Pred piatimi rokmi, keď po silnom zemetrasení prišlo k výbuchu v jadrovej elektrárni Fukušima, nachádzala sa na Slovensku. Strach o blízkych na Ďalekom východe a nejasné informovanie o havárii ju podnietili k nakrúteniu dokumentárneho filmu Genpatsu (výraz pre atómovú elektráreň po japonsky), ktorý mal premiéru v marci tohto roku.
Na svet ste prišli v čase, keď sa svet dozvedal prvé správy o tragédii v černobyľskej elektrárni. Spomeniete si, kedy ste sa o nešťastí dozvedeli prvý raz?
Asi až keď som mala päť či šesť rokov a moja mama išla ako dobrovoľníčka prekladať do liečebného tábora, kde sa na niekoľko týždňov chodili zotavovať deti z okolia Černobyľa, aby sa im posilnila imunita. Pamätám si to dobre aj preto, lebo som nechápala, čo tým deťom je, a ktosi z dospelých mi to vysvetlil dosť brutálnym spôsobom. Povedali mi, že sú ožiarené a buď budú vážne choré, alebo možno aj zomrú.
To vás muselo aj vydesiť…
Chvíľu som si dokonca myslela, že ožiarenie je niečo nákazlivé a bála som sa, aby som to nedostala aj ja. Potom mi to ale lepšie vysvetlili, a dnes som aj rada, že som mohla už ako malá pochopiť, s akými predsudkami sa ľudia z oblastí postihnutých jadrovou katastrofou musia vyrovnávať.
A rozumeli ste si? Ostali ste v kontakte?
Nie, nevedeli sme sa dorozumieť, ale to deťom vôbec neprekáža, ony si svoje povedia aj bez slov. Pamätám si, že som sa často hrala s ostatnými dievčatami. V tábore som bola asi tri roky po sebe, no s tými deťmi nemám kontakt. Akurát mama mi vravela, že niektorí z nich mali neskôr problémy, rakovinu.
Foto: Archív Lenky Králikovej Hashimoto
Námetom na dokumentárny film Genpatsu však bola iná havária, ktorá sa stala v roku 2011 vo vašej rodnej krajine…
Áno, ale zaujímala som sa o túto tému už aj predtým. Celkovo ma ako miešanku vždy interesovali menšinové, okrajové témy. A potom som v marci 2011 dostala SMS, v ktorej mi kamarát písal, že mu je ľúto, čo sa stalo v Japonsku. Hneď som zisťovala viac, a keď som sa dozvedela, že ide o zemetrasenie, nebola som veľmi vyľakaná, lebo tie tam máme často. Navyše som vedela, že naši sú od postihnutej oblasti pomerne ďaleko, asi tak ako je Bratislava vzdialená od Černobyľa. Keď sa však objavili prvé správy o tom, že sa niečo deje aj v jadrovej elektrárni, začala som mať obavy a snažila som sa o tom získať čo najviac informácií, no nebolo to vôbec jednoduché. To je aj témou môjho filmu.
Upokojili vás rodičia? Mali bežní ľudia v Japonsku dosť informácií?
Možno by som spomenula istú zaujímavú paralelu. Moja mama odcestovala do Japonska rok pred Černobyľom, ja zase na Slovensko rok pred Fukušimou. Takže sme boli obe v čase havárie ďaleko a v bezpečí. Keď som s našimi volala, zdalo sa mi, že z nemeckých, ale, povedzme, aj zo slovenských médií mám znepokojujúcejšie správy, ako mali oni z japonských. Takže som im nehovorila všetko, nech ich zbytočne nestresujem. Mama mi potom spomínala, že to bolo podobné ako v roku 1986, keď ona volala do Československa a dávala si v telefóne pozor na to, čo povie, lebo mala tiež pocit, že vie v Japonsku viac ako jej blízki doma.
A nemali ste o rodinu strach?
Čo sa týka rodičov, tak ani nie, vietor fúkal iným smerom, a ako som spomínala, bývajú od Fukušimy dosť ďaleko. Chvíľu som sa bála o babku, ktorá žije v Tokiu. Obavy sa objavili neskôr. Týkali sa toho, či sa k nim nedostane jedlo z postihnutých oblastí, ktoré by mohlo byť nebezpečné. Ale musím povedať, že v tomto Japonsko spravilo naozaj prísne kontroly. Ďalšou vecou, ktorá ma znepokojovala, bolo, že niektoré zrútené domy nepálili priamo na mieste, ale odviezli ich na likvidáciu inam, a tak sa načas zvýšila radiácia aj v iných oblastiach. Ale celkovo som nerobila paniku.
Dá sa povedať, že japonské médiá situáciu zľahčovali?
V začiatkoch boli tiež dosť kritické, ale potom sa tón zmenil. Aj novinári prebrali vládnu stratégiu, že ľudí netreba zbytočne strašiť. Dokonca aj spoločenské povedomie bolo také, že v prvom rade treba podporiť ľudí z postihnutej oblasti, takže ak ste napríklad verejne vyhlasovali, že nebudete kupovať zeleninu z okolia Fukušimy, ostatní sa do vás hneď pustili, že či chcete, aby tí ľudia nemali z čoho žiť. Podporovalo sa to aj článkami v médiách o tom, že malá dávka radiácie je vlastne prospešná. Čo, samozrejme, môže byť pravda, veď existujú napríklad kúpele s rádioaktívnou vodou, no v tom čase to vyznievalo dosť divne.
Je takýto prístup charakteristicky japonský?
Nemyslím si. Kvôli filmu som robila rozhovory aj s mnohými expertmi tu na Slovensku a viacerí mi povedali, že určite je potrebné v prvom rade zabezpečiť, aby nenastala panika.
Zabrániť bezprostrednej panike je jedna vec, ale treba tiež informovať ľudí pravdivo, aby sa mohli rozhodnúť, zhodnotiť riziká. Aj preto niektorí porovnávali prístup moderného technologicky vyspelého Japonska s reakciou Sovietskeho zväzu po Černobyli…
Áno, jeden z bývalých pracovníkov jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach mi rozprával, ako im pred tridsiatimi rokmi pískali dozimetre ako bláznivé a ako si mysleli, že oni majú nejakú haváriu. O tragédii v Černobyli nič nevedeli. Ale tu ide o prístup vlád – a tie by mali podľa mňa tendenciu správať sa takto tajnostkárky aj inde, nielen v Japonsku.
Foto: SITA/AP, Koji Sasahara
Japonci majú smutnú skúsenosť z atómovej ničivej sily ešte z druhej svetovej vojny, keď Američania jadrovými bombami zničili Hirošimu a Nagasaki. Dá sa povedať, že sú k tejto téme citlivejší?
Asi áno. Navyše, okrem týchto dvoch útokov si v Japonsku dosť pripomínajú aj menej známu udalosť z roku 1954. Pri amerických atómových testoch v tichomorskom atole Bikini sa do nebezpečnej zóny dostala loď Šťastný drak s japonskými rybármi, jeden z nich neskôr na následky ožiarenia dosť krutým spôsobom zahynul. Bolo to počiatkom protiatómového hnutia v Japonsku. Aj film a dnes už svetový fenomén Godzilla inšpirovala práve táto tragédia. Godzilla reprezentuje nebezpečenstvo, ktoré so sebou atómová energia prináša.
Japonci vo vašom filme však údel života v rizikovej oblasti niesli akosi bez emócií. Silný moment je, keď navštívite svojho kamaráta, ktorý musel ísť do tejto časti Japonska žiť kvôli práci, a keď sa ho pýtate, či chce vidieť, akú hodnotu radiácie ste v jeho byte namerali, povie, že radšej nie…
Naozaj to odmietol, lebo keby sme mu aj povedali, že to číslo je vysoké, nevedel by, čo má robiť. Pôsobil, akoby bol zmierený s údelom pokusného králika. Hovoril, že nemá manželku, deti, a že keby sa objavili nejaké zdravotné problémy, tak aspoň bude vedieť, z čoho to je.
Takže v tej oblasti prevláda rezignácia?
Nie u všetkých. A preto dochádza k veľmi veľa rozvodom, sporom v rodinách. Starí rodičia nechcú opustiť pôdu, ale mladí chcú odísť. Manželky, ktoré majú viac času, si študujú na internete informácie o rizikách a rozhodnú sa aj s deťmi vysťahovať sa, no manželia veria skôr vláde, ktorá obyvateľov ubezpečuje, že je v poriadku ostať. A tak ak nedôjde k rozvodu, muž musí platiť dva nájmy – svoj v okolí Fukušimy a ešte aj bývanie pre manželku a deti niekde v inej časti Japonska. Pričom bývanie tam stojí obrovské sumy. Deti potom niekedy nevidí celé mesiace.
A prečo muži ostávajú? Je ťažké z tej oblasti odísť a nájsť si živobytie inde?
V Japonsku je komplikované, keď len tak odídete zo zamestnania. Vytvorí to otázky o lojalite voči zamestnávateľovi a prácu inde človek zháňa len veľmi ťažko.
Cítili ste sa nebezpečne, keď ste tam natáčali?
Nie je to nejaká zakázaná zóna, veď tam pracuje dennodenne mnoho ľudí, ktorí sa snažia odstrániť následky po katastrofe. Počula som, že väčšinou je tam radiácia v normálnych hodnotách, ale potom na jednom malom úseku vystrelí hore aj niekoľkonásobne. Takže tá oblasť aj je pod kontrolou, aj nie je. Vieme, že problémy s únikom radiácie do oceánu stále pretrvávajú.
Hovoríte, že ženy si čítajú informácie o rizikách na webe. Kde sa k nim dá dostať? Z médií?
Z médií je to problematické. Navyše pomery sa tento rok ešte viac zhoršili. Z televízie museli odísť traja veľmi známi reportéri, ktorí sa venovali citlivým témam a kládli nepríjemné otázky.
Aký je teda hodnoverný zdroj o situácii na mieste?
Podobne ako pri iných citlivých témach aj táto má poriadne vyostrenú diskusiu a extrémy na oboch stranách. V Greenpeace sú napríklad možno až veľmi prísni, vláda zase vidí všetko až príliš v poriadku. Ja som čítala prvú väčšiu vedeckú prácu o tejto havárii a považujem to za relatívne objektívny zdroj. Na internete v Japonsku je však pod každým kritickým článkom voči bezpečnosti v oblasti okamžite množstvo diskusných príspevkov, ktoré tú informáciu spochybňujú. Počula som dokonca hlasy, že sú na to platení diskutéri.
Ako spochybňujú vedeckú štúdiu?
V štúdii sa napríklad uvádza informácia, ktorú som použila aj v závere svojho filmu, že sa v tejto oblasti zvýšil výskyt rakoviny štítnej žľazy tridsaťnásobne. Ale ľudia to kritizujú a hovoria, že nárast spôsobili plošné prehliadky. Predtým sa u lekára objavili len tí, ktorí už mali reálny problém, a tak to číslo bolo menšie. Takže s informáciami sa naozaj pracuje veľmi ťažko.
Čo sa s tým dá robiť?
Keď sa pozeráme na príklad Černobyľa, tak práve tento a ďalší rok by mal byť zlomový v počte diagnostík nových ochorení. Čas teda možno už čoskoro ukáže, ako to je naozaj.
Tá neistota, pokiaľ ide o následky a riziká, je aj témou filmu Genpatsu. Aké ste naň mali reakcie a kde si ho diváci budú môcť pozrieť?
Film budeme premietať najmä na filmových festivaloch. A čo sa týka reakcií, ľuďom sa páčilo, že som tú tému prerozprávala cez svoj osobný príbeh. A pochopili, že mi v ňom nešlo o to priniesť presné dáta a jednoznačné závery. Skôr som ním chcela divákom sprostredkovať pocit, aký reálne majú Japonci po nešťastí. Vedia, čo sa stalo. Ale teraz čo? A že aj v 21. storočí trvá roky, kým sa o dosahoch nukleárnych nešťastí dozvieme viac. <PE>
Lenka Králiková Hashimoto (1986)
dokumentaristka
- Má japonské korene; bakalársky stupeň štúdia absolvovala v Tokiu, potom pokračovala v štúdiu dokumentárnej réžie na VŠMU v Bratislave.
- Genpatsu je jej absolventský film, ktorý zachytáva atmosféru a obavy ľudí rok po havárii v japonskej jadrovej elektrárni Fukušima, a zároveň cez jej osobný príbeh poukazuje aj na paralely s Černobyľom.
- Momentálne pôsobí ako lektorka japončiny na Univerzite Komenského, zároveň pracuje aj pre viaceré japonské televízie, pre ktoré pripravuje dokumentárne programy z diania na Slovensku a v Čechách.