Foto: Pravda, Robert Hüttner
Vždy vás zaujímal život a tradície predkov?
Vyrastala som síce v meste, ale vo viacgeneračnej rodine, ktorá si ctila históriu, umenie a rodinné tradície. Mama pracovala celý život v martinskom Slovenskom národnom múzeu, otec bol v časoch môjho detstva redaktorom vo vydavateľstve. Stará mama bola učiteľka, mala rada ľudovú kultúru. A prastará mama, ktorá s nami bývala, bola emancipovaná, hrdá Turčianka. To všetko ma ovplyvnilo na celý život.
Pátrali ste aj po príbuzných, viete o nich viac ako súčasníci o svojich blízkych?
Stará mama mala výbornú pamäť a rozprávačský talent. Pozerali sme si spolu staré rodinné fotografie, rôzne listy a listiny, ktoré starostlivo opatrovala prastará mama. Prostredníctvom nich som spoznávala osudy mojich predkov. Neskôr som pátrala v archívoch. Vďaka bratrancovi vznikol rodokmeň zo strany mojej mamy a manžel dopĺňa druhú vetvu. V obidvoch prípadoch sme sa zatiaľ dostali do 18. storočia.
Veľkonočné články, recepty, ozdoby a vajíčka na Velkanoc.Pravda.sk
Veľa cestujete? Pracujete v teréne?
V 70. a 80. rokoch 20. storočia som strávila na výskumoch po Slovensku celé mesiace. V polovici 90. rokov bolo menej financií na vedeckovýskumnú činnosť a niekoľkodňové služobné cesty po Slovensku, preto som sa zamerala na domovy dôchodcov v Turci. Pri budovaní strojárskeho priemyslu v polovici 20. storočia sa totiž do Martina prisťahovali za prácou muži a ženy z rôznych oblastí Slovenska. Keď zostarli, viacerí z nich sa stali obyvateľmi domovov a penziónov. Dnes už priamo v teréne pracujem málo, keďže generácia mojich starých a prastarých rodičov už nie je medzi nami. Skôr sa zameriavam na štúdium v archívoch.
Dá sa ešte nájsť niečo nové?
Ak sa chce niekto zamerať na rozhranie 19. a 20. storočia, priame informácie už v teréne nezíska. Podobne je to s medzivojnovým obdobím. Ostávajú však archívy, kroniky, rodinné fotografie a dokumenty, zbierkové fondy a fotodokumentácia múzeí. Vždy sa dá niečo objaviť, najmä ak človek pozná súvislosti.
Objavili ste pri pátraní v minulosti nejakého zaujímavého človeka, príbeh?
Zaujímavých ľudí, mužov a žien som stretla veľmi veľa. Roľníkov, remeselníkov, vychovávateľky šľachtických potomkov aj pani grófku v malom panelákovom byte. Mimoriadne ma však zaujal jeden milý, rozhľadený starý pán z Turca, ktorý pred rokom 1917 vlastnil v cárskom Rusku obrovský, niekoľkoposchodový obchodný dom s plnými skladmi a ďalšie majetky. Po revolúcii však bol tento bývalý veľkoobchodník nútený ujsť a všetko zanechať. Do rodnej obce v Turci sa vrátil s papierovými rubľami v mnohomiliónovej hodnote, ktoré, žiaľ, už nemali žiadnu cenu. No čo, povedal mi, tak to už v živote chodí, človek je raz hore, raz dole, len sa nesmie vzdať…
Foto: Slovart, Mária Mahútová
Aký dlhý čas ste strávili zbieraním podkladov a písaním knihy Tradície na Slovensku – Rodinné a výročné sviatky a zvyky?
Zbieranie podkladov nielen pre túto, ale aj pre ďalšie knihy, trvalo počas mojej práce v martinskom múzeu viac ako tri desaťročia, ďalšie roky som databázu dopĺňala a spracovávala. K písaniu knihy som si potom sadala každý deň počas niekoľkých mesiacov.
Publikácia sleduje človeka od narodenia až po smrť, ktorá sa spájala s mnohými rituálmi. Vnímali ju naši predkovia inak?
Rituály a rôzne zvyky sprevádzali našich predkov celý ich život. Počas storočí sa nezaujímali o ich pôvod, pridŕžali sa ich tak, ako generácie ich matiek a otcov. Prirodzenou súčasťou života kresťanských predkov bola aj smrť, tak ako v prírode jeseň či zima. Čo sa raz narodí, musí aj zomrieť. V určitej etape života preto prenechali deťom majetok, zmierili sa so starobou, chorobou, s rodinou aj so susedmi a každý večer sa odovzdali do vôle Božej.
Sprevádzali zvláštnosti aj poslednú cestu?
V minulosti sa ľudia na poslednú cestu pripravovali už za života. Mladšie ženy v tradičnom roľníckom prostredí si vyšili plachtu do truhly, staršie ženy si nachystali oblečenie do truhly, namiesto topánok a čižiem plstené papuče alebo pančuchy, aby neklopkali. Pridali aj peniaz na dlhú cestu pre prievozníka. Niektorí manželia si dokonca kúpili a na povalu odložili truhlu, len aby bolo všetko tak, ako má byť.
V knihe sa dotýkate aj mágie. Bola bežnou súčasťou života?
Áno. Dodržiavanie rôznych úkonov sa dedilo z generácie na generáciu, či išlo o narodenie dieťaťa, získanie budúceho manžela, smrť, či zabránenie návratu mŕtveho. Rôzne magické úkony sa vykonávali aj počas výročných sviatkov, aby sa zabezpečilo zdravie, šťastie či budúcoročná úroda.
Čo všetko skúšali vydajachtivé dievčatá?
Vydať sa bolo snom každej slobodnej dievky, preto si pomáhali všemožnými spôsobmi. Ak si dievka vyhliadla určitého mládenca a on nejavil patričný záujem, skúsila mu dať zjesť praženicu, ktorá stiekla po jej nahom tele. Na severovýchode Slovenska zasa dala mládencovi vypiť vodu, v ktorej sa umyla. Horšie bolo, keď do jedla alebo nápoja pridala trošku popolu zo svojich spálených vlasov či kúska kože.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Aj pre tehotnú ženu platili pravidlá a zákazy?
Už počas tehotenstva sa malo všetko robiť tak, aby sa narodilo zdravé dieťa. Preto tehotné ženy nemohli hľadieť na nepekných ľudí, mrzákov, cudzokrajné zvieratá, s ktorými chodili cirkusanti. Keby sa im stretli pohľady a žena by sa zľakla, dieťa sa mohlo narodiť s vrodenou chybou. Ak by si pozreli do očí dve tehotné, dieťa jednej alebo druhej mohlo dostať padúcnicu. Ak si žena utrela o svoje boky mokré ruky, dieťaťu hrozili mokvavé lišaje na koži. Tehotné ženy nemali prekračovať kaluže, lebo by dieťa boleli končatiny a podobne.
Známy český sociológ Ján Keller povedal: Sme spoločnosť, ktorá nevie, čo slávi. Ako sú na tom Slováci? Poznáme význam sviatkov?
Nemyslím si, že by sme, pokiaľ ešte máme rodičov, nevedeli vďaka nim, čo slávime, aj keď prapodstata sviatkov už niekde unikla. Či by sme mali poznať význam sviatkov? Rozhodne áno, veď ak dnes niekto povie, že mu je to jedno, tak potrebuje podľa mňa len zostarnúť. Potom si určite uvedomí, že niečo je nenávratne preč, že niekde boli korene jeho predkov a tradície, a on vtedy tomu nevenoval pozornosť. Čas sa však, bohužiaľ, nedá vrátiť.
Mnohé zvyky sú zabudnuté. Sú namieste obavy, že o pár rokov nebude symbolom vianočných sviatkov stromček a na Veľkú noc zanikne polievačka a šibačka?
Ak budeme dbať na naše tradície, stromček zostane symbolom Vianoc. Otázne skôr je, v akej podobe ho budeme mať v domácnostiach. A polievačka a šibačka? Viacerí mladí ľudia ju možno vnímajú ako určitú atrakciu či možnosť povyvádzať rôzne kúsky, ktoré by si inak nemohli dovoliť. Milovníci tradícií, väčšinou na vidieku, sa ich snažia dodržiavať, v mestách dokonca prebúdzať.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Aký je najväčší rozdiel medzi Veľkou nocou kedysi a dnes?
Dnes sa veľkonočné sviatky väčšinou spájajú so sviatočnými dňami voľna, stretnutiami rodiny a priateľov, oddychom a plnými stolmi či kontrolou záhradiek a chát po zimných mesiacoch. V minulosti však išlo o celé predveľkonočné obdobie, spojené po Popolcovej strede s predveľkonočným, štyridsaťdňovým pôstom, očistou tela a duše, stíšením a radosti z následného zmŕtvychvstania Ježiša Krista. A v prapodstate z oslavy príchodu jari a nového života.
Kam siahajú korene oslavy príchodu jari?
Dotýkajú sa spôsobu života našich dávnych predkov v predkresťanskom období. Z kresťanského hľadiska musíme tiež nazrieť do obdobia pred naším letopočtom, spomenúť Paschu, ktorou Židia osem dní slávia sviatok nekvasených chlebov, a pred ňou by sme sa dostali až k nomádom, ktorí tiež oslavovali príchod jari.
Čo sa varilo na Zelený štvrtok?
Na Zelený štvrtok gazdiné varili prívarky zo zelenej zeleniny. Často to býval špenát, ak už rástla púpava, žihľava či medvedí cesnak, tak sa z ich listov uvaril prívarok. K tomu varené vajíčko, ale žiadne mäso ani klobáska, pretože bol ešte pôst.
Na Veľkú noc jedávame údené mäso, zemiakový šalát a vajcia. Čo nesmelo chýbať na veľkonočnom stole našich predkov?
Mnohé jedlá na veľkonočnom stole mali symbolický význam. Vajíčka boli symbolom nového života, symbolom jari, klobása zasa symbolom korbáča, s ktorým bičovali Ježiša Krista. Naši predkovia jedávali jahňacinu, kozľacinu, varila sa huspenina, jedával sa chren. Gazdiné piekli z bielej múky rôzne obradové koláče zo spletaného cesta, na Záhorí piekli koláčiky v tvare špirály alebo praclíka „jidáše“. Pravoslávne gazdiné zasa upiekli koláč „paschu“, z vajec alebo mlieka uvarili sladkú alebo slanú „hrudku“. Jedlá sa na Veľkonočnú nedeľu dávali posvätiť v kostole, až potom sa z nich mohlo jesť.
Ktorý veľkonočný zvyk patrí k vašim obľúbeným?
Rada varím veľkonočné jedlá, vypekám koláčiky a zdobím konáriky veľkonočnými kraslicami a stužkami. Priznám sa však, že sa radšej dám vyšibať korbáčom, ako nečakane schytať pohár vody medzi oči.
Foto: Peter Orság
Prečo sa vajíčka kedysi farbili na červeno?
V minulosti sa červená farba vnímala ako posilnenie symbolu života a plodnosti, ktorým bolo vajce. Zároveň bola táto farba symbolom radosti. Na pohostenie pre kúpačov boli nachystané varené vajíčka, ktoré sa mohli zafarbiť cibuľovými šupkami, kôrou duba či vŕby. Ak sa maľovanými vajíčkami zdobili konáriky, bývali vyfúknuté. Neskôr sa vyfukovali aj vajíčka, ktoré sa zdobili rôznymi technikami.
Odkiaľ pochádza tradícia oblievačiek? Akú úlohu zohrávala voda?
Voda mala v predstavách našich predkov magickú, ozdravujúcu a očistnú silu. V predkresťanskom období sa oblievaním dievčat a žien mala na ne preniesť práve táto sila.
Foto: Peter Orság
Kde sú korene šibačky korbáčmi?
Posúvajú nás späť, do predkresťanského obdobia, keď naši dávni predkovia slávili sviatky príchodu jari, symbolu plodnosti a nového života. Práve dotyk mladých prútikov vŕby, plných sily a miazgy s telom diev a žien mal na ne preniesť ich plodnú silu.
Ako hodnotíte interpretáciu, že ide o prejav násilia voči ženám?
Táto otázka súvisí s uhlom pohľadu a dobou. Ak by som bola slobodná dievka pred sto rokmi, a žiaden mládenec by ma neprišiel obliať ani vyšibať korbáčom, asi by som si od nešťastia trhala vlasy a preplakala celý deň. Bol by to znak, že o mňa nie je záujem a zostanem starou dievkou. Pred päťdesiatimi rokmi išlo o súčasť Veľkonočného pondelka aj v meste a dôvod, popýšiť sa popoludní na korze novými šatami aj tým, koľko som mala kúpačov. Ak to dnes niekto považuje za prejav násilia voči ženám, nepozná tradície. Tie sa nemusia páčiť každému, ale drámu by som z toho určite nerobila.
Kedy sa začali dávať šibačom peniaze?
V medzivojnovom období zvykli na dedine kúpačov pohostiť, naliali do kalíška, dievčina darovala mládencovi ako prejav svojej lásky zdobenú kraslicu. Ak by dostal od svojej milovanej namiesto kraslice peniaze, určite by sa poriadne začudoval či dokonca urazil. Zato maličkým kúpačom okrem koláčikov určite urobil veľkú radosť práve peniažtek, no tých na rozdávanie veľa nebolo. V druhej polovici 20. storočia sa zvykli darovať už aj rôzne čokoládové vajíčka, zajace a mince. Matky, krstné a staré matky obdarovávali svojich malých kúpačov papierovými peniazmi väčšej hodnoty.
Slováci počas Veľkej noci miznú na chalupy a lyžovačky, aby sa vyhli šibačom. Bude veľkonočný útek tradíciou 21. storočia?
Nemyslím si, že ide o útek pred tradíciami. Veľká noc je aj symbolom jari a ak je krásne počasie a navyše sneh, mnohí chcú využiť tých pár dní voľna na oddych či šport, pobudnúť na lyžovačke s rodinou, s deťmi, s priateľmi. Nakoniec aj tak býva na lyžovačke veľkonočná guľovačka či dokonca oblievačka.
Zora Mintalová Zubercová
Narodila sa v roku 1950 v Martine. Je významná slovenská etnologička, historička a múzejníčka. K tradíciám si budovala vzťah už odmalička. Jej otec bol redaktor vo vydavateľstve a mama pracovala v múzeu. Ona sama zasvätila svoj profesionálny život práci v Slovenskom národnom múzeu v Martine. Podieľala sa na výskumoch v teréne, je tiež autorkou a spoluautorkou piatich expozícií v Múzeu slovenskej dediny pri SNM v Martine. Venovala sa aj výskumnej a publikačnej činnosti, na svojom konte má 20 knižných publikácií, stovky štúdií a článkov. Vo vydavateľstve Slovart jej vyšli knihy Vianoce na Slovensku (2012), Pečieme na Vianoce (2013) a Tradície na Slovensku – Rodinné aj výročné sviatky a zvyky (2015).
