Václav Moravec: Extrémistom priestor v relácii nedám

Tvrdí, že zastáva britský model fungovania médií, kde novinári zasadnú do moderátorského kresla a diskutujú s politikmi, až keď dovŕšia vek 50 rokov. Napriek tomu dnes 42-ročný moderátor Václav Moravec griloval politikov v štúdiu českej verejnoprávnej televízie nepríjemnými otázkami už pred dvanástimi rokmi. Najviac ľutuje, že si začal tykať s Milošom Zemanom. Do politiky podľa neho nepatria ľudia z biznisu, ako je napríklad Andrej Babiš. Myslí si, že jeho práca má kultivovať verejnú mienku, preto odmieta do relácie pozývať extrémistov, ktorí ju devastujú.

10.05.2016 14:30
Vaclav Moravec Foto: ,
debata (48)

Hoci v prvom rade sledujete prácu českých politikov, pozornosť venujete aj tým slovenským. Prekvapili vás výsledky marcových parlamentných volieb u nás?
Asi budem vyzerať ako generál po bitke, ale môj odhad výsledku volieb na Slovensku bol, bohužiaľ, presný. Tušil som totiž, že u vás dôjde k tomu, k čomu dochádza v celej Európe. Ide o nedôveru ľudí voči štandardným politickým stranám, ktoré sú na scéne dlhé roky. Teraz je otázkou dňa, ako dopadnú prezidentské voľby v USA.

Nedôvera ľudí v tradičných politikov však pramení z toho, že neplnia dané sľuby.
Samozrejme. Napríklad Robert Fico podcenil problematiku školstva a zdravotníctva, preto bol výsledok volieb pre Smer slabší, ako očakával. Keď som si pozrel sociologické prieskumy, utečenecká téma Smeru ani neublížila, ani výrazne nepomohla. V tomto kontexte som zvedavý, či sa aj našim sociálnym demokratom v českých krajských voľbách vypomstí fakt, že v očiach verejnosti nie sú výrazne spájaní so zdravotníctvom – akoby rezignovali na snahu zlepšiť momentálny stav. Rovnako ako Smer, ani oni sa otázke zdravotníctva príliš nevenujú. To je chyba, lebo v českej vláde sa teraz zvádza boj o to, ako rýchlo zvyšovať platby za poistencov štátu, ako zastaviť odchod lekárov do zahraničia, či ako zabrániť zhoršovaniu zdravotníckej starostlivosti v Českej republike.

Keby ste moderovali politickú reláciu na Slovensku, pozvali by ste do diskusie aj Mariana Kotlebu?
To je veľmi ťažká otázka. Verejnoprávne médiá majú vychádzať zo základnej listiny práv a slobôd, kultivovať verejnú debatu, posilňovať a vzdelávať ľudí v základných ľudských hodnotách a v humanizme ako takom. Keď si však pripomenieme niektoré výroky Mariana Kotlebu, tak jeho prítomnosť na obrazovke môže byť v rozpore s tým, čo má verejnoprávne médium vysielať. To však nie je dilema len verejnoprávnych médií, ale aj súkromných, ako ste vy. Napríklad britská verejnoprávna televízia BBC rieši dilemu, či pozývať alebo nie do svojho vysielania predstaviteľov extrémistických strán. Keď sú totiž tieto strany a ich lídri etablovaní, sú považovaní verejnosťou za súčasť politickej kultúry, čo nie je dobré. Aj na mňa časť divákov relácie Otázky Václava Moravce tlačí, aby sme pozývali do diskusií Martina Konvičku (český protiislamský politický aktivista – pozn. red.). Ako však môžem súhlasiť s pozvaním človeka, ktorý hovorí, že by sa niektorí ľudia mali zomlieť na mäsokostnú múčku? Veď ČT má slúžiť na kultiváciu verejnej mienky, nie na jej devastáciu. Zrejme by som sa v debate s ním nevyhol vulgárnym slovám, za čo by ma stiahli z obrazovky.

Takže takíto ľudia by nemali mať v médiách žiaden priestor?
Je potrebné, aby médiá o tejto téme so svojimi divákmi, poslucháčmi či čitateľmi hovorili. Je dobré, keď nám ľudia tieto požiadavky adresujú, pretože hlas verejnosti je dôležitý. Médiá sú tu na to, aby s nimi komunikovali. Verejnosť by však mala vedieť, že ak niekto vypúšťa z úst výroky, s pomocou ktorých sa chce len zviditeľniť, a médiá mu budú dávať priestor len preto, že tieto výroky vyslovuje, tak to povedie k degradácii verejnej sféry. Spomínal som príklad výroku z Česka, že sa majú niektorí Arabi, katolíci, Židia či bohatí zomlieť do mäsokostnej múčky. Hrozné je, keď ľudia takýto výrok vo veľkom ešte aj lajkujú na sociálnych sieťach, nie aby to odsúdili. Neblahé dejiny 20. storočia by v tomto smere mali byť pre nás výstrahou.

Nemyslíte si, že zamlčovanie týchto vecí v médiách extrémistom pomáha?
Sčasti áno, preto musíme s verejnosťou o týchto veciach diskutovať. Mne osobne sa osvedčilo, keď som pozval do relácie Miroslava Sládka (bývalý český krajne pravicový politik – pozn. red.), ale až vtedy, keď dostal politickú moc a legitimitu. Médiá musia veľmi podrobne a kriticky skúmať, akým spôsobom podobní politici, zvolení do funkcií, plnia svoje predvolebné sľuby, a či sa nespreneverujú základným demokratickým hodnotám.

Je to príklad z 90. rokov minulého storočia. Nepripomenuli by ste ho bližšie?
V 90. rokoch všetky české médiá riešili, či pozývať Sládka do diskusií alebo nie. Pre mňa to bolo jasné – bol v poslaneckej snemovni, preto som veľmi podrobne sledoval jeho prácu poslanca a do svojej relácie som ho pozval. Nakoniec sa zistilo, že pri financovaní republikánov dochádza k machináciám, v dôsledku toho z poslaneckej snemovne vypadli. Pred verejnosťou sa tak po voľbách „obnažili“. Vtedy sa osvedčilo, že treba o týchto ľuďom v médiách informovať, mlčanie by sa nevyplatilo. Dnes už Sládek v politike nie je, a ani jeho strana. Keď médiá mlčia, vyvolávajú vo verejnosti pocit nedôvery voči establišmentu, aj preto napokon ľudia volia extrémistov. V práci novinára ide o hľadanie rovnováhy – musíte si povedať, aké sú za a proti, aké kroky môžu uškodiť dôvere média v očiach verejnosti. Ak majú ľudia pocit, že nejaký extrémista je „mesiáš“, tak novinári musia skúmať, či nejde len o lumpa, ktorý sa za mesiáša vydáva.

Extrémisti naberajú na sile. Bude sa to podľa vás stupňovať?
Pre liberálnu demokraciu je to reálna hrozba. Ľudia narodení po roku 1989 nezažili autoritársky režim, ale ja áno. A nechcem žiť znovu v takom režime, kde nebudem môcť hovoriť, čo si myslím, kde nejaký diktátor uzavrie štátne hranice či bude diktovať, aké knihy môžu vychádzať. Nechcem žiť v atmosfére strachu, kde sa niečo iné hovorí doma a niečo iné na verejnosti. Bojím sa, že s nárastom extrémizmu k tomuto scenáru môže dôjsť. Teraz sme svedkami globálnej krízy, čo nahráva ľuďom s extrémnymi názormi. Myslím si, že aj v kontexte veľmocenskej politiky existuje záujem oslabovať Európu a liberálnu demokraciu. Treba si uvedomiť, že rozpad Európy by vyhovoval mocnostiam typu Ruska, Číny, ale aj USA. Utečenecká kríza sa hodí populistom a extrémistom, ktorí chcú vládnuť pevnou rukou. Vidia v nej prostriedok, ako poraziť štandardné politické strany, ktoré sa snažia v dobrom zmysle slova riadiť štát a chcú zabezpečiť, aby sa spoločnosť nerozpadla. Je správne, aby sme si sami Európu oslabovali práve voľbou extrémistov? Dôvera verejnosti k politikom a médiám je mimoriadne dôležitá. Je to tmel, ktorý drží spoločnosť pokope.

Neznižujú dôveryhodnosť médií ataky zo strany politikov?
Rozhodne áno. V poslednom období nedôvera k médiám v Česku naozaj narastá: je to akoby druhá fáza prehlbovania nedôvery v spoločnosti. Novinárov ľudia vnímajú často ako súčasť establišmentu. Posudzujú nás ako „tých hore", čo nevedia, ako sa žije. Navyše politici pripisujú vlastné politické chyby práve médiám. Dvadsaťpäťročný atak voči slovenským a českým novinárom, u nás napríklad reprezentovaný Milošom Zemanom a jeho výrokmi o novinároch, že sú „hnoj a žumpa", sa začína naplno prejavovať teraz. Ale demokratický politik by mal médiá brať ako zrkadlo. No aj my sa dopúšťame chýb a nevieme sa za ne ospravedlniť. Bulvarizujeme sa, z mnohých médií sa stalo iba bohapusté podnikanie. U nás v Česku tí politici, ktorí chcú uspieť v politike, si médiá ešte aj kupujú. Ľudia si potom povedia, prečo majú veriť propagande ekonomický skupín. Dúfam, že kruh nedôvery sa už nebude viac rozširovať…

Čo robíte vy ako novinár, aby sa táto nedôvera neprehlbovala?
Načúvam verejnosti, komunikujem s divákmi. Chodím často na rôzne prednášky, najmä na školách, a vysvetľujem, aká je práca novinára. Snažím sa takisto odpovedať na všetky maily, ktoré mi prídu do ČT od ľudí.  

Nedávno vás časť verejnosti ostro kritizovala za váš postoj k utečencom…
Niektorí ľudia ma začali označovať za zástancu masívneho prílevu utečencov do Európy, ale to vôbec nie je pravda. Možno vás prekvapím, ale na Slovensku sú ľudia tolerantnejší ako v Česku – akoby sme mali väčší strach z cudzieho ako vy. Nikdy som nepovedal, že som za masívny prílev moslimov alebo Arabov a ich začlenenie do európskej spo­ločnosti a kultúry, ale ľudia sú teraz v týchto otázkach veľmi citliví. Súhlasím s tým, že migranti, ktorí prídu do Európy, majú dodržiavať naše pravidlá. Navyše, ak migranti dostanú azyl v niektorej z európskych krajín a odmietnu ho, lebo chcú ísť do Nemecka, tak asi neutekajú pred vojnou. Na Slovensku ani v Česku sa nebojuje, ale oni sem prísť nechcú. Ak teda ide o ekonomickú migráciu, musí si s tým Európa poradiť. V tomto smere sa demokratická európska politika dopustila množstva chýb. Nahnala veľkú časť verejnosti k tým, ktorí ponúkajú lacné riešenia.

Mení sa aj politická kultúra? Vidíte vo vašich diskusiách, či sa politici viac osočujú?
Keď neberiem do úvahy Andreja Babiša, ktorý postavil svoje verejné vystupovanie na tom, že všetkých uráža a hovorí, že kradnú, tak necítim výrazné zmeny v správaní politikov smerom k horšiemu, naopak, mám skôr pocit, že sa tradičné politické strany začali viac kultivovať. Pri Babišovi je zaujímavé, že si postavil svoju politickú kampaň na tom, ako ukazuje prstom na politikov, že sú zlodeji. Ale bol to práve on, kto sa s nimi v 90. rokoch kamarátil. Podobné príklady možno nájsť aj na Slovensku. Ako sa Babiš dostal k miliardovým majetkom? Na základe privatizácie. A k čomu dochádzalo v 90. rokoch pri privatizácii? K excesom.

Ako sa prejavuje väčšia kultivovanosť u tradičných strán?
Začali si uvedomovať, že ak nezískajú naspäť dôveru verejnosti, tak v budúcnosti ich antisystémové strany pripravia o moc a vytlačia z politickej scény. Preto si začali dávať pozor na vyjadrovanie, aby sa odlišovali od, nazvime to, jazyka ulice. V Česku sa ukazuje, že antisystémové strany sa vždy rozhádajú medzi sebou a rozpadnú ešte pred voľbami. U nás Úsvit s Blokom proti islamu mali vytvoriť veľkú koalíciu, ktorá mala byť silným subjektom, ako sú rakúski Slobodní či ĽSNS. Nestalo sa tak, lebo sa rozhádali a ich veľké sľuby voličom zostali len prázdnymi slovami. Tu sa ukazuje, že pri antisystémových stranách sa „mesiáš“ skrátka nedostaví, pretože sú to len ľudia. Verejnosti v takýchto situáciách musí dôjsť, že politici, ktorí jej nadbiehajú, to s ňou nemyslia úprimne.

Spomínate Andreja Babiša. Patrí biznis to politiky?
Nie. Do politiky idú mnohí ľudia na to, aby zbohatli, lebo vo svojich profesiách nie sú úspešní. Práve na tomto jave stavajú miliardári svoje vyhlásenia, že idú politiku očistiť, ale v konečnom dôsledku ju len deštruujú. Biznismeni majú podľa mňa robiť biznis a kontrolovať sa medzi sebou. Ich moc však nemá byť prepojená s politikmi. Inak to vedie k tomu, že verejnosť nadobúda pocit, že demokracia nefunguje.

Tykáte si s politikmi?
Posledné roky slušne odmietam, ak ma niekto z politikov požiada o tykanie. Nepáči sa mi spôsob práce novinárov, ktorí majú blízke vzťahy s politikmi. Často tu ide o systém typu – informácia za službu, a to je už spreneverenie sa profesii. Politik, ktorý berie novinára ako svojho kamaráta, si ho zároveň neváži. Keď je v takomto vzťahu formálny odstup, novinára, naopak, rešpektuje. Osobne sa mi vypomstilo, že som si začal tykať s Milošom Zemanom. Keď Zeman končil vo funkcii ako český premiér, v jednom rozhovore v živom vysielaní v roku 2002 mi navrhol tykanie. Navrhol mi ho klasickým zemanovským spôsobom: „Václave, vás som si vážil a vážim ako novinára, chcem, aby sme si tykali." Nevedel som sa v tejto situácii správne zachovať, a tak som súhlasil.

Čo malo byť v tomto momente podľa vás správne?
Mal som mu povedať: „Čo je to, pán Zeman, za hlúposť? Chcem si s vami naďalej vykať." Neskôr to bolo krajne nepríjemné. Keď Zeman zasadol do prezidentskej funkcie a ja som sa ako novinár držal svojich zásad a naďalej som ho kritizoval už ako prezidenta, prestalo sa mu to páčiť. Potom mi adresoval časť svojho prejavu v poslaneckej snemovni, kde ma označil za domovníka, s ktorým sa nerozpráva. Vybral si vraj zlého kamaráta, s ktorým si chce tykať. Nech už je ktokoľvek na akejkoľvek pozícii a tykám si s ním, tak k nemu budem pristupovať rovnako ako k ostatným. Zeman mi ukázal, že pustiť si politika bližšie k telu sa nevypláca.

Ako si pred kamerou zachovávate politický odstup?
Žurnalistika má pomerne blízko k filozofii. V tomto smere považujem za trefné myšlienky Karla Jaspersa. Podľa neho tkvie nezávislosť filozofovania v tom, ako sa neupísať žiadnej filozofickej škole. Ďalšou jeho radou je nepovažovať žiadnu vyslovenú pravdu za výhradne jednu a jedinú. Tieto pravidlá podľa môjho názoru platia aj v žurnalistike. Ba čo viac, žurnalistika má v demokratickej krajine s filozofiou spoločné aj to, že zápasí o pravdu s ľudskosťou v bezpodmienečnej komunikácii. Keď som na začiatku 90. rokoch vstupoval do sveta žurnalistiky, bol som vychovávaný v koncepte nestrannej žurnalistiky. Tej, ktorá hľadá pravdu a predkladá fakty, čo znamená, že sa nebojí pomenovať lož. Úlohou novinára nie je vnucovať ľuďom svoj pohľad na svet, ale predkladať fakty a rozrušovať lži. Alergický som napríklad na výstupy niektorých komentátorov, keď zamlčia fakty, ktoré nesedia do ich ideologického rámca. Obávam sa, že v českých a slovenských médiách je ich väčšina.

Václav Moravec (1974)

politický moderátor

  • Na Karlovej univerzite v Prahe vyštudoval odbor masová komunikácia.
  • Ako redaktor a moderátor pracuje od roku 1992.
  • Dvanásť rokov moderuje reláciu Otázky Václava Moravce, ktorú vysiela Česká televízia na svojich staniciach ČT1 a ČT24.
  • Vyučuje aj na Katedre žurnalistiky Karlovej univerzity v Prahe.
  • Šesť rokov pracoval pre českú sekciu rádia BBC, v minulosti takisto v Rádiu Impulz, Českom rozhlase či v komerčných staniciach Profil, Europa 2 a Frekvence 1. Externe spolupracoval aj s televíziou Galaxie.
  • Je štvornásobným držiteľom ceny v diváckej ankete TýTý ako najobľúbenejšia osobnosť televíznej publicistiky za rok 2007, 2008, 2009 a 2011.

© Autorské práva vyhradené

48 debata chyba
Viac na túto tému: #extrémizmus #Václav Moravec #žurnalistika