Na stretnutiach s čitateľmi mala oblečené tradičné saudskoarabské oblečenie. Hoci už veľa svojich skúseností opísala, stále vie o svojom živote v cudzine zaujímavo rozprávať.
Žijete v Saudskej Arábii vyše päť rokov. Aj tam sa svet mení?
Vplyvom stálych vojnových konfliktov naokolo sa, samozrejme, niečo zmenilo aj tam. Cena ropy je predsa len nižšia, a tak to trocha cítiť. Na druhej strane – v Rijáde stavajú metro. Je to úžasný počin, lebo tam doteraz nebola žiadna verejná doprava. Nepremávajú tam autobusy ani vlaky, všetci chodia iba autami. Metro je kombinované – časť je pod zemou a časť bude nad zemou – ako v Dubaji. Celý Rijád je jedno veľké stavenisko.
Hovoríte, že ste si už v Saudskej Arábii zvykli, ale že vás predsa niečo občas prekvapí. Čo naposledy?
Manžel dostal pozvánku na stretnutie pakistanských inžinierov, kolegov, a malo to byť aj s rodinami. Pozvali teda aj mňa. Stretnutie bolo v takzvanej estrahe, čo je akási reštaurácia so záhradou, ktorú si môžete objednať na súkromné podujatie. Je v nej viac priestorov – kúpeľňa, kuchyňa, bazén, podáva sa tam jedlo a je to pod holým nebom, ohraničené múrom.
Prišli sme tam a zrazu – muži vpravo, ženy vľavo. Takže celý večer bol manžel s pakistanskými inžiniermi v jednej časti estrahy a ja s manželkami inžinierov a ich deťmi v druhej časti, dokonca aj jedlo sa podávalo osobitne. Priznám sa, že som to nečakala. Človek to ešte chápe u Saudskoarabov, segregácia je tam bežná, ale nečakala som to na stretnutí cudzincov – veď Pakistanci sú tiež cudzinci. Mala som veľmi nepríjemný pocit. Bola som naštvaná a povedala som si, že už na žiadnu akciu s nimi nepôjdem. Sama som bola prekvapená, ako sa ma to dotklo.
Kde sú korene toho zvyku rozdeľovania?
Neviem, ale segregácia je v Saudskej Arábii bežná. Nepríbuzní muži a ženy nemôžu nikde fungovať spolu. Výnimkou sú len compoundy – ubytovacie komplexy, kde žijeme my cudzinci. Máme tam bazény a reštaurácie, kde sa stretávajú muži a ženy bez obmedzení. Keď ideme na večeru mimo compoundu, ideme do tzv. „family section“ – rodinnej sekcie, ktorá je súčasťou všetkých lepších reštaurácií. Tam bežne chodím s manželom a priateľmi.
Namietali ste niečo hneď na mieste?
Samozrejme, povedala som okamžite, že sa mi to nepáči, ale im to jednoducho nedošlo. Keby mi to povedali predtým, tak tam asi ani nepôjdem. Bolo to pre mňa paradoxné, lebo som zvyknutá na mužskú spoločnosť a na konverzáciu s mužmi o všeličom možnom. S tými pakistanskými mamičkami, ktoré som vôbec nepoznala, som si nemala zrazu čo povedať.
Aspoň máte o čom písať.
No neviem, či práve toto dám do knihy!
Vychádzajú vaše knihy aj v Saudskej Arábii?
Nie, a ani to nemienim skúšať. Tam vôbec málokto vie, že píšem. Nemuselo by to byť pre mňa bezpečné. Keď prekladáte niečo z jedného jazyka do druhého, môže to totiž nadobudnúť iný zmysel, ako ste vy pôvodne mysleli. Nechcem riskovať, aby bolo niečo zle pochopené. Ale určite by som rada v budúcnosti vydala niektoré aj v angličtine.
V príbehoch vystupuje toľko ľudí, toľko osudov! Ozaj máte toľko vzťahov? Aký je váš okruh ľudí?
Poznám tam veľa ľudí, ale, samozrejme, v románe si človek môže vymýšľať. Tak si niekedy aj vymýšľam. Ale vždy s mierou. Napríklad, ženské hrdinky – ak sa rozprávame o mojej románovej trilógii Ženy z Rijádu, Z Rijádu do sveta a Vo svete a v Rijáde – Slovenky a Češky majú povolania, ktoré naozaj Slovenky a Češky v Saudskej Arábii majú.
Nemôžem predsa napísať, že niekto sem príde robiť predavačku, keď to nejde. Takže, povolania a okolnosti sú ozajstné. A osudy sú naozaj pestré. Tam je každý silná osobnosť, inak by to tam ani nevydržal. A je pravdou, že obyčajne ľudia majú dôvod, prečo sa rozhodnú radikálnym spôsobom zmeniť život a odísť do Saudskej Arábie.
Žijú Slováci a Česi svorne, držíte sa pokope?
Áno, funguje tam spolok Čechov a Slovákov a stretávame sa pri rôznych podujatiach zhruba raz za mesiac. My s manželom poznáme ale aj veľa ľudí z anglickej, nemeckej, francúzskej a talianskej ambasády, kam chodíme pomerne často na rôzne kultúrne podujatia. Ďalší okruh známych tvoria manželovi kolegovia a spolubývajúci v compounde.
Tí všetci vedia, že ste spisovateľka? Poznajú vaše knihy?
Cudzinci nie, ale Slováci a Česi áno. Ohlasy sú veľmi pozitívne, hlavne u žien, mnohé sa v príbehoch nájdu a hovoria si: „To som skoro ja.“ Takže aj kvôli nim som musela dodržiavať reálie.
Teraz ste prišli na Slovensko predstaviť dve nové knižky – cítite, že sa vyvíjate?
Nuž, to musia posúdiť čitatelia. Moje posledné dve knihy, ktoré teraz prezentujem na Slovensku, sú troche iné ako tie predchádzajúce. Prvá sa volá Vraždy v Arábii a je to prvá slovensko-saudskoarabská detektívka, v ktorej – priznám sa – „vraždím” saudskoarabských korunných princov. Ja sama milujem detektívky, hlavne Agathu Christie. Detektívky sú náročný žáner a teším sa, že sa mi podarilo v ňom uplatniť. Od čitateľov mám zatiaľ samé pozitívne ohlasy, zdá sa im to dostatočne napínavé. Teším sa.
Druhá nová kniha sa volá Púšť pod oknom – tam ste si vyskúšali ešte niečo iné?
Už som napísala cestopis Tajomstvo závoja, ktorý mapuje život v Saudskej Arábii, a toto je cestopis o ďalších krajinách, ktoré som navštívila alebo aj v nich žila. Opisujem tu svoje zážitky zo šestnástich krajín štyroch kontinentov.
Ste svetaskúsená, takže – čo hovoríte na svet v súčasnosti?
Radšej nič. My sme stále v šoku z brexitu. Manžel je britský občan a ja mám stále slovenské občianstvo, takže sa nás to priamo dotýka. Nevieme si predstaviť, že na to, aby on navštívil Slovensko alebo ja Anglicko, budeme potrebovať víza.
Myslíte si, že aj vašimi knihami trocha zasahujete do vývoja sveta?
Neviem, či zasahujem do vývoja sveta, ale určite zasahujem do vývoja Slovenska tým, že vďaka mne ľudia u nás o Saudskej Arábii už niečo vedia. Veľa našincov si napríklad myslelo, že Dubaj je v Saudskej Arábii! Ale Dubaj je v Emirátoch! Proste, niektorí ľudia v tom mali zmätok. A je to aj pochopiteľné, keďže sa o Saudskej Arábii naozaj u nás toho veľa nevie…
Dokonca ani cestovať sa tam len tak nedá. Saudská Arábia totiž neposkytuje turistické víza, tam sa nedá nijako inak dostať, iba ak tam idete pracovať, alebo ste rodinný príslušník niekoho, kto tam pracuje. Alebo keď ako moslim idete na púť do Mekky, vtedy dostanete pútnické víza.
Je vám v tej zvláštnej krajine dobre?
Nežije sa nám tam zle. Ide o prístup. Ja som tolerantná, flexibilná a snažím sa myslieť pozitívne, takže som si vybrala to dobré, a nezaoberala som sa tým, čo nemôžem ovplyvniť, alebo čo nie je tak, ako sme naučení z Európy. Zvolila som model života, ktorý nám vyhovuje, a fungujeme. Samozrejme, vždy sú veci, ktoré ma prekvapia, ale vo všeobecnosti nie sme tam každý deň postavení pred nejaké mimoriadne stresové situácie.
Najväčší stres je pre mňa cestovať na Slovensko. To trvá sedemnásť hodín a je to mimoriadne náročné. Ale nie sú všetci takí ako my. Manžel má kolegov, ktorí tam prídu a hovoria: „Jój, nie sú tu baby a nie je tu chľast, bože, čo tu budeme robiť? Nie sú tu kiná ani divadlá, nič sa tu nedá. Bože, to je strašná krajina, keby nebolo tých peňazí, tak tu nie som!“ Sťažujú sa a vyberajú len negatíva. Ja – naopak – pozitíva.
V čom nachádzate pozitíva?
Mám rada slnko a teplo. Okrem toho sa potrebujem držať v kondícii, lebo mám problémy s chrbticou a chôdzou, a tam môžem každý deň plávať, čo mi veľmi pomáha. A pracujem len toľko, koľko vládzem. Učím súkromne angličtinu a môžem si zobrať iba toľko hodín, koľko unesiem. A, samozrejme, stretávanie sa s novými ľuďmi a spoznávanie iných kultúr ma posúva ďalej.
A koho vlastne učíte angličtinu? Našich ľudí či domácich Arabov? Aj – aj. Po minulé roky som učila aj saudskoarabské deti a mládež, ale tento posledný školský rok som pomáhala deťom z palestínskej rodiny v našom compounde, ktoré navštevujú britskú medzinárodnú školu v Rijáde. Učím aj české a slovenské sestričky a fyzioterapeutky, ktoré tam pracujú a musia urobiť odborné skúšky v angličtine.
Čo hovorí váš britský manžel na vaše písanie? Ako reagoval na prvú knihu? Vie, o čom je?
Zhruba vie, ale netuší detaily. Keď priniesol do Anglicka moju prvú knihu Ženy z Rijádu, ktorá má podtitul Sex v meste v arabskom svete, jeho kamaráti rozumeli iba slovo sex a prekvapene sa pýtali: „Tvoja žena píše porno?“ A on popravde odpovedal, že nevie… Vie napríklad, že píšem detektívku, ale to je všetko. Ale verí mi, že ho v knihách neohováram, tak je spokojný.
Ja sa snažím písať dopoludnia, keď je on v práci, aby som slovenčinu a angličtinu nemusela mixovať. Stáva sa mi totiž, že keď píšem po slovensky a manžel ma osloví v angličtine, tak sa neviem hneď „prepnúť“ a automaticky mu odpovedám po slovensky. Potom sa spamätám a odpoviem po anglicky, ale zasa sa neviem hneď vrátiť naspäť do slovenčiny, takže radšej sa snažím písať, keď nie je doma.
Bývajú s vami v Saudskej Arábii aj deti?
Ja mám dve deti z prvého manželstva a on má jedno. Máme teda spolu troch synov. Mladší je v Bratislave, starší v Brne a ten najmladší, manželov, je v Londýne. Sme kombinovaná família. Chodíme raz do roka všetci spolu na rodinnú dovolenku, chalani si veľmi dobre rozumejú, majú sa radi, ale v Saudskej Arábii ešte neboli, zato máme spoločné zážitky z Jordánska, Turecka, Emirátov, Cypru či Talianska… A, samozrejme, aj zo Slovenska.
Manžel vás sprevádzal aj na prezentačnom turné kníh po Slovensku. Ako prijal vašu popularitu?
On to so mnou veľmi prežíva. Dva razy bol so mnou aj v televízii a po slovensky povedal pred kamerou „Dobré ráno“. Keď prídeme na Slovensko, rád ma sprevádza, berie automaticky, že vtedy som ja dôležitá – akceptuje tých pár dní, kedy sa mením zo ženy v domácnosti na spisovateľku. Inak, jemu sa na Slovensku veľmi páči – aj krajina, aj priatelia, ktorých tu máme.
Aké je manželstvo, v ktorom sú spolu dve kultúry?
Záleží od toho, aký človek je. Manžel je veľmi tolerantný, pohodový, má rád ľudí, nič nie je pre neho problém, na všetko má čas. Ja som akčná, všetko chcem mať hneď a zaraz, už včera bolo neskoro, a som rodený organizátor. Spolužitie, to nie je iba o kultúre – je to aj o povahách, lebo ľudia sú rôzni. Keby bol manžel taký rozpoltený Blíženec ako ja, určite spolu nevydržíme.
V knižke Púšť pod oknom opisujete rôzne krajiny, kde ste chvíľu pobudli – chápali ste cudzie zvyky vždy?
Podľa mňa čím viacej rôznych kultúr zažijeme, tým by sme mali byť tolerantnejší. Jednoducho schopní povedať si: „Tak, toto je ich štýl života a hotovo!“ A neriešiť to. V Saudskej Arábii jedia rukami, chlieb si namáčajú do hummusu a chutí im. Francúzi musia mať tridsať príborov a na každý nápoj iný pohár.
Je to len malý príklad toho, že človek by nemal odsudzovať, posudzovať, ale prijímať. Nedá sa predsa povedať, čo je lepšie. A netýka sa to len kultúry stolovania, ale aj hudby, kníh, divadla… Ja som na Slovensku režírovala amatérske divadlo a nevedela som si predstaviť, že budem žiť v krajine, kde nie sú divadlá! A žijem tam už vyše päť rokov…
Takže – teraz netlieskate na žiadnych predstaveniach?
Našťastie sú v Saudskej Arábii ambasády, ktoré organizujú rôzne kultúrne podujatia. Takže chodíme na koncerty, do kina aj do divadla, a dokonca sa mi podarilo v našom spolku Čechov a Slovákov zrežírovať aj vlastné divadlo, takže tlieskam aj v Saudskej Arábii. Jednoducho, keď človek chce, cestičku si nájde.
Nuž, a čo naša kultúra? Aká sa vám zdá pri návšteve vlasti?
Predtým sme chodievali dva razy za rok, teraz už len raz. Bratislavu vnímam pozitívne. V centre sú kaviarne, sedí sa vonku, ľudia sú usmievaví, je tu veľa turistov, jedálne lístky sú v angličtine, čašníci rozprávajú po anglicky, vyhrávajú muzikanti, zabávajú žongléri.
Keď prídem ale napríklad do Štiavnice, vnímam problémy, ktoré hýbu mestom – ako zrušenie záchrannej služby či zrušenie lôžkových oddelení novej nemocnice, ktorá sa otvárala asi pred 25 rokmi. Veľmi som to prežívala, lebo mi tam žijú už vyše osemdesiatroční rodičia.
Na jednej strane sa v Štiavnici organizuje množstvo kultúrnych podujatí, a na druhej strane trpia domáci obyvatelia. Vlani sme navštívili Košice, kde som pred 30 rokmi študovala, a manžel tam bol vôbec po prvý raz. Tie nás milo prekvapili.
Mesto bolo čisté, veľa kvetov, príjemné sedenie vonku, dobré jedlo. Bola s nami aj kamarátka, nórska konzulka, ktorá bola vôbec po prvý raz v živote na Slovensku a Košicami bola nadšená. Tento rok príde za mnou do Piešťan a som zvedavá, či bude spokojná aj s našimi kúpeľmi.
U nás je divadiel a hercov habadej, tak sa musím opýtať: Ako môžu žiť Saudskoarabi bez divadla? Ako sa bavia? Čítajú napríklad?
Oni nečítajú veľa. Samozrejme, kníhkupectvá majú, knihy sú v arabčine aj v angličtine, majú celkom dobrý výber, hlavne odbornej a náučnej literatúry, ale treba si uvedomiť, že oni fungujú predsa len trochu inak ako my. Žijú v rodine, tá je prvoradá a jej venujú všetok svoj čas. Muži chodia síce aj do kaviarní, kde fajčia šišu a popíjajú čaj, ale ženy zostávajú poväčšine doma a popíjajú čaj alebo kávu a maškrtia sladkosti, klebetiac so svojimi ženskými príbuznými a priateľkami.
Rodiny sú tu početné a rozvetvené, niekedy aj tri generácie bývajú v jednom dome. Muži majú radi futbal. Počas nedávnych majstrovstiev Európy boli napríklad všade živé prenosy a kaviarne boli plné fanúšikov. Ženy chodia radšej nakupovať.
Ako? Môžu sa parádiť? Veď sa zahaľujú!
Parádiť sa môžu, ale doma alebo na rodinných oslavách. Na verejnosti chodia zahalené komplet v čiernych abájach. Rijád je pomerne konzervatívny, takže väčšinou majú zahalené aj tváre. Vo všeobecnosti platí zásada, že na verejnosti nemôžete byť atraktívna, aby na vás žiadne mužské oko nespočinulo s úľubou! No, ale – doma, naopak, majú byť atraktívne pre svojho manžela.
Samozrejme, skoro vo všetkých domácnostiach majú slúžky, takže sa nemusia pachtiť a behať v teplákoch. Majú často aj rôzne rodinné stretnutia, na ktoré sa parádia, hoci sú aj tu muži a ženy oddelení. Ale, veď je známe, že ženy sa obliekajú kvôli ženám. V obchodoch sú na výber všetky známe svetové značky, topánky, kabelky a veľkým hitom sú značkové slnečné okuliare!
Americké filmy sa k nim dostanú?
Majú satelity a v podstate môžu pozerať, čo chcú, okrem filmov, ktoré neprejdú cenzúrou, ako napríklad porno. A, samozrejme, všetci fungujú na sociálnych sieťach, nevidíte nikoho, kto by nemal mobil v ruke – a to neverím, že chytajú Pokémonov. Deti majú tablety a hrajú sa na nich od útleho veku. Vnímam to ako akýsi únik z reality.
Prezraďte ešte čo manžel v Rijáde stavia. Hádam to metro?
Na metre sa nepodieľa. Pracuje na obrovskom komplexe pod názvom King Abdullah Financial District, ktorý zahŕňa banky, obchody, obytné budovy, hotely, úrady, konferenčné centrum a dokonca má aj vlastný okruh metra. Je to akési mesto v meste. Obrovská stavba, zhruba milión a pol metrov štvorcových zahŕňa aj asi stovku mrakodrapov. Stavia sa od roku 2008 a ešte asi dva-tri roky sa aj bude. Manžel ako architekt kontroluje, či sa stavia podľa plánov, prípadne operatívne rieši potrebné zmeny.
Ešte stále platí, že benzín je v Saudskej Arábii lacnejší ako voda? Vy šoférujete?
Áno, hoci cena benzínu sa mierne zvýšila. Ženy tam však nemôžu šoférovať. Nešoférujú ani cudzinky. V Saudskej Arábii je ale veľký stres šoférovať, doprava je prehustená, všetci sa ponáhľajú, vytrubujú, riskujú, jednoducho des, keď nemusím na nákupy, radšej necestujem do mesta…
Máte nejaký obľúbený obchod?
Potraviny sa snažím striedať, je tam aj Carrefour, tam kupujeme väčšinou syry, bagety, cestoviny, potom je sieť domácich supermarketov TAMIMI, kde majú vynikajúce čerstvé ovocie a zeleninu z celého sveta. Ja ale osobne priam neznášam nakupovanie! Nedávno som si kupovala šaty na prezentácie kníh na Slovensku, chcela som ukázať niečo z tradičného saudskoarabského štýlu. Boli sme s priateľkami štyrikrát na nákupe, kým som dostala, čo som chcela.
Arabky väčšinou nie sú vysoké, takže na mňa nie je ľahké s mojimi 185 centimetrami tam niečo zohnať. A navyše v Saudskej Arábii sa nemôže v obchode skúšať! Môžete si len primerať a dúfať, že to bude dobré. Pretože sú tam predavači – väčšinou Filipínci, Pakistanci, Indovia – a tí by mohli podľahnúť pokušeniu a nakúkať do kabínky, takže žiadne skúšanie…
Oblečenie je z prírodných materiálov?
Áno, šaty sú väčšinou z bavlny, ale dovážajú sa z Pakistanu alebo zo Sýrie. Ja ich nosím väčšinou na doma, a je to veľmi príjemné, najmä v tých horúčavách. Oficiálne sa volajú džalabíja. Tieto moje sú aj vyšívané a zaujalo ma, že to veľmi pripomína výšivky na našich krojoch. A aj k nim patria také lajblíky, ako sa u nás nosia ku kroju.
Keby ste mali Rijád charakterizovať, čo je to za mesto?
Rijád ako mesto pôsobí trochu chaoticky, rozprestiera sa v púšti, na rovine. Keď sa pozeráte z lietadla, je to krásne, farebné, v noci priam úchvatné. Cesty a ulice sú pravouhlé, ale stavby nepôsobia premyslene. Tu je nejaká rozľahlá vilová štvrť, tu trčí jeden mrakodrap, tu druhý a tak sa to opakuje.
Kamarát urbanista hovorí, že je to vďaka tomu, že sú tu prevažne súkromní majitelia pôdy, čiže tam nikto neriešil urbanistický plán, nikto nič neschvaľoval, každý si postavil, čo chcel a kde chcel. Je tam zmes materiálov a štýlov, lebo architekti z celého sveta sa tam vraj jednoducho vybláznili…
A kde je najstaršie miesto Rijádu? Centrum?
Je to taká malá dedinka, my ju máme vlastne v susedstve. Sú tam pôvodné domy, postavené z nepálených tehál, a volá sa to Old Diryah. Bola pôvodným sídlom prvého kráľa Saudskej Arábie. Momentálne sa rekonštruuje a bola zapísaná do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, ale už teraz sa tam dá ísť na prechádzku. Je to v Rijáde moje obľúbené miesto.
Soňa Bulbecková
Narodila sa 21. júna 1961 v Leviciach do rodiny evanjelického farára. Pracovala dva roky ako technička v Geologickom ústave Dionýza Štúra, v roku 1982 odišla študovať geológiu na Banícku fakultu VŠT do Košíc, odkiaľ sa v roku 1986 presťahovala do Banskej Štiavnice, kde pracovala v Geologickom prieskume až do roku 1989. Diaľkovo študovala tvorivú dramatiku na UMB. Po ukončení učila, v roku 2007 odišla do Londýna. Po zoznámení s terajším manželom si urobila kurz učiteľky angličtiny, v roku 2009 sa vydala a s manželom odišli do Líbye, kde dostal manžel pracovnú ponuku ako architekt v medzinárodnej firme v Tripolise. V roku 2010 sa vrátili do Anglicka a v roku 2011 odišli do Rijádu v Saudskej Arábii. V roku 2013 vydala svoju prvú knihu o osudoch českých a slovenských žien v Saudskej Arábii Ženy z Rijádu, v roku 2014 jej pokračovanie Z Rijádu do sveta a v roku 2015 záverečný diel Vo svete a v Rijáde. V roku 2015 vydala cestopis o Saudskej Arábii pod názvom Tajomstvo závoja. Tento rok – takisto vo vydavateľstve Marenčin PT – vydala prvú slovensko-saudskoarabskú detektívku Vraždy v Arábii a cestopis Púšť pod oknom.