Foto: Archív Tomáša Ryšku
Je pravda, že pred stovkami rokov žil kmeň Akha v Tibete?
Existujú legendy o kráľovstve Akha, ktoré malo byť južnejšie ako Tibet. Ale ich dávnu históriu som bližšie neskúmal.
Do juhovýchodnej Ázie prišli začiatkom 20. storočia z Číny. Prečo?
Bola to zdĺhavá diaspóra. Ustupovali na juh kvôli vzťahom s inými etnickými skupinami, ktoré sa ich snažili zapojiť do vojny. Preto sú Akha v úvodzovkách zbabelci. No môžeme ich vnímať tiež ako ľudí, ktorí boli nad vecou a nechceli sa dať zaťahovať do konfliktov. Americký antropológ James Scott o nich píše ako o anarchistoch, ktorí sa nezapojili do väčšinovej spoločnosti. Vyhľadávali vzdialené oblasti aj preto, aby sa vyhli vplyvu štátu, plateniu daní a inej regulácii.
Preto sa na nich v Thajsku nazerá s dešpektom?
Nie je to nič nezvyčajné ani v stredoeurópskych podmienkach. Je to dané historicky. Ľudia z hôr boli vždy považovaní za divokých, zaostalých, primitívnych. Obyvatelia miest nimi pohŕdali.
Akhov je asi 400-tisíc. Žijú v Zlatom trojuholníku, na pomedzí Laosu, Barmy a Thajska, čiže v regióne, ktorý donedávna patril k najväčším producentom ópia. Pestovalo sa tu odjakživa?
Dôvodom na pestovanie maku boli kedysi obchodné vzťahy medzi Veľkou Britániou a Čínou. V Británii rástol odbyt a Čína ho mala uspokojovať. Pre dostatočný obsah účinnej látky – morfia – je potrebná určitá nadmorská výška. A vhodná je práve tá, v ktorej žili títo ľudia. Takže by sa dalo povedať, že pestovanie ópia horskými etnikami pramení z dopytu, ktorý bol v Európe.
A akú úlohu zohrávalo ópium v živote Akhov?
V prostredí, ktoré nemá dostatočný prístup k západnej medicíne a liekom, bolo ópium jednou z látok, ktoré sa využívali ako liek na tíšenie bolesti, na problémy s dýchacími cestami, pri kašli. A zároveň to fungovalo ako alkohol v našich podmienkach. Na pohostenie návštevy ako víno alebo pivo. Oni ponúkli hosťom fajku ópia. Nikdy ju však neponúkli žene.
Prečo?
Platí u nich nepísané pravidlo, že ženy a deti nesmú používať ópium inak ako liek. Takisto ani muži pred 45. rokom života, čo sa považovalo za hranicu staroby. Ópium ľudia z etnickej skupiny Akha nevnímajú ako niečo negatívne. No podmienky, v ktorých títo ľudia žijú, mohli spôsobiť a aj spôsobovali situácie, keď sa ópium menilo na deštruktívnu látku, ktorá neubližovala len samotným užívateľom, ale aj rodinám.
V roku 2001 začali v Laose program pod záštitou OSN, ktorý mal zakázať pestovanie ópia a tiež tradičné rotačné poľnohospodárstvo horských kmeňov. Vy sa na to pozeráte skepticky. Prečo?
Tento program vychádzal z chybného predpokladu, že Laos je tretím najväčším producentom ópia pre svetový trh. A keďže je potrebné ochrániť západnú mládež pred hrôzou heroínu, ktorý sa rafinuje z ópia, musí sa ísť až ku koreňom. K samotným producentom, výrobcom ópia a tam to uťať.
A v čom bol tento predpoklad nesprávny?
Význam produkcie ópia v Laose pre svetový trh je úplne zanedbateľný. Takýto stav potvrdzuje aj antropológ David Feingold, ktorý robil pre UNESCO konzultanta v otázkach horských menšín a drog. Takmer celá produkcia sa spotrebovala priamo v Laose, a ak sa aj niečo dostalo za hranice, tak sa to spotrebovalo v okolitých štátoch. Na európske a americké trhy sa pašuje rafinovaný heroín z úplne iných regiónov. A teraz sa dostávame k veľmi dôležitému momentu. Málokto z tých ľudí, ktorí mali skutočne dobré úmysly a snažili sa urobiť svet lepším, rozmýšľal nad tým, aký význam má ópium pre týchto pestovateľov. Spomínal som zdravie, kultúrny a spoločenský aspekt, ale je tu aj ekonomický význam.
Mali problém sa uživiť?
Ľudia z kmeňa Akha si dokázali vypestovať jedlo na deväť až desať mesiacov. Zostávali im dva až tri mesiace, ktoré museli nejako prekonať. A práve tá produkcia ópia, ktorú vedeli speňažiť, im mohla slúžiť ako nejaká istota alebo záloha na ďalší rok. Mali si za čo kúpiť ryžu.
Vypaľovanie makových polí bol len prvý krok. V horách chýbala infraštruktúra, a tak sa v Laose rozhodli, že kmeň Akha presťahujú do nížin. Desaťtisíce ľudí. Ako to dopadlo?
Pre prichádzajúcich horalov nezostala žiadna pôda, na ktorej by si mohli pestovať svoje vlastné jedlo. Nemali si ako zarobiť na jedlo. A začali sa stretávať so zdravotnými problémami, ktoré nepoznali. Malária. A črevné problémy, ktoré súviseli s nekvalitnou vodou. Výsledkom bola obrovská mortalita. V niektorých dedinách dosahovala až 40 percent. Strávil som nejaký čas v dedine, kde sme v jeden deň pochovali až šesť ľudí. Túto dedinu čerstvo presunuli a bývali v nej aj vojaci. Dostali rozkaz popraviť každého, kto by sa pokúsil o návrat.
Aj ho splnili?
Nič také som nevidel. Vysoká úmrtnosť naozaj súvisela s problémami, o ktorých som hovoril. Denník New York Times o tom napísal článok s titulkom – Akha are dying like flies. Akhovia umierajú ako muchy.
Foto: Archív Tomáša Ryšku
Prehodnotila OSN tento program?
Veľmi dlho trvalo, než som počul zo strany vyšších úradníkov, ktorí poznajú situáciu v Laose, nejakú sebakritiku. Bývalý šéf organizácie UNODC (United Nations Office on Drugs and Crime – Úrad OSN pre drogy a kriminalitu) Antonio Costa napísal ešte v roku 2006 pozitívny úvodník do hodnotiacej správy za predchádzajúci rok. V tomto úvodníku všetky rozhodnutia veľmi chválil, dokonca napísal o tom, aké sú akhské ženy šťastné a ako veľmi sa zlepšila kvalita ich života. Napísal ho vo chvíli, keď bolo v teréne množstvo výskumných pracovníkov, ktorí na vlastné oči videli deštruktívne dosahy opatrení.
Vy ste pôsobili predovšetkým v Thajsku. O tamojších Akhoch sa vyjadrujete ako o neexistujúcich ľuďoch. Čo to znamená?
Tomuto problému čelia horské etniká veľmi intenzívne. Sú to ľudia, ktorí nie sú občanmi krajiny, v ktorej sa narodili a v ktorej žijú.
Thajsko im nepriznáva občianstvo?
Nemajú občianstvo. A na občianstvo sú priamo napojené základné ľudské práva. V Thajsku existuje niekoľko typov občana, respektíve identifikačných kartičiek, ktoré sa vydávajú. A tie určujú mieru slobody. Ako ďaleko sa človek môže vzdialiť od svojej dediny, či sa môže zamestnať… Sú ľudia bez občianstva, ktorí dostanú aspoň nejaký preukaz s oklieštenou slobodou pohybu a zamestnania. Ale sú aj takí, ktorí žiadny preukaz nemajú. A tí čelia veľkému riziku. Mnohí ľudia sa tu strácajú. Existuje sofistikovaný obchod s ľuďmi a to na celý rad účelov. Či už je to sexuálny priemysel, alebo globálny obchod s orgánmi.
Majú šancu dostať sa k vzdelaniu?
Nejde o prístupnosť. Ale skôr o to, či môžete získať diplom. Ak nemáte občianstvo, tak ho nedostanete, aj keď úspešne skončíte školu. A ak ho aj dostanete, dochádza k paradoxnej situácii. Na horalov sa thajská spoločnosť pozerá opovržlivo. A ak sa niekto, kto je považovaný za bezcenného, uchádza o významnú pozíciu, pre miestnych zamestnávateľov je nepredstaviteľné, aby ho prijali. To je rovnaké, ako keby sa o jednu pozíciu uchádzali dvaja Slováci a jeden Róm. Hoci by mal Róm lepšie vzdelanie, s absolútnou istotou tú prácu nezíska. Pretože jeho vzdelanie je nedostačujúce voči predsudkom zamestnávateľa.
Akhom sa snažia pomáhať kresťanskí misionári. Spoločne so Steveom Lichtagom ste nakrútili znepokojivý film Zajatci bieleho boha. Čo sa teda skrýva za pomocou?
Humanitárnym pracovníkom ide o zlepšenie kvality života tých, s ktorými spolupracujú. Ale spôsoby, akými o tom premýšľajú a akými to napokon realizujú, sa líšia. Kresťanskí humanitárni pracovníci, s ktorými som sa počas výskumu stretol, vnímajú problém chudoby ako dôsledok zla, ktorým sú ľudia obklopení a v ktorom sú uväznení. Seba vnímajú ako božích bojovníkov, ktorí sa pokúšajú vyslobodiť ľudí z chudoby náboženskou konverziou. Vo chvíli, keď budeme konvertovať na vhodné náboženstvo, zrazu budeme mať dostatok peňazí a naša spoločenská pozícia bude úplne iná.
A čo presne to znamená pre Akhov?
Misionári dávajú rodičom ponuku. Ak bude ich dieťa žiť oddelene od svojej rodiny v internátnom domove, tak má šancu na lepšiu budúcnosť. Humanitárni pracovníci však tieto domovy prezentujú ako sirotince. Dieťa sa v dnešnej dobe stalo silným marketingovým nástrojom. A vďaka tomu funguje tento humanitárny biznis tak dobre. Model je jednoduchý. Ak chcem mať zaistený svoj život v severnom Thajsku a mám dostatočné kontakty na kostoly a cirkevné skupiny vo svojej krajine, tak už potrebujem len jediné. Deti, ktoré treba zachrániť. Ktoré budem inzerovať a ktoré mi budú generovať zisk. O ktorých môžem informovať svoje kontakty. A už sa to začne nabaľovať ako snehová guľa. Pridávajú sa ďalšie kontakty, ľudia, ktorí chcú zachrániť dieťa. A ja takto získam dostatok finančných prostriedkov na to, aby som mohol existovať.
Foto: Archív Tomáša Ryšku
Je ťažké uveriť tomu, že ide len o obchod…
Je to úplne rovnaké ako pri obchodných spoločnostiach, ktoré ponúkajú produkt takým spôsobom, aby vyvolali u spotrebiteľov záujem. Či ide o pomoc, dobro, logika je podobná. Medziľudská solidarita sa stala za posledných 30 rokov komoditou ako ktorákoľvek iná, a to môžeme sledovať aj v prípade celebrít, ktoré sa využívajú na predaj všemožných komodít. Angelina Jolie, Bono… Kupujeme si nielen výrobok, kupujeme si dobro. Kúpite si topánky značky Toms a prispejete tak na druhý pár do Afriky. Firma sa za posledných päť až sedem rokov tak rozšírila, že som presvedčený, že dnes značná časť Afričanov behá v značke Toms.
Vy však tvrdíte, že darcovia naleteli…
Skúsme si položiť otázku, ako si bežný čitateľ vašich novín predstaví život človeka v Afrike. Bude premýšľať o ekonomickom raste, ktorý presahuje ekonomický rast Slovenska alebo Čiech? Bude premýšľať o držiteľoch Nobelových cien, o vynikajúcich lekároch? Alebo, naopak, medzi prvými predstavami bude chudoba, násilie, hlad, akýsi nedostatočný rozvoj? A teraz sa môžeme opýtať, či ten človek niekedy v Afrike bol. A ak tam nebol, ako je potom možné, že práve toto považuje za obraz reality, ktorá sa tam práve v tejto chvíli odohráva? A teraz si to skúste zasadiť do nášho spôsobu myslenia. Na jednej strane vzhliadame k úspešným ľuďom. A potom sú tu tí, ktorí nemajú prácu, bývanie. V našich očiach sú to flákači, paraziti, zneužívači sociálnych dávok. A my zrazu máme súcit a snahu v Afrike podporiť tých, ktorými v našom vlastnom svete opovrhujeme.
A teda, deti z kmeňa Akha v sirotincoch vlastne nie sú siroty?
Koncept siroty nie je všade rovnaký. Na Slovensku aj v Česku je to dieťa, ktoré nemá rodičov. Sú však regióny, kde je sirota ten, komu chýba hoci len jeden z rodičov. V každom prípade, deti, o ktorých sa bavíme, majú rodičov. Nie sú to siroty. A rodičia platia týmto organizáciám za to, že sa ujmú ich detí a dajú im vzdelanie. Požičiavajú si na to a dostávajú sa do značných ekonomických problémov. Berú si pôžičky s odloženou splatnosťou. Budú ich splácať až potom, keď ich dieťa dokončí vzdelanie. Lenže ten úspech, ktorý je deťom a rodičom sľubovaný, sa nikdy nedostaví.
Ako sa v týchto domovoch učia?
Časť vzdelania zabezpečujú štátne školy, do ktorých ich vozia každý deň. No oveľa väčší dôraz sa kladie na vzdelávanie v oblasti kresťanskej viery. Tomuto sa venujú zahraniční pracovníci. Majú prísne štruktúrovaný čas. Ráno sú bohoslužby, číta sa Biblia, popoludní sa číta Biblia v rámci debatných skupín. Večer je opäť bohoslužba. Náboženské vzdelanie sprevádza dieťa veľmi intenzívne.
A koľko detí úspešne absolvuje školu?
Priznám sa, že mi na začiatku ani nenapadlo hľadať v tomto problém. No až po rokoch som sa dozvedel, aké nízke je to číslo. Domovy si nevedú vlastné databázy, takže nie je ľahké dozvedieť sa presné čísla. Vychádzam teda z rozhovorov, ktoré som robil s misionármi, humanitárnymi pracovníkmi, zamestnancami domovov, deťmi a absolventmi. A poviem to na príklade jedného domova, v ktorom za pätnásť rokov existencie žili stovky detí. Z nich menej ako desať dokončilo štátnu školu!
Ako je to možné?
Je to sčasti podobné, ako je to s rómskymi deťmi v Česku. Predpokladám, že ani na Slovensku to nebude lepšie. Deti z kmeňa Akha prichádzajú do školy bez znalosti jazyka väčšinovej spoločnosti, nerozumejú pani učiteľke. Prichádzajú ako „chao kao“, čo je pejoratívne označenie ľudí z hôr. Akoby povedali, tak, to sú tie zvieratá, čo prichádzajú z hôr. Všetky vzorce myslenia a konania, ktoré vytvárajú prostredie tejto školy, sú odlišné od tých, ktorými disponuje dieťa. V očiach učiteľky je to automaticky darebák, ktorý sa nevie správať. Druhá vec je však to, že tieto deti sú v skutočnosti izolované.
Je ich život viazaný výlučne na domovy misionárov?
Tieto deti túžia po mestskej spoločnosti, o ktorej si myslia, že je fantastická a budú sa v nej mať dobre, a zároveň nemajú možnosť podieľať sa na mimoškolských aktivitách spolužiakov. Tieto kresťanské organizácie nechcú, aby ich deti ovplyvňovala budhistická viera. Odopierajú im rôzne sviatky, ktoré sa slávia v Thajsku. Zakazujú im tráviť čas so spolužiakmi. Túžba detí po mestskom svete ich nakoniec privedie k tomu, aby z domova odišli. Nechcú strácať čas. Chcú rovno zarábať peniaze.
Foto: Archív Tomáša Ryšku
A ako ste už naznačili, na pracovnom trhu zažívajú sklamanie…
Či už majú vzdelanie, alebo nie, väčšina horalov získa nekvalifikovanú prácu. Je je fyzicky mimoriadne náročná a je slabo zaplatená. Chlapci sú pomocníkmi na stavbách, v reštauráciách. Dievčatá pracujú v masážnych salónoch.
Nie je však absurdné tvrdiť, že vzdelanie nie je cestou k lepšiemu životu?
Ľudia z kmeňa Akha nie sú závislí od trhu. Jedlo a potreby pre život si dokážu zaistiť vlastnými rukami. Lovia, vyrábajú si predmety z materiálov, ktoré netreba kupovať. Vzdelanie v ich histórii znamenalo každodennú skúsenosť, ktorá sa prenášala z rodiča na dieťa. Deti s rodičmi poznávali rastliny v lese, ktoré sú jedovaté, ktoré prospešné. To vzdelanie, ktoré ich deti pôvodne získavali, bolo priamo napojené na ekonomické stratégie prežitia. V klasickej škole sa to už deti horalov neučia. Získavajú vzdelanie, ktoré vedie k inému spôsobu života, k iným túžbam, iným hodnotám. Deti počúvajú výklad učiteľky, často člena väčšinovej spoločnosti. Učivo je tiež postavené na hodnotách väčšinovej spoločnosti a tieto deti sa zrazu učia, že spôsob života, aký viedli celé generácie pred nimi, je nedostatočný. Ich túžby sú nasmerované inam. Buď lekár, kozmonaut. Ale určite nebuď ten, čo chodí po lese, loví divoké zvieratá alebo pracuje na poli.
A dosiahne vôbec niekto vysoké ambície?
Poznám jediného človeka z kmeňa Akha, ktorý vyštudoval právo a aj pracuje ako právnik. Poznám zopár ľudí s diplomom, ktorí však majú podradnú prácu. Ich vysnívané životy už nie sú v horách, ale v mestách. Zapĺňajú slumy, periférie miest. Ako horali boli na okraji spoločnosti, ale boli sebestační. Ako obyvatelia slumov sebestační nie sú. Zostávajú obklopení neónovým svetlom mesta, bilbordmi a reklamami s výrobkami. A hoci na ne nikdy nedosiahnu, majú pocit, že sú im na dosah.
Film Zajatci bieleho boha mal premiéru v roku 2008 na slovenskom festivale Envirofilm. Zmenilo sa niečo za tých osem rokov?
Pokiaľ ide o praktiky zahraničných misionárov, nezmenilo sa nič. Domovy pokračujú, zakladajú sa nové. Niektoré sa rušia, pretože misionári nemali dostatočné obchodné schopnosti a nezískali finančnú podporu. Ale dôvodom môžu byť aj prešľapy. Niekde si títo cudzinci skomplikovali vzťahy s miestnymi. Príkladom môže byť americký misionár, ktorý udržiaval vzťah s jednou vydatou ženou. Keď na to prišiel manžel, musel opustiť oblasť. A organizácia tomuto Američanovi pozastavila činnosť. Žiadna systémová zmena sa zatiaľ neudiala. No zaznamenal som policajné vyšetrovania a verejné debaty týkajúce sa súčasnej generácie dvadsiatnikov a tridsiatnikov, ktorí bývali v týchto internátnych školách. Zatiaľ čo ich rodičia pracovali, v týchto školách dochádzalo k závažným porušeniam práv týchto detí. A sexuálne násilie nebolo výnimkou.
Je to vypuklý problém aj medzi deťmi z kmeňa Akha?
Väčšina týchto detí, s ktorými som sa stretol a rozprával a ktoré vyrastali v internátnych školách, zažila nejakú formu zneužívania, nielen sexuálneho. Jedna z dievčin opisovala príbehy, ako sa vracala zo školy a nachádzala si v izbe rozhádzané odpadky. Stupňovalo sa to, až to vyvrcholilo rôznymi formami sexuálneho zneužívania. Mal som možnosť čítať si ďalšie príbehy v policajných materiáloch, ktoré sa ani nedostali do médií. Pre políciu v Chiang Rai je však zneužívanie detí z hôr skôr akousi normou než niečím výnimočným. Jedna významná organizácia, ktorá ubytovávala viac ako 100 detí, využívala na nočné hliadky cudzincov žijúcich v Chiang Rai, ktorí trávia svoje večery v miestnych baroch. Sú to opilci, vyhasnutí ľudia. A zariadenie s deťmi strážili zdarma… Rozbehlo sa vyšetrovanie, ale nedokázalo sa nič. Akurát vylúčili dve dievčatá z domova za to, že vypovedali o negatívnych skúsenostiach.
Polícia to toleruje?
V miestnej tlači si možno dohľadať prípad ďalšej organizácie a jej domova. Hoci policajná správa opisuje šialené veci, ktoré sa tu odohrávali, zodpovedný človek sa očistil. Trom dievčatám sa výrazne zhoršilo správanie v škole, škola na to upozornila, ale ten človek sa obhájil.
Bolo nakrúcanie filmu pre vás nebezpečné?
Skomplikovalo sa to v čase, keď sme už mali natočenú väčšinu materiálu. Vnímam to tak, že problematickým sa stal skôr môj pobyt, než samotné nakrúcanie. Film bol takou aktivistickou snahou informovať verejnosť o tom, že niečo takéto sa deje. No zároveň som robil výskum pre moju dizertáciu, kde moje záujmy išli oveľa ďalej ako pri filme.
A čo sa vlastne stalo?
Na ulici došlo k fyzickému kontaktu. Podarilo sa mi ujsť aj vďaka pomoci známych v Chiang Rai. Na letisku som sa dozvedel, že musím okamžite zmiznúť.
Odkiaľ sú vlastne príspevky pre tieto domovy? Posielajú im nejaké peniaze aj Slováci?
Najmä USA, Čína, Taiwan. No neviem o tom, že by nejaký z týchto domovov mal akúkoľvek väzbu na Českú republiku alebo na Slovensko. Domnievam sa, že im naši ľudia neposielajú žiadne peniaze. Ale to by nás nemalo uspokojiť. Pretože by sme si mali klásť otázku, akým spôsobom sme informovaní o problémoch ľudí v opačnom kúte Zeme, ktorým sa snažíme pomôcť a ktorých sponzorujeme. Ako sa vytvára tá naša predstava o problémoch vo vzdialených končinách. A najmä, či to, čo my považujeme za pomoc, je v zhode s tým, čo považujú za pomoc ľudia, o ktorých sa zaujímame.
Prežije národ Akha?
Určite. Je však otázne, či prežije jazyk Akha. Jazyk je to, čo nám ponúka špecifický priestor myslenia a nazerania na svet okolo nás. Nášho konania. A ak dôjde k strate jazyka, môžeme sa začať pýtať, čo bude robiť Akha. Čo bude znamenať slovo Akha. Či to bude už len niečo ako nejaká oslava pre ľudí v západnom svete. Keď si oblečú kroje. Hoci po zvyšok roka s tým nemajú nič spoločné.
Tomáš Ryška (1976)
antropológ
Svoj výskum zameriava na humanitarizmus, antropológiu vzdelávania, nerovnosti a marginálne skupiny, etnografiu.
Od roku 2001 sa venuje dlhodobému etnografickému výskumu v juhovýchodnej Ázii.
Je autorom dokumentárnych filmov Poslední lovci (2010), Unesl vlastní rodinu (2009), Zajatci bílého boha (2008), Já, Akha (2005).
Za filmovú tvorbu získal cenu Grand Prix na Ruskom festivale antropologického filmu, ktorý organizuje Ruská akadémia vied, takisto na medzinárodnom filmovom festivale Ekofilm.
V rokoch 2005 až 2012 bol riaditeľom medzinárodnej mimovládnej organizácie UWIP (United World of Indigenous People).