Od vzniku fotky Blue Marble uplynulo 43 rokov. Ako sa Zem za ten čas zmenila?
Zmeny životného prostredia za ten čas sú dramatické a mali by znepokojovať každého z nás. Často hovoríme o globálnych zmenách, ale presnejší termín je zhoršovanie podmienok, pretože práve to vo väčšine prípadoch pozorujeme. Za náš krátkodobý blahobyt a pohodlie platíme neúprosnú daň v podobe dramatického a často nenávratného poškodzovania živej, ale aj neživej prírody. Navyše sa rýchlosť zmien zvyšuje exponenciálnym spôsobom, pretože rovnakým tempom narastá aj počet obyvateľov sveta a naša spoločná spotreba planetárnych zdrojov.
Kde sa to prejavuje najviac?
Asi v najhoršom stave sú oceány, ktoré prišli takmer o polovicu populácie morských rýb a mnohé koralové útesy sa nenávratne zmenšili. Prirodzenú rýchlosť vymierania biologických druhov sme zvýšili sto- až tisícnásobne, vyhubili sme mnohé veľké cicavce a takmer všetky nelietavé vtáky. Odlesnili sme milióny hektárov lesa, prehradili všetky najväčšie rieky, využívame takmer štyridsať percent primárnej produkcie rastlín. No už aj planéta v roku 1972 by bola pre pračloveka na nepoznanie.
Snaha o život v dostatku vytvára tlak na zdroje planéty. Ako s tým súvisí globálne otepľovanie?
Klimatická zmena je najvážnejším prejavom tragédie spoločnej pastviny. To, čo patrí všetkým, nepatrí vlastne nikomu. Využívame našu spoločnú atmosféru ako náš spoločný odpadkový kôš. A každý deň prisypeme do nej o čosi viac. Bohatí viac, chudobní menej. Klimatická zmena je takzvaná negatívna externalita, ktorú odmietame odrážať vo svojich finančných nákladoch. Jednoducho si nechceme odkrojiť zo svojho blahobytu. Klimatická zmena je nevyhnutným dôsledkom pokračujúceho ekonomického rastu, teda rastu spotreby a výroby. Ten v súčasnosti poháňajú fosílne zdroje. Tieto cenné energetické zdroje vznikali desiatky a stovky miliónov rokov. My ich spálime za niekoľko desaťročí.
Na jednej prednáške ste povedali, že Zem má svoje limity, ktoré keď ľudia prekročia, hrozia nezvratné zmeny v celom planetárnom systéme, ktoré nakoniec môžu ohroziť modernú civilizáciu. Ako ste to mysleli?
Vezmime si príklad Sýrie. Donedávna to bola krajina s rýchlym rastom populácie, so zásobami ropy a so schopnosťou uživiť svoju populáciu. Neboli bohatí, ale prežívali. Dnes je to krajina s vyčerpanou ropou, neschopnosťou dopestovať dostatok potravín a klesajúcimi zásobami vody. Jej obyvatelia narazili vo veľkej rýchlosti na limity svojho životného prostredia a nedokázali situáciu riešiť inak ako občianskou vojnou a následnou migráciou. Nejde pritom o zlyhanie plánovania. Sýrčania sa len vyskytli v zlom čase na zlom mieste. Dnes je krajina na nepoznanie – a trvalo to len niekoľko rokov. My sa správame podobne, len sme sa ešte natoľko nepriblížili limitom rastu.
Foto: SITA/AP, Shahria Sharmin
V Paríži práve prebieha veľký klimatický summit. Hovorí sa, že je to naša posledná šanca ako odvrátiť najhoršie dôsledky klimatickej zmeny. Vládni delegáti sršia optimizmom…
Takmer všetci ľudia sú od prírody optimisti. Máme to v genetickej výbave. Skutoční pesimisti nezanechávajú žiadnych potomkov. Nie je preto prekvapujúce, že mnohí účastníci a pozorovatelia, napriek dvadsiatim rokom neúspešných rokovaní, vidia možnosť zmysluplnej dohody. Alebo aspoň zásadnej zmeny oproti doterajšiemu vývoju. Sľubovať sa však dá čokoľvek, rozhoduje realita. A faktom je, že počet obyvateľov sveta narastá a spolu s ním aj náš výsledný tlak na rast spotreby. Osobne nedávam príliš vysokú šancu skutočnej, právne záväznej a trestne vymáhateľnej dohode, ak štáty porušia svoje, aj tak nedostatočné, záväzky o znižovaní emisií skleníkových plynov. Dohodu, ktorá by viedla v nasledujúcich piatich rokoch ku globálnemu poklesu emisií, by som považoval za obrovský úspech.
Ako v tejto súvislosti vnímate postoj najväčších producentov oxidu uhličitého, Číny a USA, ale napríklad aj Indie či Brazílie?
Nemyslím si, že majú naozaj úprimný záujem o znižovanie emisií skleníkových plynov. V Spojených štátoch sa vo veľkom rozbehla ťažba ropy neekologickou metódou hydraulického štiepenia a jej ťažba donedávna rástla najrýchlejšie v histórii. Podobne je to aj v prípade zemného plynu. Čína stále stavia uhoľné elektrárne a emisie tam rastú najrýchlejšie na svete, aj keď pomalšie ako v minulosti. Brazília nedokáže výrazne obmedziť ani nelegálne odlesňovanie. India preberá úlohu fabriky pre rozvinutý svet namiesto Číny a situácia so znečistením vzduchu je tam ešte horšia ako katastrofálna situácia v Číne. Navyše je pre Indov prioritné riešenie chudoby, ktoré zatiaľ prebieha aj za pomoci fosílnych zdrojov.
Je zaujímavé, že v Paríži sú aj predstavitelia niekoľkých stoviek najväčších miest. Z akého dôvodu je iniciatíva miest týkajúca sa zmierňovania a adaptácie na klimatickú zmenu silnejšia ako v prípade národných štátov?
Pretože mestá a ich obyvatelia budú prejavmi otepľovania trpieť najviac. Už dnes je vo veľkých metropolách pri bezveternom horúcom dni o 10 či dokonca o viac stupňov Celzia vyššia teplota ako v okolí. Pri vlne horúčav v Európe v roku 2003 zomierali najmä starší ľudia v prehriatych príbytkoch Paríža bez možnosti schladiť sa. Možnosti, ako sa adaptovať, existujú, ale znovu platí, že je to možné iba v prípade bohatších miest a štátov. Mnohé metropoly sú také preľudnené, že vysadiť čo len pár stromov je veľký problém. Aj keď v súčasnosti prevláda skôr trend migrácie ľudí do miest, je možné, že čoskoro budeme svedkami opačného javu.
Ako by mali vyzerať mestá, aby sa dokázali extrémnym letným horúčavám prispôsobiť?
Mestá by mali mať čo najviac vegetácie, priepustné povrchy a vodné plochy, obydlia s minimálnou spotrebou energie, centrá úplne uzatvorené pre osobnú automobilovú dopravu, hromadná doprava by mala byť plne elektrifikovaná a zásobená z obnoviteľných zdrojov. To by bol dobrý začiatok na ceste k udržateľnosti a úspešnej adaptácii miest a ľudí v nich.
Často sa spomína horný limit maximálneho oteplenia planéty o dva stupne Celzia (v porovnaní s predindustriálnou dobou – pozn. red.). Existuje vôbec ešte nejaká reálna šanca, že sa takémuto otepleniu vyhneme?
Teoretická šanca ešte existuje, reálna už nie. Ak by sme mali dodržať prísne spravodlivý a etický prístup s prihliadnutím na historické emisie, krajiny rozvinutého sveta by mali mať už nulové emisie zo získavania energie. Skutočne spravodlivé riešenie klimatickej zmeny už neexistuje. Je potrebné vyhlásiť zákaz hľadania nových fosílnych zdrojov, moratórium na ťažbu 80 percent uhlia, 50 percent ropy a 30 percent zemného plynu.
Ak pripustíme, že oteplenie o dva stupne Celzia prekročíme, čo to bude pre svet znamenať, ak sa oteplí v priebehu tohto storočia povedzme o tri, štyri či dokonca päť stupňov?
Svet, a teda ani ľudia, doteraz nemal skúsenosť ani so súčasnou rýchlosťou otepľovania. Je príliš rýchla pre úspešné prežitie mnohých biologických druhov. Dariť sa bude rôznym patogénom, vírusom, hubovým ochoreniam, hmyzu a celkovo organizmom s krátkym životom a vysokou schopnosťou prispôsobovania sa. Naopak, vzácne druhy vyhynú ešte o niečo skôr. Bude narušované stále väčšie množstvo zložitých väzieb v ekosystémoch. Tie sa stanú jednoduchšími, s menším počtom druhov, a teda aj menšou bohatosťou života. Na sever budú stále viac a rýchlejšie migrovať nielen rastliny a živočíchy, ale aj ľudia. To už začíname pozorovať dnes. Výrazne poklesne schopnosť planéty uživiť rastúci počet ľudí. Tieto negatívne trendy ďalej skomplikuje skutočnosť vyčerpávania energetických a ďalších zdrojov, ako nás pred viac ako štyridsiatimi rokmi varoval Rímsky klub.
Dá sa už dnes hovoriť o tom, že klimatická zmena vedie k masovej migrácii? Nepochybne. Súčasná vlna masovej migrácie z krajín Afriky a Blízkeho východu sa nám o pár rokov bude zdať ako prechádzka ružovou záhradou. Kombinácia sucha, vyčerpávania ropy a rastúcej populácie vyústila do občianskej vojny v Sýrii. Ľudia začínajú utekať aj z brazílskeho Sao Paula, kde je extrémne sucho. Náboženský extrémizmus je iba dôsledkom týchto javov a slúži na presadzovanie vlastných záujmov na úkor druhých. Na delenie ľudí na dobrých a zlých. Problém je však v nás všetkých.
Je vôbec možné sa na oteplenie o viac ako tri či štyri stupne adaptovať, bez toho, aby sme docielili nejakú efektívnu dohodu o zmierňovaní klimatickej zmeny redukciami ľudských emisií skleníkových plynov?
Úspešne adaptovať sa nepodarilo všetkým ani na oteplenie o jeden stupeň. Kto hovorí o úspešnej adaptácii na oteplenie o tri-štyri stupne Celzia v priebehu sto rokov, má silný zmysel pre čierny humor, alebo jednoducho nevie, o čom hovorí. Navyše najmenšiu možnosť adaptovať sa majú ľudia v chudobných regiónoch sveta, ktorí k problému klimatickej zmeny prispeli najmenej. Európa sa už teraz nevie vyrovnať s príchodom milióna utečencov a xenofóbia a rasizmus pomaly, či skôr rýchlo, dostávajú zelenú. Čo sa bude diať, keď sem budú čoskoro prúdiť ďalšie milióny?
A čo optimizmus technokratov, ktorí sa spoliehajú na to, že klimatickú zmenu zvládneme aj vďaka novým technológiám?
Technokrati zabúdajú, že všetky technológie majú vedľajšie účinky. Keď automobily nahradili kone, ľudia ich vítali ako čisté technológie. Mestá sa zbavili konského trusu a čistého vzduchu bolo dosť, aby sa znečistenie z áut bez povšimnutia rozptýlilo. O oxide uhličitom vtedy nikto ani netušil. Navyše riešením problémov vytvárame iné, stále zložitejšie problémy, ktorým rozumie stále menej a menej ľudí. Pri zložitejšom probléme potrebujete nielen viac zdrojov, ľudí a času na jeho vyriešenie, ale narastá aj čas potrebný na realizáciu tohto riešenia. Tu narážame na limity ľudskej inteligencie. Potom je tu ešte tretí faktor konečnosti planéty. Množstvo zdrojov pre naše aktivity je obmedzené a začíname ich vyčerpávať od prvého dňa existencie danej technológie. Preto hlavný problém z tohto pohľadu predstavuje narastanie svetovej populácie a rast spotreby jednotlivcov.
A čo geoinžinierstvo či technológie tzv. negatívnych emisií oxidu uhličitého, pri ktorých nejde o znižovanie objemu skleníkových plynov v atmosfére, ale o ich reálne odstránenie?
Nie je to cesta. V čase, keď sú ročné globálne emisie všetkých skleníkových plynov na úrovni 50 miliárd ton oxidu uhličitého, uvažovanie o geoinžinierstve a technológiách negatívnych emisií je nebezpečné. Dáva nám pocit falošného bezpečia, že klimatickú zmenu za nás vyrieši niekto iný v budúcnosti, pričom my môžeme pokračovať v rovnakom deštruktívnom správaní ako doteraz. O týchto veciach sa musíme baviť, ale v tom kontexte, že náš problém neriešia.
Nie sú to však len ľudia, ktorí sú už dnes klimatickou zmenou postihnutí. Vo veľkom ohrození je aj globálna biosféra a život ako taký. Sme na prahu ďalšieho globálneho vymierania?
Masové vymieranie druhov prišlo dávno pred príchodom klimatickej zmeny. Ako sme postupne osídľovali planétu, mizla pôvodná megafauna. Tie druhy, čo prežili do súčasnosti, sú už len zlomkom pôvodných populácií a mnohé sú na hranici prežitia. Oceány sú vylovené, pôvodné lesy takmer neexistujú a tie čo zostali, sú prázdnejšie. Preto dnes potrebujeme obhospodarované polia a lesy, rybie farmy či skleníky, ktoré nám za pomoci fosílnej energie zabezpečia prebytok, a pritom kvalita potravín rýchlo klesá. Odkedy ľudia začali žiť usadlým spôsobom života pred asi 10¤000 rokmi, a dokázali vytvárať prebytky potravy na úkor degradácie životného prostredia, prišli o skutočnú trvalú udržateľnosť. Klimatická zmena dlhodobú degradáciu životného prostredia iba urýchli. Odhady ekológov, koľko percent druhov v tomto storočí môže vyhynúť, sa líšia, ale väčšina z nich sa pohybuje v desiatkach percent. Než však k tomu dôjde, obrovské problémy budeme mať my sami.
Často počúvame argumenty, že vyššie teploty a vyššie koncentrácie oxidu uhličitého budú pre rastliny skôr prospešné. Vy ako rastlinný fyziológ sa zaoberáte meraním tokov uhlíka medzi rastlinami a atmosférou. Sú takéto argumenty namieste?
Mierny a postupný rast teploty a oxidu uhličitého spolu s dostatkom vlahy a živín v pôde je naozaj prospešný. Rýchle striedanie extrémnych prejavov počasia, šírenie škodcov a ich rastúca rezistencia voči pesticídom, klesajúca kvalita a erózia pôd však prevážia nad spomínanými pozitívnymi dôsledkami. Málo známa je aj skutočnosť, že rastúce množstvo CO2 zvyšuje chuť hmyzu do jedla a zároveň oslabuje obranné mechanizmy rastlín voči nemu. Z paleoklimatológie vieme, že počas teplejších období bolo rozšírené rozsiahlejšie poškodenie rastlín hmyzom. Postupné otepľovanie, povedzme 100-násobne pomalšie ako to súčasné, by mohlo byť pre celkovú úrodu či život na Zemi pozitívne.
Pápež František vo svojej nedávnej encyklike upozornil na to, že zmierniť klimatickú zmenu či uchrániť nielen najchudobnejších pred jej dôsledkami by malo byť morálnym a etickým imperatívom pre všetky vlády a ľudí. Prečo je klimatická zmena dnes už viac vnímaná ako morálny, a nie výlučne len ako vedecký problém?
Myslím si, že pápež situáciu popísal veľmi presne. Príčiny a dôsledky klimatickej zmeny majú veľmi silný etický a morálny rozmer. Pravdepodobne oveľa silnejší a závažnejší, ako si väčšina ľudí chce či dokonca dokáže uvedomiť. Naša schopnosť vnímať problematiku klimatickej zmeny vypovedá zároveň o našej schopnosti myslieť aj na druhých, nielen na seba. Pápež vidí skutočnosť, že najviac trpia negatívnymi prejavmi klimatickej zmeny práve ľudia, ktorí sa jednak na jej vzniku takmer nepodieľajú, ale navyše nemajú ani prostriedky, ako jej čeliť. Ak by sme sa mali správať ako skutoční kresťania a morálni ľudia, nemalo by nám byť utrpenie iných, na ktorom máme svoj podiel, ľahostajné. Veda svoj verdikt už vyjadrila a predostrela aj riešenie klimatickej zmeny – teda zníženie emisií skleníkových plynov na minimum. Technológie síce môžu pomôcť, ale rozhodujúce bude zmeniť správanie k sebe a k ostatným. Ak sa tak nestane, čaká nás budúcnosť rastúcich konfliktov, náboženských a rasových nepokojov, rastúcej sociálnej nerovnosti.
Ako by podľa vás mohla vyzerať udržateľná spoločnosť a spoločenský systém, ktorý by dokázal ekonomicky prosperovať aj bez toho, aby si pílil pod sebou konár, na ktorom sedí?
Je nevyhnutné, aby sa stabilizoval počet obyvateľov sveta. Najbohatšie vrstvy spoločnosti by sa mali vzdať značnej časti svojho majetku a príjmov v prospech najchudobnejších. Nehovoríme o rovnostárskej spoločnosti, ale o spoločnosti s udržateľnými a prirodzenými nerovnosťami. Je tiež nutné reformovať globálny finančný systém založený na frakčnom rezervnom bankovníctve, ktorý pre svoje fungovanie vyžaduje rast dlhu a spotreby. To všetko by však bol len začiatok. Musíme tiež výrazne znížiť svoju globálnu ekologickú stopu, keďže tá je už príliš vysoká. Jej stabilizácia ani zďaleka nestačí. Obávam sa však, že ktorýkoľvek z kľúčových krokov prospievajúcich k udržateľnosti by narazil na tvrdý odpor verejnosti.
Známa kanadská novinárka a spisovateľka Naomi Klein hovorí často v tejto súvislosti o akejsi forme environmentálneho socializmu. Je jej predstava utopická?
Myšlienka Naomi Klein je sympatická a dobre myslená, ale nemyslím si, že je realizovateľná v globálnom rozsahu. Už ste boli niekedy na masovom proteste, kde by ľudia demonštrovali za zníženie svojich platov, alebo poznáte politickú stranu, ktorá má za cieľ znižovanie HDP? Ja nie.
Musí sa teda stať katastrofa, aby sme konečne začali konať?
V prípade klimatickej zmeny nejde o akútne a bezprostredné riziko. Evolúcia a selekčný tlak nás prispôsobili reagovať na bezprostredné hrozby, s ktorými sa vieme reálne vysporiadať. Sme prispôsobení spájať si udalosti, ktoré jasne dokazujú príčinu a následok, v pomerne krátkom čase. Klimatická zmena pre nás bohužiaľ predstavuje takmer dokonalú hrozbu. Nemá tvár, nedesí nás, nie je okamžitá, nie je zrejmá a nemá jednoduché príčiny ani riešenia. Je pre nás oveľa jednoduchšie túto hrozbu zatláčať do podvedomia a dúfať, že to vyrieši niekto za nás. Alebo naše deti či vnuci. Kedysi som sa domnieval, že rastúci výskyt a rozsah prírodných katastrof zhoršený klimatickou zmenou prispejú k jej riešeniu. Už si však nemyslím ani to, pretože sa to deje – a globálne emisie stále rastú. A keď nerastú, súvisí to s ekonomickými problémami, nie so systémovými riešeniami. Možno by pomohlo, keby sa zrazu odlomila polovica ľadovcového príkrovu Grónska. Ale nie som si istý.
Niektorí odborníci si myslia, že by náš prístup k zdrojom planéty či klíme zmenilo to, keby všetky známe environmentálne škody, tzv. externality, boli zahrnuté do konečných cien tovarov, ktoré si dennodenne kupujeme. V tejto súvislosti sa v posledných rokoch asi najviac spomína tzv. uhlíková daň či tvrdšie environmentálne regulácie. Funguje to už niekde?
Určite by to pomohlo, ale zrejme ani to nie je postačujúce riešenie. Máme pozitívne príklady krajín, kde podobné opatrenia fungovali v zmysle zníženia uhlíkovej stopy. Napríklad vo Švédsku, krátkodobo v Austrálii, kým bola daň zrušená, alebo v niektorých provinciách Kanady.
Prežil by uhlíkovú daň súčasný spôsob fungovania spoločnosti?
To nie je isté. Ekonómovia či správa Medzivládneho panelu pre zmenu klímy tvrdia, že náklady spojené s riešením klimatickej zmeny sú nízke, a môžeme dokonca pokračovať v ekonomickom raste takmer ako doteraz. Nemyslím si, že tieto ekonomické modely či prognózy popisujú realitu. Prikláňam sa k alternatívnemu pohľadu, že riešenie klimatickej zmeny nie je zlučiteľné s pokračovaním ekonomického rastu, prinajmenšom nie takého, na aký sme zvyknutí. Istá je však jedna vec. Či už sa k riešeniu klimatickej zmeny a ďalších ekologických problémov postavíme čelom, alebo ich naďalej budeme ignorovať, podobne ako doteraz, budúcnosť nasledujúcich päťdesiat až sto rokov bude veľmi odlišná od minulosti za rovnaké obdobie.
Alexander Ač, (1980) ekológ
- Vyštudoval odbor environmentálna ekológia na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Doktorát v oblasti aplikácie diaľkového prieskumu v odbore fyziológia rastlín získal na Juhočeskej univerzite v Českých Budějoviciach.
- V súčasnosti pracuje v Centre výskumu globálnej zmeny AV ČR v Brne. Venuje sa popularizácii vedy a žurnalistike v oblasti príčin a dôsledkov klimatickej zmeny, energetickej bezpečnosti, vyčerpávania zdrojov a ďalších globálnych trendov.
- Preložil knihu Obnoviteľné zdroje energie – s chladnou hlavou od Davida J. C MacKaya. Žije striedavo v Brne a Bratislave.
Foto: Archív Alexandra Ača