Nejde však o prvé predstavenie režiséra v zahraničí. Okrem Slovenska, Česka a Poľska, kde v kamenných divadlách režíroval desiatky hier, prináša v rôznych krajinách od konca deväťdesiatych rokov so súborom Teatro Tatro divadlo aj priamo k ľudom.
Príbeh o medveďovi Vojtekovi v hravej forme približuje neľahkú situáciu oddielu poľskej armády generála Andersa, ktorá sa sformovala v Sovietskom zväze počas druhej svetovej vojny. Nestretli ste sa so snahami dovysvetľovať udalosti spojené s antisemitizmom a komunizmom?
Určite stretol. Aj v Poľsku je veľmi silná snaha vymazať časti histórie, ktoré neukazujú Poliakov v dobrom svetle. V súčasnosti ešte viac ako pred pár rokmi. Ale som presvedčený, že národ, ktorý sa nedokáže pozrieť priamo na temné momenty svojich dejín, nie je zdravým, sebavedomým národom. A to Poliaci určite sú, keďže sa neboja takéto citlivé témy zveriť človeku odinakiaľ. Koniec koncov, nestranný pohľad niekoho, kto neprišiel súdiť, ale snaží sa pochopiť a konfrontuje všetko so skúsenosťou vlastného národa, nemôže byť na škodu.
Ako patriotickí Poliaci prijali hravú formu zobrazenia druhej svetovej vojny?
Paradoxne, práve táto hravá forma spôsobila, že medveď Vojtek je prijateľný aj pre takzvaných ultra patriotov, aj pre tých, ktorí patriotizmus cítia v sebe ako neoddeliteľnú súčasť svojej poľskosti a nepotrebujú ju tak okato vystavovať na obdiv. Hovorím o patriotizme, ktorý každé dieťa vstrebáva od malička s výchovou, o prirodzenej hrdosti na to, že patrím k nejakému národu. Myslím si, že tento druh vlastenectva má v sebe väčšina ľudí aj u nás. Horšie je, ak práve týmito ľuďmi začnú tí, ktorí majú patriotizmus vytetovaný na čele a bez vztýčenej zástavy nevyjdú z domu, pohŕdať a začnú ich odsudzovať… Najhoršie je, keď sa z takej veci ako patriotizmus stane ideológia. Máme k tomu tendencie aj u nás, ale v Poľsku sa to v súčasnosti deje na vládnej úrovni. Ale pravda je taká, že polovica Poliakov proti tomu protestuje a pravidelne organizované pochody proti súčasnej vláde majú naozaj masový charakter.
Rezonuje vojnová minulosť silno v povedomí Poliakov?
To je pochopiteľné. Druhá svetová vojna sa začala napadnutím Poľska. Poľsko od začiatku bojovalo proti nacistickému Nemecku, ale aj proti boľševickému Rusku. Nakoniec Poľsko zostalo vo sfére vplyvu Sovietskeho zväzu, čo Poliaci doteraz považujú za zradu od západných spojencov, a veľké územia Poľska boli pričlenené k sovietskemu Rusku. Poľské dejiny druhej svetovej vojny sú plné bezpríkladného hrdinstva, utrpenia, ale aj nenávisti. Poliaci sa nevyhýbajú žiadnej zo stránok svojej histórie a naozaj nachádzajú v nej množstvo príkladov, udalostí, na ktoré môžu byť ako národ hrdí. Napriek tomu vyhadzovať na oči súčasnej generácii Nemcov vinu ich otcov nepovažujem za korektné a niečo to hovorí o súčasnej poľskej vláde.
Ako podľa vás táto minulosť rezonuje na Slovensku?
Tiež by sa nám zišlo ujasniť si, čo pre nás druhá svetová vojna znamenala. Vojna priniesla veľké utrpenie, no napriek tomu je na Slovensku stále veľa hlasov, ktoré tvrdia, že cez vojnu bolo dobre. No vtedy sa v Slovenskom štáte páchal hromadný zločin na časti obyvateľstva, napriek tomu sú takí, čo tvrdia, že nás sa tento zločin netýka, ba dokonca, že sa vôbec nestal. Pri oslavách najväčšieho aktu hrdinstva Slovákov počas vojny, čiže Slovenského národného povstania sa na istej štátnej inštitúcii vešia čierna vlajka. Jednoducho, okrem toho, že sa história u nás neinterpretuje jasne, ale zahmlene, chýba nám viac príkladov konkrétneho hrdinstva a postoja v časoch vojny. Boli sme fašistickým štátom a doteraz to jasne nevieme priznať a pokloniť sa obetiam tohto režimu. Napriek tomu sú naše dejiny tiež plné príkladov osobného hrdinstva a odvahy, len si ich nepripomíname. A mali by sme.
Foto: KATARZYNA CHMURA-CEGIELKOWSKA / TEATR DRAMATYCZNY M.ST. WARSZAWY
Spomínate si ešte, ako učili túto históriu vašu generáciu?
Keď som bol dieťa, hrali sme sa na partizánov a bojovali sme proti Nemcom, pretože filmov s tematikou SNP bolo viac. Iste, celé Povstanie si v minulom režime prisvojili komunisti, ale to predsa nemôže byť dôvod, aby sme dnes o ňom nehovorili. Práve naopak. O SNP, o tragédii Židov, ale aj o hrdinstve množstva ľudí, ktorí sa s oficiálnou antisemitskou politikou Slovenského štátu nestotožnili, o tom všetkom by sme mali viac vedieť. Myslím si, že verejnoprávne médiá v tomto smere výrazne zlyhávajú. Možno je to aj preto, že niekto si niečo o istých častiach našej histórie myslí, ale nepovie to, pre istotu, lebo je veľmi pravdepodobné, že nahnevá iného, ktorý si myslí opak. Mlčíme, aby sme predišli sporom. Radšej byť so všetkými potichu zadobre, ako jasne sformulovať svoj postoj – myslím si, že to sa deje najmä medzi našimi politickými predstaviteľmi… A pamätníky smutne stoja zničené vandalmi.
Režírovali ste veľa hier na Slovensku, v Česku aj Poľsku. Dali by sa zhrnúť vlastnosti týchto slovanských kultúr v troch postkomunistických krajinách?
To je veľmi široká téma a ťažko sa na ňu odpovedá krátko. Mentálne rozdiely medzi jednotlivými národmi sú viditeľné, a to sa odráža na všetkom – aj na vnímaní divadla, vzťahu k vlastnej histórii, kultúre a k tvorivým ľuďom. Zdá sa mi, že na Slovensku je to s vlastným vzťahom k našim duchovným hodnotám zďaleka najhoršie. Sme malou dedinou, kde každý, kto má nejaké postavenie, sa stáva pánom a dáva to ostatným najavo, a susedia si závidia, namiesto toho, aby si priali. Nemyslím si, že je to zapríčinené len chudobou. Máme to v tradícii.
A spoločné prvky?
Samozrejme, že spoločných prvkov je veľa. Spôsob organizovania divadelných scén aj celá sieť profesionálnych divadiel sú postavené na sovietskom modeli. Ten je v porovnaní so západnými divadlami oveľa veľkorysejší v podpore stálych divadelných súborov, ktoré si to svojou činnosťou niekedy ani nezaslúžia. Tento systém sa však vyznačuje aj absolútnou neschopnosťou podporiť životaschopné telesá, ktoré sa nachádzajú mimo oficiálnej divadelnej siete, a ktoré by znamenali – keby sa mohli s finančnou podporou rozvíjať – nový pohľad na divadlo a na vzťah divadlo–divák. Zastaraný model spôsobuje, že diváci od divadla nič nové ani neočakávajú a herci ani nemajú potrebu nič nové ponúkať. Zároveň si uzurpujú spoločenské postavenie hovorcov národa a chcú, aby ich každý obdivoval už len kvôli prostému faktu – že sú herci.
V minulosti ste sa venovali aj bábkovému divadlu. V čom sa líši réžia hercov od predstavení s bábkami?
Divadlo som nikdy nerozdeľoval. Viem, že sa delí na bábkové, činoherné, muzikálové, tanečné, výtvarné a ešte neviem aké divadlá. Ja som bábkové divadlo študoval na Akadémii múzických umení v Prahe a bábky a výtvarné objekty mám rád. Napriek tomu si myslím, že základom divadla je živý človek. Sú však veci, ktoré živý človek nezahrá. Nemôže napríklad na scéne zhorieť. A bábka zasa síce zhorí, ale ak prehovorí, tak to za ňu i tak prerozpráva živý človek. Divadlo je syntetické umenie, v ktorom je možné všetko. Ak je nositeľom významu bábka, tak má svoje miesto v činohernom predstavení, rovnako ako živý človek vnesie do bábkového predstavenia psychologickú vierohodnosť a pravdu.
Dokázali by ste porovnať možnosti divadiel na Slovensku a v Poľsku, ktoré je takmer osemkrát väčšou krajinou než my, s množstvom veľkých miest?
Poliaci si svoju kultúru maznajú. Dávajú na ňu oveľa viac peňazí. Ale s návštevnosťou divadiel je to podobné ako u nás. Veľa divadiel uvádza slaboduché komédie, pretože, ako tvrdia, diváci po práci potrebujú oddychovať. Nemajú ambíciu uvádzať náročnejší repertoár, pretože sa boja, že diváci prestanú chodiť. Takýmito divadlami takzvané umelecké divadlá pohŕdajú. Tie však uvádzajú veľmi ambiciózny repertoár, reflektujúci súčasné kontroverzné témy, miešajúci formy, pričom vzniká pre bežného diváka ťažko stráviteľný, nezrozumiteľný tvar. A tak tieto divadlá uvádzajú svoje predstavenia najmä na festivaloch, ale hľadiská majú prázdne. No a divadlo, ktoré by malo ambíciu byť diváckym divadlom, vyjadrujúcim sa zrozumiteľnou formou k základným ľudským otázkam, s kvalitnými hereckými výkonmi, zároveň samo na seba náročné, či už vo výbere tém, alebo v nárokoch na spracovanie tém – v dobrom zmysle slova divadlo pre normálnych ľudí, je na chvoste záujmu divadelných teoretikov, nepíše sa o ňom a je ho málo.
Pred predstavením Smrť a dievča od Elfriede Jelinek vo Vroclave protestovali ľudia, že hra propaguje pornografiu za štátne peniaze. Marian Kotleba prerušil ochotnícke predstavenie v Brezne. Máte pocit, že sa mení atmosféra, ktorá by priala slobodnej tvorbe a prístupu k umeniu?
Mení. K slovu sa dostávajú ultrapravicoví politici, ktorí chcú mať pod kontrolou všetko. Najviac ich rozčuľuje, ak je niekto vnútorne slobodný a namiesto toho, aby urobili všetko pre podporu liberálneho vzdelávania, urobia radšej všetko pre to, aby tí, čo sa vymykajú ich norme, boli trestaní. Ale teraz nehovorím iba o politikoch, ktorí sú nachýlení k fašizmu. Za podobný problém považujem aj to, keď prednedávnom museli byť stiahnuté prvácke šlabikáre zo škôl, lebo katolíkom prekážalo, že v nich vystupuje priateľ mamičky, keďže pravý biologický otec s mamičkou nežije. Zakrývať pred deťmi takýto jednoduchý fakt, že aj neúplná rodina môže byť šťastná, tváriť sa, že nič také ako neúplná rodina neexistuje, pričom je veľmi veľké percento detí, ktoré v skutočnosti v takýchto rodinách žijú, je ideologické klamstvo, ktoré najviac škodí našim deťom, pretože pochopia, že sú isté veci, o ktorých sa nerozpráva a naučia sa v klamstve žiť.
Foto: KATARZYNA CHMURA-CEGIELKOWSKA / TEATR DRAMATYCZNY M.ST. WARSZAWY
Ako na divadlo pôsobia súčasné politické zmeny?
Zmena vlády vždy prináša zmenu situácie. Strašne rád by som sa raz dočkal zmeny k lepšiemu – že príde nová vláda, ktorá bude považovať kultúru za svoju prioritu, finančne posilní fondy, ktoré majú podporovať umelecké projekty, a bude všemožne podporovať rôznorodosť. Menšinovým žánrom sa bude dariť, pretože vláda pochopí, že práve rôznorodý pohľad na svet je to, čo podporuje premýšľanie. Ale zatiaľ je to inak. Kultúra sa vôbec nedostala do žiadneho z programov politických strán, a zrejme to je reálny obraz spoločnosti.
Prečo je to tak?
Politici pochopili, že ľudia kultúru nepotrebujú, a preto im ju ani nenúkajú. A ak núkajú, tak takú tú „správnu“. Ba dokonca vyrábajú z nezávislých umelcov nepriateľov národa. Všeobecne považujem toto za jeden z najtragickejších rysov našej povahy. Niekto sa dostane na kandidátku nejakej strany, zasadne v parlamente a vykonáva poslaneckú prácu. Okamžite sa cíti byť viac ako obyčajní občania a myslí si, že všetko vie. Nepotrebuje v ničom poradiť, je predsa poslanec. Ako príklad môžem uviesť škandalózne výberové konania na miesta riaditeľov nitrianskych divadiel. Politici vyberajú a pritom o divadle toho veľa nevedia, ale poradiť sa nepotrebujú. Neviem, kde ešte na svete sa obsadzuje post riaditeľa kultúrnej inštitúcie bez toho, aby v komisii bol aspoň jeden nezávislý odborník na problematiku. To je špecifikum našej veľkej slovenskej dediny.
Práve preto u vás vznikla potreba vytvoriť „kočovný súbor“ Teatro Tatro?
Teatro Tatro vzniklo z chuti byť nezávislým od čohokoľvek. Od zriaďovateľa, od dramaturgického plánu, od pravidiel. Jedno jediné pravidlo sa snaží Teatro Tatro dodržať, a to je, aby divadlo bolo pre divákov a zároveň by malo vypovedať niečo o vnútornom svete jeho tvorcov. Ak sa tieto dva vesmíry dokážu stretnúť, tak vzniká energia, pre ktorú sa oplatí naozaj tvrdo pracovať. Kočovné znamená tiež, že chceme za svojimi divákmi chodiť a hľadať ich. Nečakať v pohodlí zamatovej sály, že sa pekne oblečú a prídu.
Ľudia to, že idú do divadla, väčšinou považujú za výnimočnú udalosť. Môže práve sviatočná atmosféra kamenných divadiel uškodiť úprimnému prijímaniu predstavení?
To by som nepovedal. Na divadelnej mape majú byť určite divadlá s formálnejšou atmosférou, ale aj tie neformálnejšie. Každé divadlo má svoju vlastnú divácku klientelu. Samozrejme, meštiacke divadlo, kde je pri vchode figurína oblečená v teniskách a v prúžkovanom tričku s veľkým nápisom „takto sa k nám nechodí“, nemôže chcieť, aby ho hromadne navštevovala mládež. Ale ak takéto divadlo má svojich divákov, ktorí majú radi práve toto na divadle, ak sa toto divadlo plní, tak má zmysel a právo na existenciu. Rovnaké právo na divadlo majú aj ľudia, ktorých kravata škrtí a emocionálny, intelektuálny či jednoducho zábavný zážitok z divadla si nespájajú s formálnou spoločenskou udalosťou. Je málo divadiel, ktoré sú pre všetkých.
Ondrej Spišák (1964)
- Je divadelný režisér.
- Narodil sa v Nitre do rodiny, v ktorej sa divadlu venovali jeho otec Karol a brat Michal.
- Absolvoval Katedru alternatívneho a bábkového divadla AMU v Prahe.
- Režíroval desiatky predstavení na Slovensku, v Česku a v Poľsku.
- Spolupracoval so Slovenským národným divadlom, Radošinským naivným divadlom, Starým divadlom Karola Spišáka v Nitre.
- V roku 1990 spolu s Ferom Liptákom spoluzakladal kočovné divadlo Teatro Tatro.
- Vo varšavskom Dramatickom divadle zrežíroval hru Tadeusza Słobodzianka Medveď Vojtek, ktorá mala premiéru 6. mája a hrá sa aj v čase prázdnin.
AUTORKA JE SPOLUPRACOVNÍČKA PRAVDY