Slovenský rezeň v dánskom podaní

Mnohí Slováci ešte aj dnes hľadajú životné šťastie v Amerike, krajine neobmedzených možností. Dán Peter Munk Laursen, syn stolára a zdravotnej sestry, ktorý vyštudoval chovateľstvo, ho našiel na Slovensku. Vedie spoločnosť Pigagro, ktorá profituje z inde stratového chovu ošípaných. Laursen nerobí z hospodárenia vedu, zato ju praktizuje na svojej farme. Je vášnivý chovateľ, vtipný spoločník a po trinástich rokoch života na slovenskom juhu dobrý znalec pomerov i mentality našincov. Všíma si veci, ktoré zahľadení do seba a svojich starostí neraz nevnímame či prehliadame.

20.12.2015 08:00
dansky farmar Foto: ,
Peter Munk Laursen.
debata (57)

Čím ste začali svoj pracovný deň?
Ako obvykle, pravidelnou prehliadkou farmy. Ak mám riadiť chov desiatok tisíc ošípaných, musím na vlastné oči vidieť, ako sa zvieratá v maštaliach cítia. Som farmár ako každý iný – spolieham sa na osobné poznanie, lebo prináša kvalifikované rozhodnutia.

Čo vás priviedlo na Slovensko?
Vari mi to bolo súdené. Prišla dobrá ponuka od priateľov. Nebyť jej, ktovie, ktorým smerom by sa uberal môj život.

Zrejme by ste boli jedným z mnohých dánskych farmárov.
Možno, ale všetko mohlo byť inak. Keď som prišiel na Slovensko, mal som 28 rokov. Nejaký čas predtým som pracoval ako čašník v Osle.

Naozaj? Ako môže čašník rozumieť chovu ošípaných?
Bola to epizóda, akú zažijú aj iní mladí muži, keď sa stavajú na vlastné nohy. Nebol som čašník profesionál, od detstva sa mi páčili zvieratá a láska k nim ma priviedla na poľnohospodársku školu, kde som získal dobré vzdelanie. Potom som sa zamiloval do krásnej nórskej dievčiny a oženil sa s ňou. Musel som sa o ňu postarať. V Osle sme žili jeden rok a pracoval som ako čašník. Nemal som vtedy vlastnú farmu, ale od 16 rokov som stále pracoval u rôznych farmárov. Bola to praktická životná a poľnohospodárska univerzita. Inak môj otec je stolár, mama zdravotná sestra.

Aj mnohí úspešní slovenskí farmári mali iné profesie. Robert Kovács bol stavebný inžinier, Zdenek Černay automechanik. Musí sa človek narodiť roľníkom, aby uspel na poli či v maštali?
Ak je práca vášňou, potom prináša potešenie. Neviem prečo, ale všetko, čo sa odohrávalo na farme, ma priťahovalo. Nemal som ani desať rokov a už som pomáhal u známych na farme. Zvieratá ma jednoducho bavili a bavia.

Keď ráno vstanete, musíte ísť do maštale, inak by ste sa necítili vo svoje koži?
Presne. V Pigagre pracuje 75 ľudí, ale hoci je Slovensko vo svojej podstate vidieckou krajinou, nie je ľahké nájsť mladých pracovníkov, ktorých by práca na farme bavila rovnako ako mňa. Aj preto sme rozbehli pilotný projekt s levickou poľnohospodárskou školou, aby sme objavili talentovaných študentov, ktorí naozaj chcú pracovať na poli a v maštali. Dôležité je, aby chovateľstvo či pestovateľstvo ľudí bavili. Potom sa ide s chuťou do práce. Študenti chodia k nám po dvojiciach na prax. Sú pri zvieratách aj na traktoroch. Venuje sa im vedúci farmy, veterinár, ktorí študentom všetko ukážu, vysvetlia a kontrolujú, ako pracujú.

zväčšiť Peter Munk Laursen začína deň na farme. Foto: Archív spoločnosti Pigagro
20 rozhovor3X 1 Peter Munk Laursen začína deň na farme.

Chápem to tak, že o súci poľnohospodársky dorast sa treba starať, tobôž keď na vidieku ľudia už takmer nič nechovajú a nepestujú.
Áno, život v slovenských dedinách sa mení doslova pred očami. Farmári musia udržiavať dobré vzťahy s obyvateľmi obcí, v katastri ktorých hospodária. V dedinách nebývajú ako kedysi sedliaci, ale ľudia, ktorí žijú takmer rovnako ako v meste. Tento rok sme navštívili pár obcí v okolí našich fariem a ukázali deťom prasiatka, ktoré chováme. Boli sme v Jesenskom a vo Svodíne. Uprostred dediny sme urobili ohrádky, v ktorých pobehovali ošípané. Deti si ich s nadšením obzerali, veď väčšina z nich videla živé prasiatka po prvý raz. Mobilnú minifarmu ocenili aj rodičia. Žijeme v inej dobe a musíme sa jej prispôsobiť, a to znamená nový dialóg medzi farmármi a ľuďmi, v blízkosti ktorých hospodárime.

Hovoríme o dialógu. Teraz však máte problém na farme vo Svodíne. Ľudia nechcú jej rozšírenie, pretože im prekáža zápach, ktorý sa z objektov šíri. Dokonca spísali protestnú petíciu. Neocitli ste sa v slepej uličke?
Máme dobrú spoluprácu s obcou Svodín. Naposledy sme v októbri spolu vysádzali stromy na našej farme a pred rokom sme vyčistili židovský cintorín na okraji obce. Neplánujeme rozšírenie farmy vo Svodíne.

Slovensko prekonalo zmeny, aké si v Dánsku nevedia predstaviť. Najprv násilnú kolektivizáciu vidieka, budovanie aj rozkvet družstiev, neskôr ich úpadok. Roľnícky stav sa rozpadol. Mladí nevidia v poľnohospodárstve svoju budúcnosť, preto od neho bočia. Ako je to v Dánsku?
Pravdupovediac, neviem, ako je farmárčenie teraz populárne v Dánsku. Keď som chodil do školy pred 20 rokmi, chovateľské či pestovateľské odbory študovalo veľa mladých. Školy pre farmárov poskytovali uznávané vzdelanie. Na Slovensku je podľa mňa stále dosť ľudí, ktorí by radi pracovali a podnikali v poľnohospodár­stve, ale potrebujú dostatok informácií a fungujúci vzdelávací systém. Naozaj poľnohospodárska univerzita v Nitre pripravuje veľa inžinierov. Všetka česť, ich teoretické vzdelanie je dobré, ale nemajú žiadnu prax. Keď k nám prídu, sú veľmi prekvapení, že nedostanú hneď nejakú kanceláriu. Vravím im: prasatá sú v maštali.

Ako vyzeralo vaše štúdium?
Z jednej tretiny ho tvorila teoretická výučba v škole a z dvoch tretín prax.

Študovali ste poľnohospodárstvo na strednej, alebo na vysokej škole?
Na strednej. V Dánsku má základná škola desať ročníkov a potom si deti môžu vybrať, či sa stanú farmármi, stolármi, alebo budú študovať niečo iné. Túžil som stať sa farmárom. Moje štúdium trvalo takmer päť rokov. Jeden a pol roka pripadlo na školu a zvyšok tvorila práca na poli a v maštali, za ktorú som ako študent dostával plat. Na farmách som robil všetko, čo bolo treba. Bola to dobrá príprava na profesionálne podnikanie. Neverím, že by dnes mladí nechceli pracovať v poľnohospodár­stve. Nič o ňom nevedia. Keď ich zamestnáme, musíme ich všetko naučiť.

Chýba im chovateľská gramotnosť?
Predovšetkým prax, veď ju nemajú kde získať, keď ani doma sa už nič nechová. Ba aj promovaní zootechnici z nitrianskej univerzity majú len pár týždňov praxe. Pri nástupe chcú dobrý plat, a keď sa ich opýtam, čo praktické vedia robiť, nastane ticho. Niektorí nevedia ani toľko, čo ľudia bez odborného vzdelania, ktorí robia na našej farme päť až desať rokov. V tom je pes zakopaný. Potrebujeme teóriu, lebo bez nej je ťažko v praxi. Ale ako použijete teóriu bez praxe?

Nepochybne záujem o prácu v poľnohospodárstve súvisí s tým, ako vníma farmárov spoločnosť. Nie je pohľad súčasníka na poľnohospodárov povrchný?
Odzrkadľuje ľudskú zrelosť. Každý mladík vie, že keď si chce nahovoriť najkrajšiu dievčinu, dostane košom, keď jej povie, že pracuje v maštali. Zato programátor je vo výhode. Byť farmárom nie je v očiach mnohých ľudí atraktívne, pretože život na modernej farme nepoznajú, ale stále môžeme o práci farmárov hovoriť pekne, podávať pravdivé informácie.

Ako? Mladým sa nechce čítať ani pozerať filmy o farmároch. Nie sú to práve ich vysnení hrdinovia.
Dôležité je otvoriť farmy. Lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť. U nás bolo veľa ľudí. Keď uvidia, ako chováme ošípané, zostanú nie že prekvapení, ale zaskočení. "Nečakali sme, že tu bude čisto a steny maštale budú vykachličkované,“ je ich obvyklá reakcia. Ba jedna úprimná dáma raz povedala: "Bože, vyzerá to lepšie ako v mojej kúpeľni!“

zväčšiť Už aj vidieckym deťom treba ukazovať prasiatka. Foto: Archív spoločnosti Pigagro
20 k rozhovoru 3X Už aj vidieckym deťom treba ukazovať prasiatka.

Mimochodom, keď ste sa usilovali nakloniť si dievča vašich snov, priznali ste, že túžite po vlastnej farme?
Moja láska vedela o mne všetko od začiatku. Mal som čisté šťastie. Vedel som, že najjednoduchšie je povedať pravdu už na začiatku nášho vzťahu. A vidíte, vyšlo nám to.

Dánov je toľko čo Slovákov, aj rozlohy oboch krajín sú podobné. V roku 1990 sa chovalo na Slovensku 2,4 milióna ošípaných, v Dánsku desaťkrát toľko. Odvtedy v Dánsku klesli stavy zvierat viac ako o jednu pätinu, ale na Slovensku o tri štvrtiny. Súhlasíte s názorom, že doma si zachraňujete životné prostredie presunom chovu ošípaných do nových členských krajín?
Počul som tento názor, ale dôvody, prečo sme v roku 2002 prišli, boli iné. Slovensko sme mali vďaka dánskym dodávateľom technológií do živočíšnej výroby dobre prečítané. Vedeli sme, že krajina mala vtedy – a vlastne aj dnes má – väčšiu spotrebu bravčového mäsa ako vyrábala, hoci možnosti na to mala. Za situácie, keď ste dorábali viac obilia ako mäsa, keď krmivá boli lacné, všetko nahrávalo efektívnej výrobe mäsa. Každý, kto sa pohybuje v našom biznise, vie, že je to priaznivý moment na investovanie. Nuž sme ho využili. V Dánsku je to naopak, produkuje veľa mäsa, ale menej obilia. To bol kľúčový dôvod, ktorý nás prilákal podnikať na Slovensku. Navyše sme nadviazali veľmi dobrú spoluprácu s istou slovenskou komerčnou bankou financujúcou podnikanie v poľnohospodár­stve.

Bankový expert na poľnohospodárstvo Jaroslav Matoušek, ktorý kedysi riadil obrovskú veľkovýkrmňu ošípaných, vždy kvituje vašu profesionalitu a zápal, s akým pracujete. Tvrdí, že o splatnosti úveru nikdy nepochyboval.
To nám zvýši rating… Keď sme v roku 2002 zakladali na Slovensku Pigagro, vkladali sme doň vlastné peniaze plus úverové zdroje z Dánska. Ale ani to nestačilo na rozbeh firmy. Na modernizáciu farmy sme si museli požičať od slovenskej komerčnej banky.

Slovenskí chovatelia ošípaných neveria tomu, čo hovoríte. Tvrdia, že ste prišli s plnou kešeňou peňazí a s ohromnou podporou dánskeho štátu.
Neviem, čo mám už povedať na túto obohranú pesničku. Vari len toľko: čerpali sme pomoc z fondu Európskej banky v Dánsku. Šlo o klasický úver s bežnými komerčnými úrokmi, minulý rok sme všetko vyplatili. Podotýkam, mali sme pôžičky a vlastné peniaze, žiadne nenávratné dánske dotácie. Súkromné zdroje a pôžička zo slovenskej banky tvorili väčší balík, kým pôžička z dánskej banky bola doplnkovým zdrojom financovania. Pigagro podniká na Slovensku trinásť rokov. Má samozrejme dánskych vlastníkov, ale je to slovenská firma, zamestnáva slovenských občanov, používa slovenské krmivá, produkuje mäso pre túto krajinu a napokon poctivo platíme dane do slovenského rozpočtu.

Keď ste sem prišli, aká bola úroveň slovenských chovov ošípaných? Kam ste sa posunuli vy a kam sa posunuli Slováci za ten čas?
Kľúčové v produkcii bravčového mäsa sú stavy prasníc, a najmä to, koľko prasiatok farmár odchová. V roku 2002 sa na Slovensku chovalo 150-tisíc prasníc, dnes už len 36-tisíc. My sme začali s populáciou 2 500 prasníc, dnes ich máme 4-tisíc. Na začiatku sme priemerne ročne od jednej prasnice odchovali 28 – 29 prasiatok, vlani to bolo takmer 31. Na porovnanie, slovenský priemer podľa údajov plemenárov je 24 prasiatok na jednu prasnicu. To znamená, že v porovnaní s ostatnými farmami odchováme od našich 4-tisíc prasníc o 30-tisíc prasiat viac. Keď ich vykŕmime, ide na bitúnok o 178 kamiónov jatočných ošípaných viac. V tom je naša ekonomika. Je to výsledok každodennej poctivej práce v maštali. Stále som v maštali, pravidelne. Inak by sa nám nedarilo. Na Slovensku však rastú dobrí chovatelia, ktorí sa nám vyrovnávajú.

Kto napríklad?
Z našich najbližších susedov napríklad Rastislav Slocík, mladý predseda družstva Agrospol v Boľkovciach, kde odchovajú od jednej prasnice okolo 30 prasiatok, čo je lepší európsky štandard.

V roku 2008 sa Slovenskom prehnala vlna moru ošípaných. Aby ste zabránili šíreniu nákazy, museli ste poraziť 25-tisíc zvierat. Ako ste prekonali túto chovateľskú aj ekonomickú drámu?
Bola to extrémna situácia, ale do roka sme sa z nej dostali. Pohli sme rozumom. V rovnakom čase, keď sme jednu časť stáda likvidovali, v zdravej časti podniku boli inseminované prasnice, ktoré neboli určené na ďalší chov. Bolo to nezvyklé, ale pragmatické rozhodnutie, ktoré pomohlo k rýchlemu oživeniu farmy. Keď sa skončila karanténa, plynulo sme mohli zásobovať trh.

Mor, už v samom slove to počuť, prináša nielen fyzickú skazu ošípaných, ale aj ekonomický úpadok farmárov. Bola farma poistená?
Áno, s chovom zvierat sú spojené rôzne riziká a rastú, čím viac ošípaných chováte. Poistenie je železnou poistkou na prekonanie katastrof, ktoré sa nedajú vylúčiť. Okrem toho v Európe aj na Slovensku platí, keď nemáte súkromné poistenie, štát vám nepomôže.

Ťažké situácie odkrývajú charaktery. Spoznali ste viac svojich zamestnancov a oni vás?
Považujem za veľké šťastie, že môžem pracovať a podnikať na Slovensku. V Pigagre máme výborných ľudí, bez nich by sme neboli tým, čím sme.

Cítite sa na Slovensku už ako doma?
Žijeme tu bezmála 13 rokov, moja prvá dcéra sa narodila v Banskej Štiavnici, neskôr mi pribudli dvojčatá. Väčšinu života rodina trávi na Slovensku, cítime sa tu ako v Európe, všetko je O. K. A pokiaľ ide o firmu, sme otvorenou spoločnosťou. Nemáme tajomstvá.

Čo znamená, že k vám môžu prísť iní farmári a pozrieť sa, ako chováte ošípané?
Hocikedy. Samozrejme, ako v každej prevádzke živočíšnej výroby platia karanténne pravidlá, ale sme otvorení. Mali sme veľmi veľa návštevníkov.

Sú slovenskí farmári ochotní učiť sa od lepších?
Spolupracovali sme s niekoľkými farmármi, s tými, čo chceli vidieť, ako chováme zvieratá my. Nie je však jednoduché urobiť to, čo spravil Rasťo Slocík.

Prečo?
Najdôležitejšie je vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Komunikácia je veľmi dôležitá. Individuálne ju zvládame. Dali sme ponuku aj zväzu chovateľov usporiadať seminár pre všetkých členov, ale zatiaľ bez ohlasu. Nemáme nejakú skrytú agendu. Čo povieme, to platí, dodržiavame zmluvy a platíme načas.

Ako docieliť, aby farmári neboli len rivalmi v malom slovenskom priestore, ale aby sme sa viac od seba učili a spolupracovali?
Možno sa treba pozrieť na všetko, čo súvisí s chovom ošípaných a výrobou bravčového mäsa inak ako doteraz. Na väčšine stretnutí so zväzom chovateľov, ktoré som absolvoval, som dával na prvé miesto neprestajné vzdelávanie, spoluprácu a výmenu skúseností. Ale zdá sa mi, že na Slovensku sú kľúčovou agendou ceny, za ktoré sa predávajú ošípané, a dotácie. Určite je to dôležitá téma, ale najprv treba zvládnuť efektívne chov na každej farme. Manažéri Pigagra si vymieňajú informácie s chovateľmi z celej Európy. Sám pracujem v skupine riaditeľov veľkých európskych spoločností, stretávame sa dvakrát ročne. Táto výmena skúseností obohacuje náš podnik.

Prečo to nefunguje na Slovensku?
Nič nie je stratené, iba hľadáme cestu k sebe. Keď sa nám tí, čo majú záujem, ozvú, nájdem si čas a zorganizujem seminár.

Dánski farmári podnikajúci na Slovensku nakupujú pôdu. To sa nepáči slovenským poľnohospodárom. Čo myslíte, mohli by si ju kúpiť v Dánsku?
Európa sa mení, hoci v rôznych častiach kontinentu rôznou rýchlosťou. Ale pôdu v Dánsku nakupujú aj cudzinci. Teraz napríklad niekoľko dánskych fariem kúpili cudzinci.

Čo bolo príčinou predaja fariem? Vek farmárov? Nesplatené dlhy?
Pravdepodobne sa podniky dostali na pokraj bankrotu.

Ako reagovali Dáni na to, že miestne farmy kúpili cudzinci?
Pomerne často počúvam dánsky rozhlas, ale veľa som na túto tému nepočul. Posudzovalo sa to pragmaticky, predaj fariem prispel k stabilizácii ceny pôdy. Banky, ktoré financovali problematické farmy, boli rady, že našli nejakých kupcov, ktorí prevezmú hospodárstva a pôdu zaťažené hypotékou a úvermi.

Na Slovensku vládne názor, že krajiny ako Rakúsko či Dánsko majú viacero predpisov, ktoré komplikujú nákup pôdy cudzincami. Je to pravda?
Neviem to detailne posúdiť. Nie som odborník na pozemkové právo, ale ak cudzinci kúpili dánske farmy, nebude to také komplikované.

Nakupujete pôdu na Slovensku?
Áno. Prirodzenou túžbou každého farmára je stabilizovať podnik vlastníctvom pôdy. Je to predsa základný výrobný prostriedok. Ak chováte zvieratá, potrebujete krmivá, polia, kde ich dopestujete. Hospodárime najlepšie, ako vieme, a súčasťou nášho podnikania je nákup pôdy, najmä keď taká možnosť je. Nie sú v tom emócie, je to obchod. Nikoho nenútime, aby nám pôdu predal. Nikdy sme neinzerovali, že chceme kúpiť pôdu, ľudia za nami chodia a sami ponúkajú pôdu na predaj, lebo ju chcú predať. Pýtajú sa v okolí, po čom sa pôda predáva, aby dostali najlepšiu cenu. Mimochodom, nedávno som predal kus lesa, ktorý som predtým kúpil, Slovákovi. V obchode sa nepozerá na národnosť.

Biznis je biznis. Ale hypoteticky vzaté, keby ste žili v Kanade, mali by ste už možno kanadské občianstvo. Uvažujete, že by ste raz získali slovenské občianstvo, a tým by vaši susedia vnímali vaše podnikanie možno trochu inak?
Prekvapili ste ma, neuvažoval som o tom, že by som bol slovenským občanom. Na druhej strane, moja dcéra sa narodila v Banskej Štiavnici. Podľa rodiska je vlastne Slovenka. S manželkou a deťmi sa cítime ako Európania. Ak tu aj kúpime pôdu, predsa ju nikam neodnesieme. Zem aj maštale zostávajú na Slovensku. Väčšina krajín má osoh z príchodu zahraničných investorov, Slovensko nie je výnimkou. Myslím si, že robíme svoj biznis aj na prospech Slovenska.

Viete si predstaviť, ako bude vyzerať o desať, dvadsať rokov európske a v jeho rámci slovenské poľnohospodárstvo?
Nie som prognostik. Slovenskí poľnohospodári vedia robiť svoju robotu dobre, ale napredovanie si vyžaduje ešte väčšiu otvorenosť mysle. Skutočne neviem, či sem príde viac cudzincov. Viem iba, že farmári špecialisti na ošípané majú namierené do Ruska aj Rumunska. Na Slovensku sa veľa hovorí o sebestačnosti aj vo výrobe bravčového mäsa. Teraz dostávali dotáciu farmári, ktorí sú zaregistrovaní v Plemenárskej knihe. Možno by som dal podporu radšej vzdelaniu chovateľov, aby sa mohli deliť o skúsenosti a informácie, treba lepšie využiť silné stránky každého chovateľa. Skôr či neskôr sa tento model uplatní, veď funguje v chovateľsky najvyspelejších krajinách.

Bude sa medzinárodný kapitál prelievať do poľnohospodárstva ako v automobilovom priemysle?
Kapitál ide tam, kde sú príležitosti. Na Slovensko sme prišli, lebo ich ponúklo. V jednom som si istý: budúcnosť budú mať farmári, čo robia svoju vec správne, teda rozumejú pôde, zvieratám, dodržiavajú pravidlá, platia dane, mzdy zamestnancom, správajú sa k nim dobre. Takéto firmy – farmy budú úspešné. Čas ukáže, či to bude nejaký mix medzi krajinami navzájom. Páči sa mi zjednotená Európa a myšlienka spolupráce, voľného pohybu aj obchodu. Naša firma je produktom a obrazom takto fungujúcej Európy.

Všetci farmári sa posledné dva roky sťažujú na odbytovú krízu v dôsledku vzájomných európsko-ruských embárg. Cítite sa v dôsledku obchodnej vojny ako slamka vo vetre?
Ruské embargo nebude večne. Už budúci rok bude zrejme iný. Embargo však pripomína, že v podnikaní treba rátať aj s čiernymi scenármi. Trávime veľa času zvažovaním faktorov, ktoré ovplyvňujú trh priamo, ale oveľa zaujímavejšie je zaoberať sa vecami, ktoré môžeme ovplyvniť.

A čo môže ovplyvniť farmár?
Najmä to, čo robí na svojej farme, môže lepšie spolupracovať s kolegami. Môžeme sa sťažovať na ceny, že vývoj v Európe nie je dobrý, ale predovšetkým musíme dobre robiť svoju vlastnú prácu a viac spolupracovať. Potom budeme silnejší.

Zmenilo vás Slovensko?
Uvedomil som si rozmanitosť života vo všetkých podobách. Odkedy žijem na Slovensku, jem viac klobásy a degustujem výbornú slivovicu. Tento gastronomický zážitok by som v Dánsku nemal. Páči sa mi, ako sa Slováci a Maďari vedia zabávať, oddychovať, venovať sa rodine. Obdivujem spôsob, ako sa mladí starajú o starých – to je vynikajúce. Vždy ma prekvapí vaša pohostinnosť. Keď ideme na návštevu, ľudia nás pohostia a ešte dostaneme drobnú výslužku. Je to milé, pretože je to srdečné, úprimné, čo sa inde už veľmi nenosí. Slovensko mňa i moju rodinu ľudsky obohatilo. Snažím sa to ľuďom vracať tým, že dobre robím svoj biznis.

Peter Munk Laursen (1973)

Foto: Robert Hüttner, Pravda
dansky farmar
  • Narodil sa v rodine stolára a zdravotnej sestry v starom dánskom prístavnom meste Rønne na ostrove Bornholm.
  • Poľnohospodárske vzdelanie získal na Vejlby Landbrugsskole v druhom najväčšom dánskom meste v Aarhuse.
  • Laursenovo životné krédo znie: S poctivosťou najďalej zájdeš.
  • Dovolenky s manželkou a tromi deťmi trávi na Slovensku. Letné v Štúrove, zimné lyžovačky v Tatrách.

© Autorské práva vyhradené

57 debata chyba
Viac na túto tému: #poľnohospodárstvo #farma #vidiek #chov ošípaných