Jajže, bože, tie dejiny!

Robert Beutelhauser zvolil v cykle knižiek Naše hrôzyplné dejiny humor. Text sprevádzajú početné obrázky Kataríny Slaninkovej, ktoré sú často svojbytnými vtipmi. Na knižke Turci, Habsburgovci a iné pohromy sa dá zasmiať, ale môžeme si pri nej aj osviežiť pohľad na naše dejiny, o ktorých nezvykneme uvažovať v takých súvislostiach, ako to ponúka autor.

Tušili ste, keď ste začínali písať ďalší diel Našich hrôzyplných dejín pod názvom Turci, Habsburgovci a iné pohromy, že Turecko sa tak naliehavo vráti do našej každodennosti? Prekvapil vás vývoj, ktorý práve prežívame?
Nie, netušil. Tento diel som dokončil pred tromi rokmi, v čase, keď Európa žila zdanlivo pokojným, do seba zahľadeným životom a udalosti, po ktorých sa na nás začali valiť státisíce utečencov, boli pre nás niečím veľmi vzdialeným. No a ja, podobne ako väčšina Európanov, som nepredpokladal, ako sa veci vyvinú.

O turecké vpády sme sa už veľmi nezaujímali – skôr prišli do módy romantické seriály o sultánoch a tureckých princeznách a zrazu k nám vtrhla celkom iná realita v podobe rozbúrenej Európy. Prekvapuje vás to, keďže sa dejinami zaoberáte aj ako učiteľ, aj ako spisovateľ?
Už som naznačil, že som to nečakal, ale ak sa na súčasnosť pozrieme v kontexte dejín, nie je to nič výnimočné. V severnej Afrike a na Blízkom východe bola narušená rovnováha, ktorá síce nebola demokratická, ale zabezpečovala stabilitu regiónu. Revolúcie, ktoré tu prebehli, sme vnímali ako pokrokové, no ich výsledkom sú občianske vojny, utečenci aj spochybnenie hodnôt západného sveta. Vlna emigrantov, islamský terorizmus, vývoj v Turecku sú skúškou európskej demokracie, pri ktorej mnohí z nás vidia východisko v posilnení moci štátu na úkor základných slobôd každého z nás – a to sme tu už mali.

Vaša optika, keďže knihy sú určené mládeži, je skôr humoristická. Zachovávate si i naďalej optimistický a žartovný pohľad na našu históriu? Dá sa na to všetko aj dnes pozerať s humorom?
Humor je metóda, ktorá má čitateľa zaujať, nič sa ním nepokazí. Pri pohľade na dianie okolo seba, na naše národné dejiny, dejiny ľudstva, vnímavý človek môže plakať, ale čo si tým pomôže? Asi najviac svetu škodí, že ľudia, národy, náboženské skupiny sa berú veľmi vážne.

No to ste naozaj udreli klinček po hlavičke, ale humoru skôr ubúda. Myslíte si, že zdramatizovanie udalostí v Európe vzbudí aspoň záujem o poznanie našich dejín? Pozorujete to napríklad u svojich čitateľov?
Nemyslím si. Vzťah Slovákov k dejinám nie je taký intenzívny, ako je tento vzťah u okolitých národov. Radi robíme za sebou hrubé čiary a keď sa náhodou aj vraciame späť, tak náš pohľad často býva patetický.

Foto: Slovart

Turci, Habsburgovci a iné pohromy Knižka Turci, Habsburgovci a iné pohromy.

Pátos je najväčší horor, ale u nás veľmi obľúbený, často je to vlastne až hystéria… V ďalších vašich knihách sa vám podarí vyhnúť pátosu? Bolo ho v našich dejinách asi stále viac. Akou témou budete pokračovať? Máte už niečo konkrétne rozpísané?
Pokračujem chronologicky, teda dostávam sa do obdobia národného obrodenia a práve tu sa stretávam s problémom, ako ho podať tak, aby text nebol patetický.

V socialistickej ére sa začínalo s dejinami akoby od nuly – ľudia ani za to nemôžu, že v dejepise nie sú dostatočne podkutí. Keby bola naša populácia lepšie zorientovaná v histórii, keby boli poriadne spracované dejiny viac prítomné vo všeobecnom podvedomí, boli by sme lepšie pripravení na to, čo sa dnes vo svete deje?
Nie som si istý. Veď si len zoberte príklad z minulého storočia. Ľudia po prvej svetovej vojne boli presvedčení, že už nič také sa nemôže zopakovať, a ako to dopadlo, to všetci vieme. No a táto schéma sa vinie dejinami od nepamäti. Silnejšie ako historické povedomie je egoizmus, pýcha a túžba niekoho ovládať.

Čo považujte za dôležité, aby si Európania o vzájomnom spolužití a spoločnej histórii uvedomovali? Je určitá xenofóbia u nás výsledkom toho, čo sme prežili a nemáme to dostatočne v sebe spracované? Pomáhajú k tomu osvojeniu si súvislostí aj vaše knihy?
Ťažko povedať, ale naším východiskom by mali byť kresťanské zásady stelesnené v desatoro prikázaniach, alebo by postačilo, aby sme druhým nerobili to, čo nechceme, aby druhí robili nám. Xenofóbia, ako chorobný strach zo všetkého cudzieho, je určite tiež prejavom nespracovanej historickej skúsenosti. Žiaľ, nenávisť je silnejšia ako čokoľvek iné, a preto v priebehu pár hodín sa z pokojne žijúcich susedov môžu stať nepriatelia. Po príklady nemusíme ísť do ďalekej histórie, stačí si spomenúť na ukrajinské udalosti alebo na udalosti sprevádzajúce rozpad Juhoslávie – a to žijeme v Európe. Moje knižky nemajú ambíciu „meniť svet“, chcú len pobaviť čitateľa a ukázať, že i dejiny môžu byť zaujímavé.

Vo vašej knižke sa tiež píše o Habsburgovcoch – deti ich tam vtipne nazývajú hamburgerovci – a iných panovníkoch. S tými sme nechceli mať nič spoločné. V čom nám môže byť užitočné lepšie poznať aj naše súvislosti s uhorskými a rakúskymi panovníkmi?
Už som spomínal naše robenie hrubých čiar, a to platí aj o Habsburgovcoch. Veď si len spomeňme na sochu Márie Terézie, ktorá v roku 1921 skončila v Dunaji a my sme sa začali tváriť, ako by štyristo rokov v našich dejinách neexistovalo, respektíve všetko, čo sa v nich odohralo, bolo pre nás zlé. Dnes už je história oslobodená od emócií a tendenčných interpretácii a už aj my začíname tú časť našich dejín, ktoré sme prežili ako súčasť Uhorska, respektíve habsburskej monarchie, brať ako fakt, ktorý bol pre ľudí žijúcich v našom priestore v mnohom prínosný.

V nás je stále veľmi zakorenená túžba po samostatnosti, chceme si robiť po svojom, životná úroveň je celkom dobrá, hovorieva sa ale žartom, že „enom pro nás a pro naše dítky“ – ako sa teraz vyrovnať s tým, že sa máme hneď zasa otvárať svetu, že sa k nám chce niekto (cudzinci z nešťastnejších krajín) „nasáčkovať“?
Ako malý národ sme dosť voči cudzincom opatrní a teroristické incidenty z posledných mesiacom nám dávajú za pravdu. No pri našej „opatrnosti“ by sme si mali pamätať, že v každej rodine na Slovensku nájdeme niekoho, kto musel opustiť domovinu a bol odkázaný na láskavosť iných. Preto by sme sa nemali paušálne uzatvárať pred nešťastníkmi, ktorí často prišli o všetko.

Foto: Ilustrácia: Katarína Slaninková z knihy Turci, Habsburgovci a iné pohromy, vydal Slovart

Turci

Čo keby dnes niekto označil kresby Kataríny Slaninkovej za politicky nekorektné? Napadlo vám niečo také?
Nenapadlo, no dnes keď sa prerušujú divadelné predstavenia, pozastavujú umelecké granty len preto, že sa to niekomu nepáči, tak by ma to neprekvapilo.

V knižke spomínate aj užitočné veci, slová aj gény, ktoré na Slovensku Turci zanechali. Čo pozitívne máme z tohto obdobia živé aj v súčasnosti?
Stopäťdesiat rokov vzájomného spolunažívania prinieslo do každodenného života určite viac vecí, ako spomínam v knižke, ja sa najviac teším z moruší a jedlých gaštanov.

Aké pamiatky na túto časť našej histórie by mali ľudia poznať?
Obdobie od 16. do 18. storočia je veľmi dobre zmapované a v podstate v každom kúte Slovenska nájdeme naň pamiatky. Myslím si, že najdôležitejšie je poznať pamiatky, ktoré sú v našom regióne. Pretože dejiny by sme mali spoznávať od dejín svojej rodiny, respektíve od dejín svojho bydliska. Takže stačí sa poobzerať.