výskumov nám vyšlo, že kým na slovenských školách je len niekoľko detí cudzincov, vedia s nimi pracovať a zaradiť ich do kolektívu. Samotní predstavitelia škôl sa však vyjadrovali tak, že keby počet detí cudzincov prekročil nejakú hranicu, povedzme tridsať percent, asi by pre nich vytvorili samostatnú triedu. Čo by bola, samozrejme, zlá cesta. Smer k neželanej segregácii.

Diskusia o migrantoch je stále vyhrotená. Dá sa v tomto momente vôbec nejako pozitívne ovplyvniť verejná mienka?
Keď tá diskusia vrcholila, v čase okolo bratislavského protestu, tak som mala pocit, že v tom momente sa nedá spraviť vôbec nič, lebo každý má klapky na očiach a nie je ochotný počúvať. Len čo sa však situácia trochu upokojí, musíme začať diskutovať. O pozitívach a prínosoch, o rizikách. Veľmi by nám pomohlo už len to, zistiť, kto sú migranti. Že sú to často bežní ľudia ako my, ktorí žijú zaujímavé životy, odlišné od našich, ale obohacujúce.

Vyšší počet migrantov nám inak môže pomôcť pochopiť, že naša krajina je rozmanitá, že vždy bola a bude. Ak by to tu raz bolo ako v Londýne, že je úplne jedno, vedľa koho sedíte v metre, lebo sa okolo vás každý deň pohybujú ľudia z desiatok až stoviek krajín, tak by to pomohlo Slovensku zmeniť obraz samého seba. Že nie sme len krajinou väčšinovej populácie, ale že tu už stáročia žijú aj najrozličnejšie menšiny, ktoré tvoria našu rozmanitú krajinu.

Elena Kriglerová Foto: Ivan Majerský, Pravda
Elena Kriglerová Elena Kriglerová

Elena Kriglerová (1980)

  • sociologička
  • Vyštudovala sociológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
  • V rokoch 2001 až 2005 pôsobila v Inštitúte pre verejné otázky ako výskumníčka v programe Národnostné menšiny.
  • V Centre pre výskum etnicity a kultúry pôsobí od januára 2006, od roku 2012 je jeho riaditeľkou.
  • Vo svojej práci sa špecializuje predovšetkým na oblasť vzdelávania detí patriacich k národnostným menšinám a detí cudzincov; zaoberá sa aj interetnickými vzťahmi, postojmi majority k menšinám a témou integrácie migrantov do spoločnosti.  
  • Je autorkou a spoluautorkou viacerých publikácií a výskumných správ, participuje na projekte FRANET, ktorého cieľom je mapovať situáciu v oblasti dodržiavania základných ľudských práv v členských štátoch EÚ.

Slovenské mestá konečne spoznali svojich cudzincov

Adriana Tupá prišla v mene mestského úradu pozdraviť banskobystrických Číňanov priamo do ich obchodu. „Zistila som, že to nebola dobrá cesta,“ priznáva dnes s úsmevom. Gabriel Dorič je okrem zástupcu prednostu Michaloviec aj prezidentom ženského hádzanárskeho tímu Iuventa, v ktorom pôsobia viaceré hráčky z blízkej Ukrajiny. „Ukrajincov som teda nemusel hľadať, veď s mnohými sa dobre poznám. Horšie to bolo s inými cudzincami,“ hovorí.

Projekt Združenia miest a obcí Slovenska na lepšiu integráciu cudzincov do slovenských miest, ktorý prebiehal od apríla 2014 do konca júna 2015, sa začal tým, že mestá objavovali svojich cudzincov. A to doslova.

V Banskej Bystrici najskôr dostali k dispozícii údaje od cudzineckej polície, podľa ktorých zistili, že u nich v meste žije viac ako 150 Ukrajincov, takmer 100 Rusov, 75 Srbov, 48 ľudí z Číny, 16 z USA, 12 Vietnamcov a ďalších 106 cudzincov zo 40 krajín! Zoznam síce mali, kontaktovať ich museli sami. Skúšali to cez občianske združenia, to však mali vytvorené len Rusi. A tak sa začalo pátranie, ktoré priviedlo pani Tupú aj do čínskeho obchodu. „Nemali záujem komunikovať, úradom neverili,“ vysvetľuje.

„Zo svojej športovej praxe viem, aké je náročné získať povolenie na pobyt cudzinca na Slovensku, takže sa im ani nečudujem, že sú nedôverčiví voči úradníkom,“ dodal Dorič, ktorý mal na východnom Slovensku podobnú skúsenosť s cudzincami z ázijských krajín.

Báli sa tábora

Ľady sa však vo väčšine prípadov podarilo roztopiť. Na multikulturálny deň, ktorý sa konal vo viacerých mestách zaradených do projektu (celkovo ich bolo sedem – Banská Bystrica, Dolný Kubín, Michalovce, Prievidza, Senec, Snina a Svidník), sa vybrali aspoň nejakí zástupcovia aj menej komunikatívnych komunít. V Bystrici Vietnamci priniesli svoje folklórne artefakty na výstavu, v Senci zase cudzinci piekli dezerty svojich krajín.

„Predtým sme sa touto témou nikdy nezaoberali, naozaj to bola pre nás novinka,“ pokračuje Tupá. Možno aj preto bol ročný projekt najmä zoznamovací. Samosprávy chceli na jednej strane cudzincom ukázať, že sú ochotné podať im pomocnú ruku a zapojiť ich do komunitných aktivít, na druhej strane chceli cudzincov predstaviť ostatným obyvateľom mesta.

„Nielen v našich mestských novinách, snažili sme sa články o našich cudzincoch dostať aj do iných médií,“ pokračuje Dorič.

V Senci mal projekt aj konkrétny výstup, keď traja cudzinci, jeden z Blízkeho východu, ďalší z Juhovýchodnej Ázie a tretí z rovníkovej Afriky, využili ponuku mesta na bezplatný jazykový kurz. "Našli sme im jedného dobrovoľníka, ktorý ich učí po slovensky,” dodala Jana Matulová z mestského úradu.

Slováci poznajú cudzincov často len cez ich... Foto: Bistro Panda
bistro Panda, fastfood, čínska reštaurácia Slováci poznajú cudzincov často len cez ich reštaurácie.

Mesto na brehu Slnečných jazier však na cudzincov na konci programu vrhlo aj tieň. V rámci hystérie, ktorá sa spustila okolo témy utečencov, sa miestne zastupiteľstvo postavilo proti prijatiu dokumentu o integrácii utečencov v meste.

„Nedali si vysvetliť, že dokument hovorí o cudzincoch, ktorí u nás už žijú. Niektorí mali dokonca pocit, že je to príprava na vybudovanie utečeneckého tábora v Senci,“ dodala Matulová.

Máme ich radi, ale…

Rozporuplný pohľad na cudzincov mali aj Banskobystričania. V rámci projektu totiž mesto spravilo prieskum o postoji obyvateľov Banskej Bystrice k cudzincom. Podľa neho sa s výrokom „Banská Bystrica je mestom Slovákov a tak by to malo ostať“ stotožňuje až 61 percent obyvateľov mesta.

Zaujímavé je, že v rovnakom prieskume až 68 percent ľudí odpovedalo, že „je rád/a ak je medzi ľuďmi rôznych kultúr, cítim sa medzi nimi dobre“. Navyše: Rozhodne zlé skúsenosti s cudzincami nemal žiadny Banskobystričan, skôr zlé 3,9 percenta opýtaných, zatiaľ čo rozhodne dobré skúsenosti zaznamenalo 5,9 percenta ľudí v meste a skôr dobré až 37,6 percenta.

Podľa skúseností z projektu však Slováci o cudzincoch žijúcich v ich meste vedeli len pramálo. A to aj napriek tomu, že s nimi bok po boku žijú už aj niekoľko desaťročí. Podľa Doriča napríklad vietnamská komunita v Michalovciach žije nepretržite od 60. rokov minulého storočia!

Mnohí odborníci o migrantoch na Slovensku hovoria ako o neviditeľnej menšine. Okrem iných príčin je to aj preto, že ich je u nás na európske pomery relatívne málo. Kým napríklad na Cypre je cudzinec každý štvrtý obyvateľ ostrova a v susednom Rakúsku každý šiesty človek, u nás približne každý sedemdesiaty štvrtý (1,36 % z celkovej populácie).

„Človek však nikdy nevie, čo bude v budúcnosti. Nemusíme hovoriť ani o imigrantoch, ktorí prichádzajú cez Stredozemné more. Ktovie, čo bude ďalej s Ukrajinou. Je pozitívne, že si cudzincov viac všímame, že ľuďom vysvetľujeme, že môžu byť prínosom. Je to dobré pre obe strany,“ uzavrel Dorič.

(mč)

© Autorské práva vyhradené

112 debata chyba
Viac na túto tému: #cudzinci #utečenci #migranti