Marie Šupíková prežila, lebo ju nacista poklepal po pleci

Osemdesiatdva detí z Lidíc nacisti naložili do nákladiaka špeciálne upraveného tak, aby výfukové plyny smerovali dnu. Deväťročná Marie Šupíková mala šťastie.

19.03.2016 07:00
debata (114)

Osemdesiatdva detí z Lidíc nacisti vyzliekli donaha a naložili do nákladiaka špeciálne upraveného tak, aby výfukové plyny smerovali dnu. Deväťročná Marie Šupíková mala šťastie a do pojazdnej plynovej komory nenastúpila, pretože ju vybrali na ponemčenie. Pred sedemdesiatimi rokmi svedčila v Norimbergu. A svedčí dodnes.

Marie Šupíková. Foto: Andrej Barát, Pravda
Marie Šupíková, lidice Marie Šupíková.

Ako ste pred osudnou nocou vnímali dianie v okupovaných Čechách?
Bola som malá, dva mesiace mi chýbali do 10 rokov. Mala som svoje záľuby, svoje detské problémy a povinnosti. Pásla som husi, zbierala klásky. Všetko ostatné išlo mimo mňa. Bola som vychovaná v rodine, kde sme sa mali radi. Mali sme záhumienok. Žili sme pokojne… Keď k nám zrazu okolo 11. hodiny v noci z 9. na 10. júna 1942 vtrhli nacisti.

Váš dom bol prvý na ceste z Buštěhradu do Lidíc. Zriadili si u vás štáb, odkiaľ všetko riadili. Čo sa dialo?
Všetci sme spali. Otec vstal, aby otvoril. Ale oni neradi čakali. Pažbami rozbili dvere a už boli dnu. Spustili na nás svoj zlostný rev. To je okamih, na ktorý nemôžete nikdy zabudnúť. Odviedli nás na dvor Horákovho statku. Tam sme stáli až do rána. Keď sa už rozvidnievalo, začali privádzať mužov z dediny. Dvaja vojaci zobrali otca a vtedy sme ho videli naposledy. Ani sme sa nemohli rozlúčiť.

Koľko bolo v Lidiciach vlastne detí?
Na to je zložitá odpoveď. Dokopy stopäť, ale z toho sedem detí sa narodilo až po tej tragédii – šesť v Prahe, jedno v koncentračnom tábore. Z týchto detí prežili len dve, osud ostatných je nám neznámy. Deti po pôrode odobrali a matky okamžite odviezli cez Terezín za ostatnými lidickými ženami do tábora v Ravensbrücku. Nás odviezli do Poľska do detského domova v Lodži, ja to skôr volám zberný tábor. Tam si vybrali sedem detí.

Prečo si na ponemčenie vybrali práve vás?
Neviem. Ešte v Čechách nám merali obvod lebky, vážili nás, popisovali, na krk zavesili bielu šnúrku s papierovým štítkom a menom. Blond vlasy, modré oči boli znakmi čistoty nemeckej rasy. Ja som však blondína ani modrooká nebola. Ale asi som nejaké črty, ktoré hľadali, mala… Medzi nami sa prechádzal Nemec s ukazovadlom v ruke. Koho poklepal po ramene, postavil sa stranou. Je to hrozné! Jedno klepnutie po pleci vám zachránilo život! To si človek uvedomil, až keď sa dozvedel, čo sa stalo s ostatnými deťmi.

A prečo sa nezachránil aj váš brat?
Boli veľmi dôslední. Nemci považovali dievčatá od 16 rokov za ženy a chlapcov od 15 rokov za mužov. Keď bratovi znovu skúmali dátum narodenia, zistili, že prekročil hranicu o dva mesiace. Dva mesiace rozhodli! Do Poľska už s nami nešiel. Dlho po vojne sme nevedeli, čo sa s ním stalo. Až neskôr sa našli doklady o tom, že ho odviezli do Prahy a popravili s ďalšími lidickými mužmi, ktorí boli počas vyhladzovacej akcie v práci na nočnej zmene. Dohľadali si všetkých. Dodatočne tu zastrelili dvadsaťšesť občanov Lidíc.

Neskôr ste sa stali Ingeborg Schillerovou. Adoptovali si vás Ilse a Alfred Schillerovci. Akí to boli ľudia?
Stalo sa to presne 10. júna 1943. Keby o tom neexistoval doklad, tak si niekto povie, že je to vtip, ale bolo to presne rok po tej tragédii, čo som k nim prišla a dali mi meno Ingeborg. Bývali v meste Poznaň. Starší manželia, bez detí, ktorí zrejme nechceli na starobu zostať sami. Ona bola Poľka, on Nemec, vlastnil veľkoobchod s papierom. Pamätám si ich ako harmonický pár. Mali ma radi. Neubližovali mi. Bolo to ako v normálnej rodine. Chodili sme na výlety, kúpať sa, korčuľovať sa. Až neskôr som pochopila, že nás umiestňovali do rodín, kde mala byť zaistená tá perfektná výchova v nemeckom duchu. Lenže táto rodina sa z toho vymykala. Pán Schiller v žiadnej strane nebol.

Aké boli skúsenosti ostatných detí?
Myslím si, že si nás vyberali vo veku, keď sme ešte boli tvárni, manipulovateľní a mohli do nás ešte dostať také tie nemecké maniere. No nepočula som o tom, že by sa niekto z nich sťažoval. Maruška sa učila za modistku, zhotovovala klobúky. Viera bola v rodine sedliaka a rozprávala o tom, ako utekali pred Poliakmi, keď sa skončila vojna. Vašek Zelenka bol u Wagnerovcov. A vždy na besedách deťom hovorí, že pán Wagner bol miliónový človek. Akurát jeho žena nestála za nič, bola zlá. Keď si po vojne prišli po Vaška, tak vraj pán Wagner strašne plakal.

Usilovali ste sa o návrat domov?
Nie. Nemali sme žiadne doklady. Nevedeli sme, čo sa deje. V detskom domove nám povedali, že rodičov už nemáme. Sme siroty. S týmto som sa musela zžiť. A keď sme sa dostali do rodiny, bolo to pre nás vyslobodenie.

Už ste naznačili, že detský domov ste vnímali skôr ako zberný tábor…
V oblečení, v ktorom nás vyhnali, sme spali na holej zemi aj chodili po vonku. Na rovnakú zem, po ktorej sme cez deň chodili, sme si večer ľahli. Dostali sme vši. Malé deti ochoreli. Tam sme po prvýkrát spoznali, čo je to hlad. Do červenohnedých plechových misiek sme ráno dostali čiernu kávu, krajec chleba veľký ako dlaň s margarínom alebo marmeládou. To isté bolo večer. A na poludnie polievku, kde občas plával kúsok zemiaka. Preto sme boli vďační, keď nám niekto dal najesť, bol na nás dobrý a mohli sme v pokoji spať.

Ako vás krajania po vojne opäť našli?
Adresy adoptívnych rodičov mala pri sebe riaditeľka detského domova, ktorú zadržali. Lenže tie rodiny žili v okupovanom Poľsku, a to všetko v roku 1945 utekalo preč. Adresy už neexistovali. Do novín sa dávali výzvy. Pán Schiller si jedného dňa prečítal v novinách svoje meno a adresu z Poznane. Odviezli ma do Berlína. Až tam som prvýkrát počula, čo sa s Lidicami stalo. Ukázali mi posledné školské fotografie a ja som sa na jednej spoznala. Na druhý deň ma Schillerovci priviezli znova. Vošla som dnu, oni zostali na chodbe a už som ich nikdy nevidela. Ani s nimi som sa nemohla rozlúčiť… To sú také šoky, ktoré vám úplne zmenia život.

Marie Šupíková na školskej fotografii. Horný... Foto: ARCHÍV MARIE ŠUPÍKOVEJ
lidice, skola Marie Šupíková na školskej fotografii. Horný rad, tretia zľava.

Pokúšali ste sa so Schillerovcami po vojne skontaktovať?
To nebolo možné. Ja som po vojne nemohla otvorene rozprávať o tom, že nás mali radi. Ľudia nám predkladali dôkazy, ako nám zničili domov. Odsúdili všetkých Nemcov. Lidické ženy, ktoré prišli o svoje deti, si nedokázali predstaviť, že aj v prostom Nemcovi sa môže nachádzať kúsok človečenstva. A ja som zas tie ženy pochopila, keď som mala vlastnú rodinu… Schillerovcov som už nenašla, ale ich byt v Poznani áno.

Dostali ste sa dnu?
Áno. Vašek Zelenka hovoril, že mám bláznivé nápady, keď sme sa vybrali hľadať Hindenburgstraße v takom veľkom meste. Už dávno sa premenovala. No predsa som ten barak našla. Pripomenula som si staré vŕzgajúce dvere a schodisko. Vyšla som na druhé poschodie, byt číslo 8. Zazvonila som. Otvorila mi pekná mladá žena a jej mama. Pozvali ma dnu a ja som po tridsiatich rokoch sedela v miestnosti, kde som ako dieťa spala. Ešte trikrát som sa tam vrátila aj s ďalšími lidickými deťmi.

To vás tam stále ťahá?
Každý sa nám čuduje, ale my za to nemôžeme, stále nás to priťahuje. Navštívili sme aj detský domov a spomenuli sme si, že tu bol park, tu sa pestovala zelenina, tu sa varilo a tam odvšivovali Vieru. Tak ukrutne plakala. Čosi jej liali na rozškriabanú hlavu a my sme sa báli, čo jej to robia.

Vaša mama prežila pracovný tábor, no odnieslo si to jej zdravie. Aké bolo vaše prvé stretnutie?
Ležala s tuberkulózou v nemocnici v Prahe. Vyliečiť sa už nemohla. O štyri mesiace po mojom návrate zomrela. Prepáčte… (odmlčí sa). Toto sa človeku vryje do pamäti. Detstvo som mala zničené. A najmä, pre mamu muselo byť strašné, že sme sa nemohli dohovoriť.

Zabudli ste po česky?
Ona na mňa spustila po česky a ja po nemecky. Musela tam byť tlmočníčka. Ale slovo zabudla asi nie je ten správny výraz… Skôr by som povedala, že som to mala niekde v hlave odložené. Lidické ženy si ma vzali do parády: vraj keď zvládnem povedať strč prst skrz krk, tak budem čoskoro hovoriť po česky. A mali pravdu.

Keď ste svedčili v Norimbergu, mali ste 15 rokov. Ako ste vypovedali?
Bolo to, keď súdili organizáciu Lebensborn, ktorá zavádzala do života rasové zákony. Išli sme tam dve dievčatá a ešte jedna lidická žena. Pýtali sa nás na pobyt v táboroch a domovoch. Vtedy som bola z toho vykoľajená… Predstavte si, aj sem som sa vrátila. Sú to asi štyri roky dozadu, keď som sa znova ocitla v miestnosti, kde bol súd. A znovu som si vybavovala, kde sedeli obžalovaní. Vlastne som sa vtedy na nich poriadne nepozerala. Všetko sa to pre mňa po vojne dialo akosi rýchlo, akoby to išlo mimo mňa. Ale je mi ľúto ešte jednej veci.

Akej?
Že som sa nemohla nemčine neskôr venovať, hoci som ju predtým perfektne ovládala. Dnes by som potrebovala ovládať nemecký jazyk. Prichádzajú k nám nemecké skupiny, pýtajú sa. Ja sa dohovorím, ale už to nie je ono, chýbajú mi výrazy. Reč za nič nemôže. Viem, že lidické ženy to vnímali inak a ja im dnes už rozumiem, ale my deti sme to brali po svojom. Nemčina sa dnes učí normálne, je to tak? Podobne to bolo aj s ruštinou. Každý na ňu nadával a dnes sa znova vyučuje. Prečo by sme ju mali hanobiť? Zodpovední sú ľudia, ktorí zneužívali svoju moc, a nie jazyk.

Keď sa svet dozvedel o Lidiciach, niektoré obce v Mexiku, Brazílii, USA či Austrálii sa premenovávali na Lidice. Matky dávali deťom mená Lidice. Navštívili ste tieto miesta? Stretli ste sa s týmito ľuďmi?
Stretla som sa so ženou s menom Lidice. Bola u nás počas 70. výročia. Je opernou speváčkou. Je to nepatrné, drobné žieňa, veľmi príjemná osoba. A chodieva k nám každý rok aj pani Edna, energická žena, ktorá pochádza z brazílskych Lidíc. Príde vždy v júni, strávi u nás mesiac, dva, navštevuje kurzy češtiny a potom sa vráti do školy v Brazílii a učí deti české pesničky.

Takže ľudia nezabudli?
Nezabudli. Pred tromi rokmi sme navštívili anglické mesto Stoke-on-Trent, v ktorom zorganizovali zbierku pre Lidice. Ja som mala to šťastie stretnúť dcéru baníka, ktorý nám v roku 1947 odovzdal zozbierané peniaze na obnovu Lidíc. Dnes je z nej už staršia pani, stále si píšeme. Keď sme prišli do toho mesta, robili s nami besedy a bolo vidno, že ľudia na Lidice nezabudli. A to človeka hreje pri srdci.

V Európe silnejú xenofóbne názory. Do slovenského parlamentu sa dostali neonacisti. Ako to vnímate?
Nebudete to mať ľahké. Keď vidím podobné dianie aj u nás v Českej republike, je mi smutno. Sú to ľudia, ktorí nič podobné ako my neprežili. A nevedia, čo vojny prinášajú. Nerozumiem politikom, že to tolerujú, že neiniciujú žiadne postihy. Keď vidím zrazy, na ktorých sú vyholení mladí ľudia, je mi úzko a mám strach. Aby nás to nepriviedlo zase k nejakým konfliktom. Mám tri pravnúčatá a nedokážem si predstaviť, že by si niektoré z týchto detí muselo zopakovať môj osud.

A predsa sa stále usmievate…
Som stále medzi mladými, a teda nemám čas starnúť. Už budem mať 84 rokov a za uplynulý rok sme urobili 46 besied. Viete si to predstaviť? Vždy o mne pred besedou povedia, že prichádza lidické dieťa. A ja poviem, áno, som lidické dieťa. Ale už také odrastenejšie (smeje sa). Z tých stopäť detí sa nás vrátilo sedemnásť. Dnes je nás trinásť. Všade o nás hovoria ako o deťoch. Možno to znie zvláštne, ale toto nám zostane do konca života, pretože my tými deťmi stále sme.

Ako sa dá rozprávať deťom o tak smutnej téme?
Musíte to odľahčiť. Vždy zabrúsim do starých Lidíc. Rozprávam im o tom, čo sme ako dedinské deti robili. Pásli kozy, šili šaty pre bábiky. Snažím sa deti zapojiť, aby si to aspoň trochu predstavili, pretože ich dnešné detstvo je ďaleko-ďaleko za tým, čo sme prežívali my.

A čo ste robili najradšej?
Mali sme husi a ja som veľmi rada párala perie. Prišli susedky, rozprávalo sa, niekto zrazu kýchol a všetko sa to rozletelo. A najradšej som mala „dodernú“ (posedenie susedov po popáraní všetkého peria, pozn. red.). Uvarila sa káva z cigórie, upiekla bábovka. Všetky tieto čriepky spomienok ma stále udržujú v detstve. Pamätám si, napríklad, že keď nás z domu vyhnali, práve jedna hus sedela na vajíčkach a mali sa vyliahnuť malé húsatká. A v tom sa mi vybaví ďalšia spomienka: ako mama zvykla dávať vyliahnuté húsatká do košíka a do tepla, aby obschli. A teraz počujete to štebotanie…

Z vášho starého domu je dnes lúka. Zostalo vám ešte niečo?
Je tam ešte kameň. Tam sa zastavím, na výročie položím kytičku, zapálim sviečku. Vedľa nás bývala Milada Říhová. Mala 18 a tesne pred svadbou. Namiesto toho strávila tri roky s mamou v koncentračnom tábore. Vrátili sa obe. A ten chlapec na ňu čakal, vzali sa. Vlani v novembri zomrela, mala 91 rokov. A prečo to spomínam? Vždy, keď sme sa tam zastavili, tak aby som to odľahčila, povedala som jej – Milča, idem zakúriť. Ty choď domov, nachystaj na buchty a potom si ich upečieme. Človek si to stále musí zľahčovať, to sa nedá stále žiť v tragédii. A dnes, keď sa prechádzam, tak si hovorím, tam bývali tí a tí. Predstavujete si tie tváre, vidím večne usmievavého učiteľa Petříka s okrúhlymi okuliarmi. Toto ma neprestajne sprevádza, ja som stále v detstve.

Na besedách deťom zdôrazňujete jednu prostú vec: aby si vážili svojich rodičov. Máte pocit, že to tak nie je?
Neviem, či to môžem zhodnotiť. Ale mám pocit, že ich musím upozorniť práve na toto. Akoby to bolo samozrejmé, že majú rodičov. Nie že by ich deti nemali rady. A viem, že s rodičmi to nie je jednoduché, ale sú to ľudia, ktorí vám dali život, ktorí vás vychovali a podľa toho ste sa aj mali správať. Ale z toho, čo počúvam, ich úcta nie je taká, ako by mala byť.

Vás vychovávala teta. Aký ste mali vzťah?
Bola na mňa dobrá, ale… Prišla o tri deti. Nevrátilo sa jej ani jedno. Asi to pre ňu nebolo jednoduché, keďže ma mala stále na očiach: mňa, čo som sa vrátila. Bola som v puberte, a to je práve to obdobie, keď dievča najviac potrebuje mamu a ja som ju nemala. Preto deti na besedách vždy nabádam, aby si vážili rodičov. Mama je len jedna, aj domov je len jeden. Ak toto stratíme, stratíme všetko.

Marie Šupíková (1932)

  • Je jedným zo sedemnástich detí, ktoré prežili vyvraždenie Lidíc.
  • Svedčila v Norimbergu.
  • Dodnes neúnavne chodí na školské besedy, sprevádza návštevníkov v Lidiciach.
  • Počas pietnych aktov pri pamiatke vyhladenia obce stretla štátnikov ako Richard Nixon, Helmut Kohl, Francois Mitterrand, Willy Brandt či Václav Havel.
Marie Šupíková, lidice
Marie Šupíková Autor: Andrej Barát, Pravda

© Autorské práva vyhradené

114 debata chyba
Viac na túto tému: #Nacisti #Marie Šupíková #Lidice #plynová komora