K celosvetovej iniciatíve 16 dní aktivizmu proti násiliu páchanému na ženách sa už niekoľko rokov pripája aj Slovensko. O téme sme sa preto rozprávali so Sylviou Královou z neziskovej organizácie Fenestra, ktorá sa na príprave iniciatívy u nás podieľa.
Kedy sa na Slovensku prvýkrát začalo s akciou 16 dní aktivizmu?
Bolo to v čase, keď ženské mimovládne organizácie prišli s prvou národnou kampaňou proti násiliu páchanému na ženách, Piata žena, teda okolo roku 2000. K 16 dňom aktivizmu proti násiliu páchanému na ženách sme sa intenzívnejšie opäť vrátili a začali aktívne zapájať širokú aj odbornú verejnosť opäť v roku 2010.
Aj vaša organizácia začala pôsobiť v oblasti ochrany práv žien a poskytovania pomoci a podpory ženám zažívajúcim násilie zo strany partnerov na prelome tisícročí. Začnime tým, čo sa za tých pätnásť rokov zlepšilo.
Zrejme najpozitívnejšou zmenou je, že sa ženským mimovládnym organizáciám podarilo dosiahnuť to, že násilie páchané na ženách už nie je vnímané ako súkromný problém jednotlivých žien, ale ako vážny celospoločenský problém. Samotným ženám to umožnilo začať hovoriť o skúsenosti s násilím a nájsť bezpečný priestor na jej zdieľanie v špecifických poradenských centrách bez toho, aby boli z násilia obviňované alebo bola ich skúsenosť zľahčovaná a popieraná. Pozitívne je aj to, že sa postupne začína meniť povedomie a postoje verejnosti k násiliu páchanému na ženách. Zmena postojov je však vždy pomalý proces.
Mení sa všeobecne pohľad na násilie na ženách u nás?
Myslím si, že povedomie ľudí o téme násilia páchaného na ženách sa zvyšuje a je stále viac ľudí, ktorí si myslia, že je to neprípustné a nemá v spoločnosti miesto. Vidíme to aj počas kampane 16 dní aktivizmu alebo keď k nám na krízovú linku zavolá niekto z rodiny alebo blízkeho okolia žien, ktoré sú v ohrození. Čo však chýba, sú dostupné a relevantné informácie pre širokú verejnosť vrátane mladých ľudí o príčinách násilia páchaného na ženách a plošné vzdelávanie v tejto oblasti. Mnoho ľudí si stále myslí, že jeho príčinou je napríklad alkohol alebo že násilní muži „len“ nedokážu ovládať svoj hnev. V spoločnosti ešte stále prevláda veľa mýtov.
Má Slovensko nejaké špecifické problémy v tejto oblasti, iné ako v ostatných európskych štátoch? Prípadne nielen Slovensko, ale celý náš región?
V postkomunistických krajinách chýba história sociálnych hnutí za ľudské práva vrátane ženského hnutia, ako ju poznáme z dejín západoeurópskych krajín alebo zo Spojených štátov v období 60. a 70. rokov. Nemáme dlhú tradíciu občianskeho aktivizmu a občianskej spoločnosti, a preto je ťažšie dosiahnuť to, že ľudia budú cítiť potrebu masovo sa postaviť za ľudské práva žien aj iných ľudí. Vnímať ich ako kľúčovú hodnotu a princíp fungovania demokratickej spoločnosti a nie ako niečo, čo až tak neriešime, lebo máme „vážnejšie“ problémy. Bez hlbokého rešpektu k ľudskej dôstojnosti a právam všetkých ľudí nemožno rozvíjať zdravú a dobrú krajinu.
V jednom z vašich materiálov radíte novinárom, aby sa nepýtali, prečo žena z násilného vzťahu neodišla alebo neodíde, ale čo konkrétne pre jej bezpečie a ochranu urobili zodpovední. Je teda najpálčivejšia otázka u nás v tejto oblasti nedostatočná ochrana zo stranu štátu?
Rozhodne je to jeden z najvážnejších problémov. Ženy, ktoré zažívajú násilie zo strany manžela alebo partnera, majú dosiaľ v mnohých okresoch Slovenska málo alebo vôbec žiadne možnosti dostať špecifickú pomoc a podporu, pretože je stále nedostatok špecifických miest pomoci. Na druhej strane, mnoho žien je stále nútených odísť z domu aj so svojimi deťmi, pretože im zodpovedné inštitúcie nezaistia bezpečie. Veľa žien opisuje nedôveru v inštitúcie, pretože sú nimi obviňované z násilia namiesto toho, aby bola vyvodená zodpovednosť voči ich násilným manželom a partnerom. Často opisujú zľahčovanie násilia a pýtajú sa nás, či až keď budú zaliate krvou, niekto to začne brať vážne. Sú ženy, ktoré majú aj opačnú skúsenosť, ale je ich podstatne menej a závisí to ešte stále dosť od toho, či v danej inštitúcii naďabia na niekoho, kto k tejto tému dokáže pristupovať citlivejšie. A to je problém.
Akými konkrétnymi spôsobmi sa dá zmeniť napríklad prístup polície v tejto oblasti, ktorý je kritizovaný dlhodobo? Naposledy pri tragédii v Starej Turej, kde v novembri zomrela 43-ročná žena a aj jej manžel, od ktorého chcela odísť.
Existujú rôzne spôsoby. Vo viacerých krajinách sa osvedčil model špeciálnych zásahových jednotiek a útvarov vyšetrovania, v ktorých pracujú príslušníci a príslušníčky polície s hĺbkovými poznatkami o príčinách a dôsledkoch násilia páchaného na ženách. S poznatkami o dynamike násilných vzťahov a veľmi kvalitnými zručnosťami v oblasti identifikácie rizík a plánovania bezpečia žien – v čase, keď sa situáciu násilia rozhodnú riešiť napríklad trestným oznámením na polícii. Špecializácia útvarov alebo tímov by mohla byť jedným z riešení nielen v prípade polície, ale aj iných kľúčových inštitúcií, ako sú úseky sociálno-právnej ochrany detí alebo prokuratúra a súdy.
Vieme si načrtnúť modelovú situáciu pre ľudí, ktorí nič podobné nikdy nezažili? Manžel dlhodobo bije svoju ženu. Tá sa to rozhodne nahlásiť na polícii, no nemá možnosť od neho odísť. Čo bude nasledovať? Ako bude chránená?
To závisí od toho, ako polícia situáciu vyhodnotí na základe výpovede ženy a dôkazov, ak sa teda žena rozhodne podať trestné oznámenie. Polícia môže použiť vykázanie zo spoločného obydlia na 48 hodín, prípadne vziať násilného muža do väzby, ak sú na to naplnené zákonné podmienky. Rovnako sa však môže stať, že žena sa vráti domov. Potom hrozí, že keď sa jej násilný partner dozvie o podaní trestného oznámenia, vystupňuje násilné správanie a môže ženu vážne ohroziť.
Manželovi však príde uznesenie z polície, vedia o tom ženy?
Nie vždy, a v prípade, že to polícia žene nepovie, môže ju to veľmi vážne ohroziť. Ak tú informáciu má, môže sa rozhodnúť, čo urobí a čo môže zvýšiť jej bezpečie. Preto musí byť bezpečie absolútnou prioritou pri každom zásahu zvonku a je nevyhnutné, aby či už polícia, alebo iná inštitúcia dokázali identifikovať riziká, ktoré žene hrozia, a zároveň spoločne s ňou zvolili taký postup, ktorý umožní zníženie rizík a zvýšenie bezpečia. Ak napríklad niektorý príslušník polície, ktorý ide na zásah do domácnosti alebo prijme trestné oznámenie, nemá hĺbkové poznatky a zručnosti v tejto oblasti, je to problém a existuje riziko vážnej ujmy alebo až zabitia ženy násilným partnerom.
Od januára sa má predĺžiť doba možnosti vykázania násilnej osoby zo spoločného obydlia zo 48 hodín na 10 dní. Pomôže to v niečom?
Túto lehotu majú viaceré krajiny a pomôcť to môže v tom, že žena bude mať viac času na to, aby získala informácie o tom, aké má ďalšie možnosti pomoci a podpory a mala viac času na konkrétne kroky, pre ktoré sa rozhodne. Dobrou praxou je, ak na toto opatrenie okamžite nadväzuje ponuka ďalšej pomoci a podpory.
Akej konkrétne?
Napríklad ak sa žena môže slobodne rozhodovať o tom, či chce odísť na bezpečné miesto, podať žiadosť o vydanie predbežného opatrenia, mať k dispozícii bezplatnú a kvalitnú právnu pomoc a podobne s tým, že dostane všetky informácie a v centre pozornosti bude jej bezpečie. Ak na vykázanie zo spoločného obydlia nenadväzuje ďalšia špecifická a koordinovaná pomoc, bude toto opatrenie účinné oveľa menej, ako by mohlo byť. A, samozrejme, že jeho účinnosť bude veľmi závisieť aj od jeho reálneho využívania a fungovania v praxi.
A čo bude nasledovať ďalej, keď napríklad vyšetrovanie preukáže, že mala pravdu? Ako ju vie štát chrániť pred pomstou partnera?
Opäť ide o to, či žena žije v regióne alebo okrese, kde je dostatok špecifických poradenských centier a bezpečných ženských domov, či bude vyvodená náležitá zodpovednosť voči násilnému mužovi a prijaté také opatrenia, ktoré mu zabránia v tom, aby žene ublížil.
Údajne existuje tendencia skôr riešiť takéto prípady ako priestupky. Zľahčovať ich, aby sa nemuselo pristúpiť k ťažším trestom. Aké sú skúsenosti vašich klientok?
Ženy, ktoré kontaktujú naše poradenské centrum, pomerne často uvádzajú takúto skúsenosť. Myslím, že to nie je v poriadku a to isté nedávno povedal na pôde Národnej rady aj generálny prokurátor Jaromír Čižnár. To, že sa to deje, môže mať viacero dôvodov: neznalosť problematiky násilia páchaného na ženách, zľahčovanie násilia, výklad a aplikácia ustanovení Trestného zákona v policajnej praxi a iné. Dopad toho je taký, že násilní muži dostávajú odkaz, že sa môžu naďalej beztrestne správať násilne. Žena zase dostáva odkaz, že jej ľudská dôstojnosť, jej zdravie a jej život majú hodnotu pokuty vo výške pár desiatok eur. A to neprispieva k zastaveniu násilia páchaného na ženách ani k dôvere žien v inštitúcie.
V ktorej krajine funguje ochrana žien pred násilím zo strany partnera tak, že by nám mohla byť príkladom?
V rôznych krajinách existujú rôzne modely účinnej intervencie. Môžeme ich vidieť napríklad v Rakúsku, vo Veľkej Británii alebo v USA, ale aj v ďalších krajinách. Každý z nich má svoje výhody aj nevýhody. Zväčša ide o modely koordinovanej spolupráce medzi rôznymi inštitúciami a organizáciami, kde zásadnú rolu zohrávajú ženské mimovládne organizácie, ktoré sa špecificky venujú pomoci a podpore žien. Myslím si, že je veľmi dôležité slepo nepreberať nejaké modely, pretože nemusia v inom kontexte a krajine fungovať rovnako dobre. Lepšia cesta je vedieť o nich a mať ich ako inšpiráciu pre vyvíjanie takého systému ochrany, pomoci a podpory žien zažívajúcich násilie, ktorý bude vychádzať z podmienok v tejto krajine a bude funkčný a účinný.
Možno násilie páchané na ženách nepriamo spojiť aj so slabým zastúpením žien v dôležitých funkciách v spoločnosti?
Násilie páchané na ženách je definované ako násilie, ktoré ženy zažívajú preto, lebo sú ženy alebo ich postihuje nepomerne viac. Znamená to, že ide o rodovo podmienené násilie a na jeho pozadí je historicky nerovnomerné rozloženie moci medzi mužmi a ženami v spoločnosti. Nie je to tak dávno, keď sa ženy nemohli vzdelávať, nemali právo voliť alebo vlastniť majetok. Moc nad nimi a ich životmi mali v mnohých oblastiach muži – ich manželia alebo iní mužskí príbuzní. Hoci sa ženskému hnutiu a ženám podarilo mnohé veci zmeniť, nerovnosť moci pretrváva v spoločnosti naďalej. A prenáša sa aj do individuálnych vzťahov medzi mužmi a ženami. Násilie páchané na ženách môžeme odstraňovať len tak, že budeme odstraňovať aj jeho príčiny, čiže akúkoľvek mocenskú nerovnováhu medzi ženami a mužmi v súkromí aj vo verejnej sfére.
Sylvia Králová
Pracuje v ženskej mimovládnej organizácii Fenestra v Košiciach.
Problematike násilia páchaného na ženách sa začala venovať v roku 1998 počas štúdia na vysokej škole ako dobrovoľníčka.
V poradenskom centre Fenestra má na starosti telefonickú krízovú intervenciu smerom k ženám zažívajúcim násilie v intímnych vzťahoch.
Podieľa sa aj na kampaniach, vzdelávaní pre odbornú verejnosť a ostatných aktivitách organizácie.