Je zrejmé, že pochádzate z krajiny pod Hindúkušom, ale kedy a ako ste sa dostali na Slovensko?
Do bývalého Československa som prišiel 28. augusta 1980. Mal som za sebou tri semestre medicíny na univerzite v Kábule, keď ma zaradili do skupiny vysokoškolákov, ktorých vybrali na zahraničné štúdium. Praha bola len prestupnou stanicou, odtiaľ ma poslali na východné Slovensko, do rekreačného strediska v Herľanoch, lebo niekoľkí sme pricestovali o niečo skôr ako ostatní a jazyková príprava sa začínala až 15. septembra, ale už v Senci. Po nej som začal študovať na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, hoci som chcel pokračovať na medicíne. Ale neľutujem.
To sa udialo na základe nejakej medzivládnej dohody?
Áno, nezabúdajte, že medzi našimi krajinami existovali celé desaťročia čulé hospodárske a kultúrne styky. Bývalé Československo dlho figurovalo na druhom mieste v zahraničnom obchode Afganistanu, hneď po Sovietskom zväze. Afganskí vládcovia tu boli častými hosťami. Kráľ Muhammad Záhir Šach, ktorý mal povesť modernizátora, sem cestoval naposledy v roku 1970. Prvý deň oficiálnej návštevy strávil v Prahe, druhý v Bratislave. Pricestoval aj s kráľovnou Humairou, o nej je známe, že už v roku 1950 sa prvýkrát objavila na verejnosti s odhalenou tvárou, a mala vraj čo ukazovať.
O tri roky neskôr Záhira Šacha zvrhol z trónu jeho bratranec generál Muhammad Dáúd. Po štátnom prevrate vyhlásil republiku, kráľa však nechal nažive – ako to bolo možné?
Záhir Šach bol práve na liečení v Taliansku.
O päť rokov však nasledoval ďalší prevrat a k moci sa dostal zakladateľ marxistickej Ľudovo-demokratickej strany Afganistanu Muhammad Tarakí.
Áno, ale už o rok nato Tarakího odstránil jeho zástupca a šéf tajnej polície v jednej osobe Hafizulláh Amín.
Ten vládol ešte kratšie. Vy ste odchádzali do Československa už za vlády Babraka Karmala?
Áno.
Vedeli ste, že sa na Slovensku ukrýval krátko pred svojím dosadením na vrchol moci Sovietmi?
Vtedy som to nemohol vedieť, to ste dlho nevedeli ani vy, išlo predsa o štátne tajomstvo. Po rokoch som sa však i ja dozvedel, že bývalý afganský veľvyslanec v Československu Karmal sa po odvolaní z diplomatických služieb ukrýval kdesi v slovenských kúpeľoch.
Až do vpádu sovietskych vojsk do Afganistanu v decembri 1979 žil tajne aj s rodinou a ochrankou v Sklených Tepliciach, v chate, ktorá bola nočným sanatóriom Závodov SNP. Sovietske špeciálne jednotky najprv zavraždili Amína a dosadili na jeho miesto Karmala. Bolo to tak?
Presne. Mimochodom, to Amín poslal Karmala za ambasádora do Prahy, aby sa ho zbavil po rozkole vo vládnucej strane, a ďalšieho svojho spojenca Muhammada Tarakího dal vzápätí zavraždiť.
Tak vidíte, práve sme spoločnými silami v kocke pripomenuli celý jeden dejinný úsek vládnutia v Afganistane. Ako pokračoval váš osobný príbeh? Čo nasledovalo po štúdiách biológie v Bratislave?
Promoval som v roku 1986 a o rok neskôr som získal malý doktorát RNDr. Vrátil som sa domov, bol som rok a pol na vojenčine, na základnej vojenskej službe v afganskej armáde. Slúžil som vlastne vo vojenskej nemocnici na severe krajiny v provincii Baglán, v laboratóriu pri identifikácii rôznych parazitov spôsobujúcich maláriu a ďalšie ochorenia.
To ešte boli v Afganistane sovietske vojská, ale už nevládol Karmal. V roku 1986, počas sovietskej perestrojky, ho nahradil iný politik prosovietskej Ľudovo-demokratickej strany Afganistanu – Muhammad Nadžibulláh. Ako si naňho spomínate?
Mimochodom, Nadžíb bol doktor medicíny a prešiel niekoľkoročným exilom v Európe. Po návrate do vlasti v roku 1980 sa stal šéfom tajnej polície. Neskôr, po odchode sovietskych vojsk, však získal povesť múdreho vládcu, stal sa svojho druhu afganským Gorbačovom.
Sovieti odišli začiatkom roku 1989.
Preto nám predĺžili vojenčinu. Ťažisko bojov s mudžahídmi sa potom prenieslo na vládne afganské vojska. Všetci si mysleli, že režim doktora Nadžíba nevydrží dva dni, on však vydržal viac ako dva roky.
Ako si to vysvetľujete?
Afganská armáda bola vtedy dobre zorganizovaná a aj pomerne solídne vyzbrojená. Nadžíb však chápal, že jej pozície sú dlhodobo neudržateľné, veď mudžahídi dostávali výdatnú pomoc z Pakistanu, zo Saudskej Arábie, z USA, a vôbec zo Západu. Usiloval sa preto o ukončenie občianskej vojny a národné uzmierenie. Nenašiel však pochopenie u opozície, ktorá trvala na jeho odstúpení a vytvorení tzv. neutrálnej vlády. Na jar roku 1992, keď Kábul začal trpieť hladom a nedostatkom energie, tam vtrhli mudžahídi. Nadžibulláh rezignoval a chcel odcestovať do Indie za rodinou, ale zabránil mu v tom jeden jediný vojak na letisku. Potom zvolil azyl v kábulskom komplexe OSN.
To ho však nezachránilo.
Kým vládli umiernení mudžahídi, dali mu pokoj, ale v roku 1994 bojovníci radikálneho Talibanu ovládli väčšinu Afganistanu a po dobytí Kábulu v septembri 1996 si po Nadžibulláha prišli, aby ho verejne popravili.
Vy ste sa medzitým vrátili na Slovensko, kedy?
Už koncom roku 1990.
Čo ste robili rok po vojenčine v Afganistane?
Pôsobil som ako pedagóg na vtedy čerstvo založenej lekárskej fakulte univerzity v meste Mazár-e Šaríf, odkiaľ pochádzam.
Je to vaše rodisko?
Áno a tam som vychodil aj základnú školu. Mazár-e Šaríf je najväčšie mesto na severe Afganistanu, ktorý tam, ako viete, hraničí s Uzbekistanom, Tadžikistanom a Turkménskom. Obyvatelia našej provincie sú prevažne afganskí Tadžici.
Akou rečou ste hovorili doma?
Po perzsky, oficiálne sa však táto reč volá daríjčina. Ide vlastne o nárečie perzštiny odlišné od iránskej perzštiny, ale písomná podoba je tá istá. Všetky staré perzské texty sú napísané v jazyku darí, čo bol pôvodne „jazyk dvora“ alebo jazyk básnikov. Všetci veľkí perzskí básnici pôsobili na dvore panovníkov. Do roku 1956 bola daríjčina jediným úradným jazykom v Afganistane. Až vtedy sa druhým oficiálnym jazykom stala paštčina, reč, ktorou hovoria Paštuni, ďalší národ Afganistanu. Nábožensky sú to prevažne moslimovia sunniti.
Aj vaša rodina vyznávala islam?
Áno, v Afganistane až 98 percent obyvateľstva sú moslimovia, ale vari len pätina z nich navštevuje mešity. Doma mi odmalička vštepovali, že existuje jeden Boh, stvoriteľ všetkého. To bola a naďalej je celá moja viera. Prívržencov fundamentálneho islamu neuznávam.
Koncom roku 1990 ste sa teda po troch rokoch vrátili z Mazár-e Šarífu do Bratislavy na svoju alma mater. Prečo?
Necítil som sa v Afganistane bezpečne. A nielen preto. Vrátil som sa sem s predstavou, že si urobím ašpirantúru, budem pracovať a za ušetrené peniaze postavím v rodnom meste školu alebo nemocnicu. Nikomu som to však nepovedal, s výnimkou môjho nebohého otca. Založil som si tu rodinu, vychovával deti, prednášal, ale venoval som sa aj základnému výskumu. A v Afganistane medzitým pokračovala občianska vojna, situácia sa ďalej zhoršovala, môj sen o výstavbe školy alebo nemocnice v rodnom meste sa strácal v nedohľadne.
Váš otec bol čím?
Pracoval ako úradník a dlho nechcel emigrovať, odišiel do zahraničia až vtedy, keď sa pod vládou Talibanu už nedalo existovať. Odišiel za matkou, ktorá emigrovala skôr, v roku 1997, keď Taliban zakázal ženám pracovať. Matka pracovala v Afganistane dlho pre UNICEF, detský fond OSN. Zaočkovala tisíce detí proti rôznym chorobám. Volali ju do Kanady, vybrala si však Holandsko, tam sa k nej pridal aj otec, ktorý v roku 2013 zomrel. Pred smrťou prezradil môjmu bratovi, že Nasir, to akože ja, ešte raz urobí pre nás významnú prácu. Čiže až do svojich posledných dní veril, že pre starú vlasť niečo urobím. Brat mi to povedal až vlani v decembri. Rozhodol som sa školu pomenovať po otcovi.
Povedzme si najprv ako, kedy a z čoho ste ju začali stavať.
Bolo to dva dni pred Vianocami 2013, už po otcovej smrti, keď som sa rozhodol, že v lete nepocestujem s rodinou na dovolenku do Talianska, ako sme pôvodne zamýšľali, ale z našetrených peňazí som si kúpil za takmer 700 eur letenku do Afganistanu.
Čo na to manželka?
O tom radšej nebudem hovoriť. Ešte pred cestou som napísal list guvernérovi provincie Balch a oznámil mu, že ho chcem požiadať o poskytnutie pozemku na výstavbu základnej školy. O ten sa nakoniec postaral parlamentný poslanec za túto provinciu Alam Khan Azadi. Dva dni po mojom pristátí na letisku v Mazár-e Šarífe bol pozemok s výmerou 4-tisíc štvorcových metrov vybavený.
Niekde v centre mesta?
Nie, na jeho periférii, v satelitnom mestečku Sharake Azady (v preklade Mestečko slobody), ktoré momentálne prudko rastie. Poslancovi som sľúbil, že s božou pomocou, s pomocou mojich príbuzných a priateľov tú školu do troch rokov postavíme. A že do roka a do dňa sa vrátim, aby som na nej aj sám pracoval.
Aj sa tak stalo?
Áno, v lete 2014 som tam bol, ohradili sme pozemok a vykopali na ňom 78 metrov hlbokú studňu, na ktorú profesor Vladimír Krčméry poskytol 2900 eur.
Z vlastných peňazí?
Nie, z fondov Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, ktorá pomáha krajinám postihnutým humanitárnymi katastrofami.
Svoju studňu ste potrebovali, lebo voda je tam asi nad zlato?
Veď áno, prvú cisternu vody sme kúpili za vyše 80 dolárov, ďalšia stála menej, ale aj tak bola drahá. Studňu sme museli kopať tak hlboko, lebo voda sa síce objavila už v hĺbke 35 metrov, ale nebola vhodná na pitie. Zabudol som však povedať, že ešte do môjho príchodu dal bratranec, ktorý mi so všetkým pomáhal, vykopať základy obvodného múru a vyplniť ich kamením.
Vraj vám pomohli aj vojaci zo slovenskej misie v Afganistane. Ako?
Veliteľom tejto jednotky bol vtedy podplukovník Peter Michlík, už je z misie späť doma. Keď sa o nás vtedy dozvedel, zorganizoval medzi dôstojníkmi a vojakmi zbierku, za tých 600 dolárov som kúpil takmer päť ton cementu.
Stavebný materiál je tam pomerne lacný…
Nie všetok, ale cement a tehly áno, napriek tomu nám peniaze stále chýbali. Od členov rodiny som na začiatok vyzbieral viac ako tisíc eur. Napriek darom a príspevkom sponzorov som však až polovicu nákladov na stavbu hradil zo svojich úspor. Prvý rok výstavby ma stál 3300 eur, tie som si šetril na nové auto, preto stále jazdím na starej škodovke stopäťke. Len tak mohli práce na novej škole pokračovať.
Vycestovali ste tam aj vlani?
Áno, 27. marca. Dorazil som do Mazár-e Šarífu na druhý deň, bol to piatok a hneď som išiel na stavbu kopať dva metre hlboké základy pre nosníky. Päťdesiatšesť nosníkov. Bol som tam do 12. apríla. Na Slovensku ľudia slávili Veľkú noc, ja som na Veľkonočný pondelok prednášal študentom na lekárskej fakulte tamojšej univerzity. Mal som tam celkove štyri prednášky. Stále ma však trápila otázka, kde vziať ďalšie peniaze. Na dokončenie hrubej stavby som potreboval – aj to len aby som zaplatil prácu – 12-tisíc eur.
Čo ste podnikli?
Opäť som požiadal o pomoc členov rodiny, priateľov, známych. Postupne som vybielil všetky tri svoje účty, z toho dva termínované. Stále to však nestačilo, musel som si zobrať úver v banke. Čo vám budem hovoriť, desaťtisíc ešte treba splácať.
Prečo ste sa neobrátili na Zväz Afgancov, združujúci absolventov slovenských vysokých škôl, ktorí – podobne ako vy – zostali tu žiť natrvalo?
Niektorí jeho členovia mi pomohli finančne, ďalší, hoci som ich opakovane oslovil, zatiaľ nie.
Keby nová škola stála v ich rodisku, tak by asi prispeli, nie?
Možno máte pravdu, pomohli mi však viacerí Slováci, ktorí sa narodili tu, a nie niekde v Afganistane. Alebo moji bývalí študenti z Nemecka – prispeli na nákup nábytku do školy.
Popravde nie som rád, že medzi migrantmi do Európy je v poslednom čase znovu mnoho Afgancov.
Akú veľkú daň musíte platiť za naplnenie vášho sna? Odnieslo si to vaše manželstvo?
Nechajme súkromie tak. Už v roku 2014 som založil občianske Združenie pre pomoc rozvoja vzdelávania a zdravotníctva v Afganistane. Jeho zakladajúcimi členom sa stali okrem mňa aj profesor Krčméry a bratislavský lekár pediater Jakub Gécz. Všetky peniaze od členov našej rodiny som vložil na účet tohto združenia. No 2-percentnú daň si združenie bude môcť prvýkrát uplatniť až tohto roku.
Financovať z platu vysokoškolského pedagóga výstavbu školy vo vzdialenej krajine zmietanej vojnou nie je veru jednoduché. Určite ste mali slabé chvíľky, môžete povedať, čo vám nedovolilo vzdať to ? Čo vás nútilo ďalej sa zadlžovať a odriekať si?
Vedel som, že tá vec má zmysel. Videl som deti učiť sa na dvore, na zemi pod holým nebom. A sľúbil som niečo nebohému otcovi. To ma hnalo dopredu. Odmenou za všetku námahu mi boli spokojné a šťastné tváre detí v laviciach po otvorení našej školy.
Škola teda už slúži svojmu účelu?
V Afganistane sa začína školský rok v marci. Pred dvomi týždňami som tam bol otvárať našu školu. Z celkového počtu osem tried sa však už v piatich vyučuje. Sto osemdesiat detí už nemusí pri tom sedieť na holej zemi, na dvore uprostred staveniska. Do štyroch tried sme kúpili lavice a stoly. Pri tej ceste ma však dvakrát okradli.
Kde?
Prvýkrát dokonca v Mazár-e Šarífe, keď som hneď po prílete išiel s bratrancom dokúpiť nejaké veci do novej školy. Bol som nevyspatý, a teda aj nepozorný. Let bol zložitý, s dlhými prestávkami, trvalo tri dni, kým som sa dostal do rodného mesta. Bratranec odskočil do obchodu a ja som pri jeho aute postával a díval sa do mobilu. Veľmi unavený a ospanlivý, v tieni bolo 28 stupňov v tieni. Zlodeji to využili a zobrali mi batoh s darčekmi a s požičaným fotoaparátom od brata za tri a pol tisíca eur.
Vy im pomáhate, a oni vás okradnú – je to možné?
Tak moment, to sa mi mohlo stáť v ktorejkoľvek krajine. V Afganistane je navyše vojna, veľa ľudí tam živorí, ale predsa – zaskočilo ma to. Na druhej strane, môžem uviesť príklady nezištnej pomoci. Vlani som náhodou stretol pri návšteve Mazár-e Šarífu môjho bývalého poslucháča z čias, keď som pred 27 rokmi prednášal na tamojšej lekárskej fakulte. Dnes je známym oftalmológom a keď si vypočul môj príbeh, prisľúbil mi, že len čo školu otvorím, príde zadarmo vyšetriť zrak všetkým žiakom i učiteľom a kto bude potrebovať, dostane od neho grátis okuliare. Aj sa to už stalo a napísal mi, že kým nebude v každom meste a mestečku takáto škola, nenastane v Afganistane mier.
Hovorili ste o dvojnásobnom okradnutí…
Ako keby toho bolo málo, okradli ma aj pri spiatočnom lete počas medzipristátia v Turecku. Predstavte si, stalo sa to oproti mešite. Prišiel som tam aj o bifokálne okuliare, preto mám teraz tieto náhradné (ukazuje). Hlavné však je, že v našej škole sa už učí.
Nakoľko je dokončená a čo jej ešte chýba?
Treba prekryť strechou stred budovy nad vestibulom a izolovať ju. Oblasť je to seizmická, od mojej poslednej návštevy zaznamenali už dve zemetrasenia, našťastie na budove dlhej 44 metrov sa neobjavili žiadne praskliny. Už na začiatku sme ju totiž spevnili dvojitými základmi a spojkami. Na budúci rok chceme otvoriť ďalšie triedy, najneskôr do budúcej zimy musíme budovu úplne zastrešiť. Pravda, na dokončenie druhého poschodia budovy a na lepšie vybavenie školy budeme potrebovať ďalšie peniaze. Dúfam, že združenie niečo získa v rámci 2-percentnej dane. Vyučovanie však už beží, a čo je dôležité – okrem mužov učiteľov tvoria pedagogický zbor aj tri ženy. A dievčatá sú v triedach spolu s chlapcami!
To je v Afganistane nezvyčajné?
To je, prosím, hotová revolúcia. V Afganistane boli kedysi experimentálne základné školy, kde sa dievčatá a chlapci učili až do ôsmej triedy spolu v jednej triede, neskôr sa však od toho upustilo. Predsa len, moslimský svet je iný.
A ako je to na afganských univerzitách?
Tam sú študentky a študenti v prednáškových sálach spolu, aj keď dievčatá sedia pokope na jednej strane a chlapci na druhej.
Škola je už aj oficiálne pomenovaná po vašom otcovi?
Áno, volá sa Základná škola Hafiza Jaliliho. Nešlo to však ľahko. Žiadal sa oficiálny súhlas ústredných úradov a tam vládne korupcia. Nakoniec sa však podarilo vybaviť aj to. Bratranec bol kvôli tomu až v Kábule, trvalo to takmer pol roka, úradníci najskôr asi čakali bakšiš.
Vravíte, že neviete, kde zohnať peniaze na skompletovanie druhého poschodia školy. Čo tak požiadať o pomoc slovenskú vládu, ministerstvo školstva? Veď robíte propagáciu aj Slovensku a slovenskému školstvu.
Bolo by to veľké gesto od slovenskej vlády. Na to by sme dokázali vypracovať projekt v rámci nášho občianskeho združenia. Jeho činnosť je absolútne priezračná, možno ju kontrolovať na internete.
Mnohých potenciálnych darcov a sponzorov zrejme odrádza nestabilná situácia v Afganistane. Pred 15 rokmi, keď sme sa spolu prvýkrát zhovárali a už sa chystal útok medzinárodnej koalície proti Talibanu, ste predpovedali, že to len prispeje k prehĺbeniu biedy Afgancov a ďalšej eskalácii násilia. Ako ste to vedeli?
Zároveň som vám však povedal, že budem vďačný Američanom i celému svetu, ak zbavia Afganistan Talibanu. Žiaľ, nestalo sa tak.
Mali vari pravdu tí z expertov, čo už na začiatku tvrdili, že nemá význam ísť do Afganistanu, veď tam kedysi nepochodili Briti a po nich ani Sovieti?
Alexander Veľký dokázal kedysi toto územie dobyť, potom však vyhlásil, že do Afganistanu je ľahko vojsť, ale ťažko sa z neho odchádza. To asi stále platí.
Spojené štáty pôvodne tvrdili, že stiahnu svoje vojská z krajiny pod Hindúkušom v roku 2014, predvlani termín odročili do roku 2017. Dve hodiny po skončení nedávnej návštevy ministra zahraničia USA Johna Kerryho v Kábule vybuchli v tamojšej diplomatickej štvrti nastražené nálože. Čiže situácia je naďalej nepokojná…
Sever Afganistanu, konkrétne provincia, ktorú každoročne navštevujem, je však bezpečná. Nemienim čakať, kedy zavládne mier v celej krajine, môže to trvať ešte dlho, križujú sa tam záujmy toľkých zahraničných mocností! Taliban bol predsa po vstupe vojsk medzinárodnej koalície zatlačený, v poslednom čase však znovu nabral silu. Ktosi za ním musí stáť. Údajne sú tam už aj bojovníci Islamského štátu… Podľa mňa treba pomáhať aspoň tam, kde sa dá, a podľa svojich možností.
V Afganistane sa vraj nedá vládnuť, lebo Afganci sú lojálni voči svojej rodine, obci, kmeňu, nie však voči ústrednej vláde. Je to tak?
V niektorých provinciách to naozaj platí. Ľudia tam počúvajú kmeňových vodcov, aj keď tí sú na nože s oficiálnym Kábulom. To však nie je prípad provincie Balch.
Spomínam si, že už v roku 2001 ste presvedčili podnikateľov z Komárna, kam vás volajú v čase kalamitného výskytu komárov, aby ošatili a nakŕmili jednu afganskú dedinu. Ako to dopadlo?
Zle, lebo práve sa začala zahraničná vojenská intervencia do Afganistanu. Plnenie sľubu odročili na neskôr, keď sa situácia upokojí, a potom naň asi zabudli. Dobre, že ste o tom zaviedli reč, pri najbližšej príležitosti im sľub pripomeniem a poprosím, aby radšej pomohli tým žiakom našej školy v Sharake Azady, ktorí stratili rodičov, a aby prípadne prispeli na jej technické vybavenie.
Patríte medzi našich popredných odborníkov na prenášanie rôznych ochorení komármi. Najnovšie je tu hrozba nákazy vírusom Zika, ktorý podľa posledných výskumov vyvoláva väčšie znepokojenie vedcov, ako sa pôvodne predpokladalo. Čo si o tom myslíte?
V ostatnom čase sa veľa hovorí nielen o prenose komármi, ale o sexuálnom prenose z muža na ženu. Navyše nie všetky narodené deti žien pozitívnych na vírus Zika sa narodili s mikrocefalom. Sám som zvedavý, čo prinesie ďalší výskum tohto problému.
Prezident Obama mimoriadne požiadal Kongres o dve miliardy dolárov na boj proti tomuto vírusu. Nebolo by rozumnejšie vynakladať peniaze na takéto bohumilé ciele, ako na rozpútavanie a potom na hasenie rôznych ozbrojených konfliktov?
Pripomeniem, že na svete existuje veľa omnoho nebezpečnejších patogénov, ako je vírus Zika, ale tie sa tykajú chudobnejších štátov. Čo sa týka návrhu obsiahnutého vo vašej otázke, bude ho možné uskutočniť iba vo svete, kde zavládne absolútny mier.
Stále veríte, že aj pre Afganistan raz musia svitnúť lepšie časy, ako ste mi tvrdili pred pätnástimi rokmi?
Áno, lebo každé utrpenie má svoj začiatok i koniec. Vojny majú Afganci viac než dosť, každá rodina v nej už prišla o niekoho blízkeho. A tretina obyvateľov krajiny žije v zahraničí, donedávna to bola najpočetnejšia emigrácia na svete, takmer celá inteligencia Afganistanu je vonku. Ak sa má krajina raz dostať zo súčasného marazmu, bez svojich krajanov vo svete to nedokáže.
Aký máte názor na súčasnú migračnú krízu v Európe?
Popravde nie som rád, že medzi migrantmi do Európy je v poslednom čase znovu mnoho Afgancov. Chápem tých, čo utekajú pred represáliami Talibanu. Ďalší však takýto dôvod nemajú. Zato majú dosť prostriedkov na zaplatenie prevádzačov, na rozdiel od príslušníkov nemajetných vrstiev. Neodporúčal by som im podstúpiť nebezpečnú cestu do neznáma. Situácia v Európe sa zmenila, Európa už nechce naďalej prijímať takýchto migrantov. My sme boli kedysi v inej situácii. Išli sme sem v malom počte, legálne, na základe medzivládnej dohody, spoločný štát Čechov a Slovákov mal o nás záujem.
Keby sa situácia v Afganistane zmenila, nastal by tam mier, sťahujete sa natrvalo do starej vlasti?
To je ťažká otázka, žijem tu predsa už 35 rokov, od roku 1997 mám slovenské občianstvo. Viem si predstaviť, že tam vycestujem ako hosťujúci profesor prednášať na niektorú z afganských univerzít. Ale natrvalo? Zatiaľ som prospešnejší tu, na Slovensku – tu sa cítim byť doma.
Čo hovoríte na protesty vašich kolegov vysokoškolských učiteľov, na ich požiadavky zlepšiť financovanie univerzít? Ste za plošné zvýšenie platov pedagógom, alebo za odmeňovanie podľa zásluhovosti?
Pedagógov si treba vážiť, keby ich nebolo, nemáme vzdelaných ľudí, nemáme odborníkov, ba ani členov vlády. Aj ich predsa vychovali učitelia. Učiteľ nemá žiť na okraji spoločnosti. Ak by zvýšili platy učiteľov, možno by sa mi podarilo do dôchodku ušetriť peniaze aj na postavenie malej kliniky…
Ako sa má vaša dcéra Lívia? Keď sme sa zhovárali prvýkrát, bola ešte na základnej škole, dnes už to musí byť veľká slečna…
Máte pravdu, študuje na univerzite v Budapešti.
Prečo v Budapešti?
Lebo chcela študovať perzštinu a na Slovensku takáto možnosť neexistuje.
Podporuje dcéra vaše aktivity v Afganistane?
Obe dcéry mi pomáhali a ďalej pomáhajú – mladšia Linda s prípravou fotografií, lebo lepšie rozumie počítačom ako ja. A Lívia dokonca prispela na stavbu školy v Afganistane časťou zárobku z vlaňajšej prázdninovej brigády.
Nasir Jalili (1961)
- slovenský parazitológ
- V roku 1987 ukončil štúdium na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
- Od roku 1990 pôsobil ako doktorand, neskôr asistent na Lekárskej fakulte UK v Bratislave.
- V súčasnosti je docentom na tejto fakulte, zameriava sa na tropickú parazitológiu.
- Od roku 1997 má slovenské občianstvo.
- Je členom Európskej spoločnosti klinickej mikrobiológie a infekčných chorôb a Európskej asociácie na kontrolu komárov.
