Spravodlivejšie prerozdelenie bohatstva v nedohľadne

O stretnutiach v Davose sa vtipkuje, že sa tam schádzajú najbohatší ľudia, aby pohovorili o nerovnosti v príjmoch a majetkoch. Tí sa však sotva podelia o svoje bohatstvo s ostatnými. Alebo áno?

V porovnaní s davoskými stretnutiami v rokoch 2013 až 2015, kedy bola polarizácia bohatstva – a hlavne čo nás to bude stáť – frekventovanou témou, teraz v januári už tak výrazne nezaznievala. Hlavná pozornosť sa sústredila na tzv. štvrtú priemyselnú revolúciu a jej dôsledky. Čo robiť, aby nástup nových technológií nevyvolal obrovskú nezamestnanosť a neviedol k ďalšiemu rastu nerovností? A čo sa týka druhej časti vašej otázky: v Davose sa nestretávajú tí, ktorí by mohli rozhodnúť o zmiernení nerovnosti vo svete.

Akože nie? Bývajú tam predsa aj štátnici, špičkoví politici, topmanažéri nadnárodných spoločností…

Politik alebo topmanažér nie je spravidla vlastník-miliardár či rozhodujúci akcionár, ani hlavný ideový „vodca“. Napokon, na prehlbujúcu sa nerovnosť v príjmoch a majetku medzi štátmi i vnútri jednotlivých krajín sa upozorňuje už dlho, a nielen v Davose. A zmenilo sa niečo? Stačí si pozrieť práce nobelistu za ekonómiu profesora Josepha Stiglitza – upozorňoval na to už prinajmenšom pred pätnástimi rokmi. Ale aj ďalší odborníci spájajú prehlbovanie polarizácie a rast nerovností s procesom globalizácie a dnes už i s integračnými procesmi, z ktorých profitujú nadnárodné spoločnosti, a menej alebo vôbec nie radoví občania. A štáty? Tie vo svojich funkciách a plnení úloh sústavne slabnú. Cieľom mnohých projektov Svetovej banky bolo zmenšenie nerovností a chudoby napríklad v rozvojových krajinách Afriky, Ázie či Latinskej Ameriky. Uskutočňovali sa niekoľko desiatok rokov. A výsledok? Veľmi zlý. Potvrdili to prieskumy samotnej Svetovej banky. Rast nerovností a prehlbovanie polarizácie možno pozorovať v posledných desaťročiach nielen medzi skupinami krajín, ale i vnútri vyspelých ekonomík. Naposledy sa to výrazne prejavilo počas finančnej a hospodárskej krízy, ktorá prepukla v roku 2008.

V čom spočíva takpovediac ekonomická nevýhodnosť takejto polarizácie bohatstva?

Z makroekonomického pohľadu rast nerovností neprospieva spotrebe. Bohatí majú nižší sklon k spotrebe a ich príjmy rastú najviac, preto spotreba stagnuje, čo trápi aj nadnárodné spoločnosti a niečo by s tým chceli robiť. Ale polarizácia bohatstva neprospieva ani politike, ani vládnutiu. Ak je spoločnosť polarizovaná, ťažšie sa v nej presadzujú reformy. Ak je zjavné, že z rozvoja ekonomiky profituje výlučne špička spoločnosti, občania sú ochotní počúvať viac hlasy populistov a extrémistov. Spoločnosť sa začína radikalizovať. Významným negatívnym aspektom rastu nerovnosti je aj to, že sa čoraz menej investuje do vzdelania. Ale takto sa stredná trieda, ktorá má byť stabilizátorom ekonomiky i spoločnosti, budovať nedá.

Napriek tomu možno predpokladať, že už aj tak veľké príjmové rozdiely medzi štátmi i vnútri štátov sa budú naďalej zväčšovať?

Áno, existuje potenciálne riziko pokračovania rastu nerovností a prehlbovania polarizácie vo svete. Spočíva v zásadne sa meniacej potrebe práce – nielen jej štruktúry, ale aj celkového množstva práce. Nie náhodou sa teraz v Davose toľko hovorilo o štvrtej priemyselnej revolúcii s jej robotizáciou a ďalšou automatizáciou výroby. Tým pádom sa ďalej zvýši počet chudobných pracujúcich a chudobných starobných dôchodcov. Tých bude v európskom priestore pribúdať i v dôsledku demografického vývoja. Zároveň sa ďalej oslabí medzigeneračná solidarita. Napnuté penzijné i zdravotné systémy môžu byť príčinou vzniku otvorených konfliktov. Už dnes sú sociálne štruktúry v Európe „krehké“ a nachádzajú sa pod tlakom sociálno-ekonomických nerovností. Slabší ekonomický rast a technologické zmeny môžu túto nezamestnanosť v budúcom období udržiavať na vysokej úrovni aj v ekonomicky silnejších krajinách. To môže narušiť stabilitu spoločnosti, čo zase spätne bude pôsobiť na prehlbovanie polarizácie, na ďalší rast nezamestnanosti a na obmedzovanie tvorby bohatstva. Ide o navzájom podmienené vplyvy, ktoré vytvárajú do budúcnosti ďalšiu škálu potenciálnych ri­zík.

Nakoľko sa to všetko vzťahuje už aj na Slovensko? Čo možno povedať o príjmovej polarizácii u nás?

Venujem sa jej spolu s kolegami v pripravovanej knihe, ktorej rukopis práve posudzujú recenzenti. Práca obsahuje genézu problému, vývoj od rovnostárstva pred rokom 1989 cez transformačný proces, krízové obdobie až po súčasnosť. A pokiaľ ide o súčasnosť, narábame v knihe s údajmi už nielen z výberových výskumov Štatistického úradu SR, ktoré sledujú len istý vybraný počet domácností. Ak totiž chcete mať detailne poznatky o tom, ako žijú naši ľudia nielen na úrovni celého Slovenska, ale aj v konkrétnom regióne či dokonca v okrese, dá sa to zistiť iba na základe údajov zo Sociálnej poisťovne. Tak sme sa dostali až k mesačným príjmom jednotlivcov, ide o administratívne údaje vyše 3,7 milióna ľudí, pričom spätne od roku 2005 do roku 2015. Vďaka tomu môžeme porovnať, akými zmenami v príjmoch prechádzali obyvatelia jednotlivých regiónov do krízy v roku 2008 a potom v ďalšom období.

Viete na základe týchto dát povedať, či sa príjmové nožnice na Slovensku roztvárajú a nakoľko?

Roztvárajú sa, ale dosť nevýrazne a len pozvoľna. Nedá sa to ani porovnať so situáciou v krajinách západnej Európy. Veď ešte relatívne nedávno, pred štvrťstoročím, sme na Slovensku nemali takmer nijakú príjmovú nerovnosť. Príjmy sa odvtedy výraznejšie diferencovali len v Bratislave. Ak ideme dovnútra regiónov, tak čím ďalej zo západu Slovenska na východ, tým väčšie nerovnosti v príjmoch pozorovať medzi okresmi toho-ktorého kraja. Napokon, aj medzi jednotlivými okresmi Bratislavy už existuje príjmová nerovnosť. Tam, kde sídlia „dcéry“ a „vnučky“ nadnárodných spoločností, je väčšia.

Ale nemožno hovoriť – aspoň zatiaľ – o priepastných rozdieloch?

Samozrejme, nie je tu ešte polarizácia, akú poznajú ľudia v západnej Európe, tobôž v Spojených štátoch. Ale zoberte si, že s príjmom do 500 eur mesačne musí vystačiť približne 58 percent obyvateľov Slovenska. A tých, čo majú príjem nad 2 000 eur, je cca 1,2 percenta.

Slovensko sa s priemernými mzdami vlečie kdesi na chvoste EÚ. Čo s tým?

Mzdy sú u nás nielen nízke, ony navyše už dlhšie stagnujú. Dobré je však v tejto súvislosti si okrem priemernej mzdy všímať i mediány. Medián hovorí o tom, koľko ľudí zarába viac alebo menej ako priemernú mzdu. Z nášho výskumu vyplýva, že súčasní pracujúci do veku 50 rokov majú takú úroveň miezd, že budú mať s veľkou pravdepodobnosťou nižšie starobné dôchodky, ako sú dôchodky dnešných penzistov.

Môže sa Slovensko, tak výrazne zapojené do globalizačných a integračných procesov, vyhnúť onej polarizácii západného typu v dohľadnej budúcnosti?

To nezávisí len od vonkajších faktorov. Polarizáciu príjmov môže u nás prehĺbiť aj starnutie obyvateľstva Ak sa to nezačne čo najskôr riešiť, bude tu veľký problém. Spoliehanie sa na nejakú veľkú medzigeneračnú solidaritu, teda, že sa deti postarajú o rodičov v starobe, je veľká ilúzia. A ako sa bude žiť budúcim dôchodcom pri dnešných priemerných mzdách, sme si už povedali. Ďalším vážnym otvoreným problémom sú dlhodobo nezamestnaní.

Čiže osoby nezamestnané dlhšie ako 24 mesiacov?

Áno, my však sledujeme aj tých, ktorí nemajú prácu viac ako štyri roky, a to najmä na regionálnej úrovni. Málokto si všíma, že u nás je tento jav, jeho miera i skladba, iný ako napríklad v Česku, hoci sme dlho spoločne existovali.

Lebo máme vyššie zastúpenie rómskeho obyvateľstva?

To je iba jeden z faktorov. Vo viacerých regiónoch majú existenčné problémy nielen Rómovia, ale aj Nerómovia. Na Slovensku sa totiž počas transformačného procesu likvidovali celé odbory hospodárskej činnosti – kožiarsky, odevný a textilný, sklársky priemysel a strojárstvo na rôznych úrovniach. Útlm baníctva sa viac-menej očakával, ale kto vtedy predpokladal, že príde k takej významnej redukcii priemyslu a vytvoreniu určitého typu monoštruktúry slovenskej ekonomiky? Lebo takmer všetko je dnes naviazané na automobilový priemysel. A čo tí ľudia, ktorí odišli zo zrušených odvetví? Vari sa všetci rekvalifikovali? Mnohí rozšírili rady dlhodobo nezamestnaných. Zoberte si, že v susednom Česku mali predvlani len 2,7 percenta dlhodobo nezamestnaných, kým na Slovensku to bolo 9,3 percenta – takmer štyrikrát viac. A takto sa položil základ pre vznik polarizácie.

Príjmy týchto ľudí sú zrejme výrazne nižšie ako dosahovaný priemer. Dospeli ste však vlastným zisťovaním k iným údajom, ako sú čísla poskytované Štatistickým úradom SR alebo aj Eurostatom o počtoch domácností alebo osôb na hranici rizika chudoby alebo za hranicou chudoby?

Na celoštátnej úrovni sa viac-menej zhodujeme, na úrovni krajov a okresov sme však zistili odlišné dáta. Zrejme „sondy“ EU SILC, prostredníctvom ktorých Brusel zisťuje príjmy a životné podmienky v členských štátoch únie, sa až tam dole nedostanú. No je to aj v rozdielnej metodike zisťovaní.

Čo znamená v tomto prípade „odlišné“?

Nám vyšli horšie údaje. V pripravovanej monografii o súvislostiach príjmovej polarizácie na Slovensku uvádzame konkrétne čísla aj o tom, koľko ľudí v produktívnom veku pracuje dnes a bude pracovať v dohľadnej budúcnosti na starobných dôchodcov v jednotlivých okresoch.

Aké sú reálne možnosti riešenia príjmovej polarizácie v globálnej ekonomike? Progresívne zdanenie príjmov a, prípadne, aj úspor boháčov? Účinnejší boj s korupciou? Stop daňovým únikom?

Isté je, že treba zmeniť systém prerozdeľovania vytvoreného bohatstva, otázne je ako. Progresívnemu zdaneniu sa budú bohatí vzpierať a, obávam sa, že nebude ani politická vôľa niečo meniť. Veď príkladov v rámci EÚ je viacero. Rozmanité ťaženia proti korupcii sme zažili aj na Slovensku, a čo vlastne priniesli? Zamedzenie daňových únikov takisto patrí do agendy mnohých slovenských politických strán a všetkých vlád. Dobre, niečo sa dosiahlo, ale koľko zdrojov zvýšenia daňových príjmov štátu, ukrytých v rôznych "rajoch“, zostáva naďalej nedotknutých? Ekonómovia už dávno navrhli politikom riešenia. Opäť však chýbala politická vôľa.

V USA platila prakticky až do 70. rokov minulého storočia spoločenská zmluva, na základe ktorej sa pri určitom raste príjmov vlastníkov firiem a bánk zvyšovali aj príjmy zamestnancov. Nedá sa vrátiť k takejto praxi?

Podobná prax existovala vtedy aj v iných štátoch, napríklad v západnom Nemecku. A čo sa týka návratu k nej: najskôr by museli súhlasiť zamestnávatelia a vlastníci firiem, ktoré sú často "dcérami“ alebo "vnučkami“ nadnárodných spoločnosti. Ich vlastníci sú cez komplikované portfóliá činností prakticky neviditeľní, čo je prvý problém. Vyzvať na diskusiu by ich mali odbory. Ale v ako stave sú dnes odbory a aká je ich sila ? Zdalo by sa, že štát a odbory by mali ťahať za spoločný koniec lana, ale je to tak vždy? Nemali by na ňom len spoločne visieť… Preto dnes nefungujú ani iné spoločenské zmluvy v prospech zamestnanca či občana.

Foto: Pravda, Ľuboš Pilc

Iveta Pauhofová Iveta Pauhofová.

Prezident davoského fóra Klaus Schwab pred piatimi rokmi vyhlásil, že kapitalizmus končí a zožal za to dokonca potlesk. Teraz už len vyzýval na dialóg o nazretých problémoch. Aký kapitalizmus to vlastne žijeme? Ak ešte nekončí, tak sa vari transformuje? A vieme už na čo?

„Kapitalizmus končí“ je taký zvláštny výraz. Čosi na spôsob toho, keď Francis Fukuyama ohlásil „koniec dejín“. Žijeme v demokratickom kapitalizme, tak mu aspoň hovoríme. Ten dnes zápasí vo svetovom ringu so štátnym kapitalizmom (Čína, Rusko, niektoré krajiny Latinskej Ameriky). Podoba budúceho –izmu sa ukáže možno po súťaži a možno až v procese spolupráce oboch týchto kapitalizmov. Asi to bude nejaký ďalší hybrid, zrejme taký, aký potrebujú globálne elity, aby mohli pokračovať vo vládnutí. Existujú aj iné optimistickejšie scenáre – dejiny učia, že ľudstvo napokon vždy našlo riešenie – otázna je však cena obetí.

Vo svojich publikáciách píšete o „kontrolovanej spoločnosti“. Jej vznik je dôsledkom narastajúcich protirečení súčasného kapitalizmu? A nejde vlastne o nejakú sofistikovanú obdobu policajného štátu?

To by sme celý problém dosť zúžili a zjednodušili. Nejde len o kapitalizmus a jeho protirečenia, celá globálna spoločnosť sa v súčasnej etape vývoja snaží prostredníctvom pokročilých informačných technológií a ďalších vymožeností modernej vedy držať pod kontrolou spoločenské procesy, tlmiť alebo potláčať vznikajúce konflikty. Má to však aj pozitívnu užitočnú stránku pre radového človeka, napríklad v podobe sociálnych sietí, ktoré spájajú ľudí a uľahčujú komunikáciu alebo v podobe takzvaných cloudových systémov, ktoré umožňujú sústredenie a spracovanie obrovských súborov dát na kontrolu kriminality, zdravia a pod. Iste, ako každý pokrok vedy a techniky, aj tento môžu sprevádzať negatívne javy. V prvom rade je tu nebezpečenstvo zneužitia informácií, o čom sa dnes toľko diskutuje. Je nevyhnutné, aby na prvom mieste bola bezpečnosť ľudí, no nie iba tých vyvolených.

O kontrolovanej spoločnosti sa v Davose nehovorilo, zato o migračnej kríze áno a so značnými obavami. Holandský premiér varoval, že Európa má už len šesť alebo osem týždňov na jej vyriešenie. Dohoda o spôsobe riešenia je však v nedohľadne…

Odpoveď na otázku o príčinách tohto najnovšieho „sťahovania národov“ je už polovicou riešenia problému. Prečo sem, do Európy prúdia tie davy migrantov zo severu Afriky a Blízkeho východu? Z Afriky by neprúdili, keby zostala stáť bariéra, ktorá to všetko roky spoľahlivo zadržiavala – Líbya.

O vás je známe, že ste Líbyu kedysi precestovali krížom-krážom a že ste sa dostali až na jej južné hranice so Sudánom, do oblasti, kde žijú kočovní Tuarégovia.

Áno, južnú časť od Jebel Akakus a Líbyjskú púšť som prešla na džípe s dvoma Tuarégmi. Možno som bola dokonca prvou Slovenkou, ktorá sa dostala až do púšte na juhozápade Líbye, ale to nie je zaujímavé. V bojoch, ktoré prepukli v roku 2011, zahynuli aj niektorí moji priatelia. Už sa tam nedalo cestovať, ale videla som fotografie a videá z horiacich štvrtí Tripolisu a hneď mi bolo jasné, že ľudia, ktorí sa vydávajú za povstalcov a opozíciu, nie sú len Líbyjčania. Dnes sa už oficiálne priznáva, že tam operovali aj bojovníci z Al-Kajdy. Výsledkom je chaos, mestá s neoceniteľnými kultúrnymi pamiatkami z antiky ležia v ruinách, prepukajú konflikty medzi kmeňmi, život ľudí sa zásadne zmenil k horšiemu. Mnohí zachraňujú rodiny útekom z vlasti. Európa sa pred piatimi rokmi rozhodla veľmi zle, keď sa zúčastnila „nájazdov“ na Líbyu. Dnes iba žne plody tejto nerozvážnosti.

Šéfka Medzinárodného menového fondu Christine Lagardeová v Davose tvrdila, že migranti z Blízkeho východu i severnej Afriky môžu pozdvihnúť ekonomiku Európy, ak sa ich podarí rýchlo umiestniť na miestnych trhoch práce. Čo vy na to?

Mala zrejme na mysli aj „optimalizáciu“ mzdových nákladov. Nízkokvalifiko­vaných imigrantov možno zamestnať za nízku mzdu – samozrejme v reláciách západnej Európy. A dokonca ich možno vyslať ako robotníkov nadnárodných spoločnosti do tých krajín, ktoré odmietajú prijať väčší počet imigrantov, ale sídlia v nich „dcéry“ alebo „vnučky“ týchto spoločností. Bude to, samozrejme, na úkor domácej pracovnej sily a s dôsledkami pre rast nerovnosti a príjmovej polarizácie aj v ďalších krajinách.

Na druhej strane davoské fórum v bloku venovanom štvrtej priemyselnej revolúcii upozornilo, že v dôsledku ďalšej automatizácie výroby príde do piatich rokov o prácu v pätnástich najvýkonnejších ekonomikách vyše 5 miliónov ľudí. Vidíte to podobne?

Áno a najviac sa to prejaví v raste nezamestnanosti žien. Iste, zároveň sa vytvoria i nové pracovné miesta, treba si však uvedomiť, že od predchádzajúcej priemyselnej revolúcie sa táto líši rýchlosťou, rozsahom i silou transformácie celých systémov výroby, distribúcie i spotreby. Ba čo viac, bude sa transformovať ekonomický, sociálny, ekologický i kultúrny základ spoločnosti. Otázne však je, či je globálna spoločnosť, jej väčšia časť, na tieto zmeny pripravená. Pri nasadení nových technológií totiž nemožno za základný cieľ považovať dosiahnutie inkluzívneho rastu, čiže podporovanie hospodárstva s vysokou mierou zamestnanosti. A to znamená ďalšie zvyšovanie nerovnosti medzi krajinami a vnútri krajín, konkrétne aj v tej časti Európy, ktorá len nedávno transformovala sociálno-ekonomický systém.

Aké dôsledky môže mať ďalšie pnutie v globálnej ekonomike?

Radšej sa pýtajme, aký význam – a pre koho – má ďalší rast nerovnosti a prehlbovanie polarizácie bohatstva? Možnosti ovplyvniť klimatické zmeny sú zo strany svetovej populácie minimálne, zdravie populácie sa všeobecne zhoršuje. Aká časť obyvateľstva si bude môcť dovoliť najnovšie „výdobytky“ vedy a techniky podporujúce predĺženie života? Zmeny klímy umožňujú prenos rôznych ochorení z južných oblastí zemegule na sever do súčasných, ešte stále prevažne priaznivých podmienok mierneho pásma. Ide o rýchle procesy, na ktoré nie je imunitný systém tunajšieho obyvateľstva pripravený a spolu s ďalšími faktormi (extrémne výkyvy teplôt, bleskové povodne, víchrice, seizmická činnosť a pod.) fyzické systémy kolabujú. No veľké pnutia v globálnej ekonomike sú pod vplyvom oveľa širšieho spektra faktorov, vrátane geopolitických. Cez ekonomiku možno sledovať politiku používania nástrojov v geopolitických mocenských procesoch, ale to už by sme asi odbočili od hlavnej témy nášho rozhovoru.

Je nástup novej priemyselnej revolúcie s jej možnými dôsledkami varovaním aj pre Slovensko s jeho montážnymi halami automobiliek, v ktorých budú pracovníkov nahrádzať roboty?

Sme členskou krajinou EÚ a stratégia Industry 4.0 sa nás teda nemôže netýkať. Ale Slovensko nie je iba krajina s montážnymi halami. Naša vzdelávacia sústava a podnikateľská sféra ešte nedostatočne reagujú na „ohlásený“ nástup nových technológií, ktoré budú vyžadovať zásadne vyššiu kvalifikáciu pracovníkov a nové profesie. Stačí sledovať vývoj dopytu po pracovnej sile a jej ponuky na regionálnych trhoch práce. Vnímanie prínosov nových technológií predpokladá aj isté porozumenie pre humanizáciu pracovných podmienok zamestnancov a uplatňovanie etických princípov v podnikaní, no nielen v ňom. Kladie to mimoriadne veľké nároky najmä na oblasť vzdelávania, v čom máme na Slovensku stále obrovské medzery.

Ste človek mnohých talentov a záujmov, mohli ste byť výtvarníčkou, opernou speváčkou, nakoniec ste však vyštudovali ekonómiu. Ťažko ste sa rozhodovali pri výbere povolania?

Kedysi som chcela študovať aj spev na konzervatóriu, riadne som sa na to pripravovala u pani profesorky Lapšanskej. Zúčastňovala som sa speváckych súťaží, v ktorých sme vedľa seba spievali s našou súčasnou opernou divou Ľubicou Rybárskou, vtedy študentkou konzervatória – ona s dramatickým sopránom, ja so svojím koloratúrnym. Žiaľ, prípravu na konzervatórium som musela prerušiť a gymnázium v Martine po dvoch mesiacoch opustiť. Dôvod? Moji rodičia neprešli politickými previerkami v roku 1971 a „niekto“ si všimol moje koncertné vystúpenie ako študentky gymnázia v Slovenskom rozhlase. Nakoniec som zmaturovala, ale až na treťom gymnáziu. Mám tiež skúsenosť s prijímacím pohovorom na učňovku, skoro sa zo mňa stala čalúnnička, to vtedy, keď ma nechceli prijať na gymnázium. Peripetie boli i pri prijímaní na vysokú školu, aj keď som pohovory zvládla výborne.

Nebanujete? Za priaznivejších okolnosti z vás mohla byť známa umelkyňa.

Neľutujem, lebo všetko zlé bolo na niečo dobré. Myslím si, že život sa so mnou nebabral a aj vďaka tomu som sa presadila v inom odbore činnosti, vo vede, vychovala som dve deti, dcéra je herečkou, syn sa uplatňuje ako manažér v oblasti gastronómie. A čo sa týka mojich záľub: vo voľnom čase maľujem, na cestách v zahraničí fotografujem, rada si zaspievam, zatancujem. Aby po mne niečo zostalo aj v tomto ohľade, mám na konte zbierku básní a súbor fotografií, ktoré sú stálou expozíciou na Smolenickom zámku. No najviac žijem prácou, publikovaním, teším sa z organizovania medzinárodných vedeckých konferencií so zaujímavým sprievodným kultúrnym programom a z komunikácie s mojimi doktorandmi.

Videli ste už Renčov film o Líde Baarovej? Čo o ňom súdite a ako sa vám páčilo stvárnenie hlavnej postavy Táňou Pauhofovou?

Veľká škoda, že recenzenti tento film tak spolitizovali, bežný divák sa však našťastie nedá nimi odradiť, o čom svedčí vysoká návštevnosť v kinách hneď po uvedení Lídy Baarovej. Myslím si, že najmä stredná a staršia generácia divákov dokáže oceniť, že film nie je len vzdaním holdu vynikajúcej herečke, ale že sa vyznačuje aj úsilím priblížiť nám dobu, v ktorej sa to všetko dialo. Je to zároveň aj istá satisfakcia česko-slovenskej filmovej tvorbe. A výkon samotnej Táni? Vždy som bola veľmi kritická mama, čo možno viedlo aj k niektorým nedorozumeniam pri výchove. Ale vždy som chcela pre ňu len to najlepšie a uplatňovala som taký istý model výchovy, ako som sama zažila v detstve. Je pre ňu dôležité neustále rozširovať svoje poznanie. Pracuje na sebe nesmierne tvrdo, na divákovi jej veľmi záleží, ja si ju preto vážim a teším sa nielen z jej výkonu v úlohe Lídy Baarovej, ale aj na ďalšie postavy, ktoré ju čakajú v SND do konca sezóny.