Habsburská ríša by dnes nemohla jestvovať. A predsa existuje

Storočnica začiatku prvej svetovej vojny, ale aj film amerického režiséra Wesa Andersona Grandhotel Budapešť voľne inšpirovaný dielom Stefana Zweiga v posledných rokoch vyvolali záujem o jednu zabudnutú monarchiu. Tá z pamäti vypadla nielen vzdialenému svetu, ale aj moderným národom, ktoré boli stáročia jej súčasťou.

29.03.2016 14:00
Simon Winder Foto:
Simon Winder
debata (35)

Aj preto je „osobný pohľad na dejiny habsburskej Európy” britského spisovateľa Simona Windera nielen zaujímavým pohľadom zvonka, ale pre Stredoeurópana aj kľúčom k lepšiemu chápaniu svojej vlastnej identity. Ako hovorí sám autor knihy Danubia: "Ak pochopíme históriu ríše pred rokom 1918, môžeme začať aktívne pracovať na obnove toho, čo sa totalitné režimy snažili navždy vymazať z ľudskej pamäti.“

Danubia vyšla najskôr vo Veľkej Británii, ešte v roku 2013. Nie je pre britského čitateľa habsburská Európa trochu exotickou?
Moja najnovšia kniha je akýmsi voľným pokračovaním Germanie, takže som si britského čitateľa vlastne postupne predpripravil. V Germanii som sa zaoberal históriou oblasti, ktorá dnes približne spadá pod moderné Nemecko a ľudia si vďaka tomu zvykli aj na môj štýl, keď síce píšem o histórii, ale s mnohými vtipmi a reportážnymi odbočeniami od hlavného deja.

Takže to nevnímali ako knihu o neznámom divokom východe?
Myslím si, že o habsburskú časť Európy bol v Británii vždy istý záujem. Na druhej strane uznávam, že aj teraz, mnoho rokov po skončení studenej vojny, má pre Britov návšteva vašich končín príchuť akéhosi dobrodružstva. Ostáva to najmä v starších generáciách. Pre ľudí v istom veku je stále ťažko uveriteľné, že je dnes také jednoduché a navyše príjemné zájsť na miesto, ako je povedzme Slovensko.

Danubia má podtitul osobný pohľad na dejiny habsburskej Európy. Ako vnímate tento rod?
Ako rodinu s neuveriteľným zmyslom pre plnenie povinností. Vládli veľkej časti Európy od stredoveku do roku 1918 a, čo je pozoruhodné, nik z nich nebol totálne nekompetentný a takmer všetci dokázali priviesť na svet potomka, ktorý pokračoval v ich vládnutí. Vytvorili systém, ktorý fungoval dostatočne dobre pre danú dobu, a ktorý pri živote držali ostatní členovia rodu, aristokracia a ich oddanosť katolicizmu.

Z vašej knihy je k Habsburgovcom cítiť obdiv. Ale aj sarkazmus. Napísali ste napríklad, že "je vlastne dosť podivuhodné, koľko cisárov bolo bezradných alebo neschopných, a predsa nespočetné množstvo rivalov skončilo na smetisku dejín, zatiaľ čo Habsburgovci niesli svoj údel ďalej, aj vďaka nezaslúženému šťastiu, náhlym vzopätiam energie i udalostiam, ktoré sa celkom vymykali ich kontrole…”
To áno. Ale nesmieme tiež zabúdať, že zohrali kľúčovú úlohu pri obrane ostatnej Európy pred nájazdmi Osmanskej ríše. Navyše dokázali udržať na uzde malé nemecké štáty, aby na seba navzájom neútočili. V 17. a 18. storočí obránili tieto malé nemecké územia pred útokmi zo strany Francúzska. A väčšinu času skutočne a úprimne verili v to, že je lepšie rokovať o kompromisoch, ako ísť do boja. Možno preto, že keď už raz museli bojovať, zväčša v tom neboli veľmi dobrí.

To znie až idylicky.
Preto treba dodať, že hoci boli často v globále silou dobra, nevyhli sa mnohým zločinom. Ale aj v 19. storočí, po revolúciách meruôsmeho roku si uvedomili, že v budúcnosti môže ríša fungovať len vtedy, keď bude s každou národnosťou zaobchádzané spravodlivo. V Európe plnej konfliktov od roku 1914 do roku 1989 však už pôsobili veľmi neadekvátne a starosvetsky.

Zanechali po sebe nejaký odkaz?
Podľa mňa dnes najväčšia hodnota Európskej únie tkvie v tom, že sa snaží udržať jednotlivé národy v pokoji, skôr zamestnané samými sebou, než aby hromadili nenávisť k iným. Je to dôsledok hrôz, ktoré sa udiali v stále nie veľmi vzdialenej minulosti. Ale to bol aj cieľ a odkaz Habsburgovcov.

Mali ste medzi nimi svojho obľúbenca?
Asi by som sa rozhodol pre Maximiliána I., keďže bol veľkým patrónom umenia a zanechal po sebe fascinujúce sochy, tlače, maľby či budovy…

A jeho podobizeň zvečnil sám Albrecht Dürer…
Myslím si, že za skvelý imidž, ktorý si Maximilián vybudoval, vďačí práve jemu. A Dürerovej nádhernej olejomaľbe a drevorezu, ktoré vychádzali zo skice zhotovenej v čase, keď cisár predsedal ríšskemu snemu v Augsburgu a boli dokončené až po jeho náhlej smrti. Uchovali nám tak jeho podobu ako nejakého charizmatického a okúzľujúceho čarodeja, čo mu zaistilo nespravodlivú výhodu pred jeho potomkami, ktorí sa dopustili tej chyby, že svoje portréty zverili iba priemerným maliarom. Na druhej strane, pôsobil aj trochu váhavo, žiadny zo svojich vojenských cieľov nedotiahol úplne do konca. A chaoticky aj skončil. Namiesto toho, aby ho pochovali v Innsbrucku, kde si to sám želal, leží dodnes vo Viedenskom Novom Meste.

Ako inak rezonujú Habsburgovci v západnej Európe? Pomáhajú im rôzne popkultúrne odkazy – ako keď sa populárna škótska britpopová kapela nazvala Franz Ferdinand?
Ten názov skupiny ľudí trochu mätie, no predvlani pri storočnici atentátu na Františka Ferdinanda sa mu u nás dostalo v médiách veľa pozornosti. Takže ľudia už majú lepší prehľad o tom, kto bol tento záhadný panovnícky rod. Povedal by som, že v Británii je dobre známa aj postava Františka Jozefa I. a určite aj Mária Terézia.

Musím uznať, že aj u nás by si ľudia spomenuli na ďalšie mená habsburských panovníkov len sťažka. Vy ste precestovali celú bývalú ríšu. Sú habsburskí panovníci v mnohých štátoch, ktorým vládli celé stáročia, dnes prakticky zabudnutí?
Áno, to jednoznačne. Ale je to prirodzené. Hovorme o Slovensku. Od čias, keď ste boli len Horným Uhorskom, sa predsa udialo toľko vecí, že by bolo zvláštne, keby sa hocikomu z moderných štátov zdala stará monarchia blízka. Odvtedy sa odohralo mnoho tragédií, posúvali sa hranice, zmenila sa úplne jazyková štruktúra na mnohých miestach. Myslím si, že história zaujíma aspoň v základoch každého jedinca, ale keď dnes ľudia v nástupníckych štátoch študujú habsburskú ríšu, je to takmer akoby sa učili o mimozemskej planéte. O nejakej ľútosti za minulosťou možno hovoriť len u časti bývalých vedúcich národov ríše, teda u Rakúšanov a Maďarov. Ale je ťažké mať pre nich v tomto ohľade pochopenie.

Vaša kniha však pekne ukazuje, že je to neoddeliteľná súčasť histórie našich končín. Nie je škoda, že je to pre mnohých Slovákov, ale povedzme aj Čechov, Chorvátov či Rumunov akási cudzia história?
Myslím si, že to bol taliansky spisovateľ Claudio Magris, ktorý napísal, že vo väčšine strednej Európy fungoval systém hradov a chatrčí. Ak ste žili na hrade, rozprávali ste po nemecky alebo po maďarsky, ak ste žili za hradbami, dorozumievali ste sa nejakým slovanským jazykom alebo po rumunsky. Toto sa, samozrejme, stalo neakceptovateľné počas 19. storočia, keď prišlo k nárastu vzdelanosti. Otváralo sa mnoho škôl, vytvoril sa systém úradov a ľudia, ktorí sa predtým identifikovali len na základe náboženstva, si zrazu začali všímať aj svoju jazykovú odlišnosť. Každá škola sa stala bojiskom o to, akým jazykom sa v nej má vyučovať.

Danubia Foto: Universum
Danubia, kniha, Simon Winder Danubia

Za ten nezáujem o vlastnú históriu môžeme teda viniť nacionalistické hnutie 19. storočia?
Nemyslím si, že je vhodné hovoriť o nejakej vine. Habsburská ríša by dnes nemohla existovať. Hoci na druhej strane vlastne svojím spôsobom znova existuje – cez Európsku úniu. Ale v tých starých štruktúrach by to pre Slovákov, Poliakov, Chorvátov, Slovincov a ďalších bolo jednoducho neúnosné.

Staré témy vzbudzujú vášne dodnes. V Bratislave sa napríklad tiahne diskusia o tom, či do mesta znovu umiestniť súsošie s Máriou Teréziou, ktoré z mesta odstránili v roku 1921.
Vážne? Ja si myslím, že by to bol pekný nápad. Je dobré pripomínať ľudom minulosť a Mária Terézia bola aj pre Bratislavu veľmi dôležitou osobnosťou. Veď sa spája s vari najvýznamnejším obdobím v histórii mesta. Rozumiem, prečo tá socha v roku 1921 padla. Neboli ste sami, to isté sa stalo aj v Prahe, Chebe a na iných miestach. Napriek tomu si myslím, že v časoch, keď žiadny návrat monarchie nehrozí, by bolo užitočné mať Máriu Teréziu opäť v meste.

Monarchia nehrozí – to znie ako útecha. Na druhej strane to môže byť v istom zmysle aj povzdych. Opakujúcim sa motívom vo vašej knihe bolo utvrdzovanie sa v tom, že po dlhé stáročia nebolo možné definovať nejaký väčší región ríše ani na základe jazyka, ani náboženstva. Až 20. storočie to tragicky zmenilo. Je starý svet rôznorodých komunít navždy stratený?
Podľa mňa už áno a je to veľká tragédia. Ale práve vzhľadom na túto strašnú minulosť by mali všetky štáty citlivo pristupovať k menšinám, ktoré stále žijú na území iných krajín. Na Slovensku môžeme spomenúť Maďarov a Rusínov, ale hovoriť môžeme aj o Maďaroch v Rumunsku. Práva menšín sú aj dnes veľmi komplikovanou otázkou, ktorá si vyžaduje veľa pozornosti.

V súvislosti s rôznorodosťou sa opäť dá odvolávať na pasáže vašej knihy. Prirodzene je jej veľká časť venovaná nájazdom Osmanskej ríše a komplikovanej histórii konfrontácie moslimského a kresťanského sveta. Nedávno mi český geológ Václav Cílek v rozhovore povedal, že v ľuďoch v našom regióne spomienky na kruté nájazdy zostali, a preto sa stredná Európa stavia dnes k imigrantom z Blízkeho východu viac nepriateľsky. Čo si o tom myslíte?
Ja by som to asi nespájal s vaším regiónom a jeho skúsenosťou s výbojmi Osmanskej ríše v minulosti. Veľa nenávisti voči imigrantom máme aj v Británii a pritom nemáme takúto historickú skúsenosť. Myslím si, že ten strach sa viaže na radikálny islam a je teda nový. Do istej miery je xenofóbia charakteristická pre všetky európske štáty a určite by som nerád ukazoval prstom na Maďarov alebo Slovákov, keď Británia sa nespráva o nič lepšie. Mňa len desí, ako málo politikov je dnes ochotných povedať, že je našou povinnosťou postarať sa o ľudí, ktorí museli ujsť pred hrôzami vojny.

V úvode vašej knihy sa mi páči pasáž, v ktorej píšete, že ľudia v strednej Európe nikdy nevedeli, v akom štátnom útvare sa druhé ráno zobudia. A že je to skúsenosť, ktorá je v západnej Európe neznáma. Ako sa to podľa vás odráža v rozdieloch v mentalite medzi západnou a východnou Európou?
Ľudia vo vašich končinách sa podľa mňa cítia trochu akoby stále balansovali na šikmej ploche. A ja sa im vôbec nečudujem. Keď sa len pozriem na jedno a to isté storočie na Slovensku – začali ste ako súčasť Uhorska, zrazu ste sa ocitli v Československu aj s Podkarpatskou Rusou, nakrátko získali samostatnosť pod Tisom, ocitli sa v Československu, ktoré už malo Sovietsky zväz hneď za Čiernou nad Tisou, prežili roky v studenej vojne a za úplne iných okolností získali znovu nezávislosť. Komu by sa nekrútila hlava?

Keď hovoríte o Slovensku, v knihe spomínate Bratislavu a spišské mestá, ako aj Trenčín v súvislosti s Rákociho povstaním. Je oblasť, ktorá sa do knihy nedostala, ale mohla sa?
Jedna z mojich najobľúbenejších destinácií na svete sú Vysoké Tatry. Škoda, že som ich nemal ako spomenúť v knihe, ale chcem sa sem určite znova vrátiť.

Ako sa pozeráte na úlohu Bratislavy, či skôr Pressburgu alebo Pozsonyi, v habsburskej histórii?
Povedal by som, že bola jedným z najdôležitejších centier jej histórie. Ak už pre nič iné, tak pre tie dramatické momenty, keď sa tu Mária Terézia odovzdala na milosť uhorskej aristokracii, aby zachránila ríšu. Desiatky rokov nevraživosti medzi Nemcami a Uhrami vymazala v roku 1741 dvoma návštevami v Bratislave. Bez tohto momentu by sa asi ríša rozpadla už v 18. storočí, rozobrali by si ju rôzni nemeckí princovia a história by sa odvíjala úplne inak. Takže Bratislava mala týmto významný vplyv aj na celú históriu Európy.

Historické pasáže ste vždy prepájali s umením. Čitateľ sa dozvie, akú hudbu počúvali jednotliví panovníci, aké umelecké diela ich zaujímali, či sa priamo podpísali pod ich vznik. Keby ste z toho obrovského množstva hudby a obrazov mali vybrať po jednom, ktoré by pre vás osobne reprezentovali obdobie, zachytené v Danubiane?
To je naozaj veľmi ťažké. Ale z hudby by som si asi vybral Mladosť Leoša Janáčka. Je to dielo, ktoré môžem počúvať stále dokola a nikdy ma neomrzí. A podľa mňa aj jedno z najšarmantnejších hudobných diel vôbec. A z výtvarného umenia? Čokoľvek od Klimta.

Simon Winder (1954)

Britský spisovateľ žije a pracuje v Londýne; je riaditeľom sekcie vydávania vo vydavateľstve Penguin Press a do jeho pôsobnosti spadajú najmä klasické diela a súčasní zahraniční autori. Za svoju najnovšiu knihu Danubia (Osobný pohľad na dejiny habsburskej Európy) bol nominovaný na Samuel Johnson Prize, ocenenie pre najlepšiu po anglicky písanú knihu literatúry faktu. Je tiež autorom kritikmi oceňovanej knihy The Man Who Saved Britain, osobného pohľadu na vplyv Jamesa Bonda na britskú identitu doma aj v zahraničí a diela Germania, voľného predchodcu Danubie, ktorá sa zaoberá históriou územia, ktoré tvorí dnešné moderné Nemecko.

Simon Winder
Simon Winder Autor: Pan Macmillac

© Autorské práva vyhradené

35 debata chyba
Viac na túto tému: #Budapešť #Habsburská ríša #Simon Winder