Nárast agresie, či len hejt nahradil klebetu?

Rastie agresivita v spoločnosti? Psychológ Mojmír Kališ tvrdí, že sa síce nemôže oprieť o výskumy, ale v odborných kruhoch i vo verejnosti prevláda názor, že tento problém je čoraz zjavnejší.

20.09.2016 07:00
Mojmir Kalis Foto: ,
Psychológ Mojmír Kališ.
debata (19)

Možno by nebolo zlé na začiatok si definovať, čo to vlastne agresia je.
Definícia hovorí, že agresia je útočné konanie, ktorého cieľom je ublížiť alebo zničiť iný organizmus. Je to trochu kostrbatá poučka, ale všeobecne prijímaná.

Stretávate sa s tým vy ako psychológovia aj v bežnej praxi? Majú ľudia okrem vzťahových, pracovných a iných bežných problémov už aj traumy z prehnane agresívnej spoločnosti?
Ja osobne sa nezaoberám poradenskou psychológiou, takže vám neviem potvrdiť takéto skúsenosti. Ale s agresiou v spoločnosti súvisí mnoho iných problémov, ktoré kolegovia riešia – či už domáce násilie, stalking a momentálne je veľmi aktuálna aj tzv. kyberšikana, pod ktorú môžeme zaradiť aj všetky tie internetové hejty, aj agresia na pracovisku ako šikanovanie, mobbing, bossing a v školskom prostredí. Sociálnych psychológov však nezaujímajú len koncové prejavy agresie v spoločnosti, ale aj mechanizmus, ktorý túto nenávisť vyvoláva.

Poďme si teda viac povedať o ňom.
Veľkou témou je neistota. Agresia môže byť aj formou obrany a u časti populácie to môže byť odpoveď na čoraz komplikovanejší svet v kombinácii s vlastnou neistou situáciou. Máme síce lepšie autá, peniaze na dovolenky v zahraničí, ale za tým všetkým je neistota, ako dlho to vydrží. Mnoho ľudí pracuje na živnosť, kde jeden deň na tom môže človek byť dobre, druhý deň z ničoho nič padne. A možno len preto, že mu niekto nezaplatí faktúru, čo je tiež istá forma agresie.

Vidíte teda za nenávisťou ekonomické problémy? Respektíve to, že neexistuje záruka akéhosi osobného "trvalo udržateľného rozvoja”?
Ja teraz asi naštvem mnohých tzv. liberálov, hoci to u nás ani liberáli v pravom zmysle slova nie sú, no neoliberálna ekonomika, ktorá je postavená na individualizme, v praxi produkuje menej empatických ľudí, viac tých sebeckejších, egocentrickejších. Z toho plynie závisť a z nej nenávisť. My občas robievame také skupinové cvičenie: ide o tréningovú techniku pre kolektívy, v ktorej si traja až piati hráči v desaťkolovom systéme zvolia, či budú kooperovať – a získa každý trochu, alebo súťažiť – a budú víťazi, ale aj porazení. Za roky, čo to robím, bola len jedna skupina, ktorá sa rozhodla spolupracovať, a teda získať pre všetkých. Ak súťažia, porazení sú frustrovaní. Aj víťazi to majú v takom kolektíve ťažšie, čo sa bežného fungovania týka.

Keď však hovoríte, že väčšina chce súťažiť, tak voľná súťaž je ľuďom asi prirodzenejšia, nie?
Možno to ovplyvňuje aj okolnosť, v akej spoločnosti žijeme. Manažéri, ktorí to hrávali, argumentovali slovami: ale veď žijeme v konkurenčnom prostredí! Potom však naozaj rivalita v spoločnosti narastá.

To však určite nie je jediný faktor, prečo je spoločnosť agresívnejšia.
Ďalšou a veľmi prirodzenou príčinou je napodobňovanie. Je to úplne normálna vec, tak skrátka fungujeme. Ale pozrite sa na vzory, ktoré majú ľudia na očiach. Politika je nekonečnou sériou konfliktov, do ktorých sa občas dostane aj nejaký ten vulgarizmus. Celebrity zase potrebujú zaujať, a tak sa tiež čoraz viac správajú agresívne. V televízii sú dokonca programy, kde je agresia faktorom, ktorý ženie hore sledovanosť. Ľuďom sa potom znižuje citlivosť na agresívne prejavy, zdajú sa im normálne. Spoločenské vzory v mozgoch i srdciach bežnej populácie legitimizujú agresívne správanie.

A čo bližšie okolie? Do akej miery vplýva na agresívne správanie jedinca?
Samozrejme, rodinné prostredie je dôležité, rovnako je do veľkej miery rozhodujúce aj vzdelávanie, škola. Ale napríklad keď sa nejaký mládenec alebo mladé dievča emancipujú od rodinných väzieb a hľadajú si partiu, ktorá bude tá ich, preberajú jej hodnoty. A keď je moderné urážať, napádať, hejtovať, pridajú sa, lebo chcú patriť medzi rovesníkov.

Najviac nenávistné prejavy si dnes najčastejšie prečítate na sociálnych sieťach, ktoré sú vlastne moderným verejným priestorom, hoci iba virtuálnym. Ako hodnotíte faktor moderných technológií?
Ešte predtým, ako sa začneme rozprávať o sociálnych sieťach a hejtoch, by som rád spomenul i to, že k agresii prispieva aj závislosť od moderných technológií. Sme od dopravných prostriedkov, telefónov, počítačov takí závislí, že keď prestanú fungovať ako chceme, mnohí prepadnú úzkostiam, z ktorých opäť môže prameniť agresia.

Prečo sa agresii tak darí práve na sociálnych sieťach? V ére Facebooku už čiastočne padol predpoklad, že ľudia sú na internete agresívnejší preto, že píšu anonymne. Ukázalo sa, že nenávistní a vulgárni sú mnohí pokojne aj pod vlastným menom.
Ale stále vás ten človek neuráža priamo do očí, ľahšie sa napáda, keď nevidíte toho druhého. Sociálne siete takisto vytvárajú dojem, že niekoho poznáte, hoci je to len virtuálne poznanie. Keď vás niekto pozná osobne a skutočne, tiež sa mu ťažšie uráža.

Prejavy agresie sprevádzajú aj mnohé verejné... Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
protest stop islamizacie europy namestie SNP extremisti Prejavy agresie sprevádzajú aj mnohé verejné protesty, najnenávistnejšie prejavy však možno nájsť na internete.

Čítate napríklad niektoré diskusie pod článkami na internete?
Áno, a priznám sa, že niekedy mám čo robiť, aby som si zachoval chladnú hlavu. Občas pre to nemám iné slová, ako kopa hnoja. Tá spleť rasových a osobných útokov, nenávisti k menšinám a odlišnostiam… A môžeme si hovoriť, že ide len o virtuálnu realitu. Lenže dnes už virtuálna realita do istej miery nahrádza tú skutočnú.

Čo vám takéto štúdium o internetových diskutéroch hovorí ako psychológovi?
Keby som mal vychádzať z toho, že za agresivitou je vždy nejaká frustrácia, tak ďakujem pekne za toľko frustrovaných ľudí na Slovensku! Na druhej strane, aj komunikácia médií je často zameraná na emócie, takže niekedy je to také vzájomné prekrikovanie sa.

Majú podľa vás ľudia, ktorí takto hystericky a nenávistne reagujú na internete, nejaký psychický problém?
Podľa mňa ide často o normálnych ľudí, ktorí v živote fungujú úplne bežne, akurát v prítmí internetu si takto uvoľňujú stres z vlastných frustrácií. Je to podobné ako pri počítačových hrách. Tie ľudia hrajú síce aj preto, že je to pre nich relax, zaujímavý spôsob trávenia voľného času. Ale i z toho dôvodu, že zrazu môžu byť víťazmi. Niekto víťazí v hre, niekto sa ako víťaz cíti v diskusnom fóre. Ale z hľadiska duševného zdravia podľa mňa nemôžeme tvrdiť, že každý, kto hejtuje, je chorý. Hoci štatisticky je pravdepodobné, že u niektorých môže skutočne ísť o nejakú zvýšenú paranoju, prípadne psychopatiu.

Často sa tiež stáva, že niekto šíri, povedzme, rasovú nenávisť, no ten, kto ho za to napáda, to robí tiež agresívne. Prečo?
Možno preto, že sa obáva, že by jeho hlas nebolo počuť, keby nekontroval rovnako útočným tónom. A mnoho ráz je diskusia taká, akú ľudia opäť odpozorovali od elít. Všimli ste si, že politici sa navzájom nepočúvajú? Neraz si akoby každý opakuje len to svoje, bez ohľadu na to, čo povie druhá strana. A ľudia to preberajú v diskusiách – kričí jeden aj druhý, ale vlastne nekomunikujú. Nepočúvanie sa je pritom formou nepriamej agresie…

Toto je asi najviac zreteľné pri hodnotových témach.
Hodnoty sú súčasťou osobnej identity a ľudia by mali byť vychovávaní tak, aby vedeli rešpektovať hodnoty iných. Nie každý u nás to však chápe. Keď hovoríme o nenávisti v spoločnosti, určite nemôžeme obísť nenávistnú kampaň jedného občianskeho združenia, ktoré stálo za tzv. referendom za rodinu. Namiesto toho, aby sa o týchto témach pokojne diskutovalo, toto združenie vyvolalo celonárodný konflikt, ktorý niekoľko týždňov traumatizoval celú spoločnosť. To všetko len poukazuje na to, že u nás nie je rešpekt voči inakosti, iným názorom, hodnotám a všeobecne ľudským právam. Dôsledky sú pritom nedozerné. Niektorí psychológovia a sociológovia, napríklad, spájajú aj agresivitu v doprave s nedostatkom rešpektu k individuálnym právam. Neuvedomujeme si, ako to všetko spolu súvisí.

Nie je agresia v spoločnosti badateľnejšia len preto, že je vďaka sociálnym sieťam viac na očiach? Že je nenávisť ľahšie prístupná?
Je na to zatiaľ málo výskumov. Na jednej strane vidíte, že povedzme z 253 príspevkov pod článkom je 250 nenávistných a niečo z toho chcete odvodiť. Ale musíte si tiež uvedomiť, že do diskusií takisto prispieva určitý typ ľudí. Môžu to byť do veľkej miery práve tí, čo sú nespokojní so životom, v prvom rade sami so sebou, a sú silne frustrovaní. Inými slovami, my nevieme povedať, koľko hejterov nájdeme v reprezentatívnej vzorke tisíc ľudí.

Prenášajú si ľudia nenávisť z online prostredia aj do reálneho života?
Opäť sa príliš nemôžeme opierať o výskumy. Ale za istých okolností môže nastať situácia, že človek sa naučí byť agresívny. Hejtuje na internete a robí mu to dobre, tak to vyskúša aj naživo, a možno sa mu to tiež zapáči.

Hovoríte, že je nedostatok výskumov. Prečo, keď ide o fenomén, ktorý ovplyvňuje reálny život každým dňom viac a viac?
Z hľadiska histórie ide o krátke obdobie. Koľko fungujú sociálne siete? Desať, pätnásť rokov? A takisto sa to prostredie dynamicky mení. Spomínam si, že ešte niekedy po roku 2000 boli diskusie k článkom vcelku korektné. Iste, boli stranné, každý nadŕžal svojmu táboru, ale malo to úroveň. Keď sa tejto téme budú výskumy venovať viac, treba sa pozrieť na to, či sa len to agresívne správanie neprelieva zo staršej formy do modernejšej. Klebety, ohováranie – to u nás fungovalo vždy. A zapájali sa do toho aj miestne autority, napríklad, keď kňazi klebetili o veriacich a podobne. A ja sa pýtam – nie je tej agresivity rovnako veľa, len má iný priestor a formu? Neklebetí a neohovára sa dnes na dedinách menej? Neviem.

Zatiaľ sme o agresii hovorili len v zlom svetle, ale ona má aj svoju praktickú stránku.
Áno, napríklad, keď na vás niekto útočí, buď utečiete, alebo v odvete zaútočíte tiež. Zachováte sa pasívne alebo agresívne. Z pohľadu života je teda agresivita aj potrebná a funkčná. Človek žije ako skupinový tvor a v skupine musel vždy v prvom rade kooperovať. A dodržiavať pravidlá kmeňa. Keď to nerobil, hrozilo mu, že ho skupina vypudí, vyhostí, pretože ju to mohlo ohrozovať. No rody a skupiny sa museli aj brániť. Niekedy potrebovali vystupovať agresívne.

Za nezdravé sa označuje aj potláčanie agresie.
Človek, ktorý stále iba ustupuje, raz v sebe tú pružinu tak stlačí, že potom silno vystrelí. Dnešná spoločnosť niekedy takýto tlak vytvára. Človek musí v práci takpovediac držať hubu a krok, neraz je stále pod kontrolou, kamerami, zamestnávatelia zamestnancom kontrolujú maily, sledujú ich autá. V rámci našej proklamovanej slobody je aj veľa neslobody a obmedzení. A takéto frustrácie sa časom prejavia v obrannej agresivite.

Agresívna kampaň v súvislosti s tzv. referendom... Foto: Ivan Majerský, Pravda
billboard, bilbord, Aliancia za rodinu Agresívna kampaň v súvislosti s tzv. referendom za rodinu rozdelila slovenskú spoločnosť na niekoľko mesiacov.

O Slovákoch sa hovorí, že sú pracovití. Nie je to niekedy tak, že v práci naozaj držia hubu a krok, ale potom si to neskôr vybijú inde, často aj na niekom slabšom? Nechýba nám viac asertivity na správnom mieste, ktorá by znížila mieru agresivity?
Keď hovoríme o pracovnom živote, tak základným princípom akejkoľvek organizácie je disciplína. „Disciplína musí byť!“ to hovoril už Švejk. Každý manažér či vedúci pracovník okrem toho, že má aj rôzne iné znaky svojho postavenia, má aj reálnu moc. To, že ju má, nemusí byť problémom, komplikácie sa viažu až na to, ako ju zneužíva. A skutočne sa často stáva, že opojenie mocou je také veľké, že ak nejaký podriadený, čo i len pípne, má smolu. Iste, poznám firmy, kde je možné diskutovať, dávať návrhy, zastať sa svojich práv. Ale je aj veľa spoločností, kde nikoho nezaujíma, čo si myslíte. Preto treba myslieť na to, že keď sa niekedy ľudia napríklad pýtajú: Prečo sa tí robotníci neozvali? Prečo sa nesťažovali na inšpektoráte práce? – tak možno práve preto, že by sa ozvali prvý, ale aj posledný raz. Ale téma angažovanosti – spoločenskej i pracovnej – to je určite veľká téma pre psychológov do budúcnosti.

Skúsme sa však pozrieť aj do minulosti. Ľudia často zabúdajú a vytvárajú si minulé časy krajšie, ako v skutočnosti boli. Agresivita v spoločnosti určite nie je nový fenomén…
Keby Ústav pamäti národa stihol spracovať viac z objektu svojho skúmania, odpovede by sme mali priamo od nich. Napríklad to, čo sa tu dialo za Slovenského štátu. A teraz nemyslím len holokaust, ale aj udávanie, arizácie. Okrem toho, že tá agresia dostala priestor, stačilo málo a odrazu to malo pre ľudí katastrofálne dôsledky. Podobné to bolo v povojnovom vyrovnávaní sa, historici by vám lepšie povedali, čo sa dialo v spoločnosti krátko po vojne. A môžeme ísť ďalej. Rok 1948, keď susedia prišli znárodňovať susedov – živnostníkov. Udavačstvo a politické procesy. Iný druh konfliktu zase existoval počas prvej Československej republiky.

Aký?
Triedny boj. Doň sa Slováci zapojili dokonca už pred vznikom samostatného štátu. Spomenúť môžem lattimerský masaker, keď postrieľali neozbrojených štrajkujúcich baníkov v roku 1897 v americkej Pensylvánii. Medzi devätnástimi obeťami boli aj baníci slovenského pôvodu. Agresivita medzi triedami bola neskôr veľkou témou aj v prvej republike. Niektorí odborníci dnes hovoria, že tento konflikt sa opäť vracia a takisto prispieva k celkovej agresívnej atmosfére.

Ako má dnes človek reagovať na prejavy nenávisti, aby sám neprispieval k zvyšovaniu agresivity v spoločnosti?
To je dlhodobý proces, ktorého základom musí byť výchova k ľudským a občianskym právam. Ale chcelo by to inú spoločenskú atmosféru a tiež to, aby inštitúcie, ktoré chcú ochraňovať občianske práva, mali vážnosť. Veď ako sa správajú k ombudsmanke?

Keby som vychádzal z toho, že za agresivitou je vždy frustrácia, tak ďakujem pekne za toľko frustrovaných ľudí na Slovensku.

Ľudia celkovo strácajú nádej, že im štát dokáže pomôcť. Zvyšuje sa nedôvera.
Možno keby sa začala robiť politika naozaj pre ľudí, keby obyčajní ľudia získali späť aspoň časť dôvery v špičky, agresia by bola miernejšia. Pamätám si rok 1989, keď asi týždeň po 17. novembri nebola prakticky žiadna kriminalita, ľudia boli súdržní, šťastní. Mali veľké očakávania, ktoré sa však neskôr nenaplnili, čo je tiež jedna z frustrácií tejto spoločnosti. Alebo rok 1968, keď ľudia verili, že ideme budovať socializmus s ľudskou tvárou. Opäť tu bola veľká spoločenská solidarita. Mimochodom, nemecký psychológ Erich Fromm vo svojej knihe Strach zo slobody označil demokratický socializmus ako spôsob riešenia spoločenských konfliktov. Možno aj tam treba hľadať pohnútky, prečo Švajčiari a Fíni skúšajú zaviesť garantovaný minimálny príjem. Ja osobne si myslím, že to asi nemá budúcnosť, ale je dôležité o tom diskutovať.

Možno by teda stačilo, aby ľudia našli v elitách osobu, ktorej by verili?
Dnes je to čoraz komplikovanejšie. Svet je veľmi informačne prepojený. To bol síce vždy, veď už o atentáte na Kennedyho vedel celý svet do pár minút, no v súčasnosti sa zmenila dostupnosť rôznych zdrojov informácií. Každý hodnotový prúd má nejaký svoj informačný zdroj a často aj mediálneho reprezentanta. A rôzne tieto tzv. alternatívne médiá len prehlbujú netoleranciu v spoločnosti, podozrievanie a v konečnom dôsledku aj agresiu. Ja nechcem byť len kritický k tejto dobe. Určite máme viac slobody, ľudia sa nemusia báť povedať svoj názor, no potom do sveta vypúšťajú aj rôzne agresívne prejavy. Malo by byť v záujme elít, aby táto agresia nesmerovala proti systému.

Vrátim sa však ešte k pôvodnej otázke, ako osobne reagovať na nenávisť tak, aby človek neposilňoval agresívne nálady?
Je to ťažké. Celkovo odhadnúť, ako sa situácia s agresivitou v spoločnosti bude vyvíjať ďalej, je ako hľadať odpovede v krištáľovej guli. Môžeme však predpokladať, že celebrity a médiá v snahe zaujať budú stále preferovať agresívne správanie. A davy ich budú nasledovať. Asi si budeme musieť zvyknúť, že agresia je tu. A ignorovať ju. Venujte viac času ľuďom, aj tým s kritickým názorom, ktorí vám k tomu, o čom sa vyjadrujú, majú čo povedať. A menej času vetám, ktoré napíše na internete človek s nejakým xyz pseudonymom v diskusii.

Mojmír Kališ (1953)

Narodil sa v Martine; v roku 1976 ukončil štúdium psychológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje ako nezávislý konzultant a vysokoškolský pedagóg. Vo svojej práci a výskume sa zameriava na sociálne procesy v spoločnosti – na politickú psychológiu a problémy spolupráce ľudí v pracovnom aj spoločenskom živote.

mojmír kališ

© Autorské práva vyhradené

19 debata chyba
Viac na túto tému: #spoločnosť #psychológ #správanie #nenávisť #agresivita