Na Slovensko prichádzate s projektom Roots & Shoots (Korene a výhonky). Akú má históriu?
Projekt, ktorý považujem za jeden z najväčších úspechov, vznikol v roku 1991. Začínali sme s dvanástimi mladými ľuďmi z Tanzánie a dnes sa tento celosvetový projekt zakorenil už v stovke krajín po celom svete.
Pre koho je projekt určený?
Pracuje s deťmi predškolského veku až po vysokoškolákov. Našou snahou je implementovať projekt aj do škôl na Slovensku. Školáci si vyberú jednu z troch oblastí – ľudia, zvieratá alebo životné prostredie, v rámci ktorej by chceli pomôcť konkrétnym projektom. Jednoduchou formou tak menia svet okolo seba. Zmierňujú aktuálny problém vo svojej komunite a zároveň sa učia žiť v harmónii s prírodou.
Čím konkrétnym by mohli pomôcť naše deti a tínedžeri?
Čímkoľvek, čo im je blízke. Môžu sadiť stromy, chovať včely alebo okrášliť obydlia, v ktorých žijú. Môžu sa venovať kompostovaniu či recyklácii odpadu.
Mama mi povedala, že ak si chcem skutočne splniť sen, musím tvrdo pracovať, nevzdávať sa a využiť každú príležitosť.
Vaše aktivity dnes smerujú nielen k zvieratám, ale aj k pomoci ľuďom. Prečo ste vymenili dobrodružný život v Afrike za prednášky po celom svete a za hľadanie financií?
V roku 1986 sa konala prvá konferencia, ktorá dala dohromady všetkých ľudí sveta, ktorí sa zaoberali šimpanzmi. Uvedomili sme si, že výrazne klesá ich počet vo voľnej prírode a ubúdajú aj lesy, ktoré sa nekontrolovateľne ťažia. Začala som cestovať po Afrike a spoznávala som nielen problémy primátov, ale aj obyvateľov tohto kontinentu. Uvedomila som si, že pokiaľ sa nám spoločnými silami nepodarí zlepšiť podmienky ľudí, najmä tých, čo žijú v blízkosti divočiny, nepodarí sa ani zlepšiť život šimpanzov. Preto som založila mimovládnu organizáciu, The Jane Goodall Institute, ktorá získava finančné prostriedky na pomoc. Cestovaním po svete robím osvetu nielen o šimpanzoch, ale aj o pomoci ľuďom žijúcim v ich blízkosti. Trvalo veľmi dlho, kým sa ľudia začali prebúdzať a uvedomovať si, aké škody sme napáchali na tejto planéte. Stretla som veľa skeptických mladých ľudí a detí, ktoré neverili, že by sa niečo mohlo zlepšiť.
A dá sa zlepšiť?
Myslím si, že je nádej, ešte stále môžeme stav zvrátiť. Hoci to okno, ten priestor na príležitosť konať, sa rýchlo zmenšuje. Treba sa obracať na deti. Prostredníctvom nich sa menia zvyky a postoje aj nás dospelých.
Ktorý moment najväčšmi ovplyvnil vašu prácu v Afrike?
Za to, že výsledky môjho skúmania šimpanzov sa dostali do sveta, vďačím National Geographic. Nielenže mi poskytol finančné prostriedky, aby som mohla pokračovať vo výskume, ale vyslala moderátora Huga van Lawicka, ktorý dokumentárnymi filmami o živote šimpanzov posunul môj výskum bližšie k ľuďom.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Barón Hugo van Lawick sa stal nielen spoluautorom dokumentárnych filmov, ale aj vaším manželom. Syn, ktorý sa vám narodil po štyroch rokoch príchodu do Afriky, vyrastal v Národnom parku Gombe?
Žili sme dole na brehu jazera, kde sa šimpanzy zriedka odvážili ísť. Detstvo v Afrike ho ovplyvnilo. Dnes vyrába sklenené vlákna, ktoré sa používajú na stavbu rybárskych lodí. Vláda totiž obmedzila výrub tvrdého tropického dreva, z ktorého sa kedysi kanoe vyrábali. Na výrub treba totiž licenciu, ktorá je veľmi drahá.
Čo ste vedeli o šimpanzoch, keď ste ako dvadsaťšesťročná prišli do Afriky?
Všetko, čo som vedela, bolo zo sledovania ľudoopov v zajatí. Strávila som veľa času pozorovaním dvoch šimpanzov v londýnskej zoo. O ich správaní vo voľnej prírode sa dovtedy nič nevedelo.
Ktorý šimpanz si vás za vyše polstoročie strávené v rezervácii Gombe najviac získal?
Mojím obľúbeným bol David Greybeard (Sivá brada). On prvý sa asi po roku prestal báť tej zvláštnej bielej opice. Kŕmil sa na strome a dovolil mi, aby som ho pozorovala. Raz, keď sa mi vzdialil, sledovala som ho. Našla som ho sediaceho na zemi. Vyzeral, ako by na mňa čakal. Keďže som vedela, že opice majú rady arašidy, vzala som zopár do svojej dlane a ponúkla som ho. Najprv odmietol, ale keď som sa priblížila, pozrel mi do očí, vzal si orechy a pustil ich na zem. Jemne ma chytil za končeky prstov, čo je medzi šimpanzmi prejav dôvery. Bola to najhlbšia chvíľa porozumenia medzi mnou a ním, medzi dvoma odlišnými svetmi. Neskôr som narazila na celú tlupu šimpanzov v lese, ktorá, ako zvyčajne, bola pripravená opäť ujsť. Okrem Davida, ktorý pokojne sedel ďalej. Ostatní sa pozreli na neho, na mňa a opäť na neho. Myslím, že si povedali: „Koniec koncov, nemôže byť až taká nebezpečná.“ Postupne stratili strach aj ostatné šimpanzy a ja som ich mohla začať spoznávať ako individuality.
V čase, keď ste šimpanzy začali pozorovať, neexistovali mobilné telefóny ani internet. Ako ste boli v spojení so zvyškom sveta?
Posielali sme si listy. Raz do týždňa alebo vtedy, keď išiel čln do mesta po zásoby. Ak som potrebovala poslať súrnu správu, použila som telegram.
Čo by ste dnes urobili inak?
Keby som sa mohla vrátiť v čase a poradiť tej 26-ročnej Jane, ktorá sa vybrala do Afriky, bola by to presne tá istá rada, ktorú mi dala mama. Mala som desať rokov, zúrila druhá svetová vojna a my sme nemali veľa peňazí. Nemali sme televíziu ani žiadne elektronické zariadenia. Čítali sme knihy, aj Shakespeara, aj tie o prírode. V antikvariáte som objavila Tarzana z rodu opíc. Prečítala som knihu jedným dychom a vášnivo som sa do Tarzana zamilovala. A čo urobil Tarzan? Oženil sa s tou nesprávnou Jane. Vtedy som sa rozhodla, že pôjdem do Afriky. Napriek tomu, že blízki mi radili, aby som snívala o niečom reálnom, čo môžem dosiahnuť. Neodradil ma výsmech ani nedostatok peňazí.
Čo vám poradila mama?
Povedala mi, že ak si chcem skutočne splniť sen, musím tvrdo pracovať, nevzdávať sa a využiť každú príležitosť. Aj vďaka nej sa mi podarilo prežiť život, ktorý bol idylický a prekonal tie najodvážnejšie sny môjho detstva. Pracovať so šimpanzmi, vybudovať výskumnú stanicu v Gombe a vychovať svojich nasledovníkov.
Ktoré okamihy vo vašom živote boli najdôležitejšie?
Pozývací list do Afriky v roku 1956. Stretnutie s levom v rezervácii Serengeti počas práce pre svetoznámeho antropológa doktora Louisa Leakyho. Príchod do Gombe v roku 1960. Prvý pohľad na môjho syna.